Od infarktu k infarktu 

Ken Loach, ročník 1936, predstavuje celoživotným dielom trvalku a zároveň špičku britskej verzie sociálneho realizmu, ktorá napriek podobnosti názvu neskĺza do ždanovovskej normatívnej estetiky a už vôbec nie do ružového prelivu à la Hollywood. Jeho tvorivú dráhu medzinárodne rámcuje karlovarský Krištáľový glóbus z roku 1970 za Kes, poetickú sondu do života robotníckeho šarvanca ako fackovacieho panáka, nakrútenú s nehercami, a bojovná antisystémová výzva pod názvom Ja, Daniel Blake, ovenčená roku 2016 Zlatou palmou v Cannes. 

Na začiatku stojí infarkt ani nie šesťdesiatročného tesára. Vlastne pred začiatkom, lebo sa o ňom dozvedáme iba z rozhovoru pacienta, teraz už klienta, so sociálnou inštitúciou, ktorá namiesto tváre ponúka iba formuláre, dotazníky a call-centrá. Jej hlas je hlas robota, ktorý nikdy nezvýši hlas na rozdiel od klienta, ktorého záplava predvarených otázok, zásadne od veci, vháňa do potláčanej zúrivosti. Ten groteskno-absurdný rozhovor prebieha bez obrazu, pod čiernou plochou úvodných titulkov, čím len podčiarkuje, že inštitúcia nemá tvár. Takže keď sa klient, šikovný remeselník, ale počítačový analfabet, bezradný zoči-voči internetovému vesmíru sociálneho megastroja, naveľa prebojuje k osobnému kontaktu, za bariérou nájde zasa len robotku, ktorá nemá v pracovnej náplni prejsť do osobnej roviny. A nielenže nemá, ale ani nesmie – jediná zamestnankyňa, ktorá sa ešte netransformovala na robota a chce bezradnému prípadu pomôcť, dostane po nose, lebo ľudský prístup predstavuje v dobre naolejovanom mechanizme škodcovské zrnko piesku.

K tomu patrí aj rozdielnosť postupov. V pocite svojej pravdy, ktorá je mašine fuk, obete šikany podchvíľou vybuchnú, čím si v súboji samy podrážajú nohy. Megastroj, ktorý ich vháňa do úzkych, sa naproti tomu spoza barikády foršriftov vždy správa s nadhľadom, istý si svojou pravdou.

Keby bol jedinou témou filmu tento bezperspektívny beh tvora v rotačnom bubne, do ktorého ho zavreli proti jeho vôli, mohli by sme ho vnímať ako novodobý variant ústrednej témy Hellerovej (a Nicholsovej) satirickej grotesky Hlava 22. A keby Franz Kafka žil dnes, možno by napísal podobný príbeh jednotlivca, ako sa zmieta v súkolesí mašinérie, ibaže ladený do osudovosti.

Lenže Ja, Daniel Blake nie je iba groteska a Pamela Hutchinsonová v časopise Sight & Sound triafa klinec po hlavičke, keď podstatu príbehu vidí optikou Danielových vlastných slov ako monumentálnu frašku, ktorá by mohla byť smiešna, keby nebola pravdivá.

Sociálny realizmus Loachových filmov, opretých o presne prekreslené scenáre Paula Lavertyho, je totiž výsledkom dôkladných rešerší a v prípade Daniela Blaka sa v Newcastli našla reálna podoba zápače, kde je zamestnanie nad zlato, ale systém obete núti si to neexistujúce zamestnanie hľadať a hľadanie aj vykazovať, inak je po dávkach. Slovom, na smiech to nie je, skôr to vystihuje skutočnosť, ktorá šedivosťou pripomína obraz reálnosocialistického vegetovania z filmu Ja, Olga Hepnarová.

