„Vrátila som sa k fotografii,“ priznáva Ľuba Velecká-Vančová. Režisérka, scenáristka a pedagogička, ktorá načas vymenila pohyblivé obrázky za statické, sa narodila 3. februára 1941 v Levoči.

„Pracujem teraz na kolekcii fotografií našich filmárov. Slovenský filmový ústav prejavil o ňu záujem a ja som chcela, aby ostali v pamäti,“ vysvetľuje jubilantka. Ako pomocná režisérka a fotografka pôsobila pri nakrúcaní televízneho filmu Tri gaštanové kone (1966) Ivana Balaďu, ako asistentka režiséra a fotografka na druhom „celovečeráku“ Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici (1968)...

Michal Dočolomanský, Juraj Kukura, Igor Luther, Richard Krivda, Eduard Grečner, Emir Kusturica... „Portrétovala som ľudí, s ktorými som si rozumela,“ pripomína Ľuba Velecká-Vančová. Zopár fotografií z filmovačiek predstavila už na výstave Flashbacky – Sixties, ktorú pred piatimi rokmi premiéroval Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave. „Nikto tie snímky nepozná, ale pritom patria do dejín našej fotografie,“ skonštatovala vtedy kurátorka výstavy a fotografka Judita Csáderová.

„Už vtedy som bola veľká nadšenkyňa napríklad Antonioniho filmov alebo godardovskej poetiky, kde je vecnosť, krásno, obrázky sú čisté a nezababrané nezmyslami,“ spomína Ľuba Velecká-Vančová na obdobie 60. rokov.

Na prvý pokus ju po maturite na pražskú FAMU neprijali „z kádrových dôvodov“, zvolila si teda fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. To už mala za sebou prax v gottwaldovských ateliéroch u Hermíny Týrlovej i Karla Zemana, ktorý práve nakrúcal Vynález zkázy. Druhý pokus vyšiel, filmovú a televíznu réžiu na FAMU absolvovala v roku 1976 ako prvá žena zo Slovenska.

Ponuka Laterny magiky bola lákavá, ale ona sa vrátila do Československej televízie Bratislava. Pre štipendium, ktoré dostala od inštitúcie na denné štúdium. Už nie ako strihačka, ale režisérka a scenáristka. Začínala dokumentmi, v ktorých nasvecovala tvorbu a osudy výrazných osobností slovenskej kultúry (Zdena Gruberová, Vincent Hložník, Oľga Borodáčová, Ignác Bizmayer, Marína Kráľovičová a ďalší). Nasledovali dramatizácie literárnych predlôh Listy Juliane (1978), Muž, ktorého srdce je na vysočine (1980) či Dávne roky (1979). Prstienky z kukučiny (1989) nakrútila ako televízny film. Podľa poviedok Viery Švenkovej si napísala scenár a prostredníctvom výtvarne ladených obrazov kameramana Jana Malířa vykreslila vnútorný svet troch žien túžiacich po láske, ktorých príbehy sa odohrávali v rozdielnom čase. Inšpirovaná osudom bratov Coenovcov, ktorí sa kvôli filmu zadlžili, no risk vyšiel, založila v čase, keď z Koliby aj STV vyhadzovali tvorivých pracovníkov, agentúru FACE. S filmom Počítače & Anjeli (1999) o reštaurovaní Stanettiho plastík poslucháčmi VŠVU sa dostala až na festival v Montreale. Záujem prejavila aj Česká televízia – s podmienkou, že vystrihne detskú modlitbičku. „Nič také neurobím,“ postavila si hlavu. 

