Scenárista musí vedieť najviac

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. Druhá časť seriálu sa venuje scenáristickej príprave filmu. Táto téma bude pokračovať aj v budúcom čísle, kde sa dozviete o špecifikách písania scenára pre hraný, dokumentárny, animovaný film, ako aj o televíznej scenáristike či adaptovaní literárnych predlôh.

Po tom, ako sa autor zamiluje do nápadu, potrebuje dať svojmu svetu konkrétne pravidlá, štruktúru, postavy, konflikty, náladu... Vstupuje na ďalšiu úroveň tvorby a tou je zber materiálu, zháňanie faktov, ich triedenie a spracúvanie. Autenticita skúsenosti na vlastnej koži je nenahraditeľná; scenárista síce má v rukách neobmedzenú moc stvoriť čokoľvek, no v zásadných bodoch, ktoré tvarujú jeho filmový svet, sa mu neoplatí „klamať“ – divák na to príde a nebude sa mu to páčiť. Zber materiálu znamená vidieť, zažiť, preniknúť do problematiky tak, aby sme s ňou mohli verne pracovať, aby bol náš pohľad do cudzieho domu prínosný. Anežka Guziarová študuje scenáristiku na berlínskej filmovej škole Babelsberg, kde podľa jej slov kladú na prvú fázu písania, ktorou je zhromažďovanie materiálu, veľký dôraz. „Spolužiak prešiel v zime biatlonovým výcvikom, lebo písal o dopingu v tomto športe. V prvom semestri nás zase pri jednom cvičení dali každého zavrieť do väzenskej cely, aby sme si aspoň sčasti vedeli predstaviť, aké to je – zvuky, vône, myšlienky a čas, ktorý tam akoby neplynul. Dokonca má každý študent scenáristiky určitý budget, ktorý je vyhradený špeciálne na rešerš.”

Scenárista musí vedieť najviac, inak riskuje, že ho divák zhodí z trónu. Zber materiálu sa líši v závislosti od témy či prostredia, môže mať aj formu testu, keď sa scenárista „neprizná“, kým je. Autor môže byť len pozorovateľom, ale takisto môže podnecovať vznik istých situácií. „Momentálne pracujem na scenári deadline:baby o čerstvej a extrémne cieľavedomej študentke práva, ktorá sa po operačnom zákroku dozvie, že sa buď pokúsi otehotnieť práve teraz, vo chvíli pre ňu zjavne najnevhodnejšej, alebo nebude matkou nikdy,“ hovorí Anežka Guziarová. „Písaniu predchádzal na moje pomery obšírny, približne trištvrteročný intenzívny zber materiálu. Rozprávala som sa so študentkami, ktoré sa zdravotne ocitli pred rovnakým rozhodnutím ako hlavná hrdinka, aj s tými, ktoré si mali podobnú situáciu vo vlastnej študijnej vyťaženosti predstaviť. Čítala som o zmrazovaní vajíčok, gynekologických chorobách, neplánovaných tehotenstvách a prekvapila ma rozsiahla komunita mladých nemeckých ,youtube mamičiek‘, ktoré uverejňovaním svojich materských každodenností na webe v mnohých prípadoch nechtiac inšpirujú mladé ,štrnástky‘ k zakladaniu rodiny miesto dokončenia školy. Okrem toho som si chcela posvietiť na berlínskych študentov práva s ich radosťami, starosťami, prebdenými nocami, státím v radoch pred knižnicou a (v tom lepšom prípade len) kofeínovými tabletkami. Aj scenár som chodievala písať na ich fakultu, nech ich mám na očiach. No a nakoniec sa pridalo moje vlastné tehotenstvo.“

Radi sa dívame za zatvorené dvere, intimita a autenticita javov, živosť postáv, uveriteľnosť zápletiek, to všetko dosiahne tvorca jedine vnímavým pozorovaním a zaujímaním sa o dianie. Často pritom zo seba vkladá do scenára viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Čím je tvorca úprimnejší, tým je látka živšia, tváre skutočnejšie, motivácie zrozumiteľnejšie a divák vníma dej ako realistický. „Pri svojom prvom dlhom scenári Rubikon som písala viac o sebe, resp. zo seba. Vzťahy kamarátok po maturite, rodinné pomery a zvyky, zážitky z cudziny, z letnej brigády, to všetko sa nejakým spôsobom v rôznych obmenách objavilo na stránkach scenára. Na začiatku písania nesmierne pomôže inšpirovať sa situáciami z vlastnej skúsenosti. Na druhej strane mám však niekedy pocit, že čerpaním z toho zažitého blokujem fantáziu. Zrazu si neviem predstaviť veci inak, než ako sa mi reálne udiali. A to je najvyšší čas na odstup,“ vysvetľuje Guziarová, ktorá so scenárom Rubikon zvíťazila v súťaži Cena Tibora Vichtu, čím svojmu projektu zabezpečila účasť na workshope, kde sa jej venovali odborníci. „Rubikon získal vďaka programu Midpoint úplne inú podobu. Pritom som si nevedela predstaviť, čo by sa v ňom ešte malo zmeniť. Každá scéna mala pre mňa zmysel, logiku, čaro. Rozprávaním sa o texte s ďalšími účastníkmi a s tútorom sa objavili otázky, ktoré som si pri intenzívnom písaní sama nekládla. Ukázalo sa, že s niektorými scénami sa môžem pokojne rozlúčiť. Ani neviem ako a písala som scenár odznova. A zrazu bol ľahší, vzdušnejší, mohla som sa s ním nanovo vyhrať. Bola to obrovská pomoc. Treba si zvyknúť na prijímanie návrhov iných, nemať pocit, že prehodnotením vlastných myšlienok a zbieraním rád nepíšem sama. Koľkokrát si pri písaní želám mať doma na poličke osobného dramaturga miesto Syda Fielda. Dramaturgovia majú na každý problém v scenári 28 riešení a jedno, ktoré pri troche šťastia na ich podnet napadne mne samej.“

