MARTIN ŤAPÁK
(13. 10. 1926 – 1. 2. 2015)

Začiatkom februára zomrel Martin Ťapák – jeden z najproduktívnejších slovenských režisérov, tvorca viacerých divácky obľúbených filmových a televíznych titulov, ktorý sa uplatnil aj ako herec, tanečník a choreograf. Dožil sa 88 rokov.

Ťapák sa narodil v oravskej obci Liesek a sám často rozprával o svojej náklonnosti k tomuto kraju a o tom, aký veľký vplyv malo na neho všetko, čo vnímal a zažíval v detstve. Od rytmu dedinskej každodennosti cez kontakty s prírodou až po nasávanie ľudovej tvorivosti, predovšetkým piesní a tancov. A keby aj svoju orientáciu na dedinské prostredie a jeho tradičnú kultúru Ťapák nepotvrdzoval slovami, jasne by o nej hovorili jeho filmy. Lepšie povedané, nielen filmy. Martin Ťapák začínal v divadle, keď sa už ako poslucháč dramatického odboru na bratislavskom konzervatóriu stal elévom v Slovenskom národnom divadle a pri tvorbe inscenácií neraz prispel svojimi znalosťami folklóru. Ďalšou dôležitou etapou jeho života bolo pôsobenie v SĽUK-u, kde sa uplatnil ako choreograf a režisér. A v tom čase už dostával aj herecké príležitosti od filmových režisérov. Vrátane tých českých. Do českého prostredia pritom prenikol aj ako režisér v pražskej Laterne magike.

Ťapák teda nazbieral veľa skúseností z rôznych oblastí, než sa sám podujal nakrúcať. A „okukávaniu“ režisérskych postupov sa venoval už pri svojej hereckej účasti na filmovačkách. Dobrou školou pre neho musela byť spolupráca s Paľom Bielikom na Jánošíkovi (1962, 1963), kde zastával pozíciu pomocného režiséra a zároveň v ňom účinkoval (Bielik ho predtým obsadil do snímok Vlčie diery, Priehrada aj Kapitán Dabač). „Hral som vo vyše dvadsiatich filmoch, ale najväčšiu slávu mi priniesla Rodná zem. Okrem toho, že som tam hral, spieval, tancoval, bol som i pri písaní scenára – opäť ako neoficiálny znalec ľudovej tradície. Aj preto v Rodnej zemi znejú lieskovské pesničky. Tu som teda dostal možnosť pozrieť sa trochu na prsty filmovým scenáristom a poučiť sa, ako vzniká scenár,“ uvádza Martin Ťapák v článku zo série, ktorá vychádzala na prelome rokov 1989 a 1990 v časopise Život.

Rodná zem, v ktorej sa kombinujú folklórne motívy s budovateľskými, vznikla v roku 1953, no Ťapák sa k nakrúcaniu vlastných projektov dostal až o desaťročie neskôr. Tie prvé (a bolo ich veľa) realizoval pre televíziu – medzi nimi Baladu o Vojtovej Maríne, Kuba, Živý bič, Matku či Rysavú jalovicu. Ťapák spätne hodnotil toto obdobie aj tak, že sa ocitol v škatuľke tvorcu, ktorý sa stále obracia k ľudovej tradícii a často siaha po slovenskej literárnej klasike. „Rovnako ma začínalo srdiť, že na svoj filmový debut, na film pre kiná, stále iba čakám.“ Dočkal sa v roku 1971, keď v expresívnom obrazovom štýle preniesol na plátno literárnu predlohu Františka Švantnera Nevesta hôľ, ktorá mu vraj bola blízka svojou poéziou, fantastikou, hĺbkou citu a mystériom prírody. Bolo to krátko po tom, čo kinematografia nasiakla tvorivou energiou mladých absolventov FAMU, a Ťapák akoby chcel reagovať napríklad na Jakubiskovu originálnu obrazovú štylizáciu. („Jakubisko je podľa mňa veľký filmár. Ale nedívam sa na ľudí a veci okolo nich tak ako on. Jakubisko hľadí veľmi odvážne a prispôsobuje svet a ľudí v ňom svojmu pohľadu,“ povedal Ťapák v rozhovore z roku 1969.) Nevesta hôľ sa napokon stretla s rozporuplnými reakciami.

