Viera Langerová

filmová publicistka

Každý, kto by sa dnes po vyše dvadsaťročnom „rozchode“ Čechov a Slovákov snažil hľadať medzi ich svetmi súvislejšiu, vymedzenú hranicu, musel by sa oddať sizyfovskej práci bez nádeje na nejaký jasnejší výsledok. Je pravda, že geografia „nepustí“, ale inak je všetko inak. Česko-slovenské filmové prieniky sú nespočetné a vôbec nezávidím kolegom historikom, ktorí sa raz pustia do náročného počítania a zaraďovania. Niektorí producenti filmov si už svoju štátnu príslušnosť vyberajú podľa aktuálnej potreby. A, prirodzene, nielen oni. Je to záležitosť pohyblivá, dnes už bez obáv z politických intervencií strážcov národných visačiek.

Existuje však kacírska otázka, ktorú nie je možné nepoložiť. Je tento stav pre slovenský film pozitívny vždy a všade? Nie je komunikačné a finančné pohodlie vzájomnej spolupráce vyšliapaným chodníčkom, keď sa vlastne ani neoplatí riskovať a hľadať nové magistrály? Rozhľadieť sa po koprodukčných „odbočkách“ z obľúbeného smeru nie je v našom priestore obľúbený šport. Na porovnanie môžeme nahliadnuť ku ktorýmkoľvek susedom i ďalej, ak nám to čas a vôľa dovolia.

Táto miniúvaha nie je, samozrejme, žiadnym hlasom volajúceho na púšti. Vieme to všetci, konajú niektorí. Na domácich filmových festivaloch, ktorých neustále pribúda, by mali pribúdať aj koprodukčné fóra v rámci industry programu, pozri plánované slovensko-rakúske fórum v rámci Febiofestu alebo podobné snahy na MFF Cinematik v Piešťanoch. Nemusí nám ujsť ani fakt, že v produkcii spoločnosti Furia Film Lívie Filusovej sa pripravuje slovensko-rusko-český titul Pivnica s ruským režisérom Igorom Vološinom. Kedy tu naposledy boli hostia z východu, to si pamätajú už len kmeťovia. Ani vznik Slovenskej filmovej komisie by nebol na škodu, takáto inštitúcia by dokázala vykonať v tomto smere kadečo užitočné.

Bez ambície vyjsť v ústrety medzinárodnej gravitácii ostanú slovenské filmy finančne podvyživené alebo sa naše zdroje stanú zanedbateľnou servisnou jednohubkou, stratenou v „preklade“.