Mank

Občan Mankiewicz

Novým filmom Mank renomovaného režiséra Davida Finchera akoby sa Netflix snažil rehabilitovať v očiach diváckej minority, ktorej prekáža, kam sa streamingový gigant posunul z hľadiska kvality svojho obsahu. 

Mank je prezývka, skrátenina priezviska Hermana J. Mankiewicza, scenáristu Občana Kana, teda filmu, ktorý by mali vidieť všetci v kontextoch tohto časopisu. Keď mal premiéru, scenárista Manka, novinár Jack Fincher mal jedenásť rokov. Okolnosti vzniku scenára sú zaujímavé samy osebe, treba googliť. Jack Fincher pracoval aj na životopisnom projekte o Howardovi Hughesovi, z ktorého sa neskôr stal Letec scenáristu Johna Logana a režiséra Martina Scorseseho. Mank tak zostáva jediným scenárom Jacka Finchera a jeho syn David ho realizoval vyše pätnásť rokov po smrti svojho otca. Uvažoval o ňom však už na začiatku svojej mimoriadnej režisérskej kariéry, kdesi medzi HrouKlubom bitkárov, ale štúdio mu nechcelo dať peniaze na čiernobiely film. 

A takto by sa dalo pokračovať, lebo ak je Mank naozaj filmom, ktorý si zaslúži pozornosť, tak predovšetkým preto, že zo všetkého najviac je to film definovaný svojimi vlastnými kontextmi. Akože kto bol Herman J. Mankiewicz (syn prisťahovalca z Nemecka, intelektuála s univerzitným diplomom z Heidelbergu, ktorý si v Amerike vybudoval kariéru a renomé ako univerzitný profesor, starší brat Josepha L. Mankiewicza, ktorý síce prišiel do Hollywoodu neskôr ako Herman, ale podpísal sa na ňom podstatne výraznejšie), akú tradíciu a intelektuálne niveau v Hollywoode reprezentoval, aký životný štýl viedol a tak ďalej, až sa samotný ten film vo svojich kontextoch rozpustí a to vlastne asi nie je dobre. Alebo je? 

Neviem, lebo si ani nedokážem predstaviť, aký film by som v Mankovi videl bez kontextov. Bez záujmu o dejiny filmu, kinematografie, Hollywoodu a dejiny filmového diváctva, čo nie sú synonymá, len oblasti, ktoré sa prekrývajú a z Manka urobili dokonalý príklad filmu, čo ma vyslovene nadchol. Nie ako film sám osebe, autonómne dielo, ale ako inšpiračný zdroj, fikcia a filmová interpretácia relatívne krátkeho úseku dejín Hollywoodu, v ktorom sa zrodil Občan Kane

Do úzadia tak išla iste zaujímavá a z hľadiska dejín jazyka kinematografie azda aj inšpiratívna formálna stránka filmu. Snímka nie je čiernobiela samoúčelne, ale programovo. Zvuk je mono, v niektorých sekvenciách chce byť formálnou citáciou konkrétnych sekvencií Občana Kana. V iných sa inšpiruje jeho vizuálnou poetikou a kameraman Erik Messerschmidt sa chce spôsobom snímania priblížiť Greggovi Tolandovi, ktorého môžeme spolu s Mankiewiczom a Wellesom považovať za tretieho veľkého tvorcu Občana Kana. Znova sme pri kontextoch, čo je jasným signálom toho, že inak som Manka ani vidieť, respektíve „čítať“ nedokázal. 

Možno by to bolo iné, ak by som Manka videl v kine, kam si myslím, že ten film patrí, bez možnosti film zastaviť a googliť, ale takto, doma, na Netflixe, som nevedel odolať. Môže to byť signál, že Mankako príbeh nie je sám osebe dosť dobrý. Inak ako čisto zážitkovo však už túto hypotézu nedokážem preveriť. 

