Kino Lumière vo februári

Československá nová vlna v skratke 

Už vzhľadom na jeho tohtoročné životné jubileum myslíme teraz (v Bratislave i Prahe) na zrejme najslávnejšieho českého filmára v zahraničí Miloša Formana o niečo viac než zvyčajne. Retrospektívnymi prierezmi umelcovou tvorbou sa to hemží nielen v našich krajinách, čo je iba dobre, lebo ide o filmy, ktoré majú stále čo povedať a zároveň nás vždy spoľahlivo pobavia. Sama sa najradšej vraciam takmer na začiatok k Formanovmu celovečernému debutu Černý Petr (1963), ktorý jasne naznačuje, kadiaľ sa jeho čiernohumorne ladená a pritom ľudsky dojímavá tvorba bude uberať, či už to bude doma v Československu, alebo neskôr v Amerike. Pred pár rokmi som mala príležitosť tento film uvádzať v jednom klubovom kine v Helsinkách a trochu som sa obávala, či severania porozumejú nášmu špecifickému humoru. Moje obavy sa však ukázali ako celkom zbytočné. Diváci opúšťali kino rozosmiati a veselo na seba hulákali: „Ahóóóój! Počuješ ten rozdiel?“

To pri sledovaní surovej dystopickej vízie života na Zemi po bližšie nedefinovanej katastrofe vo filme Jana Schmidta Konec srpna v hotelu Ozon (1966) nájdeme dôvod na úsmev len ťažko, je však pozoruhodné, že ani táto novovlnová klasika nijako nezostarla. Ba naopak, je dosť možné, že teraz budeme so skupinkou dievčat, ktoré prežili, hľadať zaviate stopy zmarených ľudských životov ešte o niečo naliehavejšie, než to pociťovali diváci v 60. rokoch. Režisér Schmidt ku kongeniálnemu scenáru svojho spolužiaka Pavla Juráčka poznamenal: „Je to fikcia, ktorá uvažuje nad jednou z mnohých možností, ako by to raz mohlo vyzerať. Ide o predstavu situácie, ako by sa v takej dobe správali ľudia, pokiaľ by sa ešte vôbec ľuďmi mohli nazývať. Tých osem dievčat, ktoré nemajú spomienky na svet pred katastrofou, je odkázaných len na seba, žijú zo dňa na deň a vracajú sa tak k primitívnemu spôsobu života.“

V 50. a 60. rokoch 20. storočia absolvovalo katedru réžie na pražskej FAMU aj niekoľko slovenských kolegov, bez ktorých by československá nová vlna rozhodne nebola úplná, a medzi nimi bola neprehliadnuteľná osobnosť Ela Havettu. Je nadbytočné, aby Češka poučovala slovenské publikum o kľúčovej osobnosti jeho kinematografie, a tak dovoľte len stručné vyjadrenie pocitu. Slávnosť v botanickej záhrade (1969) pre mňa predstavuje zážitok divokého karnevalového víru. Mám rada, keď filmové postavy majú krídla, prenesene i naozaj, zároveň sa však úplne stotožňujem s myšlienkou, ktorú nám režisér – tomu farbistému huriavku akoby navzdory – predkladá: človek sa túla a myslí si, že je slobodný, a potom pochopí, že sloboda je rodina a kus zeme pod vlastnými nohami. 

Odporúča filmová historička, vedúca oddelenia kurátorov Národného filmového archívu v Prahe Briana Čechová
FOTO: Černý Petr, archív SFÚ