ZDENA GRUBEROVÁ
(24. 11. 1933 – 18. 1. 2017)

V januári opustila tento svet ďalšia osobnosť slovenského herectva. Zdena Gruberová zomrela vo veku 83 rokov v Bratislave.

Členka činohry Slovenského národného divadla sa už pred niekoľkými rokmi stiahla z aktívneho hereckého života – potichu, z vlastného rozhodnutia a bez akejkoľvek okázalosti. Dlho patrila k najvýznamnejším protagonistkám divadla, filmu, televíznej dramatickej tvorby a ku kmeňovým herečkám v rozhlase. Jej dobrovoľný odchod do súkromia bol iste nezvyčajný a prekvapujúci, hoci motivovaný tragickou smrťou dospelého syna, nádejného herca a hudobníka, aj jej podlomeným zdravím. Z vrcholu aktívnej hereckej tvorby môže odísť iba človek, ktorý má jasne zadefinovanú hierarchiu životných hodnôt. 

Zdena Gruberová sa dostala k herectvu cez lásku k poézii a povzbudzovaná svojimi budúcimi kolegami – Chudíkom, Machatom, Dibarborom, Filčíkom a ďalšími. Na jednu sezónu vstúpila na dosky martinského divadla, odkiaľ sa dostala do činohry SND ako príslušníčka silnej generácie, ktorej umelecké úspechy gradovali v priaznivých 60. rokoch minulého storočia. Gruberovej herecký talent obsiahol dramatický i veseloherný repertoár, hneď od svojich začiatkov dokazovala , že jej nie sú cudzie variabilné úlohy. A pre svoju tvárnosť dostávala veľa príležitostí: bola napríklad zvodnou krásavicou vo Zvonovom Tanci nad plačom, Júliou aj Oféliou v Shakespearových hrách... Týmito postavami sa postupne zaraďovala medzi vedúcu garnitúru našej najvýznamnejšej činohernej scény.

V 60. rokoch jej herectvo kulminovalo a vtedy už patrila k nezastupiteľným protagonistkám filmov, televíznych snímok (spomeňme aspoň Hollého Baladu o siedmich obesených), inscenácií či iných dramatických útvarov. Režiséri ju radi obsadzovali pre jej mimoriadnu prispôsobivosť a presvedčivosť, s ktorou nemala problémy ani v dobových kostýmoch. Jej televízne kreácie často akoby nadväzovali na výdobytky z divadelných úloh, ktoré formovala pod vedením popredných režisérov činohry SND a tieto spolupráce sa neraz zopakovali aj pred televíznymi kamerami.

Už v polovici 50. rokov debutovala v Lettrichovom filme Drevená dedina, nakrútenom podľa Hečkovho románu. Ďalšia filmová rola v Bielikovom Kapitánovi Dabačovi ju posunula do odlišného dramatického charakteru, čo platilo aj o snímkach Smrť prichádza v daždi a Červené víno. Významovo je však v tvorbe Gruberovej na prvom mieste divadlo, čo sa početnosti a rozmanitosti týka, je to televízia, kým v kinofilmoch dostávala menej príležitostí. No jej herecký prejav je neprehliadnuteľný. Zdena Gruberová je neprehliadnuteľná ako významná herečka, pre ktorú bola príznačná skromnosť a entuziazmus, s akým rozdávala svoje umenie od svojich 23 rokov až po dobrovoľný odchod z hereckého života v roku 1995. Svoj život dožila v uzavretom súkromí s manželom a niekoľkými dobrými priateľmi. Divákom adresovala slová, ktoré môžu sprevádzať aj jej umelecký odkaz: „Ak som vám trochu pomohla žiť, tak to pomáha žiť aj mne.“  

Richard Blech ( filmový historik )
FOTO: archív SFÚ/Anton Šmotlák

HANS-JOACHIM SCHLEGEL
(26. 1. 1942 – 30. 10. 2016) 

Vlani v októbri zomrel vo veku 74 rokov nemecký filmový historik, teoretik a publicista Hans- -Joachim Schlegel, ktorý sa špecializoval na kinematografie strednej a východnej Európy. Intenzívne spolupracoval aj so slovenským prostredím, písal a prednášal o tunajšej tvorbe, propagoval ju a pomáhal s jej prezentáciou na zahraničných festivaloch. 