Slovenskí tvorcovia považujú za dramaticky nosné aj rôzne obdobia našej histórie. No akokoľvek ďaleko sa autori vracajú, vždy je ich pohľad „súčasný“, odrážajú sa od toho, čo poznajú tu a teraz. Zamerať sa na zobrazenie dôb, ktoré sám autor nemohol okúsiť, ale zároveň majú živých pamätníkov, je aj riskantné. Ľahko dôjde k nejasnostiam a prestrelkám. Na druhej strane sa scenárista stále má o koho oprieť. Potvrdzujú to i postupy scenáristu Jána Púčeka. „Keď chce byť človek verný v zobrazení minulého času, nezostáva mu zrejme nič iné, ako spoľahnúť sa na živých svedkov. Teda pýtať sa. To je najdôležitejšie. Niektorí svedkovia tu síce už nie sú, no to neznamená, že zaryto mlčia. Sú tu knihy, filmy, fotografie, obrazy, dávne príjmové doklady, vkladné knižky, dlžobné úpisy, milostné listy...“

Scenár obsahuje všetko to, čo bude môcť divák budúceho filmu vnímať zmyslami. Každú akciu, všetky dialógy, komentáre, vnútorné monológy, obrazy, ale aj atmosféru, metafory či symboliku. Jednotlivé fázy písania sú podstatné, nie však nevyhnutné. Je na autorovi, či si potrebuje napísať námet, scénosled, filmovú poviedku, alebo mu stačí nápad kŕmiť v hlave a na papier ho dať až v momente, keď je „kompletný“ a sám sa vypýta von. Jednotlivé scény si môže scenárista zoraďovať rôznymi spôsobmi od odrážkovania a stručného náčrtu deja až po literárne hodnotnú filmovú poviedku, kde naznačí atmosféru či „autorskú náladu“. Filmová poviedka, obľúbená v časoch tvorivých dramaturgických skupín, však z praxe takmer vymizla, nahrádza ju scénosled alebo treatment. Akoby umelecký kumšt, na ktorý si staršia generácia autorov potrpela, vytlačila vecnosť a rýchlosť prezentácie, ktorá pracuje s „polotovarom“. Scénosled je v podstate „zárodočný“ opis scén s komplexným dramatickým oblúkom. Píše sa zväčša bez dialógov a je oholenou kostrou príbehu.

Scenár je akýsi hybridný útvar – ani literatúra, ani technická inštruktáž. Mala by sa však zachovávať istá forma, pretože scenárom sa riadi množstvo ľudí zo štábu. Autor nemôže byť sebec, jeho text by mal byť zrozumiteľný, presný, komplexný a jasný. Nejestvuje univerzálny návod, ako písať, čím sa riadiť, pedagógovia nič neprikazujú, snažia sa viesť budúcich scenáristov tak, aby ich práca bola prirodzená, autentická, ukazujú možnosti, z ktorých čerpať. A údelom scenáristu je neschopnosť prerušiť kontakt so svojou prácou: súcití s postavami, nenávidí ich, odpúšťa im, trestá ich aj odmeňuje, dáva im vzduch – a najväčšou zásluhou pre neho je, keď sa príbeh pustí vlastnou cestou, ožije a on si môže spokojne vydýchnuť. Ján Púček opisuje údel scenáristu takto: „Samotný proces je pre nezúčastneného pozorovateľa vlastne poriadna nuda. Sedím a píšem. Kráčam a píšem. Hovorím so svojimi postavami. Niekedy, keď chcem ísť na toaletu, sedia tam a musím čakať. Obsadzujú mi sprchu. Kradnú bicykel, cigarety a drobné mince. Ráno ma budia, v noci mi nedajú spať...“

Roberta Tóthová ( absolventka scenáristiky na FTF VŠMU )
FOTO: internet