Ibaže skvelý komik Dave Johns dokázal vzdorovitú črtu Daniela Blaka obdariť nadhľadom, ktorým neprestajne odkrýva aj tragikomickú stránku situácií, takže podnecuje predsa len smiech. Hlavne sa však príbeh nekrúti egomanicky iba okolo zacyklenej anabázy hydrou zbyrokratizovaných zvyškov sociálneho štátu. Blakova empatia a obrazne široké srdce, ktoré neobrazne, telesne tú ťarchu nakoniec neunesie, doň od začiatku vťahujú ďalšie obete systému, ktoré proti svojej deklasácii bojujú každá inak, zavše aj za hranicou tzv. dobrých mravov, prípadne sa systému a jeho parazitom pokúšajú prejsť cez rozum. Nestrácajú tým však na sympatiách, čo film približuje ladeniu sociálnokritických filmov mnohých období, ale aj žičlivému obrazu ľudového živlu v Clairovej medzivojnovej tvorbe.

Z presne modelovaného krovia ľudí na dne vystupuje do popredia ako kontrapunkt k Blakovým sebaobranným a ironickým postojom Katie, životom uvláčená samoživiteľka dvoch detí v podaní Hayley Squiresovej, ďalší variant osudu prebytočného človeka v lise neoliberalizmu. Blake v tom ľudsky dojemnom vzťahu nakoniec zohrá úlohu kotvy, konkrétne otca a starého otca.

Rozvetvujúce sa výhonky solidarity, zavše aj s komickým nádychom, v záverečnom zhrnutí životnej púte od infarktu k infarktu prerastú až do sociálnokritického pátosu. Ale nepatrí k realistickej verzii príbehu Dávida a Goliáša, kde mytológia s obľubou dáva víťaziť Dávidom, kým v reálnom živote víťazia Goliáši, aj pátos? Živý pátos, ktorý nepramení z agitpropu, ale z dôvery v potenciálnu integritu anglického Jozefa Maka? A z jeho hnevu, že nech sa pomery zvrtnú akokoľvek, on vždy ťahá za kratší koniec? Z hnevu, ktorý si osvojili aj autori a pokúšajú sa vzbudiť ho i v nás.  

Ja, Daniel Blake (I, Daniel Blake, Veľká Británia/Francúzsko/Belgicko, 2016) _RÉŽIA: Ken Loach _SCENÁR: Paul Laverty _KAMERA: Robbie Ryan _STRIH: Jonathan Morris _HUDBA: George Fenton _HRAJÚ: Dave Johns, Hayley Squiresová, Sharon Percyová, Briana Shannová, Dylan McKiernan _MINUTÁŽ: 100 min. _HODNOTENIE: • • • • •

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Film Europe Media Company

Rodinné šťastie je hrou pretvárky

Maďarský film Rodinné šťastie stál 5 000 dolárov a režisér a scenárista Szabolcs Hajdu ho nakrútil vo svojom byte s pomocou rodinných príslušníkov a študentov. Výsledkom je komorná dráma, ktorá analyzovaním dysfunkčných rodinných vzťahov a dôrazom na hercov pripomenie snímky legendy nezávislého filmu Johna Cassavetesa.

S nástupom čoraz lacnejších a dostupnejších digitálnych technológií sa mení aj zaužívaná predstava o výrobe filmov. Tvorba krátkych skečov, dokumentov či relácií sa pre dnešnú mládež stáva takou samozrejmosťou, akou bolo pre minulé generácie napríklad písanie denníkov. To z pochopiteľných dôvodov výrazne mení aj (polo)profesionálnu filmovú produkciu, ktorá sa už nemusí spoliehať na drahý filmový materiál a techniku, strižne či mixážne miestnosti, čo dokazuje aj masívny rozmach hnutia mumblecore a ďalších odnoží non-budget filmov po roku 2005. Stredná Európa si síce na serióznejší prístup k non- -budget produkcii musela chvíľu počkať, ale tieto trendy už pomaly prenikajú aj k nám. Film Rodinné šťastie predstavuje jeden z najzaujímavejších príkladov.

Farkasa, jeho manželku Eszter a ich päťročného syna Bruna navštívi uprostred noci ženina sestra Ernella s manželom Albertom a dcérou Laurou. Tí sa po roku vrátili zo Škótska, pretože sa im tam nepodarilo uchytiť. Postupom času sa obidve rodiny v snahe ukázať sa v tom najlepšom svetle začnú dopúšťať pretvárky, podrazov a manipulácií. Ani jedna z rodín sa totiž nemôže pýšiť bezstarostným a ideálnym spolužitím.

