S bábkami prišli pohnúť talentovaní „amatéri“

V novej rubrike Film.sk vám budeme postupne predstavovať kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Pokračujeme dvojicou krátkych bábkových filmov Letí, letí... tanier letí (1988) Františka Jurišiča a Jožinkovo vesmírne dobrodružstvo (1990) Vladimíra Pikalíka. Okrem lietajúcich tanierov spája týchto tvorcov to, že sú priekopníkmi bábkovej animácie, ktorí svoju amatérsku vášeň posunuli na profesionálnu úroveň. 

Bábkový film môže byť nezáživný a nudný. Pod podobnú divácku skúsenosť z bábkovej rozprávky vysielanej v televízii, v ktorej bola jedna bábka ako druhá, chýbal jej humor, akcia aj „drajv“, sa mohlo podpísať to, že bábkovému filmu na Slovensku dlho chýbalo zázemie a ešte o čosi dlhšie animátori. V 70. rokoch preto začali profesionálni filmári „loviť“ aj v radoch amatérov. V porotách amatérskych súťaží pôsobil aj dramaturg a režisér Rudolf Urc. „Ako porotca pôsobil skôr ako ,špión‘, aby vyhľadával talenty pre profesionálny film. Dnes môžem povedať, že to robil dobre,“ píše Vladimír Pikalík v publikácii Z histórie amatérskeho filmu na Slovensku. Sám Pikalík, o ktorom bude reč neskôr, je príkladom podobného lovenia talentov. Ako ďalší z dôkazov Urcovho úspešného lanárenia amatérov k profesionálom menuje okrem iných aj Františka Jurišiča. 

Letí, letí... tanier letí

Bol to práve Jurišič, kto priniesol do slovenskej animovanej tvorby dovtedy nepoužívané technológie a nové materiály, ako keramika, hlina či plastelína, sumarizuje v textoch o Jurišičovi Rudolf Urc. Pripomína, že filmovú prácu s plastelínou doviedol na Slovensku k dokonalosti práve Jurišič. Príkladom sú jeho filmy Ki-ki-ri-kí (1985) či súbor akýchsi spotov ovplyvnených aktuálnym dianím v roku 1989 Objekty (1990), ktoré sú tak dokonca dokumentom o svojej dobe. 

Prvé pokusy o bábkový film na Slovensku datuje kniha Slovenský animovaný film do konca 50. rokov, ďalšie do začiatku 70. rokov. Až koncom 70. rokov sa podarilo nielen vytvoriť na takýto druh filmov technické predpoklady, ale aj postupne pritiahnuť spomínaných animátorov, ktorých nedostatok pociťovali v 70. rokoch aj v Česku. 

František Jurišič vyštudoval architektúru, no už počas štúdia sa venoval nakrúcaniu amatérskych snímok. Film Plynová lampa (1965), ktorý nakrútil spolu s Gejzom Kendym, ocenili v Mariánskych Lázňach. Súťažné snímky tam s amatérmi rozoberali filmoví profesionáli. Kládli im otázku, prečo študujú architektúru. „Laco Adamik bol jediný z nás, kto mal odvahu zabaliť architektúru a odísť na Kolibu asistovať Štefanovi Uhrovi. Neskôr ho prijali na FAMU,“ povedal Jurišič pred rokmi v rozhovore pre Pravdu. Po skončení školy pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti, až neskôr, v polovici 70. rokov, ho „zlanárili“ do krátkeho filmu, aby sa venoval svojmu hobby profesionálne. Zhruba v tom období začala televízia každodenné vysielanie večerníčkov, a tak animátori často pripravovali seriály pre tento formát. K najznámejším Jurišičovým seriálom patria Bol raz jeden tato (1981) a Najmenší hrdinovia (1985). 

Nakrúcal však aj samostatné filmy na Kolibe. K takým patrí aj Letí, letí... tanier letí (1988). Vtipná, hravá, pútavá, pestrofarebná a dynamická snímka je presným protikladom mdlých bábkových rozprávok spomínaných v úvode textu. Navyše ani dnes, po vyše tridsiatich rokoch od svojho vzniku, nepôsobí v nijakom aspekte zastarano, nemoderne či ťažkopádne. 

Podľa Rudolfa Urca patrí tento film nielen k dôležitým Jurišičovým dielam, ale aj do zlatého fondu slovenskej animácie. Najmä svojou priebojnosťou. „Autori objavili spôsob, ako prekonať stereotypy pri inscenácii látky o mimozemšťanoch. Dôsledne pritom dodržujú detský aspekt – fantáziu, hravosť, humor. Nápadito je navodené oťukávanie, spoznávanie sa oboch skupín i vtipná zámena pozemskej žaby a mimozemšťanov, ktorí sú jej veľmi podobní,“ napísal Urc v časopise Homo Felix. Jurišič (s okruhom spolupracovníkov) sa podľa neho zaradil medzi popredných československých autorov bábkovej animácie aj precízne spracovanými náročnými trikmi. Nástup Jurišiča, ktorý často spolupracoval napríklad s Kolomanom Leššom, bol nielen presvedčivý, ale najmä priniesol nový názor na bábkovú tvorbu. K rozširovaniu tvorivých obzorov animátorov prispel začiatkom 80. rokov aj štvorsemestrálny kurz, v ktorom Slovenský filmový ústav v spolupráci so skupinou animovaného filmu umožnil projekcie kľúčových animovaných diel zo sveta. 

