Zuzana Kizáková

PR manažérka a publicistka

„Hovoria, že by sme sa mali naučiť cítiť sa dobre, aj keď sme sami. Ale to je hlúposť. Lebo keď to dokážeme, tak už nám nebudú chýbať iní ľudia, ich spoločnosť. A nebudeme vkladať energiu do vzťahov,“ hovorí Eva svojmu psychiatrovi. 

Sedí v byte, všetko zariadenie je z plechu. Vzduch v ňom je sterilný, všetko čisté a vydezinfikované. Eva pozoruje z okna vtáky, občas doň narazia a padnú na zem. Nemôže vyjsť a pomôcť im. Už sedem rokov žije v absolútnej izolácii. Svet navôkol pozoruje len spoza múrov bytu. Von môže ísť len v skafandri, bez neho by ju to stálo život. Vzduch vonku je pre ňu smrteľný. 

Na počítači pozerám film Eden maďarskej režisérky Ágnes Kocsis. Mali sme ho odpremietať na festivalovom plátne Febiofestu v marci minulého roku a režisérka ho mala v Bratislave osobne uviesť.

Z minúty na minútu, len 48 hodín pred štartom Febiofestu, sa však svet, ako sme ho poznali, zmenil. Febiofest 2020 sa v marci neuskutočnil. A naplno sa neuskutočnil ani v náhradnom termíne v októbri. A neuskutoční sa ani „štandardný“ Febiofest 2021. 

Chýba mi. Ako aj mnohé ďalšie festivaly. Stretnutia, rozhovory, tváre bez rúšok... 

Za posledný rok nadobudli pasáže z tohto filmu úplne nový kontext. Ovláda ma pocit, že z mnohých scén tohto sci-fi sa stala realita. Veď aj my chodíme von už len v „skafandroch“, neobjímame sa, nepodávame si ruky. Aj nevinná prechádzka povonku či návšteva obchodu môžu niektorých stáť život. Vzduch je infikovaný vírusom. Neviditeľným nepriateľom. Žijeme v izolácii a na to, aby sme mohli zo svojich „plechových“ a „čistých“ domovov vyjsť, potrebujú niektorí z nás okrem odvahy i povolenie od vlády.

Takýto je nový normál: z každodennej, takej tej praobyčajnej a prirodzenej reality (vrátane tej festivalovej), ktorú sme brali ako samozrejmosť, sa stal sci-fi film. Ťažko si dnes predstavujem, že si ešte niekedy budeme bezstarostne dýchať na krky v preplnených kinách či ležať vedľa neznámych na tráve počas letných festivalov. 

Ktohovie, či by pred rokom 2020 bol niekto býval vymyslel takýto scenár (filmu), v ktorom žijeme už rok – s podobnou otázkou, akú kladie Evin brat v úvode filmu, keď ju „zaskafandrovanú“ vezie v aute: „Kedy sa toto celé skončí?“