Bez predsudkov o filmoch, ktoré kopírujú dejiny

Obdobie vojnového slovenského štátu dodnes zaujíma i rozdeľuje historikov. Na toto obdobie a udalosti a javy s ním spojené – kolaboráciu, dianie na fronte, Povstanie, oslobodenie – sa viaže mnoho dokumentárnych i hraných filmov, natočených do roku 1989 i po ňom. Na ich analýzu a sumarizáciu zistených skutočností sa podujali filmové historičky Eva Filová a Eva Vženteková a výsledkom ich práce je kniha Slovenský štát vo filme. Dokumentárna a hraná tvorba po roku 1945, ktorá vyšla na sklonku minulého roka. S autorkami sme sa o nej porozprávali.

Ako sa sformoval váš záujem o filmy vzťahujúce sa na obdobie slovenského štátu?
Eva Filová: U mňa sa to začalo ani nie tak záujmom o slovenský štát, ako o Slovenské národné povstanie v dokumentárnych filmoch. Súviselo to s ponukou zo Slovenského filmového ústavu, aby som sa zapojila do národného projektu Digitálna audiovízia v pozícii filmového historika – digitálneho kurátora. K výstupom patrili aj štúdie, ktoré som publikovala v časopise Kino-Ikon. Už po prvých desiatkach videných snímok som si vytvorila pracovné kategórie, ktoré som napĺňala a bližšie špecifikovala: SNP vo vizuálnom umení, veľké dejiny, kľúčové osobnosti, oslavy, malé histórie – príbehy ľudí a krajiny. Na jar 2014 prišla výzva skoncipovať pre Filmotéku Kina Lumière cyklus archívnych krátkych filmov. Medzi prvými boli práve kolekcie k 1. a 8. máju a k výročiu SNP. Zhodou okolností sa v lete vynorilo viacero projektov k 70. výročiu SNP s novým, nezaťaženým pohľadom na tému hrdinstva a významu Povstania. Bola to taká povstalecká vlna proti rozpínajúcemu sa extrémizmu. Takže aktivity SFÚ, napríklad augustová prehliadka celovečerných hraných filmov s tematikou SNP spojených s krátkymi filmami, alebo rebríček najlepších dokumentov o SNP zostavený pre médiá presne zapadali do vtedajšej atmosféry.

Eva Vženteková: Môj záujem vyplynul z môjho predchádzajúceho zaujatia filmom Štefana Uhra Organ pri písaní knihy Diptych Štefana Uhra Organ a Tri dcéry (2013). Bolo mi blízke Uhrovo chápanie tohto obdobia aj to, ako ho týmto filmom stvárnil. Uher nakrútil spomedzi ostatných tvorcov najviac filmov o tomto období, až šesť, a všetky sú zaujímavé a podnetné. Zároveň som bola nemilo prekvapená neporozumením Organa zo strany filmových kritikov a historikov a napadlo mi, že sa to môže týkať aj ďalších filmov. Táto úvaha súvisela aj s vedomím neuspokojivého prehodnocovania diel minulosti, nielen filmových. To už bola výzva.

Aká bola genéza vašej knihy?
E. F.: Keď sa niečomu intenzívne venuješ, začne sa to kopiť a ty rozmýšľaš, čo s tým ďalej. Za dva-tri roky som publikovala niekoľko štúdií i kratších textov. Vnímala som, že ide o tému, ktorá má potenciál, ale nevidela som to na samostatnú knihu. Veď koho by dnes zaujímali dokumentárne, zväčša ideologizované filmy spred roku 1989? A k tomu o SNP, ktoré bolo spolu s víťazstvom nad fašizmom povinnou témou – po Nežnej revolúcii po týchto témach ani pes neštekol. Narazila som však na Evine štúdie o hraných filmoch reflektujúcich vojnové obdobie, v ktorých detailne sledovala motívy a významy bez predsudkov, či ide o dobré, alebo zlé filmy, schopných, alebo neschopných režisérov. Oslovila som Evu s nápadom spojiť naše výskumy, čím sa spustil komunikatívno-tvorivý proces medzi „hranou“ a „dokumentárnou“ Evkou, ako si nás pekne nazval.

E. V.: Aj ja som čiastkové výstupy výskumu publikovala v časopisoch, ale od začiatku som plánovala vydať ucelený text knižne. Keď sa mi neskôr ozvala Evka Filová s ponukou spojiť môj záujem o hrané filmy z toho obdobia s jej záujmom o analogické dokumenty, nebol problém súhlasiť. Už predtým som čítala v Kino-Ikone jej štúdiu o povstaleckých opusoch a páčila sa mi. Postupne som stále viac videla, aký dobrý nápad bol spojiť naše úsilia. Od začiatku sme považovali za potrebné, aby naše texty na pomedzí filmu a histórie riadne „prelustroval“ aj odborník na dejiny a tejto úlohy sa dôsledne ujal historik Marek Syrný. Z filmologického hľadiska naše texty kladne posúdil filmový teoretik Martin Ciel.

Nakoľko ste sa pri tejto práci museli vnoriť aj do histórie samotného slovenského štátu? Našli ste vyhovujúcu literatúru? 
E. V.: Aspoň čiastočné vniknutie do historického kontextu slovenského štátu som videla pre svoju prácu ako prioritné. Prečítala som viacero odborných kníh a mnoho článkov o tomto období, ale nie tie extrémisticky orientované. Spolu s čítaním analogickej románovej tvorby som sa snažila vybudovať si vlastný pomyselný, čo najplastickejší obraz tej doby a potom ho porovnávať s jeho filmovými „podobizňami“. Taká podomácky vytvorená metodológia, nie?