Hajduova snímka síce pracuje s komunikačnými problémami v rodine, ale na rozdiel od súčasných mumblecore filmov tieto prvky neprenáša do formálneho systému diela. Namiesto mumblecorovej lo-fi estetiky využíva režisér uhladenejšie a divácky stráviteľnejšie formálne prostriedky. Film pôsobí dokonca vizuálne profesionálnejšie ako väčšina tuzemských, mnohonásobne drahších snímok. Kameramanský tím dokázal pôsobivo komponovať a striedať zábery tak, že snímka netrpí štylistickou repetitívnosťou. Dokonca vyvoláva pocit, že v tom veľkom byte sú ešte nejaké neprebádané zákutia. Takisto ani osvetlenie „nesmrdí“ televíznou lacnotou, ale jemne a prirodzene dotvára svetelnú atmosféru tej-ktorej časti dňa. Štýl tak pôsobí neviditeľne, neotravuje ani na seba neupozorňuje, necháva vyniknúť to, čo je v tomto filme najdôležitejšie – postavy a vzťahy medzi nimi.

Každá z postáv si so sebou nesie trpkú pachuť zmareného života, mladíckych túžob a snov. Farkas a Eszter za mladých čias radi cestovali a pravdepodobne prežívali omnoho nekonfliktnejšie a romantickejšie manželstvo. S narodením hyperaktívneho syna Bruna sa všetko zmenilo. Nutnosť neustále sa starať o jeho potreby a byť v strehu očividne vyciciava z oboch rodičov energiu a bráni im naplno sa oddávať koníčkom i sebe samým. Tento údel si však so sebou nesie každý rodič, a tak len ťažko môžeme nazerať na Farkasa a Eszter inak ako na egoistov. U Bruna chlad rodičov ešte zväčšuje snahu upútať na seba pozornosť.

Ernelle a Albertovi sa zasa nedarí v pracovnom živote. Fiaskom sa skončil aj ich únik do Škótska, odkiaľ sa vracajú ešte zadlženejší. Ich predstavy o svete a spoločnom živote sa takisto postupne rozpadávajú. Hajdu tak vo filme ukazuje často prehnané a nesplnené túžby dnešnej strednej generácie, vyrastajúcej v neoliberálnom ovzduší 90. rokov, u ktorej dominuje snaha užívať si. Ideálny život prezentovaný dnešnými lifestylovými magazínmi vylučuje zodpovednosť na okraj záujmu a je len sériou viac či menej nákladných dobrodružstiev. To, samozrejme, zväčša narazí na žitú realitu.

S tým všetkým ide ruka v ruke tragikomická snaha prezentovať seba samého v lepšej podobe. Celé rodinné stretnutie sa končí predovšetkým ako súboj o to, kto pred tými druhými i pred sebou samým lepšie zahrá šťastné manželstvo a popritom poníži svojho oponenta. Celému filmu tak dominuje sebaklam a pretvárka, ktorá často nadobúda absurdné a komické rozmery. Snímka sa príznačne končí detským hereckým predstavením, v ktorom majú všetci na tvári masku. Toto predstavenie je tou najúprimnejšou a najkrajšou snahou, ktorá ukazuje krásu všednosti, odhaľuje pretvárku a rodičom dáva okúsiť ich vlastnú malosť.

Szabolcs Hajdu svojím najnovším filmom ukázal, že sa aj s minimom finančných prostriedkov dá nakrútiť dielo, ktoré môže pôsobiť profesionálne, zvíťaziť na poprednom filmovom festivale (Karlove Vary) a dostať sa do kinodistribúcie niekoľkých krajín. Samotná snímka síce nepôsobí revolučne, ale je mimoriadne kvalitnou tragikomickou štúdiou o sklamaniach strednej generácie. Azda bude práve to impulzom, ktorý rozhýbe mladých ambicióznych tvorcov na Slovensku, aby sa až tak nestarali o peniaze a začali tvoriť z vnútornej potreby, pre prostú radosť z tvorby.

