O pomste a deštrukcii

Divoké historky argentínskeho režiséra Damiána Szifrona sa stali jedným z najúspešnejších filmov v krajine svojho vzniku. Režisér nám sľubuje nezabudnuteľný zážitok plný emócií a očisťujúcej katarzie. Je to naozaj tak?

Čierna komédia Divoké historky je tretím celovečerným filmom režiséra Szifrona. Vznikol z poviedok, ktoré písal popri práci na iných projektoch. „Rozprávanie príbehu pre mňa znamenalo akt oslobodenia. Tieto historky sa mi vyrojili zo zákutí najnespútanejšej predstavivosti... Keď ich už bolo na jeden zväzok, napadlo mi, že ich spája niekoľko spoločných tém, ktoré im dodávajú jednotnosť a konzistenciu,“ povedal o svojom projekte režisér. Film tvorí šesť krátkych poviedok. Hlavní hrdinovia sú dotlačení do patových situácií a ich reakcie sú prehnané, často za hranicou morálky a zákona. Jednotlivé príbehy spolu síce dejovo nesúvisia, ale spája ich atmosféra a deštruktívne správanie postáv.

Pasternak je prvá a najkratšia poviedka. Spracovaním pripomína skôr krátku anekdotu. V lietadle sa stretne rôznorodá vzorka ľudí, ktorých spája jeden spoločný prvok. Titulnú postavu vôbec neuvidíme, napriek tomu vytušíme jej psychické rozpoloženie a nebezpečenstvo, ktoré so sebou prináša. Neúspechy v spoločenskom, ale aj citovom živote a neschopnosť postaviť sa im čelom doženú pilota Pasternaka ku krajnému riešeniu. Každý si tak môže domyslieť, ako to potom s lietadlom dopadne...

Druhá poviedka Jed na potkany je najslabšia z celej kolekcie príbehov. Počas daždivého dňa zavíta do bistra nepríjemný zákazník, ktorý netuší, že volské oká s hranolčekmi budú jeho posledné jedlo. A tým, čo ho zabije, nebude vysoký cholesterol. Motivácia postáv je tu zo všetkých poviedok najmenej presvedčivá. Protagonistka – servírka – je príliš submisívna. A ani napriek drastickému ukončeniu príbeh neprináša sľubovanú katarziu.

Obe poviedky sú ľahko predvídateľné a tak trochu kazia výsledný dojem.

Tretia poviedka Silnejší patrí k tým lepším. Na vykreslenie ťaživej atmosféry využíva Szifron hororové prvky. Keď sa hlavný hrdina dostáva do priameho ohrozenia, divák sa po celý čas bojí spolu s ním. Strach sa stáva takmer hmatateľným. Napriek malej ploche, akú poviedkový film poskytuje, je výborne prepracovaná aj záporná postava, ktorá vzbudzuje až fyzický odpor. V príbehu badať silnú inšpiráciu Spielbergovým celovečerným filmom Duel. Pustá hornatá krajina a na diaľnici dve autá a dvaja muži, ktorí si potrebujú dokázať, kto je lepší. Režisérovi sa v tomto prípade podaril skvelý kúsok, poviedkou Silnejší dokázal na konci prekvapiť, ale aj rozosmiať a tak uvoľniť napätú atmosféru.

Štvrtá poviedka Pán Bombička nám predstavuje obyčajného človeka, ktorý stojí proti „vyššej moci“, byrokratickému aparátu, a táto zrážka vyústi do výbuchu emócií. Hlavná postava sa napriek tomu, ako sa zachová, stáva hrdinom. V tejto poviedke sa divák dokáže asi najlepšie stotožniť s ústredným aktérom, pretože každý aspoň raz v živote zažil bezmocnosť a pocit bezprávia. Spôsob, akým dochádza k vyhroteniu situácie, je však príliš silený. Pán Bombička stráca všetko – prácu, manželku aj dcéru – v rýchlom slede, nedochádza k dostatočnej gradácii, a tak to miestami pôsobí ako scenáristický konštrukt.

Piata poviedka Dohoda je komorným príbehom z vyššej spoločenskej vrstvy. Každý rodič by pre svoje dieťa spravil všetko, ale kde je tá pomyselná čiara, za ktorú by sa už nemalo ísť? Syn bohatých rodičov zrazí mladú tehotnú ženu. Ambiciózny právnik, chudobný záhradník, ľahko podplatiteľný vyšetrovateľ a dvaja otcovia, z ktorých jeden chce chrániť a druhý pomstiť svojho potomka, tvoria výbušnú kombináciu.