E. F.: Oficiálna historiografia i dejepisné učivo boli pred rokom 1989, mierne povedané, deravé. Oprašovať komunistické výklady SNP s vedúcou úlohou komunistickej strany by nemalo zmysel, veď toho boli plné filmy aj spravodajské žurnály. No hĺbkové vnáranie sa do histórie by som prenechala historikom a politológom. Samozrejme, na pochopenie dobových filmov je relevantné poznať dobové myslenie a spoločensko-politické nastavenie prostredníctvom literatúry, článkov, archívnych písomností. Z historikov staršej generácie ma zaujali práce Ľubomíra Liptáka a Ivana Kamenca, ich odstup a kritickosť. Celkom nový prístup k histórii nájdeme v množstve kvalitných publikácií z pera mladších historikov – či už ide o pohľad na sféru každodennosti, hospodárstvo, vojnové škody a povojnovú obnovu, represie a transporty, alebo vzdor proti režimu. Keď dostaneš od priateľov na narodeniny životopisy Tisa, Macha a Machove denníky z väzenia, už sa nedá cúvnuť. Na uvažovanie nad našou realitou bola pre mňa inšpiratívna aj zahraničná literatúra – orálnohistorické knihy Svetlany Alexijevič alebo vyrovnávanie sa s nacistickou minulosťou v podaní Ludinovej vnučky Alexandry Senfft. U nás sme k takejto intímnej sebareflexii ešte nedozreli, ľudácki dediči a pohrobkovia mlčia. Ťažko odhadnúť, či ide o bolestné, alebo spokojné mlčanie.

Mali ste sa o čo oprieť, pokiaľ išlo o filmologickú literatúru na danú tému?
E. V.: Čítala som články Petry Hanákovej, knihu Martina Ciela Film a politika, občas som svoje závery konfrontovala s Dejinami slovenskej kinematografie Václava Maceka a Jeleny Paštékovej. Môj prístup a záber je nateraz v slovenskej filmologickej literatúre pomerne špecifický.

E. F.: Zaujímajú ma témy, ktoré doteraz neboli systematizované a existujú k nim len čiastkové výstupy, štúdie a recenzie. Do mechanizmov propagandy som sa nepúšťala, tie spracoval Richard Taylor v obsiahlej Filmovej propagande sovietskeho Ruska a nacistického Nemecka a už spomínaný Martin Ciel. Užitočným zdrojom boli pre mňa aj osobné svedectvá filmových pracovníkov zo školského projektu FTF VŠMU Oral history a dejiny písané z osobnej perspektívy, ako Neviditeľné dejiny dokumentaristov Rudolfa Urca.

Aké množstvo filmov bolo predmetom vášho výskumu? Zaoberali ste sa aj televíznymi filmami a seriálmi, napríklad Povstaleckou históriou?
E. F.: Určiť presný počet dokumentárnych filmov s danou tematikou je problematické. Napočítala som ich približne 120, ale zrejme nejde o konečné číslo. Mnohé filmy vrátane strihových zaberajú širšie historické obdobie či ďalšie prelomové udalosti, ako históriu robotníckeho hnutia, vznik a pôsobenie komunistickej strany, povojnovú obnovu, históriu obcí a miest atď. Aj navonok nepríznakové témy, ako pioniersky tábor alebo portrét umelca, môžu obsahovať spomienku na miestnu tragédiu či vojnovú skúsenosť. V takom prípade treba zhodnotiť, ktorý aspekt prevažuje. Presnú štatistiku komplikuje aj to, že časť filmov bola vyrobená pre televíziu a nenachádzajú sa v archíve SFÚ. Zapojenie televíznej produkcie by znamenalo ďalší výskum a násobný nárast skúmaných filmov a publicistických relácií. O niekoľkých televíznych a spravodajských filmoch sa však v texte zmieňujem.

E. V.: Doteraz bolo u nás nakrútených 47 celovečerných filmov pre kiná, ktorých dej sa odohráva výlučne alebo čiastočne v časoch slovenského štátu. Do svojho záberu som pridala aj snímku Sýkorka, ktorej dej sa síce odohráva od jari do jesene 1938, teda tesne pred vyhlásením autonómie Slovenska, ale ktorá veľmi dobre predznamenáva nasledujúce pomery. Televízne filmy a seriály spomínam v texte len okrajovo, vrátane Povstaleckej histórie, no jej istou analógiou je opulentná Poéma o svedomí. Už len spracovanie toľkých filmov vydalo mnoho strán textu; pripojením ďalších snímok by sa zväčšil odstup a strácali by sa detaily, čomu som sa chcela vyhnúť.

Akú metódu ste zvolili pri analýze takého množstva filmov?
E. V.: Zvolila som svoju osvedčenú metódu. Vyabstrahovala som charakteristické segmenty, ktoré rámcovali následné analýzy a komparácie predmetných filmov s cieľom odkryť ich obraz doby.

E. F.: Na rozdiel od Evy, ktorá filmy sieťuje na základe spoločných znakov, ja som sa vybrala historicko-analytickou cestou, sledujem filmovú reprezentáciu udalostí v dobovom kontexte, vo vzťahu k faktom, konštruovanú filmovými prostriedkami, s použitím archívnych materiálov, živých svedectiev alebo rekonštrukcie. Zaujímajú ma posuny aj návraty k osvedčeným postupom a na identické miesta, inovácia a repetícia použitého materiálu.

