Digitalizácia audiovizuálneho dedičstva v SFÚ pokračuje

Žijeme v digitálnej ére, čo zásadne ovplyvňuje aj spôsob výroby, distribúcie a archivácie audiovizuálnych diel. Slovenský filmový ústav vo svojom prvotriednom digitalizačnom pracovisku každoročne rozširuje množinu archívnych filmov prispôsobených požiadavkám prezentácie a archivovania v digitálnej podobe. 

Laická predstava o digitalizácii audiovizuálnych diel je často až úsmevne zjednodušujúca. Skutočnosť je zase až príliš zložitá. Skúsme si teda aspoň načrtnúť vierohodný obraz digitalizovania audiovizuálneho dedičstva tak, aby sme si uvedomili zložitosť celého procesu a zároveň sa v nej nestrácali. Zostaneme na pôde SFÚ a priblížime si aj zopár jeho archívnych filmov, ktoré týmto procesom aktuálne prechádzajú.

Čo všetko vlastne digitalizácia zahŕňa? Začnime v Zlíne, v tamojších filmových laboratóriách. Zaradeniu diela do digitalizácie totiž predchádza jeho laboratórne spracovanie a diagnostika, ktorou sa určí, v akom stave sa daný materiál nachádza. „Ošetria sa originálne, pôvodné nosiče obrazu a zvuku a vyrobia sa nové duplikačné/duplikátne materiály a nové kópie na súčasných, časovo stálych materiáloch tak, aby sa čo najvernejšie zachovala autenticita pôvodného diela,“ hovorí vedúci oddelenia Digitálna audiovízia Národného filmového archívu SFÚ Peter Csordás. Pritom už táto nevyhnutná predprípravná fáza v laboratóriách netrvá zopár dní, ale mesiace. Po príchode filmu na digitalizačné pracovisko SFÚ sa mu pridelí identifikačné číslo a začína sa s digitalizáciou, o ktorej sa vedú záznamy. Na voľbu správnych postupov je dôležité poznať kontext daného diela, s čím súvisí štúdium rôznych dobových písomných podkladov – a zároveň sú v procese digitalizácie prítomní garanti. „Spolupracujeme s garantmi, ktorí na daných filmoch pracovali, poznali ich tvorcov a konkrétne technologické procesy,“ poznamenáva Csordás.

Hneď na úvod sa skenuje viacero typov dostupných nosičov filmu a posudzujú sa ich kvalitatívne vlastnosti. Aj s touto fázou sa môžu spájať komplikácie, napríklad pri hľadaní kompletnosti diela, hoc aj jedného obrazového políčka. Digitalizuje sa teda niekoľko východiskových materiálov a z nich sa potom vyberá. Aké profesie sú vlastne zastúpené na digitalizačnom pracovisku? Základnými pozíciami v digitalizácii sú skenerista obrazu a skenerista zvuku. Potom sa tam nachádza strihač, ktorý kontroluje správnosť radenia jednotlivých filmových kotúčov na časovej osi, konfrontuje celkovú dĺžku zdigitalizovaného diela s referenčnou filmovou kópiou a podieľa sa na výrobe rôznych odvodenín z digitálneho mastra. Ďalšími pozíciami sú retušér obrazu, retušér zvuku, kolorista, IT technik, ktorý dohliada na dátový proces digitalizácie, rieši prevádzkové problémy spojené s technológiami a podieľa sa na digitálnej archivácii, filmový archivár a laborant, ktorý kontroluje stav fyzických filmových nosičov. S celým procesom sa spája niekoľko kontrolných projekcií za účasti odborných garantov a po zapracovaní pripomienok z tej poslednej sa vytvorí finálny digitálny master filmu a z neho rôzne odvodeniny. Prioritou sú nosiče pre digitálne kiná a televízne vysielanie. Hoci by sa to mohlo zdať, ešte stále nie je koniec. Upravený film sa totiž archivuje na magnetických páskach a ukladá aj do Centrálneho dátového archívu, čo znovu zaberie nejaký čas (v prípade dlhometrážneho filmu i niekoľko týždňov). Samozrejme, digitalizovaný výstup treba prepojiť s existujúcim databázovým systémom, aby sa dáta dali vyhľadávať a používať. Kompletný digitalizačný reťazec by teda mohol vyzerať takto: predprípravná fáza (laboratórne spracovanie) – digitalizácia – di- gitálne reštaurovanie (obrazu a zvuku) – digitálna archivácia – digitálne sprístupňovanie verejnosti. Na to ešte môžu nadväzovať ďalšie činnosti, napríklad výroba titulkov a podobne. Nedávnym príkladom je film Dušana Hanáka Ružové sny, ktorý síce úspešne prešiel digitálnym reštaurovaním v SFÚ, ale celý proces ešte nemožno označiť za ukončený, pretože treba vyrobiť slovenské titulky k dejovým pasážam, v ktorých sa hovorí rómskym jazykom.