Mank ma nadchol, lebo prostredníctvom konkrétneho príbehu tematizuje čosi, čo mám rád: dobový Hollywood, Občana Kana ako film, na ktorý som musel dorásť, lebo najprv som mu nerozumel a asi mu celkom nerozumiem ani teraz, aj keď už viem, prečo je taký dôležitý. A Mank ma sklamal, lebo Fincherova interpretácia dobových hollywoodskych reálií a pomerov je síce zaujímavým, ale z môjho uhla pohľadu veľmi tendenčným výkladom, ako sa to celé vtedy a tam dialo. Redukujúcim, účelovým pohľadom, v ktorom musí bystrý vizionársky talentovaný scenárista prekonať nástrahy netalentovaných hollywoodskych mogulov, aby mohol vzniknúť výnimočný film, čo je konštatovanie, ktoré by sa mohlo vzťahovať nielen na Občana Kana, ale aj na Manka samotného. Teda na filmy až gerilovým spôsobom infiltrujúce Hollywood, z podstaty neprajúci ambicióznym autorským snímkam, ktorých primárnou funkciou nie je generovať zisk, ale vypovedať čosi závažnejšie. A pritom oba ukazujú, že to tak nie je. 

Fincherov film vzbudzuje zdanie, že v jednej zo svojich rovín je životopisným filmom o Mankovi. Ak by sme na túto hru pristúpili, nie je to podarený životopisný film. Hlavného hrdinu totiž predstavuje veľmi redukovaného, ako alkoholika sklamaného životom i prostredím, programového „skrachovanca“. Akoby bol dôležitý len tým, že napísal Občana Kana, čo je však nezmysel. O Mankiewiczovi nemusíme uvažovať len ako o obeti Hollywoodu, ako sa snaží naznačiť Fincher, ale aj ako o jednom z jeho mocných mužov, mimoriadne renomovanom scenáristovi, o ktorého sa štúdiá bili, aj ako o producentovi hneď štyroch ťažiskových filmov bratov Marxovcov. To by však bol už podstatne iný film, aspoň taký inšpiratívny ako tento Fincherov. 

Mank (Mank, USA 2020) RÉŽIA David Fincher SCENÁR Jack Fincher KAMERA Erik Messerschmidt STRIH Kirk Baxter HUDBA Trent Reznor, Atticus Ross HRAJÚ Gary Oldman, Amanda Seyfried, Tom Burke, Charles Dance, Toby Leonard Moore, Arliss Howard, Ferdinand Kingsley MINUTÁŽ 131 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PLATFORMA Netflix

Juraj Malíček, teoretik popkultúry
foto: Netflix

1963: prelomový rok pre slovenský dokumentárny film

Malé filmové poklady

Slovenská verzia platformy DAFilms v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom pripravila už druhý programový špeciál sprístupňujúci verejnosti krátke filmy z archívu SFÚ. Po bloku reklamných filmov z 50. rokov prináša filmy, ktoré vznikli v roku 1963. Ten sa pre slovenský krátky film javí z estetického a čiastočne i z tematického hľadiska ako prelomový.

„Ťažkopádne inscenačné postupy a ideologický komentár 50-tych rokov odvial čerstvý závan autenticity a aktuálnosť reportáže. Dokumentaristi bojkotujú zobrazovanie sveta, aký by mal byť, a otvárajú sa voči tomu skutočnému. V tomto roku sa objavilo hneď niekoľko pozoruhodných filmov a tvorcov,“ píše sa v anotácii k špeciálu. Ten, kto lepšie pozná slovenský krátky film, pravdaže, vie, že väčšina autorov, ktorých diela sú súčasťou výberu, nakrúcala spravodajské a dokumentárne filmy už v 50. rokoch. Nejde teda o „novú krv“ v slovenskom non-fiction filme, skôr o výrazný kvalitatívny posun vo filmovej rétorike a poetike už skúsenejších tvorcov. Dalo by sa povedať, že v roku 1963 slovenský krátky film paradoxne dozrel do sviežosti. Pavel Branko pripísal kľúčovú úlohu v tomto procese dramaturgovi a režisérovi Rudolfovi Urcovi, ktorý sa ku „krátkarom“ pridal na konci 50. rokov. Svoje zrejme urobila aj jedinečná a inšpiratívna schopnosť Martina Slivku spájať až avantgardné umelecké stvárnenie s humanitným, v tomto prípade etnografickým pohľadom. Práve Slivka nakrútil v roku 1963 film, ktorý považujem z formálneho hľadiska za najinovatívnejší slovenský krátky film prvej polovice 60. rokov. Jeho Voda a práca je postavená na systéme kontrastov. Slivka nadväzuje na typ záberov a montáž, aké sú vlastné sovietskej montážnej škole. Nerobí to však preto, aby ako Vertov či Ejzenštejn velebil nový spôsob života, ale naopak, aby sprostredkoval etnografický pohľad na staré drevené stroje na vodný pohon i na miznúce pracovné postupy. Vo zvuku zase kontrastne pracuje s hudbou Ilju Zeljenku – elektronický hudobný motív spája s rýchlosťou, so zurčaním a s trbletom vody, zatiaľ čo melódiou ľudovej píšťalky odkazuje na staré časy a tradície. Slivka tak na ploche 9 minút vytvoril progresívny retrofilm a štylisticky priam dokonalé dielko.