V úvode knihy naznačujete, že ste sa nezaoberali umeleckou kvalitou predmetných filmov ani pre vás nebola kritériom výberu. Ale predsa, ako na vás zapôsobili filmy
spred roku 1989 pri ucelenom pohľade?
E. V.: Samozrejme, poetiku či metaforickosť, ktoré utvárajú umeleckosť diela, od filmového obrazu celkom neodtrhnete, ale môžete podchytiť dramaturgický a autorský myšlienkový pôdorys, ktorého je umelecký tvar, resp. výsledný obraz nástrojom. Toto sa dá abstrahovať a pokúsiť sa zhodnotiť obraz doby vo filmovej tvorbe. Tých „reprezentatívnych“, tvrdo propagandistických filmov nie je v hranej tvorbe zasa až tak veľa. Ide však možno aj o moju empatiu k tomu, akému diktátu doby museli filmy pred rokom 1989 čeliť.

Vychádzali ste aj z tézy, že „zobrazovanie minulosti je vždy zároveň výpoveďou o prítomnosti, ktorá historický obraz utvára“. O čom vypovedali „vaše“ filmy z tohto hľadiska?
E. F.: Odpoveď je jednoduchá. Každá doba disponuje istou množinou vedomostí a každý režim, hlavne autoritatívny, má tendenciu korigovať svoj obraz. Nemožno však tvrdiť, že všetky filmy nakrútené do roku 1989 klamú a účelovo manipulujú s faktmi. Nemálo dokumentaristov „starej gardy“ siahalo s odhodlaním a erudíciou po neľahkých látkach, pátralo po pravde, hoci ju nie vždy mohli naplno vysloviť. Ak sa vo filme o vzdušnom moste, ktorým sa na povstalecké územie dopravovala pomoc zo Sovietskeho zväzu, nespomenie spojenecká pomoc a americké lietadlá, neznamená to, že autorka filmu o nich nevedela. Naopak, v scenári túto zmienku nájdeme.

E. V.: Je zaujímavé, že nielen v „zlatých šesťdesiatych“, ale aj potom, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, prebiehala vo filmoch o tomto období dosť značná vnútorná, pozitívne pôsobiaca polemika.

Dá sa určiť nejaká periodizácia, vývoj uhla pohľadu tvorcov na tému vojny a SNP?
E. F.: Z hľadiska politického vývoja je periodizácia zrejmá: po februári 1948 si komunisti privlastnili SNP, vygenerovali vlastných hrdinov a tých pravých zavreli do väzenia alebo popravili. Rehabilitácie v 60. rokoch vrátili do hry politických väzňov a spustila sa nová diskusia o Povstaní. Po „bratskej pomoci“ sa víťazom stal Husák a jeho Svedectvo o SNP. Nejde len o personálne rošády, ale aj o česko-slovensko-sovietske vzťahy, vplyv studenej vojny a medzinárodné vzťahy – to všetko a všeličo iné zohrávalo úlohu v tom, ako sa konštruoval obraz vojny a Povstania.

E. V.: Aj hrané filmy pomerne názorne kopírujú periodizáciu našich dejín: bielikovský pioniersky vklad, studené 50. roky a istý politický odmäk na konci dekády, nástup novej tematickej a obrazovej vitality v 60. rokoch, experimentátorská fáza konca 60. rokov, federalistické národno-stranícke obrodenie počas normalizácie, istý rozptyl požadovanej homogenity v osemdesiatych rokoch.

Našli sa medzi filmami také, ktoré boli pre vás prekvapením?
E. V.: Každý film, ktorý som videla už predtým, som pozerala v podstate ako nový – s väčšími skúsenosťami a znalosťami, než som mala predtým. V mnohých filmoch som uvidela dostatok poznania domácej histórie a spomínaný tieňový zápas o istú polemiku s oficiálnou, dogmatickou líniou. Najväčším prekvapením boli pre mňa Naši pred bránamiĽudovíta Filana, skvelá, intelektuálne veľmi zdatná (čo sa začína už inverzným hannibalovským odkazom v názve) a popritom historická satira, jeden z najťažších žánrov. Pritom v Dejinách slovenskej kinematografie je ten film odbavený jednou výsmešnou vetou. To sa týka aj dvoch filmov Jozefa Režuchu o Ľudovítovi Kukorellim, ktoré som išla pozerať prvýkrát obrnená proti fušerstvu a trápnosti, ktoré sa v kinematografii s Režuchovým menom spájajú, čo spomínané dejiny kanonizovali. Pozitívne prekvapenie bolo o to väčšie. Je naozaj smutné, ako sa v našej reflexii filmu celé desaťročia mechanicky spájali politické aktivity a postoje tvorcov s ich dielami, následkom čoho ostali aj zaujímavé a hodnotné diela za bránami nášho záujmu, napríklad aj  snímky V hodine dvanástej a Sýkorka. Ale je, samozrejme, veľa diel, pri ktorých sa s ich hodnotením zhodnem. Spolu s nimi mi je ľúto napríklad Uhrovho skvelého filmu Zlaté časy, ktorý takisto zapadol prachom.