Rodinné šťastie (Ernelláék Farkaséknál, Maďarsko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Szabolcs Hajdu _KAMERA: Csaba Bántó, Flóra Chilton, Dávid Gajdics, Betti Hejüsz, Márton Kisteleki, Ákos K. Kovács, Péter Miskolczi, Péter Pásztor, Tamás Simon, Márk Szalai, Gábor Szilágyi, Gergely Tímár, Levente Tóth _HUDBA: Carlo Crivelli _STRIH: Szilvia Papp _HRAJÚ: Sz. Hajdu, Orsolya Török-Illyés, Erika Tankó, Domokos Szabó _MINUTÁŽ: 81 min. _HODNOTENIE: • • • •

Marcel Šedo ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: ASFK

Ako krásna kníhkupkyňa k šťastiu prišla

Slovensko-česká romantická komédia Všetko alebo nič, nakrútená podľa literárnej predlohy Evy Urbaníkovej, prekonáva rekordy v návštevnosti. Len za prvých osem dní od premiéry ju videlo 101 900 divákov. A do kina prichádzajú ďalší a ďalší.

Misia je teda splnená, na Slovensku sa podarilo nakrútiť skutočný divácky film, film žánrový, čo navonok nedeklaruje žiadne vyššie umelecké ambície, film, čo ich inde vzniká dvanásť do tucta, film, čo siaha po priamočiarej výtvarnej dekoratívnej poetike reklám, postavených na atraktívnom vizuáli. Keď sem také čosi zavíta z Hollywoodu, prefrčí to kinami bez výraznejšieho ohlasu a rozpustí sa to vo svojej vlastnej bezvýznamnosti. Ak to teda nie je Láska nebeská a nestane sa to klasikou žánru.

Lenže teraz sme si to nakrútili sami a to najľahšie, čo môžeme urobiť, je vykázať Všetko alebo nič zo spoločnosti „slušných slovenských filmov“, teda tých, čo nikdy nemali žiadne výraznejšie komerčnejšie ambície, zato mali tému hodnú spracovania, autorskú víziu i poetiku, festivalový potenciál a vôbec. Zapísali sa ako tie umelecky povedzme hodnotnejšie, takže ich možno rešpektovať, avšak v kinách ich videla len hŕstka tých istých divákov, vospolok cinefilov a cineastov s vycibreným vkusom a s predsudkami, teda presne tých, čo azda zašli aj na Všetko alebo nič, ale pekného slova pre ten film nenájdu.

A vskutku, dobre by sa kopalo. Všetko alebo nič je ľahučký terč, nekonečne hlúpy a banálny, útočiaci na prvú signálnu, film, čo v ňom fungujú rodové stereotypy a nefunguje scénosled a divák ani nemusí mať napozerané, aby presne vedel, čo bude nasledovať a ako to dopadne. Gýč a brak bez presahu, žiadne ironické požmurkávanie a potenciál previnilej rozkoše, akože páčilo sa nám to vlastne, ale ani za svet by sme to nepriznali, lebo sa spoločensky znemožníme.

Tento divák vo mne sa toľkokrát hotoval odísť z kina, že vlastne ani neposedel, jednostaj v duchu vstával a zhrozený odchádzal v teatrálnom geste jednoznačného odmietnutia. Lebo Všetko alebo nič je film, v ktorom napísať román je tá najľahšia vec a trvá presne toľko, čo pieseň. Hrdinka otvorí notebook, rozozvučia sa tóny a sekvencia pokračuje sériou jasných dekoratívnych záberov na autorku píšucu v záhrade, kaviarni, posteli, píše a píše a pieseň graduje a rukopis je hotový a priatelia to čítajú a sú nadšení a pieseň prichádza do finále a sme na krste románu, čo je jednoznačne majsterštuk a kasaštuk. A Kundera, vidiac také čosi, a Faulkner, Nabokov, Pynchon a Sloboda – nech tam máme aj domáci kontext –, ale i King, Stephenson, Simmons a Červenák siahajú v teatrálnom geste po zbrani a vystrelia si mozog z hlavy, lebo je jasné, že to vlastne robia zle.