Prácu rúk spracúva netradičnou formou aj Jozef Zachar vo filmovej básni Ruky, kde metonymicky prepája nielen rôzne generácie do oblúku ľudského života, ale aj rôzne typy kontaktu a rôzne typy práce – od umeleckej cez remeselnú až po robotnícku. Refrénovito komponovaná montáž záberov v spojení s archívnou hudbou patrí k menej zastúpenému žánru v slovenskom krátkom filme; pred ním k filmu takto básnicky pristúpil azda len Karol Skřipský v snímke Pieseň farieb a tvarov (1960).

Práci a ľudskej šikovnosti sa venujú aj ďalšie filmy z výberu. Prvým sú Chlapi z Gaderskej doliny Ladislava Kudelku, ktorý – opäť s kontrastným použitím elektronickej hudby Ilju Zeljenku namiesto komentára – zachytáva lesných robotníkov ťažiacich drevo na ťažko dostupných skalnatých svahoch. Hoci výber filmov považujem za mimoriadne kvalitný, práve pri Kudelkovi by som možno siahla po inej, menej známej snímke, ktorá vznikla takisto v roku 1963 – Zlé deti?Chlapi z Gaderskej doliny podľa mňa neprinášajú tematicky, spôsobom zobrazenia ani formálno-naratívnymi postupmi toľko nového ako práve tento nenápadný film o deťoch s problémami správania a o práci psychológov s nimi. Kudelka tu navyše veľmi pôsobivo rozpráva v náznakoch a pomocou strihu a zároveň nám ponúka situácie takmer v štýle cinéma-vérité. Kuchári Ivana Húšťavu a Jachtári Milana Černáka sú viac než len portrétmi práce a šikovnosti: majú sociologizujúci charakter, približujú či už životný štýl, alebo špecifiká jednej pracovnej komunity a vďaka svojej civilnosti pôsobia veľmi sviežo.

Osviežením výberu je aj nový prvok v slovenskom krátkom filme: irónia. Predčasná reportáž Jaroslava Pograna využíva kánon oslavných filmov 50. rokov na kritiku socialistického neduhu – nedodržiavania termínov –, ale aj na subverziu budovateľskej rétoriky. Film Vstupujeme do doby atómovej Viktora Kubala má zase podobu filmového fejtónu, plného absurdného humoru, a využíva animované a trikové prvky.

Najdlhším filmom výberu je 20-minútový Rozhovor Otakara Krivánka, portrét nevidomého asistenta na právnickej fakulte, ktorý komentuje svoju integráciu do vidiacej spoločnosti, zatiaľ čo kamera približuje jeho pohyb v priestore. Drobné nárazy a kolízie v obraze pritom dopĺňajú všetko to, čo zostáva v monológu nevypovedané.

Špeciál venovaný prelomovému roku 1963 prináša nielen osem filmových skvostov. Núka aj pohľad na svet, ktorý je výsostne mužským pohľadom a kde ženy síce nechýbajú, ale plnia predovšetkým stereotypné alebo servisné úlohy. Prelom v tejto oblasti nastal totiž na Slovensku až neskôr.