E. F.: Ku každému filmu sa snažím pristupovať bez predpojatosti a očakávania. Keď idem do kina, nečítam si predtým recenzie filmu. Z tohto hľadiska bol pre mňa prekvapením každý dokument, ktorý som dovtedy nevidela. Fascinujúci je znovu a znovu skladaný obraz Povstania s použitím tých istých archívnych materiálov, prikláňanie sa k tej či onej strane, tónovanie obrazu a rôzne vizuálne exhibície, ktoré dávali starému príbehu nový šat. Je škoda, že takáto tematická kolekcia doteraz nevyšla na DVD; myslím si, že mnohé filmy by obstáli aj po rokoch. Veľa filmov však pôsobí kuriózne, až tragicko-smiešne.

Zaoberali ste sa každá iným filmovým rodom. Konzultovali a pripomienkovali ste si navzájom svoje texty?
E. V.: Áno, mali sme viacero dlhých debát už pri podkladových poznámkach a potom množstvo vlákien mailovej komunikácie.

E. F. K našej spolupráci patrilo vzájomné čítanie textov a ich pripomienkovanie, z ktorého pre mňa vyplynulo predĺženie časovej osi skúmaných filmov až do súčasnosti. Našu spoluprácu by som prirovnala ku koalícii – nemusíme sa vo všetkom zhodnúť, ale dokážeme sa dohodnúť.

Aká časť skúmaných filmov podľa vás prežila skúšku časom a odporúčali by ste divákom pozrieť si ich aj dnes?
E. V.: Z krutého pohľadu dneška ich filmárskou príťažlivosťou prežilo len niekoľko. Problémom týchto historických filmov nie je len rôzna miera ich ideologickej zaťaženosti – ktorá navyše nie je v niektorých prípadoch dodnes dostatočne reflektovaná, napríklad v inak filmársky výbornej Piesni o sivom holubovi či Polnočnej omši –, ale aj to, že si ich ľudia s výnimkou Bielikových filmov divácky „neprivlastnili“, nepriľnuli k ich príbehom, postavám, prostrediam. Myslím si však, že staré filmy, až na niekoľko výnimočných diel, už navždy zostanú archívnymi opusmi.

E. F.: Tieto filmy sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Dobré aj zlé. Ak chceme poznať vlastnú históriu, treba ísť na výstavu, ktorá mapuje obdobie socialistického realizmu, a treba mať možnosť vidieť aj takéto filmy. Otázne je, či ich donekonečna nekriticky reprízovať na televíznych obrazovkách, alebo zostaviť ako učivo pre školy v zmysle, ako sa krivila a naprávala história.

Vo filmoch vystupujú postavy či protagonisti slovenskej, českej, ruskej, nemeckej a iných národností. V závere knihy venujete osobitnú poznámku jazykovej stránke týchto filmov. Čo váš výskum ukázal z tohto pohľadu?
E. V.: Postavy Rusov a Slovákov vo filmoch väčšinou komunikujú medzi sebou vo svojej reči bez akýchkoľvek problémov porozumenia jeden druhému. To by chcelo ďalší výskum, ktorý by ukázal, či išlo viac o ideologický obraz slovansko-komunistického bratstva, alebo o problém s dodatočným titulkovaním domácich filmov.

E. F.: V jednej kapitole sa venujem aspektu internacionalizmu v dokumentárnych filmoch, tomu, ako sa posilňovali povinné družobné vzťahy a len postupne sa dostávali do obrazu ďalšie národnosti. Mimochodom, jazyk vyvolal aj otázku pri jazykovej redakcii, či písať „slovenský štát“ s veľkým, alebo s malým začiatočným písmenom. Napokon sa ukázalo, že „maličká ríša“ si zaslúži malé písmenko.

Na obálke knihy je použitá výrečná fotografia z filmu Jiřího Krejčíka Polnočná omša. Prečo padla voľba práve na ňu?
E. F.: Pracovali sme s viacerými variantmi obálky. V oddelení dokumentácie SFÚ sa nachádza veľa výborných a málo známych fotografií, takže sa dalo vyhnúť notoricky známym scénam. Hľadali sme modelovú situáciu, ktorá by výstižne charakterizovala tému, napätie medzi postavami alebo vnútri malej komunity, ideálne rodinnej bunky. Preto sme hneď siahli po filmoch ako V hodine dvanástej a Polnočná omša. Peter Karvaš vytvoril v Polnočnej omši modelovú situáciu v duchu myšlienky, že v každej rodine sa nachádza aj partizán, aj gardista, aj hrdina, aj slaboch, kolaborant či arizátor, a keďže ide o vizuálne a herecky kvalitný film s množstvom zachovaných fotografií, padla voľba na snímku práve z neho.

E. V.: Fotografia Margity Skoumalovej je výborná, vyniká hĺbkou záberu. V popredí je postava ženy (čo je asi trochu aj ženská identifikácia nás ako autoriek knihy) pred protektorskou postavou Nemca. Ozdobený vianočný stromček vpredu a kríž na stene vzadu symbolicky prepájajú kresťanský aspekt dobovej štátnosti – narodenie a popravu kresťanského Boha.

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: archív SFÚ, archív SFÚ/Milan Kordoš, archív autoriek knihy

Programové presmerovanie RTVS potrebuje čas a trpezlivosť

V auguste 2020 sa stal novým riaditeľom sekcie programových služieb RTVS divadelný režisér Anton Šulík, riaditeľ Bábkového divadla Žilina a neskôr aj Mestského divadla Žilina, ktorý má s televíziou bohaté skúsenosti nielen tvorivo, ale aj manažérsky; viedol napríklad oddelenie zábavy a hudby. Od jeho nástupu sa zvýšil počet odvysielaných archívnych slovenských filmových diel, rozbehli sa aj prípravy nových relácií pre široké publikum. A v neposlednom rade RTVS pokračuje v produkcii množstva dokumentárnych i hraných filmov.