Náhodou natrafila na znalca desiatok arabských jazykov. „Vtedy už svet terorizoval Islamský štát a život Milana Odrana poznamenali všetky peripetie druhej polovice 20. storočia. Tá kombinácia sa mi páčila,“ spomína Ľuba Velecká-Vančová. Príbeh zaujímavého muža vyrozprávala bez príkras a slovných ornamentov v dokumente Tlmočník (2006). Aj dnes cítiť v jej hlase pachuť trpkosti, keď sa rozhovorí o projekte Flashbacky Tibora Borského. Chcela vyrozprávať príbeh novej slovenskej kinematografie a modernej výtvarnej kultúry, ktorá v 60. rokoch pulzovala erupciou invencie. „Išla som po stopách chalanov, ktorí boli skoro všetci zo ŠUP-ky – Havettu, Jakubiska, Luthera... a potom odišli na FAMU,“ vysvetľuje. Leitmotívom mali byť fotografie Tibora Borského, ktorý vlastní bohatý archív svojich spolužiakov zo ŠUP-ky aj z FAMU. Archívne poklady plánovala režisérka obohatiť výpoveďami samotných tvorcov. „Scenár som napísala po detailnom štúdiu a výpovediach všetkých protagonistov. Páčil sa všetkým, ktorí ho čítali,“ spomína. Projekt získal financie z Audiovizuálneho fondu, rozbehli sa prípravné práce, začalo sa nakrúcať... Po dvoch rokoch (2012 – 2013) však „veľký autorský dokument“ zamrzol na mŕtvom bode.

„Rada by som ešte niečo nakrútila. Len si musím dobre premyslieť čo. Najzaujímavejší by bol obraz mojej doby, všetkého, čo som tu zažila a pochopila. S rôznymi peripetiami a množstvom zaujímavých ľudí,,“ dodáva čerstvá osemdesiatnička.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: Peter Procházka

Hudobný skladateľ a dirigent Svetozár Štúr hneď od začiatku svojej kariéry nestál iba za dirigentským pultom, ale venoval sa aj komponovaniu scénickej hudby pre divadlo i film.  Často spolupracoval so Štefanom Uhrom, jeho hudba znie aj v snímkach Dušana Trančíka, Miloslava Luthera, Martina Hollého, Jána Piroha a mnohých ďalších režisérov. Vo februári oslávi 70. narodeniny.

„Na jednej návšteve som hral na klavíri rôzne ,improvizačky‘ a bol tam aj režisér Dušan Trančík, ktorý sa ku mne postavil a povedal: ,Toto presne potrebujem.‘ Ten film sa volal Víťaz a odvtedy sa datuje moja spolupráca s režisérmi,“ spomínal Štúr pred rokmi v rozhovore pre Večerník na svoju cestu k celovečernému filmu. V tejto historke sa rokmi vystriedali drobné premenné, jej podstata však zostáva (aj keď s priateľom Trančíkom spolupracoval Štúr už začiatkom 70. rokov na jeho krátkych dokumentoch). Podobne ako k hranému filmu sa vraj Štúr dostal aj k prvej profesionálnej spolupráci so Slovenským národným divadlom, keď si ho počas improvizácie cez prestávku všimol profesor Budský, ktorý práve hľadal šikovného klaviristu do pripravovanej hry. 

Na klavíri hral Štúr od detstva, dirigovanie, kompozíciu a hru na klavíri študoval na konzervatóriu a neskôr v štúdiu pokračoval na VŠMU, kde k jeho pedagógom patrili dirigent Ladislav Slovák či skladateľ Ján Cikker. „Chodievali sme sa učiť k nemu domov, pretože odmietal cestovať na VŠMU,“ spomínal Štúr pred niekoľkými rokmi na Cikkera pre Film.sk. Študentom vraj vždy ponúkol koňak alebo škótsku whisky, ale nielen preto ho „brali“. „Ako študentom nám nevnucoval iba čosi prekonané, čo nám už nevoňalo. Veď sám vo svojej hudbe experimentoval,“ hovoril Štúr, ktorý už počas štúdií v 70. rokoch dirigoval v Lúčnici a v roku 1976 sa stal umeleckým vedúcim jej orchestra. Neskôr bol asistentom dirigenta v Slovenskej filharmónii, ako dirigent spolupracoval aj s niekoľkými zahraničnými telesami, v roku 1988 sa stal šéfdirigentom SĽUK-u. Jeho otec, novinár a politik Svetozár Štúr, patril k spoluzakladateľom Lúčnice a Štúr mladší o sebe v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk sám hovorí ako o prvom „lúčničiarskom“ dieťati; druhým bola Barbora Nosáľová, dnes Rážová. Skúsenosti z folklórneho pôsobenia a znalosť ľudovej hudby sa neskôr Štúrovi zišli aj pri viacerých filmových projektoch.