Posledná a najlepšia poviedka Kým nás smrť nerozdelí sa právom môže nazývať „divokou historkou“, a to vďaka správnej kombinácii argentínskeho temperamentu s patričnou dávkou cynizmu a čierneho humoru. Herecké výkony sú presvedčivé a psychologicky vyvážené. Režisér sa pohráva s myšlienkou, čo sa stane, ak sa na jednej svadbe stretne nevesta, ženích a jeho milenka. Honosná svadba sa tým mení na bizarné divadlo a Szifronovi sa podarilo výborne vykresliť vyhrotenú atmosféru. Jednou z najlepších scén je tanec nevesty so ženíchovou milenkou, keď sa točia v závratnom kolotoči. A záverečné vyvrcholenie je už len povestnou čerešničkou na (svadobnej) torte.

Režisér Damián Szifron natočil zaujímavý film, na ktorý sa do kina oplatí ísť. Výstižným dialógom a skvelej atmosfére sa darí zatieniť kvalitatívnu nevyváženosť jednotlivých poviedok v kolekcii Divokých historiek.

Divoké historky (Relatos salvajes, Argentína/Španielsko, 2014)_SCENÁR A RÉŽIA: Damián Szifron _KAMERA: Javier Julia _STRIH: Pablo Barbieri _HUDBA: Gustavo Santaolalla _HRAJÚ: Rita Cortese, Julieta Zylberberg, Erica Rivas, Oscar Martínez, Darío Grandinetti, Leonardo Sbaraglia, María Onetto a iní _MINUTÁŽ: 122 min. _HODNOTENIE: • • • ½ _MARCOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 1. 3. (18.10), 2. 3. (20.00), 3. 3. (20.00), 4. 3. (18.00), 5. 3. (20.30), 6. 3. (20.30), 7. 3. (20.30), 8. 3. (20.35), 9. 3. (20.00), 10. 3. (18.00), 11. 3. (20.00), 12. 3. (20.00), 13. 3. (20.00), 14. 3. (18.15), 15. 3. (20.00), 16. 3. (20.30), 17. 3. (20.00)

Petra Macháliková ( scenáristka a dramaturgička )
FOTO: ASFK

Severská depresia s nadhľadom

Roy Andersson debutoval ešte v roku 1970 dlhometrážnym filmom Švédska lovestory, ktorý bol prijatý s nadšením. Po nie veľmi úspešnom druhom titule Giliap (1975) nakrútil niekoľko krátkometrážnych snímok a naplno sa venoval tvorbe reklám s jeho jedinečným rukopisom. Do povedomia divákov sa Andersson opäť dostal v novom tisícročí s originálnou snímkou Piesne z druhého poschodia (2000), ktorou otvoril trilógiu o ľudskom bytí. V roku 2007 pribudol film Ty, ktorý žiješ a túto kapitolu uzatvára snímkou Holub sedel na konári a premýšľal o živote, ktorá vlani získala Zlatého leva v Benátkach.

Celým príbehom nás sprevádzajú Sam a Jonathan – dvaja potulní obchodníci, ktorí pracujú v „zábavnom priemysle“. Objavujú sa na miestach, kde sa zdanlivo nič nedeje, no zároveň sa tam odohrávajú všetky ľudské túžby, lásky, utrpenia či krivdy. Andersson lavíruje medzi komikou a tragédiou, medzi realitou a surreálnosťou, vážne situácie spája s každodennou banalitou. Snaží sa diváka rozosmiať i rozplakať, uvažovať o tom, akí sme a kam smeruje celé ľudstvo. Obnažuje naše činy, myslenie i konanie. Predpokladá apokalypsu, ale nikdy neberie človeku nádej. Je to filmár-filozof, ktorý necháva diváka premýšľať a uchopiť film po svojom. Jeho postavy pôsobia vždy tak nešťastne, že by ste im najradšej podali vreckovku alebo ich aspoň objali. Andersson však svojím zmyslom pre humor dokáže aj neúnosne ťaživé momenty pretaviť do láskavej absurdity, jeho postavy sa pomaly vlečú životom a pretĺkajú nezmyselnými situáciami, no nádej nestrácajú. Veď vždy môže byť aj horšie...