V akej kondícii ste pri svojom nástupe našli sekciu programových služieb verejnoprávnej televízie? Robili ste si audit?
Intuitívne som čakal horší stav. Dlhodobo som si uvedomoval, že RTVS je zasiahnutá svojou vlastnou minulosťou, ale hlavne nešťastnými rozhodnutiami politikov. Za 30 rokov turbulentnej existencie sa z pozície „prvej dámy“ dostávala do pozície „nechceného dieťaťa“ a strácala nezávislosť. Šestnásť riaditeľov za 30 rokov na stabilite nepridá, o koncepčnej práci ani nehovorím. Od roku 1993 sa RTVS pokúša vymaniť z tretinového rozpočtu oproti Českej televízii. Dnes má ČT len z koncesií príjmy okolo 210 miliónov eur, kým RTVS vrátane rozhlasu má celkový rozpočet sotva 147 miliónov eur! Vzhľadom na fixné náklady pri výrobách je to nesmierna disproporcia. Sekcia programových služieb RTVS pracuje s ročným rozpočtom do 28 miliónov eur, a to má tri okruhy. Ak chceme ďalej profesionálne napredovať, chce to kus statočnosti a profesionálneho nasadenia. Preto sa aspoň takto symbolicky skláňam pred mnohými kolegami a uvedomujem si, že bez ich úsilia by to nešlo.
Audit som nerobil. Nastúpil som do rozbehnutého vlaku, keď už bol ďalší polrok zazmluvnený a začal sa nastavovať rozpočet na rok 2021. Podľa vzoru BBC sme sa s kolegami dohodli na prekonvertovaní finančného nastavenia programu, stanoveného individuálne podľa jednotlivých vysielacích okien a vysielacieho času. Podľa diváckeho záujmu sa určí žáner aj finančné ohodnotenie výroby. Podklady v RTVS exaktne určuje odbor výskumu – pomenúva, skúma a analyzuje, kedy, čím a teda aj „za koľko“ programovo „obsluhujeme“ určitú skupinu divákov a jej záujmy. Iba tak sa vieme precízne dostať ku skutočnej hodnote cena/výkon. Je to dlhodobý proces opätovného nastavovania doterajšieho systému a myslenia ľudí, ktorí ho tvoria. Na konci by mali byť racionálne využité financie a kvalitný program.

Neobjavili ste ani nejaké nevýhodné alebo problematické zmluvy z minulosti?
Nie. Neviem o takých zmluvách. V RTVS je vybudovaná veľmi silná interná kontrola a sme aj pod prísnym drobnohľadom štátnych kontrolných orgánov. Keby sme niekde pochybili, Jaroslav Rezník by už dávno nesedel na svojej stoličke, s veľkou radosťou by mu to spočítali. Jednotlivé relácie a ich financovanie sa dajú transparentne dohľadať a porovnať s konkurenciou, prípadne s ČT. V televízii sa profesionálne pohybujem od roku 1988. Desať rokov som mal aj svoju vlastnú produkčnú spoločnosť a viem, čo sa dá v akej kvalite a za aké peniaze vyrobiť. Je to vec obchodu a schopnosti zodpovedne sa dohodnúť. Ide o prirodzene agresívne trhové prostredie, kde si každý háji svoje záujmy. No a ja som prišiel hájiť záujmy verejnoprávnej programovej služby a tak aj konám. Politický vplyv ochladol, politici si už nedovolia to, čo v minulosti, tento tlak sa skôr posunul do roviny profesijných záujmových skupín. A tu je nesmierne ťažké vrátiť RTVS dôstojnosť a hrdosť, prirodzenú spoločenskú a profesionálnu autoritu. Trh to nezaujíma. Kľúčová bude novelizácia zákona č. 532 z roku 2010 o Rozhlase a televízii Slovenska – bude nutné predefinovať kompetencie, voľbu generálneho riaditeľa, spôsob financovania, kontroly, nastavenia rady... skrátka posunúť sa k výraznejšej odbornosti, stabilite a trhovej flexibilite. To sa pod kuratelou tejto vlády deje. Čas ukáže, kam sa tento zámer posunie a akú bude mať konečnú podobu. Verím, že to dopadne dobre. 

Často sa poukazuje aj na to, že RTVS veľkú časť pôvodnej tvorby „outsourceuje“. 

To je práve o zdecimovaní vnútorného kreatívneho prostredia v RTVS, keď sa škrtá a perspektívne neinvestuje do ľudí a do technológií. Štúdiá sú preťažené, personálne nie sme schopní uniesť takú programovú záťaž, a tak sa prirodzene obraciame na externé prostredie. Mne to veľmi nevonia. RTVS by mala byť vo výrobe autonómnejšia, konkurencieschopnejšia. Na porovnanie s ČT, ktorá má len v Prahe 2 100 zamestnancov, RTVS má spolu s Banskou Bystricou a Košicami a aj s rozhlasom cirka 1 500 pracovníkov. Neuveriteľný nepomer.