Niet ľahšej veci, ako napísať román, ukazuje nám film Všetko alebo nič, ale nie je to jediné jeho veľké literárne posolstvo, má ďalšie: napríklad román rovná sa autobiografia a literárny kritik je komická figúra v škaredom svetri, bradatý, v okuliaroch, v zásade parazit, čo sa príde povýšenecky pretŕčať na krst a zadarmo si vypiť a zožrať chlebíčky. Pokrivená optika? To už ani nie, skôr pokus o iróniu a predstava o literatúre od niekoho, kto je síce praktizujúci spisovateľ, čo sa tým navyše živí, takže spisovateľ úspešný, avšak literatúrou napriek tomu nedotknutý, hoci nadovšetko rád číta. Dokonca až tak rád, že prečítať Odviate vetrom mu trvá plus-mínus päť rokov.

Tak sa totiž zoznamujeme s hlavnou hrdinkou, vidíme ju v detstve, ako na tajňáša v knižničnom oddelení literatúry pre dospelých číta, nachytá ju však teta knihovníčka, vykáže ju a dievčatko sa ide bicyklovať s kamarátmi, čo jej budú kamarátmi na celý život, avšak v detstve sa ešte o čítanie veľmi nezaujímali. A potom je tu strih do puberty, tí dvaja stále o knižky záujem neprejavili, avšak ona, hlavná hrdinka, aktuálne pubertálna slečna, konečne Odviate vetrom dočíta a je z toho taká vykoľajená, že ju to poznačí na celý život. Preto aj pracuje v kníhkupectve, čo jej patrí, v nádhernom, mladí by azda povedali hipsterskom kníhkupectve s kaviarňou – také by však v skutočnosti knižky od Evitapressu nikdy predávať nemalo.

Veď toto, skutočnosť. Kto by ju už len od romantickej komédie očakával? Nik, miera realizmu nezohráva vôbec žiadnu úlohu, prioritou je uveriteľnosť. Niekomu niekde by sa také mohlo pritrafiť a asi sa aj pritrafuje, alebo len tomu chceme veriť. Ak by nie, ak by sme veriť nechceli, mantra „zo života“ by v podobných príbehoch nemohla fungovať ako zaručený reklamný slogan. Že to celé nefunguje, že to principiálne nemôže fungovať, že je to rovnako nepravdepodobné ako nereálne, na to už by bolo treba trošku popremýšľať. Lenže kto premýšľajúci číta Urbaníkovej knižky a kto premýšľajúci by na také čosi šiel do kina?

Nikto, a ak, tak iba povýšenecky mudrovať nad tým, ako je to celé zle. Davy divákov nadšene sa v kine baviacich tento elitársky postoj iba posilňujú. Áno, viem si predstaviť diváka, čo pri konfrontácii s filmom Všetko alebo nič môže cítiť až existenciálnu úzkosť. Pocit vykorenenia a inakosti, ktorý by sa dal riešiť azda iba genocídou. Zle, celé zle, žiada sa zvolať do prítmia plnej kinosály, vmiesť tým nešťastníkom do očú, že sa bavia na hlúpom a povrchnom filme, ktorý by pokojne mohol vykazovať až známky ontologického zla. Sestry feministky zbytočne bojujú svoj márny boj, ak budeme ženy redukovať na sexuálne frustrované chudery, bratia a sestry z LGBT komunity budú darmo organizovať svoje dúhové pochody, ak homosexuáli neprestanú byť len komickými figúrkami, a muži, tí dopadajú vo Všetkom alebo ničom najhoršie. Alebo sú to do seba zahľadení egomaniaci, mačovia, čo ho majú najväčšieho, alebo takí tí milí, dobrí, správni, starostliví, zodpovední chudáci, čo sú vždy až druhí v rade a ani si nevrznú.