Rodák z Lipska študoval filozofiu, germanistiku a slavistiku, a to nielen v Nemecku, ale aj v Bratislave a Prahe, kam sa dostal v búrlivom období konca 60. rokov. Mal obdivuhodné jazykové znalosti a ovládal aj slovenčinu, ako pripomenul Martin Slivka vo svojom texte k Schlegelovej šesťdesiatke, ktorý vyšiel vo Film.sk. A Hans-Joachim Schlegel sa zase s obdivom vyjadroval o Slivkovi. Stali sa z nich priatelia. „Keď nás Hans prišiel prvý raz navštíviť – bolo to v polovici 70. rokov –, Martin práve opravoval náš televízor spolu s kameramanom Nikom Ricottim. Tvárili sa dôležito a hosťovi na pozdrav iba odkývli. Hans ich upozornil: ,Pri oprave si televízor vypnite z prúdu, lebo môže explodovať.’ ,No tak bude o jedného komunistu a dvoch antikomunistov menej!‘ odvrkol mu Martin a ďalej sa s Nikom hrabali v televízore. O Hansovi totiž z počutia vedel, že je ľavičiarsky orientovaný, čo bolo  vtedy u mladej generácie v Nemecku ,in‘. Až po chvíli mu prišiel zvysoka podať ruku. Ale už pri tomto prvom rozhovore spoznal Hansovu rozhľadenosť vo svete filmu, jeho výstižný úsudok a začal si ho vážiť,“ spomína manželka významného slovenského filmára Oľga Slivková a dodáva: „Bol to vrcholný nemecký odborník na ruskú i východoeurópsku filmovú tvorbu. Očarúval ho vnímavý pohľad filmových tvorcov na život v tejto časti sveta. Viedol s nimi zanietené rozhovory a erudovane písal o ich tvorbe v nemeckých médiách. Týmto spôsobom aj on závažne prispel k vzájomnému obohacovaniu európskej kultúry medzi jej Východom a Západom.“

Schlegel pomáhal prezentovať slovenskú kinematografiu na mnohých festivaloch a týkalo sa to, prirodzene, aj snímok Dušana Hanáka, ktorý poznamenáva, že vďaka Schlegelovi sa filmovej tvorbe bývalých socialistických krajín erudovane venoval aj festival Berlinale. „V situácii, keď o filmoch Ja milujem, ty miluješ a Obrazy starého sveta nechcel na Kolibe nikto hovoriť, Hansi Schlegel pol roka pred zmenou režimu presadil uvedenie oboch filmov na Berlinale – v hlavnej súťaži a v sekcii Panorama. Oba mali úspech a získali veľa pozvaní na americké, japonské a európske festivaly,“ ozrejmuje Dušan Hanák a pokračuje: „Už ako študent vyhľadával a glosoval dokumentárne a hrané filmy zo strednej a z východnej Európy, ktoré pravdivo i kriticky reflektovali spoločenské a morálne problémy minulého režimu. Istotne poznal aj ,čiernu sériu‘ slovenských dokumentov, ktoré vznikli pred okupáciou aj po nej. Všetky tie filmy boli spoločensky angažované a zodpovedali jeho názorom a teórii o ,podvratnej kamere‘. Zorganizoval na tú tému medzinárodné sympózium o dokumentárnom filme v Stuttgarte, ale aj úspešnú retrospektívu našich filmov v Lipsku či prehliadku slovenských hraných filmov v Berlíne. Cestoval s nimi po celom svete, premietal ich a hlavne o nich písal.“

Schlegel sa pritom zaujímal aj o tvorbu mladých filmárov a vďaka nemu sa napríklad v roku 1980 podarilo uviesť Balcov študentský film Tri tony šťastia v Oberhausene, kde mal úspech. Filmová a televízna fakulta VŠMU mu v roku 1998 udelila titul doctor honoris causa. 

Daniel Bernát
FOTO: Filmfestival-goeast.de