Robert Paršo,

dizajnér

Asi som naiva, ale je to bezviš. Načo rozprávať, teba počúvať? Tranzistorka chytá senziš songy, ja bronz. Slnko svieti slabo, je v sieti. Páni, to je otrava. Tamto je Venuša, tamto Mars. Je už v každom dome televízor? Bela je Holanďan, ale je rídka. Sme mladí na roky, starí na lásku. Objavil som pontón, vzadu tečie Dunaj, plávajú loďky. Myslel som, že Robinson je hlúpy, ale nie je. Letí stíhačka. Stroje sa kazia. Už zase bublá, málo bublá. Sódovka nezmyje prach z mláťačky, búrka a pivo hej. Načo hudba? Spievajte, chlapci. Toto je kravina, márnosť šedivá. Necháme to, nezmysel, bez stohára. Zober si deku a choď domov. A Peťo sa na teba pýtal, nevieš prečo? To je ťukes.

Tieto obrazy a hlášky ma vždy prenesú do atmosféry môjho detstva v meste, prázdnin u babky a expedícií do divočiny v okolí. Proste do obdobia, keď ešte nebol v každom dome televízor a za pohyblivými obrázkami sa chodilo pravidelne do kina a po kúpaní v rieke sa dalo osušiť na rozpálenej hradskej.