1963: prelomový rok pre slovenský dokumentárny film. Programový špeciál DAFilms.sk v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom. Obsahuje digitalizované filmy: Chlapi z Gaderskej doliny (r. Ladislav Kudelka), Jachtári (r. Milan Černák), Kuchári (r. Ivan Húšťava), Predčasná reportáž (r. Jaroslav Pogran), Rozhovor (r. Otakar Krivánek), Ruky (r. Jozef Zachar), Voda a práca (r. Martin Slivka), Vstupujeme do doby atómovej (r. Leopold Bródy, Viktor Kubal) HODNOTENIE 4 a pol * DISTRIBUČNÁ PLATFORMA DAFilms.sk 

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ

Víťazné filmy festivalu Áčko 2020

Kolegovia, susedia, mileniáli aj starí rodičia

Víťazné filmy uplynulého ročníka festivalu študentských filmov Áčko, ktorý pravidelne organizujú poslucháči Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, môžu slúžiť ako pohľad do študentskej kuchyne. Je medzi nimi jeden dokument, tri hrané a jeden trikový animovaný film. Núkajú príležitosť pozrieť sa na tvorivé tendencie, zručnosti či aktuálne i schopnosť adaptovať sa na zložitú pandemickú situáciu, ktorá študentom zasiahla do tvorivého procesu. Dva z nich, Návrat a Ideál, na koronakrízu priamo reagujú. 

Filmové školy produkujú zväčša krátkometrážne filmy všetkých druhov i žánrov, ktoré svojou osobitosťou, autorskou slobodou a občas i umeleckým vizionárstvom dokážu prevýšiť ročnú produkciu celovečerných hraných filmov. Hoci je študentská tvorba súčasťou národnej kinematografie a predznamenáva jej smerovanie, kvalitné krátke filmy, ktoré obiehajú svetové festivaly, zostávajú pre divákov v kinách neviditeľné. No práve pandémii môžeme ďakovať za to, že zatvorené kiná posilnili aktivity VOD platforiem a internetovej distribúcie. Aj víťazné filmy Áčka sa dajú vidieť online na streamovacej platforme DAFilms. Z lokálnej prehliadky, ktorá bývala uzavretá v študentskej bubline, sa tak stáva „vec verejná“ a vďaka internetu dostupná divákom na celom Slovensku.

Kvalitatívne najviac vyčnievajú víťazné filmy mladých filmárok. Monika Mahútová sa v subtílnej dráme Návrat usiluje o civilizmus. Nesúrodú trojicu  hrdinov spoznávame v už rozohranej situácii. Sú kolegovia, no (vo filme nepomenovaná) pandémia ich na pár dní prikvačí v dedinskom domčeku jedného z nich – utáraného šéfovho syna. Konflikt je jednoduchý ako facka: sú spolu, pretože musia, majú predsudky, nejaké to tajomstvo, nechcené väzby a mladý im svojou dotieravou bezprostrednosťou lezie na nervy. Premyslené charaktery sú uvoľnené, pomerne plastické a príbeh z nich prirodzene vychádza. Dominujú dialógy, ktoré sú často problematické aj u ostrieľaných tvorcov, a scenáristky Monika Mahútová a Lucia Ditte ich zvládli na výbornú. Rovnako dobre sa do svojich protagonistov prevtelila trojica hercov. Návrat je film o tom, že vystúpiť z vonkajšieho sveta a na okamih zabudnúť na jeho hučiaci asfalt (pandémiu, pochybnosti o láske či výčitky z minulosti) nie je nemožné. Keď trojica opäť nasadne do auta a opúšťa dom, v elipse sa vraciame do nálady a prostredia z expozície a vidíme, že toto bol len okamih výnimočného uvoľnenia.

Nuda Alice Bednárovej nadväzuje na novovlnovú tradíciu. Čiernobiela štylizovaná absurdná dramédia evokuje napríklad hravú poetiku raných filmov Věry Chytilovej či neskoršie krátke filmy od Aramisovu (Cagey Tigers, 2011). Hrdinka filmu Gréta stelesňuje pocit svojej generácie mileniálov, cynicky opovrhuje vyprázdnenosťou. Fabuluje a zavádza svoje okolie i diváka a, samozrejme, vymkne sa jej to spod kontroly. Motív je prostý, nezblázniť sa od nudy. Grétina mystifikácia má pre jej okolie občas poriadne tvrdé dôsledky. Komédia o každodennom náročnom boji nezapasovať do normálu je nápaditou, filmársky precíznou momentkou o tom, že realita je práve taká, akú si ju urobíme.

