FRANTIŠEK JURIŠIČ 

Filmovú tvorbu vníma ako „v časovej lupe atomizovaný tvar smerujúci k výrazu“. Preto venuje veľa času úlohe, ako „pohyb ozvláštniť“ – a čo je najdôležitejšie – „nielen opticky, ale aj emocionálne“. V týchto niekoľkých replikách je „zrnko múdrosti“ celej animácie, ako ju preferuje scenárista, animátor, režisér, architekt a vysokoškolský pedagóg František Jurišič. V týchto dňoch sa dožíva 75 rokov. 

Milý Ferko,

už celá večnosť prešla odvtedy, čo som Ťa privítal na Kolibe ako oporu animátorského tímu, ktorý práve vykročil do vtedy pre nás neznámeho sveta bábkového filmu. Vedel som už o Tvojich študentských filmárskych trofejách, aj o Tvojej márnej snahe vybudovať základňu animovanej tvorby v televízii. Právom si očakával, že v profesionálnom prostredí Koliby všetko pôjde „ako po masle“. Nešlo. Chýbali priestory, fázovacie stoly, triková technika, spracovateľské dielne. No nechýbalo nadšenie pre vec a nechýbal ani malý okruh ľudí, ktorí sa podujali tomu všetkému vdýchnuť život. Pridal si sa k priekopníkom – Milanovi Peťovskému, Ivanovi Popovičovi, Štefanovi Martauzovi, Vladimírovi Pikalíkovi (aby som spomenul aspoň tých najprvších), čo na Slovensku vlastnými silami a doslova na kolene rozbiehali „bábkarinu“, ktorá na západ od rieky Moravy slávila už vtedy svoj zenit. Bol to nezávideniahodný, no grundiersky počin.

Od samého začiatku si nás zaujal tým, ako si sa riskantne pustil do nových technológií. S výtvarníkom Kolomanom Leššom, ktorý sa potom stal oporou pri všetkých Tvojich projektoch, si zázračne oživil strnulú, pohybu odolávajúcu keramiku. Doviedol si k dokonalosti fázovanie molitanu. V obdivuhodnom poetickom tvare si rozohral nádoby a náradie z kuchynského drezu. Invenčne si využil tvárnu plastelínu, ktorá Ťa inšpirovala k neuveriteľne dynamickým metamorfózam. Pracoval si s hlinou, textilom i drevom. Z Tvojich 140 filmov tvoria väčšinu práve takéto hľadačské a objaviteľské diela.

Prepáč mi, že uvediem len tie, ktoré mám najradšej, lebo sú pre mňa vrcholom trojrozmernej animácie. Bratislavské rozprávky možno preto, že som mohol bezprostredne obdivovať Tvoje stvoriteľské animátorské gesto. Na viacdielnych Najmenších hrdinoch, vystavaných na princípe drevenej skladačky, ma nadchol hravý humor, blízky detskému vnímaniu. Pri filme Letí tanier letí som si s hrdosťou uvedomil, že sme od tejto chvíle rovnocennými partnermi veľmajstrov bábkarskeho umenia. A pri vynikajúcej Ekomorfóze, ktorou si predčasne uzavrel svoju režisérsku dráhu, som s bolesťou konštatoval, že takmer celá jedna generácia slovenských animátorov zostala zabudnutá a stratená.

No nestratila sa skúsenosť. Tá Tvoja postačila na to, aby si ďalšie desaťročia mohol inšpirovať filmársku mládež. Úspechy katedry, na ktorej pôsobíš, domáce a medzinárodné ocenenia, rad vynikajúcich absolventov, ktorí sú dnes ozdobou národnej kinematografie – to sú trvalé stopy Tvojich organizačných schopností, pedagogických, ľudských a umeleckých kvalít. Za všetkých i za seba Ti držím palce a prajem do ďalších rôčkov úspech, úsmev a veľa, veľa zdravia.

Rudo Urc
FOTO: archív SFÚ/Peter Procházka