S odstupom času Ťapák spomínal, že sa mu počas kariéry podarilo nájsť len málo kvalitných predlôh. A za jednu z nich považoval námet Petra Jaroša o zbojníkovi Pachovi. „Nad filmom som začal premýšľať roku 1972, ale kým sa mi podarilo presadiť projekt do výroby, ubehli tri roky. V dramaturgii o Pachovi nechceli ani počuť. Považovali to za znevažovanie ľudovej tradície, dokonca za jej výsmech.“ Štatistika slovenských filmových komédií nie je veľmi veselá, o tých vydarených ani nehovoriac. Pacho, hybský zbojník sa však zaradil k tým najobľúbenejším, hoci sa s jeho vznikom spájala nedôverčivosť. „Viacerí posudzovatelia scenára – v tých rokoch sa dávali mnohé ošemetné scenáre posudzovať aj externým kritikom ,znalcom‘ – nám vyčítali, že takáto paródia na jánošíkovskú tému zjavným spôsobom dehonestuje národné mýty, v tomto prípade priamo Jánošíka. Keby režisér Martin Ťapák nebol býval umeleckou autoritou, keby nebol mal známosti ,hore‘ aj ,dolu‘, keby nebol presvedčivo argumentoval, že nejde o dehonestáciu, ale naopak o vyzdvihnutie a povýšenie istých našich národných vlastností, aj vďaka ktorým sme sa v dlhej nežičlivej histórii zachovali ako národ s vlastnou rečou a jedinečnou kultúrou, pochybujem, že by sme tento film boli nakrútili,“ uviedol Peter Jaroš pre Film.sk. „Všetko však nedokázal presadiť ani Martin Ťapák. Napríklad to, aby v ňom hrali Lasica so Satinským. Istým spôsobom sme mali smolu, lebo práve v tom období títo naši dvaja vynikajúci ,výtečníci‘ mali ,zaracha‘. Martin Ťapák ich však napriek tomu prizval na spoluprácu na scenári... Nakoniec sa to podarilo presadiť a vznikol film. Nepochybne najväčšiu zásluhu na tom má režisér Martin Ťapák. Tento film, to je hlavne jeho výborná štylizácia a štýl je človek, ako je známe,“ dodáva Peter Jaroš.

Ťapák v tejto súvislosti logicky poznamenal, že popularita snímky stála aj na obsadení Jozefa Kronera do hlavnej úlohy. A v rozhovore, ktorý v roku 1998 uverejnila Pravda, ďalej pripomína: „Bez Kronera by som nikdy nerobil Ragana. A už vôbec by som sa nepustil do filmových verzií Rysavej jalovice či Kuba. Každý vie, ako ťažko sa číta povinná literatúra. Kroner bol jedinou možnosťou, ako klasiku do ľudí vovŕtať. Mali ho totiž radi úplne všetci – decká, puberťáci, dospelí aj starí.“ Ťapák tak zároveň upozornil na jeden z výrazných rozmerov svojej tvorby – neraz sa mu vďaka dobrej práci s kvalitnými hercami podarilo divácky ústretovým spôsobom pretlmočiť literárne diela slovenských klasikov, hlavne Martina Kukučína. To zaujímavejšie z jeho filmografie sa však viaže najmä na 60., prípadne na 70. roky. Sám režisér skonštatoval, že po Pachovi si nachádzal vhodné témy čoraz menej, no pri všetkých pokleskoch a pádoch (a aj pri funkcii ústredného riaditeľa Slovenského filmu) zostával naďalej produktívnym tvorcom, čo sa podstatnejšie zmenilo až po revolúcii.

Peter Jaroš oceňuje Ťapáka aj ako režiséra, ktorý vedel spolupracovať a zosúladiť vlastné predstavy s predstavami scenáristu. To bol zrejme aj jeden z dôvodov úspechu Pacha, hybského zbojníka. No a Martin Ťapák sa k tomuto titulu vrátil ešte raz, dlho po vzniku filmu, keď v 90. rokoch inscenoval muzikálovú komédiu Pacho sa vracia v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.

Z PONUKY PREDAJNE KLAPKA.SK (výber): DVD Živý bič, Pacho, hybský zbojník, Zajtra bude neskoro, Deň, ktorý neumrie, Rodná zem (viac na www.klapka.sk)

Daniel Bernát
FOTO: archív SFÚ