Lebo Všetko alebo nič je mentálnou mapou práve takéhoto stereotypného sveta, film hlúpy ako jeho modeloví diváci. Že žiadnych modelových divákov niet, to je iná vec.

Lenže, a táto kvalita prevažuje všetky protiargumenty, Všetko alebo nič je film, ktorý funguje. Nie vďaka tisíckrát prevarenej téme, nie vďaka príbehu, ale vďaka tomu, ako je urobený. Chyby, drobné, väčšie i tie najväčšie, sú mu jeho diváci ochotní odpustiť, ak si ich vôbec všimnú. Postsynchróny zlé, zo začiatku úplne, ale potom to prestane vadiť; výprava zlá – film, ktorý sa evidentne odohráva v slovensky hovoriacom prostredí, a teda by sa dalo predpokladať, že v akomsi fiktívnom slovenskom meste, by nemal byť plný českých nápisov; herecké výkony zlé – dobré romantické komédie, ktoré redukovali charakterové herectvo na prehliadku schematických typov, sa prestali nakrúcať asi pred pätnástimi rokmi a tie najlepšie sa tak nikdy nenakrúcali, lenže ani toto akosi nevadí.

Pekným ľuďom sa dejú príkoria, ale nakoniec to všetko dobre dopadne a je to také jednoducho pekné, farebné, zladené, pohodlné. Reklamné, žiada sa napísať. Asi nikto tak nežije, ale chceli by sme. Výprava a kostýmy sú celkovo dôležité, konečne naozaj hrajú a ten v zásade dobrý pocit to len podfarbuje. Podobne hudba, na ktorú si síce ťažko spomenúť, ale bola tam a ladila, respektíve funkčne participovala na výslednom výraze.

Pre to všetko nemožno Všetko alebo nič len tak jednoducho kriticky roztrhať na franforce. Jednak by to nebola žiadna výzva, ale v zásade rovnaký stereotyp, akých je film plný, len obrátený opačne a jednak by to nebola pravda. Lebo Všetko alebo nič je žánrový film – romantická komédia, hoci nie celkom, lebo romantické komédie zvyčajne ponúkajú oba pohľady, aj jej, aj jeho, takže lifestylová romantická komédia – a v tomto je veľmi dôsledný. Ukazuje životný štýl, vzťahy a robí to s nadhľadom.

Ten finálny message, ten pocit, že to vlastne bolo fajn, hoci divák snob sa vo mne búri a lomcuje mrežami, pramenil z toho, že film Všetko alebo nič sa snaží byť svojim divákom partnerom, nevyvyšuje sa, nie je didaktický, nepoúča a, čo je najdôležitejšie, nechce od diváka, aby sa filmovým hrdinom smial, ale chce, aby sa smial s nimi. No dobre, nie smial, ale usmieval. A toto sa naozaj dá. Lebo ak existuje v romantických komédiách akési vyššie pravidlo, vyšší princíp, metaprincíp, maxima, tak je to princíp empatie. Tie postavy, na ktorých to stojí, netreba milovať, ale musia sa javiť ako milovaniahodné. Toto sa podarilo, síce tesne, ale je to tam.

Znova to asi pozerať nebudem, ale tie skoro dve hodiny v kine boli vlastne príjemne stráveným časom. Len to chcelo vypnúť, príliš nepremýšľať a oddychovať. A ono to vlastne na dobrý film stačí.

Všetko alebo nič (Slovensko/Česko, 2017) _RÉŽIA: Marta Ferencová _SCENÁR: Evita Urbaníková, M. Ferencová _KAMERA: Peter Bencsik _STRIH: Adam Dvořák _HUDBA: René Rypar _HRAJÚ: Táňa Pauhofová, Klára Issová, Michał Żembrowski, Pawel Dełag, Ľuboš Kostelný, Petr Vaněk, Ondřej Sokol, Zuzana Kronerová, Luděk Sobota, Krzystof Tyniec, Petra Hřebíčková, Jan Budař, Bronisław Wrocławski a iní _MINUTÁŽ: 117 min. _HODNOTENIE: • • •

Juraj Malíček ( teoretik popkultúry )
FOTO: Continental film