Každodenné, (skoro) bežné situácie striedajú absurdné scény s vojskom na koňoch či s dôchocovskou smotánkou, ktorá sa prizerá zvláštnemu zaobchádzaniu s otrokmi... Film tvoria mikropríbehy ľudí, ktorí neustále blúdia labyrintom života a hľadajú jeho zmysel. Sú to prototypy nešťastníkov neschopných nájsť si pokojné miesto vo svete, ktorý nie je príliš pohostinný. Svoje krivdy a ťarchy si vlečú so sebou celým životom, niekedy dokonca aj storočiami.

Film je podľa režisérových slov inšpirovaný Brueghelovým obrazom Lovci v snehu (1565), na ktorom vtáci pozorujú z výšky korún stromov zimnú krajinu a ľudí v nej. V Anderssonovom ponímaní poukazuje holub zo svojej vtáčej perspektívy na stav ľudí, na ich spomienky, smútky, pýchu i nervozitu, na ich tragikomické prežívanie života. Poetika a štýl nakrúcania režiséra Roya Anderssona sú nezameniteľné, rozpoznateľné od prvého záberu. Podobne ako v predchádzajúcich filmoch aj tu sa nachádzame v bližšie neurčenom časopriestore, kde smútok a depresia visia v ovzduší, čo zvýrazňujú tlmené farby v odtieňoch modrej a sivej. Andersson nie je filmár využívajúci okázalé gestá. Stačí mu niekoľko scén, kde prostredníctvom veľkých celkov ťaží z perfektne vystavanej mizanscény. Jeho postavy s vyblednutými tvárami a bez náznakov úsmevu sa pohybujú pred kamerou ako na divadelnom javisku. Švédsky tvorca využíva vo svojich filmoch málo záberov, statickú kameru a jednoduchý strih. Napriek tomu sa dôsledne venuje scénografickej príprave. A aj keď sú jednotlivé zábery nakrútené v štúdiu, divák to sotva postrehne. Andersson je hravý režisér a núti diváka byť v strehu. Na prvý pohľad jednoduché, dlhé zábery sú do detailov premyslené. Niektoré z príbehov sa odohrávajú aj naraz v dvoch plánoch jedného obrazu. Výtvarne premyslené scény a ich (de)kompozícia dovoľuje režisérovi zostať pri statických záberoch a zamerať sa na minimalistické herectvo. Dôležitá je aj hudba. Niekedy je len nepostrehnuteľnou súčasťou deja, ale občas začnú prekvapivo spievať samotné postavy.

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, Roy Andersson je svojím spôsobom veľmi vtipný režisér. Nakrúca filmy pre náročného diváka, nie každý mu poľahky porozumie. Divák sa môže hlbšie ponoriť do jednotlivých obrazov, hľadať a odhaľovať v nich skryté významy alebo si jednoducho vychutnávať režisérsky um Anderssona pri pohľade na čistý a krásny obraz. Film Holub sedel na konári a premýšľal o živote uzatvára Anderssonovu trilógiu o ľudskom bytí zmierlivejšie, ako sme u tohto režiséra zvyknutí. Stále však ostáva verný svojmu štýlu a poetike, ktorou si podmaní nejedného fanúšika škandinávskej kinematografie podfarbenej absurditou.

Holub sedel na konári a premýšľal o živote (En duva satt på en gren och funderade, Švédsko/Nemecko/Francúzsko/Nórsko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Roy Andersson _KAMERA: István Borbás, Gergely Pálos _STRIH: Alexandra Strauss _HRAJÚ: Holger Andersson, Nils Westblom, Charlotta Larsson, Viktor Gyllenberg, Lotti Törnros a iní _MINUTÁŽ: 101 min. _HODNOTENIE: • • • • _MARCOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Tento film nie je v marcovom programe kina (do 19. 3.).

Nina Šilanová ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe

Návrat žien na mapu dejín

Keď sa pred pár rokmi pustili scenáristky do réžie vlastných námetov, začali vznikať osobité pohľady na disfunkciu rodiny a prekonaný archetyp „ženského údelu“ (Modré z neba, Quartétto) či na udržateľnosť „tradičnej rodiny“ (Ticho, Dom), ktorá je síce za cenu nemalej obete možná, ale anachronická. V televíznom cykle Nie si sama (16 dielov, 2006), realizovanom najmä ženami (o ženách pre ženy), dostali priestor ženy, ktoré vo svojom živote a profesii často prekonávajú vžité rodové stereotypy. Na prelome rokov 2014 a 2015 boli odvysielané prvé štyri filmy nového televízneho cyklu Prvá, ktorý sa podujal „prispieť k rozšíreniu spoločenského povedomia o našich ženských osobnostiach“ (Z. Liová): Magda Husáková Lokvencová, Irena Blühová, Hana Gregorová a Trixi.