Každý film si vyžaduje svojský prístup, s každým sa spájajú iné postupy aj ťažkosti a výzvy. Hádam sa podarilo aspoň naznačiť, prečo nemôže byť digitalizácia filmu v SFÚ záležitosťou jedného človeka, jedného počítača a jednej hodiny (alebo piatich ľudí a desiatich dní). Treba však ešte ozrejmiť úplne základnú vec, že digitalizácia a digitálne reštaurovanie napriek prienikom nie sú identické procesy. Ten prvý je, zjednodušene povedané, konverziou diela z analógovej do digitálnej podoby a vytvorením digitálnej reprezentácie jeho aktuálneho stavu. Digitálne reštaurovanie je spojené s väčšími časovými, personálnymi a technologickými nárokmi na úpravu, ktorá je rozsiahlejšia ako v prvom prípade, pričom cieľom je dostať film do podoby, ako vyzeral v čase svojho pôvodného uvedenia. SFÚ filmy primárne digitalizuje a vybrané tituly aj digitálne reštauruje.

Digitalizačné pracovisko bolo vybudované v prvej polovici roku 2014, zaťažkávacou skúškou prešlo počas Národného projektu Digitálna audiovízia (ktorý sa v novembri 2015 skončil), osvedčilo sa a teraz v digitalizácii pokračuje v rámci päťročnej udržateľnosti projektu. V súčasnosti je tlak na kvantitu digitalizovaných obsahov o niečo miernejší a špecialisti digitalizačného pracoviska využívajú priestor na hľadanie spôsobov, ako celý proces ešte skvalitniť. Čo sa týka množstva, vlani bolo zdigitalizovaných 72 objektov – hraných, dokumentárnych, animovaných, spravodajských filmov.

O tom, že si digitalizačné pracovisko SFÚ získalo doposiaľ dobré meno, svedčí aj oslovenie na spoluprácu z Česka – minulý rok sa totiž podieľalo napríklad na digitalizácii zvukovej časti filmov Baron Prášil, Intimní osvětlení, Obecná škola. Spolupracovalo aj na digitalizácii nosičov z filmových zbierok Vojenského historického ústavu v Prahe, Národného múzea v Prahe (v rámci výskumného projektu zameraného na inverzné originály Kodachrome). Za úspech možno považovať aj výber pracovníka oddelenia Digitálna audiovízia na prestížnu Letnú školu filmového reštaurovania FIAF 2016 v Bologni, kde sídlia špičkové filmové laboratóriá zamerané na reštaurovanie a konzervovanie filmov.

Z domácich projektov s účasťou pracovníkov digitalizačného pracoviska SFÚ treba spomenúť veľkú, 10-dielnu kolekciu blu-ray nosičov Slovenský film. Vyšla v minulom roku pri príležitosti predsedníctva Slovenskej republiky v Rade EÚ a obsahovala päticu archívnych filmov, ku ktorým ústav vykonáva práva výrobcu (Slnko v sieti, Boxer a smrť, Vtáčkovia, siroty a blázni, Ja milujem, ty miluješ, Chodník cez Dunaj), a päticu novších slovenských titulov (Všetko čo mám rád, Papierové hlavy, Sila ľudskosti – Nicholas Winton, Slepé lásky, Pokoj v duši). Digitálne reštaurovaný druhý dlhometrážny film Martina Šulíka Všetko čo mám rád (1992) – podľa režiséra jeho najosobnejší – mal vlani dokonca obnovenú, digitálnu premiéru v kinách. Ak sa ešte vrátime k blu-ray diskom SFÚ, nedávno sa na trh dostali dve novinky, ktoré spája divácka obľúbenosť aj rok výroby (1985), no v mnohom sú odlišné – už preto, že prvú z nich nakrútil Juraj Jakubisko (Perinbaba) a druhú Dušan Rapoš (Fontána pre Zuzanu). V súvislosti s filmom Perinbaba sa v SFÚ špeciálne digitalizovali zábery, ktoré si režisér vybral do jeho plánovaného pokračovania.

Na DVD nosiči plánuje filmový ústav vydať aj ďalšiu snímku z roku 1985 – Zabudnite na Mozarta v réžii Miloslava Luthera. Veľkým projektom minulého i tohto roka je digitálne reštaurovanie dlhometrážnych animovaných diel Viktora Kubala – Zbojník Jurko (1976), ktorý bol spracovaný už vlani, a Krvavá pani (1980). Spolu s Kubalovými krátkymi filmami a stredometrážnou Marcipánovou komédiou (1987) budú zaradené do trojdielnej blu-ray kolekcie, ktorú SFÚ pripravuje na vydanie.

„Dôležité však je, že proces digitalizácie je v Slovenskom filmovom ústave kvalitatívne nastavený na následné sprístupňovanie audiovizuálnych diel v digitálnych kinách,“ pripomína riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ Marián Hausner. Z filmov, ktoré boli vlani pripravené na DCP, spomeňme napríklad Ja milujem, ty miluješ, Fontánu pre Zuzanu alebo krátkometrážne tituly Fotografovanie obyvateľov domu či Tryzna.

Daniel Bernát
FOTO: Zbojník Jurko, archív SFÚ