Ale blýska sa na nové časy. Do Bratislavy a Banskej Bystrice idú investície z eurofondov na kreatívne centrá vo výške 20 miliónov eur, čím sa RTVS posunie výrazne vpred oproti konkurencii. Ale to je horizont 3 až 5 rokov. Nespíme, uvedomujeme si nutnosť napredovať, len je to vo veľkej miere o peniazoch, čase a o stredno- až dlhodobom plánovaní. So silnou vlastnou výrobou budeme mať oveľa lepšiu rokovaciu pozíciu. Vo výrobe je dobré ostať len v koprodukčnej rovine pri filmovej tvorbe, ostatné je nutné mať vo vlastných rukách. Ak chceme nezávisle plnohodnotne napĺňať verejnoprávnu službu, je nutné doplniť výrobné a personálne kapacity o 50 percent vo všetkých rovinách, v ktorých dnes tvoríme program. 

Koľko pracovnej kapacity vám zaberajú zábavné relácie typu Milujem Slovensko, ktoré majú vysokú sledovanosť?
Takýto typ programu sa natáča v bloku. Stavba trvá 3 až 4 dni, potom sa deň nasvecuje, samotné natáčanie beží v režime dvoch relácií za deň. Počet epizód určuje aj počet natáčacích dní, napríklad 12 epizód za 6 dní. Potom sa stavba dva dni likviduje a nasledujú postprodukčné práce – konečný zostrih, grading a zvukovýroba. Na záver je kontrolná projekcia a po schválení je relácia pripravená do vysielania. Záťaž na jednotlivých pracoviskách je 4 až 6 týždňov. Takými reláciami sú aj 5 proti 5, Záhady tela, Tak určite, Čo ja viem, Zlaté časy, Tajomstvo mojej kuchyne, v menšom aj Večera s Havranom, teraz už aj Do kríža, Silná zostava či detské relácie ako Smajlíkovci, Fidlibum, Zázračný ateliér, Školský klub alebo Táraninky. Každá výroba je špecifická a vyžaduje si čas a priestor na kvalitné profesionálne spracovanie. Je to precízne naplánovaná súhra. Akékoľvek zaváhanie spôsobuje dominový efekt vo výrobe a následné straty. Dnes je to v spojení s testovaním, so zabezpečením všetkých bezpečnostných a hygienických náležitostí ešte omnoho náročnejšie a rizikovejšie. Každú stratu cítime dvojnásobne.

Akú časť z vlastnej tvorby RTVS tvoria hrané filmy a seriály?
Ono sa to nezdá, ale pomerne veľkú. Keď si to rozmeníme na drobné, na každý mesiac by vyšla jedna premiéra. V hranej tvorbe teraz na týždennej výrobnej báze dominuje Pumpa. Ostatné projekty sú dlhodobé, niekoľkoročné procesy. RTVS ako koproducent je spolu s Audiovizuálnym fondom najsilnejším partnerom filmov vyrábaných slovenskými tvorcami. Momentálne pripravujeme Jozefa Maka z pera Ondreja Šulaja a v réžii Petra Bebjaka, ale aj  koprodukčné rozprávky Tajomná jaskyňa a s ČT Jak si nevzít princeznu. Pripravuje sa aj seriál Dohoda, ale aj Slepé miesta, Niekedy v Európe, Posledná barónka, Žila som s oddaným komunistom, Neviditeľné miesta, Indián, Nikdy sa nevzdaj a iné. Na premiéru čakajú filmy Správa a Muž so zajačími ušami. V záverečnej fáze je Moc, Aplauz, Krištof, Piargy, Čierne na bielom koni. A potom sú tu najobjemnejšie projekty Generál a Mária Terézia s posledným dielom. 

V rámci vysielania nám pandémia nesmierne zamiešala karty s premiérami jednotlivých hraných titulov. Mnohé sú na „čakačke“ pred kinopremiérou a sú odložené na polici alebo tesne pred odovzdaním. Smutné na tom je, že sa to deje práve v období, keď RTVS oslavuje 65 rokov svojej existencie. Hromadí sa to a postupuje to veľmi pomaly. Premiéru mal len film Milan Sládek, v tomto roku pôjde aj Šarlatán či detský film Letní rebeli.

V akej fáze sa nachádza Generál? V druhej polovici roka uzavreli dve zmluvné strany ďalšie dva dodatky k zmluve o koprodukcii. Čoho sa týkali?
Ja som prišiel v čase podpisu štvrtého dodatku. Teraz sa usilujeme dospieť k piatemu. Dohoda sa uskutočnila a je na Milanovi Stráňavovi, či ho podpíše. V dodatkoch sa definuje časové výrobné nasadenie, spôsob následných platieb, odovzdania natočeného materiálu, vecné plnenie, zapožičanie kostýmov atď. Projekt za svoju existenciu prechádza zmenami scenárov – tu sme pri deviatej verzii, výmenami režisérov – súčasný režisér je už tretí, ale aj koprodukčných partnerov. Ani pandemická situácia mu nepomáha. Čas sa kráti. Zmluvné záväzky aj voči RTVS či AVF sú jasné. Marec veľa napovie.