Pokus baviť a napínať diváka absurdným vývojom situácií predstavuje aj film Daniela Kazankova Legacy. Igor cíti, že sa blíži jeho posledná hodina. Začne konať, lebo sa bojí, že ho po smrti nenájdu a zožerie ho pes. A tak sa roztáča kolotoč bizarných situácií so susedmi, s linkou dôvery a so záchrannou službou, no jednotlivostiam by bola pristala lepšia scenáristická príprava a rozprávaniu väčšia dynamika. Aj napriek tomu je Legacy osviežujúcim príspevkom a rozhodne bude zaujímavé sledovať, kam jeho tvorcovia dospejú. 

So scenárom sa veľmi nepopasovali ani tvorcovia filmu o osamelom robotovi On The Hill. Triková animácia je však ukážkou zručností a vynachádzavosti poslucháčov ateliéru vizuálnych efektov – tie im vyšli na výbornú.

Dokumentárny portrét starých rodičov? Áno, na škole takých vznikli už stovky, každý filmár totiž začína od piky. Od toho, čo pozná najlepšie – teda skúma a zobrazuje seba a svoje okolie. Daniel Svoreň takým filmom – o láske svojich starých rodičov – štúdium absolvoval. Výberom témy si to práve pre riziko exploatácie neuľahčil, no znalosť prostredia mu umožnila rýchlejšie preniknúť do intimity protagonistov. Portréty rodinných príslušníkov sú študentská žánrovka, o to viac ma hravý, insitný a citlivý medailón Svoreňových starých rodičov potešil. Aj napriek autorskej manipulácii a komike ich režisér s úctou obdivuje. Za spoločne strávený život ich možno obdivovať, aj keď ich láska má svoje rezervy. Zrejme i na to odkazuje prostý a zároveň podvratný názov filmu Ideál.

Víťazné filmy festivalu Áčko 2020. Programový špeciál DAFilms.sk.

OBSAHUJE FILMY :
Návrat (r. Monika Mahútová) *****
Nuda (r. Alica Bednáriková) *****
Legacy (r. Daniel Kazankov) ***
On The Hill (r. Lukáš Ďurica, Juraj Mäsiar) **
Ideál (r. Daniel Svoreň) ****

Roberta Tóthová, filmová publicistka
foto: FTF VŠMU/Jakub Spevák

Predstierajme, že je to v poriadku

Anekdotická prechádzka New Yorkom

Nikto si nemôže dovoliť žiť v New Yorku. Napriek tomu tu žije 8 miliónov ľudí. Ako to robíme? Neviem, je to pre nás záhada

V novej sedemdielnej dokusérii Predstierajme, že je to v poriadku nás s rozmanitosťou New Yorku zoznamuje zo svojej režisérskej stoličky rodený Newyorčan Martin Scorsese. Avšak metropolu Ameriky nepredstavuje sám. Ako médium si „zapožičal“ svoju dlhoročnú kamarátku, spisovateľku a esejistku Fran Lebowitz, s ktorou vedie triapolhodinový dialóg. Väčšinu času sledujeme vždy dobre naladenú a zhovorčivú sedemdesiatničku Fran s nafarbenými vlasmi, v poltopánkach, v pánskom saku a v košeli. Jej rozprávanie je neustále prerušované Scorseseho hlasným chichotaním. Zo Scorseseho reakcií cítiť jednoznačne radosť, obdiv a silné priateľstvo. Až je to nákazlivé. Séria je venovaná Toni Morrison, afroamerickej spisovateľke a blízkej priateľke Fran, ktorá zomrela v roku 2019.

