BARBORA BOBUĽOVÁ 

V rubrike Okno do sveta predstavujeme slovenské osobnosti z oblasti audiovízie, ktoré pôsobia v zahraničí. Tentoraz prinášame vyjadrenia herečky Barbory Bobuľovej, ktorá začínala s účinkovaním vo filmoch už ako veľmi mladá – z tohto obdobia sú napríklad Vlakári (1988) v réžii Juraja Lihosita. Na Slovensku i v Česku stihla nakrútiť viacero prevažne televíznych projektov, než zakotvila v Taliansku, kde v súčasnosti patrí medzi renomované herečky.

Do Talianska som sa prvý raz dostala v roku 1995. Bolo to vďaka konkurzu vypísanému na VŠMU, kde som v tom čase študovala herectvo. Išlo o konkurz do talianskeho televízneho filmu Infiltrato, ktorý sa konal v Bratislave na Kolibe. Hľadali hlavnú predstaviteľku so slovanským pôvodom, tak som neváhala, zúčastnila sa na ňom, uspela a získala tak svoju prvú úlohu v zahraničí. Druhá zahraničná ponuka prišla o rok neskôr, stále počas môjho štúdia na VŠMU. Tentoraz ma však pozvali na konkurz do Ríma – išlo o celovečerný film Marca Bellocchia Princ Homburský, v ktorom som získala úlohu princeznej Natálie. Oba uvedené tituly považujem za kľúčové projekty svojej kariéry. Filmom Infiltrato sa mi podarilo prekročiť hranice Slovenska a filmom Princ Homburský vstúpiť do svetovej kinematografie. Tretím kľúčovým projektom bol pre mňa film Ferzana Ozpeteka Sväté srdce – bol to rok 2004 –, za ktorý som napokon získala niekoľko ocenení vrátane ,,talianskeho Oscara“ David di Donatello za najlepší ženský herecký výkon.

Pri prechode do zahraničia bolo najzložitejšie zvládanie jazyka, ktorý je nevyhnutnou zložkou hereckého umenia. Bola to pre mňa veľmi tvrdá práca a stále je. Hoci sa mi podarilo odstrániť slovenský akcent, jazyk zostane navždy mojím hendikepom.

Ak by som mala povedať, ktorá spolupráca bola pre mňa zvlášť prínosná a motivujúca, bola by to určite spolupráca s Marcom Bellocchiom. To, že si ma Marco vybral do svojho filmu až zo Slovenska bez toho, aby ma nechal nadabovať, bola pre mňa obrovská šanca a príležitosť, ktorá sa len tak ľahko neopakuje. Bez jeho pomocnej ruky by som sa asi nikdy neodvážila presťahovať natrvalo do Talianska.

Momentálne som v Arménsku na natáčaní autorskej prvotiny Simoneho Spadu Hotel Gagarin. Je to talianska melodramatická komédia, v ktorej sa malá skupina ľudí ocitne v Arménsku na nakrúcaní fiktívneho filmu – celé si to vymyslel chamtivý producent, len aby získal peniaze z európskeho fondu. Je to v podstate podfuk, o ktorom nevie nikto okrem mojej postavy, ktorá je spoluautorom tohto činu. V Arménsku však vypukne občianska vojna a celý štáb zostane zavretý v opustenom hoteli Gagarin, kde sa postupne celý podvod odhalí.

Čo sa týka mojich pracovných kontaktov so slovenským prostredím, priznám sa, že ich je veľmi málo, hoci občas ma niekto zo Slovenska alebo z Česka osloví. Obávam sa však, že tu by bola pre mňa hendikepom slovenčina vzhľadom na to, že už dvadsať rokov hrám iba v taliančine. Ale bolo by pre mňa veľkou cťou zahrať si raz v dobrom slovenskom filme. Verím, že sa to niekedy podarí. 

spracoval Daniel Bernát
FOTO: B. Bobuľová získala v roku 2013 cenu Hercova misia na Art Film Feste, Art Film Fest