Oddelenie dokumentárnej a vzdelávacej tvorby RTVS je najväčšie. Aký objem audiovizuálnych diel RTVS v priemere ročne vyprodukuje?
Oddelenie ročne vyprodukuje a koprodukuje asi 630 hodín audiovizuálnych diel veľmi rôznorodého obsahu: od špecializovaných magazínov pre rôzne cieľové skupiny cez lifestylovú publicistiku, diskusné formáty, televízne dokumentárne cykly, krátke animované vzdelávacie formáty až po stredo- a dlhometrážne televízne dokumentárne filmy alebo autorské kinodokumenty. Svoje miesto majú aj dokumentárne série, ako boli Storočnica SND či Ikony. Program sa však v tomto kritickom čase preorientováva na akútne verejnoprávne povinnosti, ako je zdvojnásobený počet bohoslužieb či operatívne vyučovanie 1. až 4. ročníkov v podobe Školského klubu. Zameriava sa aj na podporu nezávislej kultúry: Klubtúra vytvára priestor pre 20 slovenských nezávislých klubov a 60 hudobných interpretov, vznikla desaťdielna séria Pandémia SK s podtitulom 100 dní, ktoré otriasli Slovenskom či dokumenty Braňa Špačeka More hudby 1 a 2, ktoré tvoria akúsi elektronickú pamäť dneška. Priestor sme vytvorili aj pre divadlá: na Trojke vstúpi do našich obývačiek každý pracovný deň po 22.00 jedno zo slovenských profesionálnych divadiel. A to nespomínam všetky tematické okrúhle stoly s názvom Druhá vlna či krátkodobo preformátovaný Dámsky klub, ktorý sa intenzívne venuje akútnym témam.

Kedysi vyrábala slovenská televízia množstvo filmov, seriálov a relácií pre deti a mládež. Dnes ich registrujem iba niekoľko. Plánujete oživiť aj pôvodnú tvorbu pre deti a mládež?
Ešte pred dvoma rokmi bola tvorba pre deti a mládež organizačne súčasťou hranej tvorby. Dnes má vlastné centrum a formuje sa nanovo. Práve vysielanie pre deti a mládež je našou programovou prioritou, usilujeme sa ho nastaviť nanovo a súčasne. Prvou veľkou zmenou by malo byť vytvorenie denného popoludňajšieho bloku (15.30 – 17.00) zameraného na tínedžerov počas pracovného týždňa. Vo vývoji je seriál Lajk s 3 sériami po 10 dielov, ktorý by sa mal venovať nielen narastajúcej závislosti mladých od sociálnych sietí, ale aj kyberstalkingu a šikane v rôznych podobách, od tej primitívnej fyzickej až po nenápadnú a tým rafinovanejšiu, týkajúcu sa sociálnej nerovnosti či regionálnych rozdielov. To je aj jedným z dôvodov, prečo sme nezvolili akvizičný seriál. Druhou veľkou zmenou by malo byť vytvorenie pásma pre deti. Vychádzame zo štruktúr vysielania a z dôkladnej znalosti európskej verejnoprávnej tvorby pre deti. Dôraz kladieme na pestrosť a krátkosť jednotlivých formátov, chceme opustiť monotematické štylizované relácie trvajúce 26 minút a viac a nahradiť ich 7- až 13-minútovými formátmi. A najmä chceme, aby boli v detských programoch hlavnými hrdinami deti, a nie ich dospelácki imitátori. Sobotné pásmo bude mať publicistický, edukačný charakter. Nepôjde však o nahrádzanie školy. Budú v ňom prevažovať formáty typu scripted reality, docudrama a docusoap. Súčasťou budú súťaže, nielen vedomostné, ale aj pohybové a prepojené na online prostredie. Nedeľné dopoludnie pre deti si zachová zábavný charakter, priestor dostanú animované filmy, zábavné súťaže, hrané seriály pre deti a rodičov. Budeme pokračovať vo Fidlibumovi, Fidlibumových rozprávkach, v Táraninkách či Zázračnom ateliéri. Uvedieme Najškolu, kde budú súťažiť školy z každého okresu so zámerom spoznať svoj región. Z animovanej tvorby spomeniem známych Websterovcov, Mimi & Lízu či Drobcov. Vo fáze produkcie sú dva celovečerné animované projekty a vyvíjame ďalšie tri. Osobitne sú vo vývoji aj hrané veci pre túto cieľovú skupinu – Čiapka, Šupka a Konzerva. Čiapka je koprodukčný kinofilm, druhé dva sú hrané seriály pre tínedžerov, ktorých cieľom je pozrieť sa na toto obdobie inak, opustiť zaužívané vzorce.

Keď ste do televízie nastupovali, do tímu ste si zobrali aj brata Juraja Šulíka, ktorý v RTVS vedie odbor vývoja. Máte spoločnú víziu pôvodnej televíznej tvorby?
S Jurajom máme spoločnú históriu v RTVS už od roku 1999, keď som ho zavolal z Markízy, vtedy ešte do STV, aby nám pomohol nastaviť oddelenie upútaviek. Poznáme sa a vieme, čo od seba môžeme očakávať profesijne, hodnotovo, esteticky, ale aj filozoficky. Sám by som do toho nešiel. Zomlelo by ma to za chvíľu. Nepomohol by som. Juraj je dôsledný systematik, ktorý prichádza zo silne komerčného reklamného prostredia a z pozície vývojára pripravuje programové preformátovanie. Jeho oddelenie spravuje aj centrálny register námetov. Ja zase ťažím skôr zo svojich 30-ročných skúsenosti, keď som prešiel od najzákladnejších televíznych profesií, ako je asistent strihu, asistent réžie, až po dramaturga, scenáristu, režiséra, upútavkára, šéfa zábavy a hudby, ale aj herca. Spoločnú predstavu o pôvodnej televíznej tvorbe máme, ale je to beh na dlhé trate. Nestaviame totiž televíziu na zelenej lúke. Toto je veľká zaoceánska loď a jej programové presmerovanie potrebuje čas a trpezlivosť. Výsledky môžeme očakávať najskôr o dva roky. A pandémia je takisto moment nesmierne sťažujúci situáciu. Ale zatiaľ máme vieru, nasadenie a presvedčenie.

