Václav Macek,

filmový historik

Hovoriť „jedným hlasom“ sa nedá, ale túžba po ňom stále trvá. Azda je to ozvena dávnych rokov komunizmu, keď kritika mohla pomôcť, aby skvelé dielo nezničili ideológovia kontrolujúci umeleckú tvorbu. Ale ani vtedy to nebolo úplne priamočiare. Iste, pomohlo to Slnku v sieti, keď ho vychválili kritici aj v Bratislave, aj v Prahe, ale už to nezachránilo u nás Postav dom, zasaď strom, na Barrandove zasa Panelstory, obidva filmy nakoniec skončili na dlhší čas v trezore.

Ak „cech“ reprezentuje jednotný vyhranený názor, možno by sa lepšie rozhodovalo o tom, komu prideliť pri novom scenári peniaze a komu nie, lenže ani to nie je zárukou úspechu. Môj pes Killer sa radí k takým vynikajúcim dielam ako 322 alebo Všetko čo mám rád. Kritika hovorila „jedným hlasom“, napriek tomu režisérka nezískala podporu AVF na ďalší projekt.

Možno sa pri volaní po jasnom stanovisku počíta s tým, že by mohlo zvýšiť návštevnosť, že kritika môže ovplyvniť predaj vstupeniek. Asi aj dnes ešte existujú medzi členmi filmových klubov takí, u ktorých zaváži, čo si prečítajú o filme, kým si ho idú pozrieť, ale určite to nie je štatisticky významné.

Nechcem povedať, že by pri hodnotení filmov, ktoré už roky pravidelne publikuje Film.sk, bolo správne, aby rozptyl pri jednotlivých tituloch kolísal od jedného po päť bodov, určite je lepšie, keď sa rozdiely pohybujú v rozmedzí jedného či dvoch bodov – svedčí to o tom, že experti majú k sebe blízko. Väčší rozdiel už dokazuje výrazný rozpor – možno generačný, ale možno aj zásadný v náhľade na to, čo určuje kvalitu súčasného filmového diela (v ničom som nechápal nadšenie časti filmovej kritiky nad béčkovým amatérskym Socialistickým Zombi Mordom). Malo by teda ísť skôr o výnimku.

Niekedy môže ísť o interpretačný spor, ktorý sa odrazí aj na hodnotení.

O poslednej poviedke Otec filmu Deti (2014) tvrdí Jelena Paštéková aj to, že je štylisticky a obsahovo najoriginálnejšia, no najmä, že je surreálna a kráča „v ústrety sujetovým riešeniam Felliniho“. Spor spočíva v tom, či dcéra, ktorú opustil manžel, naozaj asistuje otcovi pri samovražde (utopí sa v mori), alebo ide o víziu, ktorá sa neodohrala inde než len v jej mysli. Paštéková na podporu svojej myšlienky menuje jediný argument – keď otec prestúpi s dcérinou pomocou z vozíka do auta, neskôr už vozík nepoužíva. Ale ani jeden jediný motív v nasledujúcich scénach – nakupovanie v obchode, nočný bufet, umývanie otca, obed pri pláži, kúpanie sa v mori – neodkazuje na nič „nerealistické“ či felliniovské. Otec je stále v dcériných rukách, je v jej moci. A to, že sa utopí, môže byť jeho túžba, ale reálne uskutočnená dcérou – sám by to nedokázal. Je to asistovaná samovražda, eutanázia. A preto sa mi zdá táto poviedka zlá. Nemôžem uveriť, že dcéra, ktorej sa práve rozpadlo manželstvo, pôjde do nemocnice a pomôže otcovi vziať si život (nepodá mu injekciu, ale nafukovací matrac, aby sa dostal čo najďalej od brehu a nevyhnutne sa utopil).

Dve diametrálne odlišné stanoviská kritikov k jednej poviedke.