Jožinkovo vesmírne dobrodružstvo 

Skúsenosť s mimozemšťanmi majú nielen deti z Jurišičovho filmu, ale aj Jožinko. Postavička populárneho výmyselníka sa prvýkrát objavila v humoristickom časopise Roháč v roku 1965 a komiksy s Jožinkom tu vychádzali až do konca 80. rokov. S autorom Jožinka Jozefom Schekom v 80. rokoch spolupracoval aj animátor a režisér Vladimír Pikalík, ktorý mu vdýchol život v niekoľkých filmoch. 

Pikalík bol najskôr takisto iba filmový nadšenec a amatér, ktorý si kúpil od kamaráta staršiu kameru. Od dokumentárnych filmov prešiel postupne k animácii a onedlho sa dostal do hľadáčika „lovcov talentov“. Okrem iného aj preto, že krúžok filmových amatérov v Považskej Bystrici, v ktorom pôsobil, organizoval celoslovenskú prehliadku amatérskeho filmu. Možno aj vďaka tomu, že sa chceli blysnúť pred domácim publikom, sa Považská Bystrica stala v 70. rokoch liahňou talentov animovaného filmu. Jedným z nich bol napríklad Štefan Martauz, spoluator námetu k Jurišičovmu Letí... Hoci filmoví profesionáli mali o Pikalíka záujem, zmena profesie nebola v tom čase v niektorých prípadoch úplne jednoduchá. „Záviselo od toho, či zamestnávateľ bude súhlasiť s odchodom kvalifikovaného pracovníka zo strojární, a rovnako s osobnými otázkami – pre Pikalíka znamenal nástup v Bratislave riziko – vo veku 50 rokov radikálna zmena životného štýlu, prostredia, možnosť rodinných problémov atď.,“ píše v dejinách animovaného filmu Rudolf Urc. Pikalík však všetkých prekvapil, keď vybavil všetko potrebné a začal sa filmu venovať naplno. 

Ako rok neodškriepiteľného zrodu bábkového filmu u nás uvádza Urc rok 1979, keď uzrel svetlo sveta Strážca Sen. Touto snímkou sa začala éra nakrúcania bábkových filmov na Kolibe. Réžiu, scenár a výtvarné návrhy mal na starosti Ivan Popovič, animáciu Vladimír Pikalík. Kvôli príbehu o tom, ako Sen, dobrý strážca, pomôže nájsť dievčatku bábiku, vykúpil vraj Pikalík „všetky varešky“ v Považskej Bystrici. Vyrábal z nich figúrky do filmu. 

Začiatkom 80. rokov nakrútil Pikalík pár filmov, ktorých hrdinom bol drevený bruchatý panáčik zápasiaci s technikou – pán Gongo a v roku 1981 prišiel na svet aj filmový Jožinko. V snímke Ako Jožinko menil, až vymenil (1980) príde strapatý bábkový hrdina na to, že nie všetko, čo sa blyští, je zlato a menej je niekedy viac. Jožinkova rybačka (1981) ukáže jeho zvláštne metódy, ktorými však prekonáva aj skúsenejších rybárov, vo filme Ako sa Jožinko prestal báť (1982) musí, ak chce získať späť stratenú loptu, prekonať spolu s kamarátmi strach a nemenej dobrodružný je aj Jožinko v zoo (1986). 

Krátke snímky o Jožinkovi prichádzali do kín zväčša v kolekcii s ďalšími krátkymi filmami zo spriatelených socialistických filmových štúdií, ich hrdinami boli najmä zvieratká. Do socialistických krajín sa Pikalíkove filmy potom aj úspešne predávali, Jožinkove dobrodružstvá však predali aj do Rakúska, Anglicka, Holandska, Írska, Iránu či Angoly. Aj dnes sa stáva, že na niektorom filmovom podujatí vo svete majú záujem premietať práve Jožinka. Posledným filmom, ktorý s ním Pikalík nakrútil, je Jožinkovo vesmírne dobrodružstvo (1990), v ktorom sa z obyčajnej jazdy na kolotoči stane let do vesmíru. Po divokom stretnutí tretieho druhu očakávajú v Jožinkovom rodisku vzácnu návštevu na lietajúcom tanieri. Tú však zatieni samotný Jožinko v upravenej kuchynskej zbroji. Kým sa miestni spamätajú, ľadoví mužíčkovia, ktorí doručili dieťa z vesmíru naspäť k rodičom, sú fuč.

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Zuzana Jojártová (Leti, leti… tanier letí), archív SFÚ/Ján Magdolen (Jožinkovo vesmírne dobrodružstvo)