Na jeseň 2020 ste cez centrálny register námetov vypísali 13 výziev na pôvodnú tvorbu. Zachytila som už len posledné dve: na pôvodný nadčasový dokument k 30. výročiu vzniku samostatného Slovenska a k 30. výročiu Ústavy SR. Čoho sa týkali tie predchádzajúce?
Vypísanie otvorených výziev bolo prirodzeným vyústením našich snáh zefektívniť procesy vo vzťahu k tvorbe programu, férovo nastaviť vzťah medzi RTVS a externými producentmi a priniesť divákovi čo najkvalitnejší obsah pri čo najefektívnejšom vynaložení prostriedkov. To sa momentálne dá jedine tak, že zámery a možnosti odkomunikujeme čo najväčšiemu počtu producentov a podporíme ich prirodzenú rivalitu a súťaživosť. Jednotlivé výzvy neboli kreované takpovediac od stola. Ako som už spomínal, nastavili sme finančné možnosti pre jednotlivé okná a definovali sme typy formátov, ktoré by sme do nich radi umiestnili. Potom sme zorganizovali otvorené stretnutia s desiatkami producentov, aby sme im úprimne komunikovali naše zámery a vyčistili prípadné nejasnosti vo vzťahu k hodnotiacim procesom projektov v RTVS. Zámerom bolo, samozrejme, aj rozšíriť informáciu o pripravovaných výzvach čo najširšej skupine producentov. Až potom sme vypracovali konkrétne výzvy, ktoré boli podľa mňa veľmi pestré – okrem výročí boli zamerané na deti a mládež, aktuálnu zábavu (či už krátke, alebo dlhé formy), národnostné menšiny, kvalitné vedomostné súťaže a projekty približujúce naše krajské mestá či parky a pralesy. Spolu nám zatiaľ prišlo zhruba 140 projektov, ktoré veľmi podrobne vyhodnocujeme. Jednotlivé projekty nezriedka posudzuje už v prvom kroku viacero dramaturgov, potom sa k nim dostane dramaturgická rada. Celý proces má niekoľko kôl vrátane osobnej (resp. v dnešnej dobe online) prezentácie projektu priamo zo strany producenta. Doteraz sa nám podarilo vyhodnotiť 5 výziev, čo predstavuje vyše 40 žiadostí.

Aký rozpočet je na tieto výzvy alokovaný?
Pri jednotlivých výzvach sme vždy uviedli, o aký typ programu máme záujem a za akých podmienok vrátane finančných. Každý, kto si niektorú z výziev otvoril, sa tak dočítal, že hľadáme istý počet dielov za nejakú jednotkovú a celkovú cenu za balík. Za všetky výzvy spolu išlo o 2 864 000 eur bez DPH za približne 290 diel v rôznom rozsahu.

Čo sa stane s neprijatými námetmi z centrálneho registra námetov? 
Keď je projekt vyhodnotený a RTVS sa rozhodne doň nevstúpiť, tak ako slušnosť káže, producentovi za predložený projekt a chuť s nami spolupracovať poďakujeme. Súčasťou poďakovania je aj podrobné zdôvodnenie, prečo sme sa na tom-ktorom projekte rozhodli nespolupracovať. Som presvedčený, že producenti musia od RTVS dostávať korektnú a jasnú spätnú väzbu, aby v budúcnosti vedeli ponúknuť projekt, ktorý bude z obsahovej, technickej či finančnej stránky pre nás relevantnejší. Nefunguje to tak, že producent prihlási do CRN-u projekt a potom sa iba dozvie výsledok. S producentmi aktívne komunikujeme, chodia svoje projekty prezentovať pred dramaturgickú radu, kde sa snažíme vyčistiť všetky prípadné nepochopenia, nejasnosti alebo nezrovnalosti, ktoré sa môžu objaviť na základe písaného textu. Až podľa tohto všetkého sa o projekte rozhodne. Všetky projekty, ktoré boli zaregistrované do centrálneho registra námetov, v ňom aj po vyhodnotení zostávajú archivované spolu s posudkami našich dramaturgov. Prístup k nim majú výhradne relevantní programoví pracovníci z povahy svojej práce. Všetky zaregistrované diela sú, prirodzene, chránené autorským zákonom.

Čo RTVS objavila v centrálnom registri námetov mimo projektov súvisiacich s už spomenutými výzvami? Na čo sa môžeme do budúcna tešiť?
Nebolo by profesionálne hovoriť o projektoch, ktoré sú ešte vo fáze schvaľovania, preto spomeniem už zazmluvnené alebo predbežne dohodnuté projekty: dokumentárne filmy Lajki – návrat Lajosa Kassáka, Andy Warhol od A po W, Tretí koniec palice či 1968 – Rekonštrukcia okupácie, Môj Everest sa volá Dhaulágirí, Konšpirácia ticha, Musíme prežiť, ďalšie časti dokumentárneho cyklu Manifest či hraný film Jonáša Karáska Invalid.

Mária Ferenčuhová
foto: Miro Nôta