Na osudy výnimočných žien zo slovenskej židovskej komunity sa zamerala teatrologička Anna Grusková. Jej režijný debut Rabínka (2012) je dokumentárnym portrétom Gisi Fleischmannovej, hlavného mozgu ilegálnej Pracovnej skupiny, pôsobiacej pri Ústredni Židov a zameranej na záchranné akcie pred deportáciami. Filmovému spracovaniu predchádzal dlhoročný výskum, z ktorého vzišla rozhlasová trilógia a divadelná hra, prvýkrát uvedená v Taliansku. Návrat do horiaceho domu (2014) je putovaním po stopách Chavivy Reickovej, slovenskej patriotky, sionistky a vojačky, ktorá sa stala obeťou represívnych akcií po potlačení Slovenského národného povstania. Chaviva v krátkom čase prešla dynamickým osobným vývinom: z Banskej Bystrice sa presťahovala do Bratislavy, kde pracovala pri organizovaní vysídľovania do Palestíny, kam aj odišla a podieľala sa tam na budovaní kibucu, prešla vojenským, parašutistickým a spravodajským výcvikom a po vypuknutí SNP sa vrátila na Slovensko.

Osobným vývinom od filmovej a divadelnej vedy a divadelnej praxe k filmovej réžii prešla aj Grusková. V Rabínke sa rekonštrukcia života Gisi Fleischmannovej odvíja prostredníctvom viacerých línií: archívnych záznamov, odborných výkladov, osobných spomienok, divadelného spracovania hry La Rabbina bolonským divadlom a autorského ja-komentára. Gruskovej prítomnosť v obraze počas komentára, znejúceho mimo obrazu, a počas rozhovorov vedených s historikmi dáva projektu rozmer osobnej zainteresovanosti (ako historičky a dramatičky), čoho dôkazom sú aj ďalšie medializované príspevky k téme.[1] Bohatý archívny materiál tvoria filmové zábery a fotografie vojnovej Bratislavy, architektonický plán arizovaného bytu Fischerovcov, rodinné fotografie, listy, telegramy, pasy, žiadosti, pečiatky, mapy, grafy, karikatúry, kresby, rozhlasové nahrávky a zahraničný archív. Grusková pristupuje k téme najmä ako historička, budujúc vizuálne a obsahovo bohatý portrét ženy, ktorej mimoriadne organizačné a diplomatické schopnosti ju postavili na čelo židovského odboja.

Pri svojom druhom filme Návrat do horiaceho domu už Grusková eliminuje drobné vizuálne kazy a nadbytočnosti z Rabínky: svetelnú a kompozičnú nevyrovnanosť snímaných respondentov, tečúci Dunaj v priehľadnom páse pod titulkami k respondentom a archívnym materiálom, opakovanie fotografií hlavnej predstaviteľky. Grusková ako bádateľka a režisérka filmu ustupuje do úzadia a iba v jedinom momente, pri spustení prvej klapky, zaznie jej hlas: „Záhrada Chavivy Reick.“ Profesionálnejšie obrazové a výtvarné spracovanie (kamera, titulky, nenápadné priestorové riešenie archívnych fotografií, „živá“ mapa, plagát k filmu) prispieva k príťažlivosti témy a filmársky je na úrovni spomínaného cyklu Prvá.

Iniciátorom filmu o Chavive bol riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev, dôležitým pramenným materiálom sa stal výskum novinárky Tehily Ofer. [2] Pokiaľ Rabínka mapovala politicky a topograficky kompaktnú oblasť, Návrat je koncipovaný širšie a rozbiehavejšie – aj vzhľadom na zahraničné pôsobenie Chavivy a dostupný zahraničný materiál. Hneď prvé dve scény prezradia dve ťažiskové lokality, banskobystrický kraj a Šaronskú planinu, ale aj dve odlišné koncepcie vzťahu k „miestam pamäti“, keď slovenskú stranu reprezentuje novozaložená miniatúrna záhrada Chavivy Reickovej pri monumentálnej budove pamätníka SNP, izraelskú stranu zas rozľahlý zalesnený areál vzdelávacieho centra Givat Haviva, [3] ktorého najväčším monumentom je Strom mieru.