Štúr už počas štúdia na VŠMU debutoval aj ako skladateľ v absolventských predstaveniach divadelnej fakulty, neskôr ako skladateľ spolupracoval so Slovenským národným divadlom aj s ďalšími domácimi scénami. Krátko po tom, ako dostal už spomenutú ponuku od Dušana Trančíka, ho oslovil aj režisér Štefan Uher. Ich prvou spoluprácou bol film Zlaté časy(1978). O stretnutí s Uhrom hovorí Štúr ako o osudovom, stal sa totiž jeho dvorným skladateľom. Spolupracovali na snímkach Kosenie jastrabej lúky (1981), Pásla kone na betóne (1982), Šiesta veta (1986) a Správca skanzenu (1988), teda na všetkých Uhrových neskorších hraných filmoch s výnimkou Kamarátok (1979), kde zložil hudbu Marián Varga. „Vždy som sa spoliehal na intuíciu a pri ňom som pochopil, že filmová hudba je to pravé. Vďaka jeho nesmierne citlivému prístupu k práci, jemnej poetike, pokore, skoro až prehnanej skromnosti. To boli atribúty, na základe ktorých sme našli spoločnú reč,“ spomínal Štúr nedávno vo Film.sk.

Vo svojej skladateľskej filmografii má aj diela Zora Záhona (Pomocník, 1981), Martina Hollého (Mŕtvi učia živých, 1983), Jozefa Zachara (Muž nie je žiadúci, 1983; Lampáš malého plavčíka, 1984) či Stanislava Párnického (Kára plná bolesti, 1985; ... kone na betóne, 1995). S viacerými z týchto režisérov rovnako ako s Miloslavom Lutherom, Jozefom Bednárikom, Igorom Cielom či Franekom Chmielom spolupracoval aj na televíznych filmoch a inscenáciách. Skomponoval hudbu do seriálov Život bez konca (1982) a Lekár umierajúceho času (1983) v réžii Miloslava Luthera aj k seriálu Štúrovci (1991) v réžii Petra Mikulíka, čo nebola ich prvá spolupráca. „Som Štúr, dedo môjho deda bol brat Ludevíta Štúra – Samuel a slušnosť káže, aby som o takých predkoch vedel všetko. Prekvapilo ma však, že pri tomto projekte som objavil ďalšie nové veci,“ povedal skladateľ, ktorý skomponoval hudbu aj k niekoľkým filmom z vysokohorského prostredia, medzi nimi k dokumentu Kangchenjunga (1981) a hranej snímke Sagarmatha (1988) režiséra Jána Piroha. „Ťažko by ste dávali džezové podklady do rozprávania z himalájskeho prostredia. Samozrejme, bolo sa treba oboznámiť s rôznymi píšťalami, trombitami a najmä bicími nástrojmi (...). Celkovo tvorba nebola len o samotnom komponovaní, človek sa musel oboznamovať s množstvom materiálov, ktoré súviseli s témou filmu, alebo s hudobnými autormi, na ktorých som sa v druhom pláne odvolával,“ vysvetľoval podstatu svojej práce Štúr, pre ktorého bol vždy dôležitý pohľad režiséra a ktorý za dobrú filmovú hudbu považoval tú, ktorá nie je vtieravá a neprekrýva iné dôležité zložky. 

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta