Hľadala som niečo poetické a výtvarné

Režisérka Iveta Grófová debutovala celovečernou snímkou Až do mesta Aš (2012), ktorú Slovenská filmová a televízna akadémia vybrala ako národného kandidáta na Oscara. Jej ďalší film, adaptácia knihy Piata loď, je očakávanou novinkou. Ako sa s týmito očakávaniami režisérka vyrovnala, uvidíme už v marci, krátko po svetovej premiére filmu na Berlinale. V rozhovore Iveta Grófová prezrádza, ako Piatu loď pripravovala na jej filmovú cestu.

Po autorských filmoch prichádzaš s voľnou adaptáciou úspešného románu Piata loď. S autorkou knižnej predlohy Monikou Kompaníkovou si sa však zoznámila vďaka dokumentu.
– Najprv som o Monike nakrútila televízny dokument s názvom Denník plavby Moniky Kompaníkovej. Tento projekt inicioval a produkoval Petr Minařík, knižný vydavateľ. Bolo to vlastne road movie z autorských čítaní Moniky Kompaníkovej. Z našej spoločnej komunikácie počas ciest som mala veľmi dobrý pocit a pre knihu Piata loď som sa nadchla. Bolo to tesne pred premiérou filmu Až do mesta Aš v Karlových Varoch v roku 2012 a bez hlbokých úvah som sa rozhodla, že sa túto knihu pokúsim sfilmovať.

Čo bolo tým hlavným impulzom? Piata loď je aj nie je kniha pre deti, čo ju takisto robí zaujímavou.
– Tých dôvodov bolo viac, ale áno, práve tento rozpor ma priťahuje. Je to originálna hra s čitateľom a dúfam, že následne aj s divákom filmu. Kniha má emocionálne veľmi silnú zápletku, ktorá dokáže čitateľov ľahko vtiahnuť a nepustiť až do posledných riadkov. Zároveň som si v nej našla svoje vrstvy, ktoré pre mňa boli súčasne aj autorskou výzvou. Pretože na jednej strane sa pozeráme na dojímavý príbeh dvoch detí, ktoré sa snažia čo najlepšie postarať o bábätká, ale na druhej strane je pod tým všetkým vnútorné napätie, obava o život batoliat. Lavírovanie medzi tým pozitívnym a vnútorným napätím, až strachom ma na knihe priťahovalo.

Ide o vernú adaptáciu alebo kniha slúžila skôr ako predloha? Aký veľký posun je vo filme?
– Kniha Piata loď má viacero časových rovín, ktoré by bolo náročné obsiahnuť v jednom celovečernom filme. Zároveň je založená skôr na vnútornom prežívaní hlavnej postavy ako na výrazných dejových zvratoch. Údajne sa táto kniha ocitla aj v rukách študentov pražskej FAMU ako scenáristické cvičenie. Od začiatku som tento aspekt náročnej predlohy považovala viac za výhodu, brala som to ako výzvu, do ktorej sa môžem zahryznúť. So scenáristom Marekom Leščákom sa začali dlhé úvahy, ako to celé uchopiť. Vzniklo niekoľko verzií scenára, v jednej z nich sme dokonca mali príbehovú líniu, ktorá v knihe vôbec nie je. Bol to akoby ďalší príbeh, nadväzujúci na ten, ktorý sa v knihe skončil. Hovorilo sa v ňom, ako by sa to odohralo v reálnom svete – hlavnú hrdinku by pravdepodobne umiestnili do detského diagnostického centra. Napokon sme od toho upustili, pretože sociálny rozmer tohto druhu bol už v slovenských filmoch zachytený dostatočne. Najviac sme sa zamerali na príbeh desaťročnej Jarky a jej mladšieho kamaráta Kristiána a sústredili sa na ich malé dobrodružstvo. Ich konanie je detsky úprimným pokusom napraviť svet dospelých svojou hrou na rodinu, akú by chceli mať. Zároveň som sa viac priklonila k psychologickým témam, napríklad motív prenášania rodinnej citovej traumy z generácie na generáciu považujem za veľmi silný a zaujímavý. Jarka sa odhodlá niečo s tým urobiť a vyrovnáva sa s rodinnou traumou po svojom, veľmi originálnym spôsobom. Scenár som konzultovala aj so skúsenou psychologičkou Zlaticou Bartíkovou.

Aj to sú dôvody, prečo sú kniha i film prenosné mimo Slovenska. Nie je to iba lokálna téma.
– Áno, téma rodinných vzťahov z pohľadu detí je celkom univerzálna, tieto predpoklady tam sú.

Podobne ako iní tvorcovia aj ty si obsadila do väčšiny úloh nehercov. Si na to zvyknutá zo svojej predchádzajúcej tvorby?
– V Piatej lodi nie sú žiadne slovenské herecké hviezdy, ktoré by mohli pomôcť domácej kinodistribúcii filmu. Dôležitejšie bolo, aby postavy čo najviac zodpovedali charakterom z knižnej predlohy. A veľmi ma potešilo, keď Monika Kompaníková reagovala na výsledky kastingov pozitívne. Nehľadala som však účelovo nehercov. Napríklad postavu starej mamy Ireny som zverila výbornej českej herečke Johanne Tesařovej, známej napríklad z filmu Díra u Hanušovic v réžii Miroslava Krobota. Musím povedať, že túto pre mňa vzácnu spoluprácu s profesionálnou herečkou som si veľmi užívala.

Hlavnú postavu – malú Jarku stvárnila desaťročná Vanesska z Bratislavy, ktorá nemala s hraním žiadne skúsenosti. Režírovať deti je bezpochyby veľmi náročné a treba na to mať svoje metódy.
– Najpodstatnejšie bolo nájsť dievčatko, ktoré je skutočne herecky nadané. Jej rola vyžadovala hlbšiu psychológiu v hereckom prejave a zároveň som v nej hľadala istú iskru, temperament, aby bola postava Jarky pre divákov zaujímavá. To som našla práve vo Vanesske. Najťažšie bolo deti motivovať, aby sa im chcelo nakrúcať a aby ich to bavilo. Keď sa pre ne niečo stalo rutinou, nebolo ľahké prísť na to, ako efektívne pokračovať. Samozrejme, veľkou výzvou bolo, aby detské postavy pôsobili uveriteľne. Išli sme do veľkého rizika, lebo hlavná hrdinka je naozaj takmer v každom zábere a musí utiahnuť celý film. A takisto vieme, že s dieťaťom v hlavnej úlohe sa dospelí diváci ťažko stotožňujú. Snažila som sa urobiť všetko pre to, aby sa pocit istej trápnosti z detského hereckého výkonu nedostavil.

Piata loď je prvým celovečerným filmom pre kameramanku Denisu Buranovú. Prečo si si vybrala do tímu práve debutantku?
– Denisa Buranová so mnou už čiastočne nakrúcala spomínaný dokument Denník plavby Moniky Kompaníkovej. Vďaka tomu sa intenzívne napojila na knihu. Spolupracovala so mnou aj na dokumente Blues pro sólo matky a na ďalších menších projektoch. Hľadala som dobrého parťáka na spoluprácu, pretože vizuálna stránka filmu je pre mňa veľmi dôležitá. A priznávam, že na Piatu loď som chcela skôr kameramanku. Denisa je veľmi silná estétka, má cit pre atmosféru. Je to pre ňu celovečerný debut a tešila som sa aj z toho nadšenia, ktoré do filmu priniesla. V podstate som viacerých členov štábu oslovila ako debutantov, ktorí sú mladší ako ja. A urobila som to zámerne. Priniesli do filmu čerstvý vzduch a ja som verila, že to pre nich bude niečo výnimočné, a preto ustoja náročné podmienky pri práci s deťmi a bábätkami.

Monika Kompaníková je výtvarníčka a ty si pôvodne študovala na VŠMU animovanú tvorbu. Ak teda hovoríme o špecifickom vizuálnom spracovaní, nelákalo ťa využiť aj prvky animovaného filmu?
– Po filme Až do mesta Aš som vyslovene hľadala niečo poetické, jednoducho som chcela nakrútiť niečo pekné a výtvarné. A Monika to má v knihe prítomné na každej strane. Nemusela som sa držať lokácií, ktoré sú v knihe a sú opísané do posledného kamienka na ceste, no napokon som nakrúcala prevažne na tých istých miestach, pretože boli najfotogenickejšie. A čo sa týka animovaných prvkov, vyslovene som si to zakázala. Medzižánrový film Až do mesta Aš som animáciou v podstate zachraňovala, pretože práca s autentickými ľuďmi bola veľmi živá, počas nakrúcania sa toho veľa udialo a ja som potrebovala nájsť východisko, aby film fungoval ako celok. Animácia to spojila dohromady. Piata loď je čisto hraný film a myslím, že animované prvky nepotrebuje. Mimochodom, podľa knihy Piata loď už vznikol aj krátky animovaný film.

Začala si teda animovaným filmom, potom si na VŠMU prestúpila na dokument a teraz máš za sebou hraný film. Čo ťa odviedlo od animovanej reality k tej skutočnej?
– Myslím si, že tri roky v Ateliéri animovanej tvorby FTF VŠMU som sa hľadala. Týkalo sa to aj tém, ktoré by som chcela priniesť. A našla som ich pri dokumente. Paradoxne ma to potom ťahalo späť k animovanému filmu, ktorý som kombinovala s dokumentom. Ak by som teraz našla tému, ktorá by si pýtala animovanú podobu, tak by som sa pokúsila vytvoriť animovaný film.

Aký typ režiséra si, keď nakrúcaš dokument?
– Nie som ten typ režisérky, ktorá pri nakrúcaní dokumentu strhne svojou charizmou všetkých naokolo. Skôr nechávam priestor ostatným, aby sa prejavili a cítili sa prirodzene. Hoci z nejakých dôvodov rada vyhľadávam často nekomfortné autentické situácie, necítim sa v nich úplne ako ryba vo vode. No keď viem, že mi tí ľudia dôverujú a venujú mi svoj čas, tak to funguje.

Kto ťa v začiatkoch najviac formoval?
– V ateliéri dokumentárnej tvorby to bol Dušan Hanák. Bolo pre mňa veľmi dôležité, že som bola v jeho ročníku. Cítila som podporu a posúvalo ma to dopredu. Pre neho je film bytostne dôležitá vec a pracovať v takej atmosfére bolo fajn, hlavne v období, keď sa len o niečo snažíte a nie je úplne jasné, či to na niečo bude.

Pred minuloročným festivalom dokumentárnych filmov v Jihlave sme sa s Andreou Slovákovou rozprávali o tom, že práve dokumentaristky sa púšťajú do nebezpečných, kontroverzných či konfliktných tém, aspoň tak to ukazoval program festivalu. Sú ženy odvážnejšie?
– Som prekvapená, že chalani na škole, ktorí na to mali predpoklady, sa neodhodlali pustiť do odvážnejších projektov. Dokonca sa odklonili od dokumentu a odišli do reklamy alebo do seriálov. Myslím si, že je to ukotvené v motivácii. Podmienky totiž nie sú ideálne. Ja som mala rozpracovaný aj jeden polomafiánsky príbeh z česko-nemeckého pohraničia, ale napokon z toho vznikol iba krátky film do poviedkového projektu Slovensko 2.0. Ono je vždy niečo akoby vo vzduchu. Keď som začala pracovať na filme Až do mesta Aš, iritovali ma slovenské filmy, lebo sa mi zdali odtrhnuté od reality. V tom čase bola vlna lyrického realizmu a ja som ju chcela narušiť, urobiť svoj film úplne inak. Paradoxne, po mojom filme prišli ďalšie spracované týmto spôsobom. Sú to vlny. Teraz budeme mať viac filmov s detským hrdinom. Súvisí to, samozrejme, aj s tým, koľko filmov sa u nás nakrúti – stačí, keď vzniknú tri o deťoch, a už sa na to upozorňuje.

Už si spomenula televízny dokument Blues pro sólo matky. V ňom by každý jeden príbeh vydal na samostatný film. Neuvažovala si napríklad o nakrútení filmu na motívy niektorého z týchto príbehov? Často od tvorcov počúvame, že témy nevyhľadávajú, ony si nájdu ich.
– Chcela som opäť robiť dokumentárny film, už tri roky sa kvôli nemu priebežne stretávam s ľuďmi a premýšľam nad jeho témou. Možno sa to však opäť uberá skôr smerom k hranému filmu. Nechávam tomu zatiaľ voľný priebeh.

Dokumentaristi siahajú po hraných prvkoch, ak potrebujú vyriešiť napríklad istý etický konflikt, lebo pri hranom filme si môžu dovoliť ísť oveľa ďalej. Cítila si to tak aj ty?
– Myslela som si, že to tak bude, ale nebolo. Práve práca s deťmi, hoci pri hranom filme, má v sebe veľa hraničných momentov. Morálne konflikty sú späté s prácou s nimi v tom zmysle, ako komunikovať, ako ich motivovať, kedy byť prísna a kedy byť kamarátka. Je to aj o skúsenosti. Niekedy som možno bola zbytočne mäkká, mala by som sa naučiť byť v niektorých veciach nekompromisnejšia. Paradoxne ma zocelila skôr Piata loď, nie film Až do mesta Aš. Myslím, že už nie som taká útlocitná (smiech).

Dokumentaristi z Generácie 90 si často na rôznych úrovniach pomáhajú. Aj tebe pomohol napríklad Ivan Ostrochovský, zároveň pokračuješ v spolupráci s Marekom Leščákom...
– Určite som vďačná, že ma táto generácia pustila k sebe. Veľa som sa naučila. A teraz si už ja prizývam na spoluprácu mladšiu generáciu. Piata loď vznikla v mojej produkčnej spoločnosti, ktorej venujem veľa času. Mohla som zúročiť to, čo som sa naučila od iných. 

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: Miro Nôta