Lebowitz a Scorsese sa poznajú už veľmi dlho, ale ani jeden z nich si nevie spomenúť, ako a kedy sa zoznámili. Vraj preto, že sú už obaja starí a priateľov majú mnoho. Pravdepodobne sa stretli na nejakej párty, ktoré Fran navštevuje častejšie. To je aj dôvod, prečo Marty alias Martin Scorsese natočil toľko filmov a Fran napísala len tak málo kníh... Lebowitz si zo seba dokáže v každej chvíli robiť žarty. Keď jej Scorsese prihrá podnet na debatu, Fran po téme okamžite skočí so svojimi brisknými komentármi a uhrá vtipnú koncovku. Na prvý pohľad sa zdá, že nenačiera do tém hlboko a jej príbehy majú množstvo odbočiek, no pri dôslednom načúvaní sa vyskladá unikátny pohľad na svet, ako aj na nekonečnosť New Yorku.

Séria Pretend It’s a City nie je prvou spoluprácou tejto dvojice. V roku 2010 Scorsese natočil Public Speaking, snímku podobného formátu, ktorá bola nominovaná v kategórii dokumentárny film na Gotham Independent Film Awards. Neskôr, v roku 2013 si Lebowitz zahrala úlohu sudkyne v ďalšom Scorseseho ikonickom filme Vlk z Wall Street. Pre slovenského diváka však Fran Lebowitz nie je veľmi známou postavou americkej kultúry. Američanka židovského pôvodu sa do New Yorku, v ktorom prežila väčšinu svojho života, prisťahovala v roku 1969 z New Jersey. A hoci sa jej počas celej série „nezavrú ústa“, o jej súkromí sa veľa nedozvieme. Fran sa otvorene hlási k svojej homosexualite, feministickým postojom a hnutiu #MeToo. Pôvodne sa venovala filmovej kritike. Postupne sa písaním novinárskych stĺpčekov prepracovala k dvom autorským knihám esejí, ktoré ju preslávili – Metropolitný život a Sociálne štúdie

Sedem tridsaťminútových častí dokumentárnej série je vyskladaných zo (starších) verejných vystúpení Fran, doplnených filmovými klipmi, hudobnými vystúpeniami či obrázkami, a z nových, osobných rozhovorov so Scorsesem. Nekonečný prúd slov a myšlienok Scorsese zjednocuje jemnými jazzovými linkami v pozadí, ktoré zas odkazujú na filmy Woodyho Allena. Každá epizóda prináša inú tému. V prvej časti Predstierajme, že je to v poriadku sa Fran v múzeu Queens prechádza po veľkorozmernej makete New Yorku s modrými návlekmi na topánkach. Ako Gulliver v krajine liliputánov. Scorsese ju mimo obrazu varuje, aby si dávala pozor na mosty cez East River. Čistá krása, jeden odkaz za druhým... Druhá časť s názvom Kultúrne záležitosti sa venuje umeniu alebo skôr frustrácii z umenia. Začína sa spomienkou na rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 2018, ktorý sa postavil na stranu kresťanského cukrára za to, že v mene umeleckého vyjadrenia odmietol pripraviť svadobnú tortu pre homosexuálny pár. „Mám pre vás novinku, pán cukrár,“ hovorí Lebowitz. „Ak to môžete jesť, tak to umenie nie je.“ Lebowitz nešetrí nikoho. Aj o sebe hovorí, že je na seba prísna. Je to podobné, ako keď sa spýtate: „Prečo židia nemôžu jesť slaninu?“ Fran odpovie: „Pretože veľmi dobre chutí.“ Jej vycibrený sarkazmus a ostrovtip sú tým najlepším newyorským bedekrom. 

Lebowitz so Scorsesem nás sprevádzajú mestom, ktoré milujú. Popritom spomínajú na staré časy, hovoria o nezvratných premenách New Yorku, porovnávajú občianske práva minulosti s dnešnými, ale najčastejšie sa venujú osobným momentkám zo svojich životov. Všetko s nadhľadom a hyperbolou. Dokument, ktorý stihli dotočiť ešte predtým, než sa filmová výroba pre pandémiu covidu-19 musela prerušiť na neurčito, sa práve v dnešných lockdownových časoch stáva mimoriadne príjemným pohladením nielen cestovateľských duší.

Predstierajme, že je to v poriadku (Pretend It’s a City, USA, 2021) RÉŽIA Martin Scorsese KAMERA Ellen Kuras ÚČINKUJÚ Martin Scorsese, Fran Lebowitz HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PLATFORMA Netflix

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: Netflix