Jozef Paštéka

scenárista a režisér

V miestnom kine v Čadci premietali raz do týždňa snímky filmového klubu. Mal som asi štrnásť rokov, keď som tam videl nemý film Utrpenie Panny Orleánskej Carla Theodora Dreyera. Všetci diváci postupne odišli a ja som ostal sám v tichu kinosály, prikovaný do sedadla nádherou a bolesťou Marie Falconetti. V tej chvíli som sa, myslím, rozhodol, že budem filmárom.

Pendantom k tragike boli americké burlesky s milovanými smoliarmi a ich absurdnou komikou. Najbližší mi boli melancholickí klauni Harry Langdon, zvaný Baby Face, alebo Buster Keaton alias Frigo. Mark Twain sa nemýlil, keď napísal, že skutočný humor nepramení z veselosti, ale z trápenia.

„Tak ma dajte do kina, aby to bolo smiešno. Keď je to smiešno, to zaujíma človeka,“ hovorí Adam Kura v Obrazoch starého sveta. Ten film Dušana Hanáka je podstatný nielen pre slovenskú, ale aj pre svetovú kinematografiu. Siaha až na dreň ľudského údelu – zdanlivo ľahkým, jednoduchým spôsobom. A my sa pri ňom zastavíme a obzrieme sa, aký život vlastne vedieme.

Dlhé obdobie vládla svetu štvorica Fellini, Antonioni, Bergman a Godard, všetci sme čakali na ich ďalšie dielo. Jean-Luc Godard ma očaril individuálnou revoltou a prevratnou filmovou rečou („kamera pero“). Na jeho film Na konci s dychom som vtedy napísal nadšenú recenziu.

Bergmana som si vážil, Felliniho som miloval. Film 8½ hypnoticky rezonoval s mojím životným pocitom. Inšpirácia veľkého Federica pramenila zo záznamov vlastných snov. Bol vyznávačom môjho obľúbeného Carla Junga.

Quentin Tarantino ma oslovil virtuóznym zaobchádzaním s dejovými líniami a časom; v Pulp Fictionaj vo svojej poslednej snímke Vtedy v Hollywoode. Som divák, ktorý sa v kine stále dáva dojať a prekvapovať.

Z „Orientu“, odhliadnuc od velikána Kurosawu, ma zaujal najlakonickejší filmový rozprávač Kim Ki-duk. Jeho Jar, leto, jeseň, zima... a jar mi dodnes vyvoláva zimomriavky na tele. Je smutné, že nedávno odišiel.