Paradoxnosť vo vzťahu k pamäti podčiarkuje fakt, že v kraji najsilnejšieho protifašistického odboja a najväčších nacistických represálií zvíťazil v župných voľbách ultranacionalistický extrémista, zastávajúci rasizmus a spochybňujúci holokaust. Zakomponovaním pompéznych osláv 70. výročia SNP, ako aj prejavov extrémizmu Grusková prekročila pole svojho skúmania smerom k širším historicko-politickým súvislostiam, formujúcim náš postoj k minulosti. Putovanie po stopách Chavivy rozširuje tento záber o ďalšie témy, presahujúce lokálny význam: na Slovensku pôsobiace najväčšie mládežnícke sionistické hnutie Hašomer Hacair, [4] sympatizujúce s ľavicovou socialistickou ideológiou a organizujúce letné tábory ako prípravu

na budúce pôsobenie pri zakladaní kolektívnych osád, účasť slovenských občanov na budovaní izraelského kibucu Ma’anit, ich výcvik vo vojenskej obrannej organizácii Hagana a v jej útočnej odnoži Palmach, zapojenie židovských občanov do operácie Amsterdam a ich účasť v Povstaní. Ďalším vzďaľovaním sa od stredu (Chavivy) by sme prišli k problému britsko-palestínskych vzťahov či k podielu vlasovcov na potlačení Povstania. Snáď jedinou slabinou tejto rozbiehavosti je konfrontovanie odkazu Chavivy Reickovej so súčasnými príslušníčkami

Ozbrojených síl SR, ktoré sa akoby minulo účinku a namiesto oduševnenia pre „vec“ a „hrdinstvo“ prinieslo rozčarovanie z faktu, že ženy vstupujú do armády najmä kvôli finančnému a sociálnemu zabezpečeniu. Nočné putovanie do koliby nad Pohronským Bukovcom, kde sa skončila Chavivina cesta, ako jediná rekonštrukcia udalosti pôsobí tak trochu rozpačito.

Ak pri Rabínke siahla Grusková po réžii z núdze, nespokojnosti s cudzím uchopením látky, tak Návrat potvrdil správnosť tejto voľby. Rozprávanie sa v porovnaní s Rabínkou vyčistilo, zredukoval sa počet hlasov komentátorov na jeden jediný ja-komentár, citujúci výňatky z Chaviviných diárov, poznámok a listov, pričom tento ženský hlas je modulovaný do efektu hlasu z vysielačky a podfarbený tichým hukotom lietadla. Výpovede pamätníkov, rodinných príslušníkov a historikov znejú v obraze, ako aj pod archívnymi obrazovými materiálmi. Vodný živel z Rabínky vystriedal vzdušný, a to v opakujúcom sa motíve lietadiel a oblačnej scenérie.

Grusková naznačila cestu, ktorou by sa raz mohla uberať audiovizuálna kultúra, cestu autorských strihových dokumentov ako prirodzenej súčasti historických výskumov. Pozícia historika na nej nadobúda nové kompetencie: rešerš, výskum, scenár, réžia.

[1] Napr. Anna Grusková: Kráľovná s papierovým mečom. In: Pravda 23. 1. 2012. http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/173090-kralovna-s-papierovym-mecom/. (17. 2. 2015)
[2] Tehila Ofer, Zeev Ofer: Haviva Reick: A Kibbutz Pioneer’s Mission and Fall behind Nazi Lines. Fawns 2014. Zaujímavosťou je, že pri 65. výročí SNP sa o existencii Chavivy Reickovej ešte akoby nevedelo. Miroslav Čaplovič: Izrael si uctil parašutistku, ktorú popravili v Kremničke. In: Pravda 20. 12. 2009. http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164613-izrael-si-uctil-parasutistku-ktoru-popravili-v-kremnicke/ (17. 2. 2015)
[3] Nezisková organizácia Givat Haviva vznikla už v roku 1949 ako národné vzdelávacie centrum, v roku 1963 v rámci neho vzniklo Židovsko-arabské centrum mieru. Je postavené neďaleko kibucu Ma’anit, ktoré Chaviva Reicková pomáhala budovať. http://www.givathaviva.org.il/english/ (17. 2. 2015)
[4] Pozri napr. Ján Mlynárik: Dějiny Židů na Slovensku (Část 3). http://www.cs-magazin.com/index.php?a=a2005081054 (17. 2. 2015)

Návrat do horiaceho domu (Slovensko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Anna Grusková _HLAVNÝ KAMERAMAN: Ivo Miko _STRIH: Jakub Fišer _MINUTÁŽ: 70 min. _HODNOTENIE: • • • • _MARCOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 14. 3. (20.45), 16. 3. (20.00)

Eva Filová ( filmová teoretička )
FOTO: archív A. Gruskovej