Neexistuje univerzálny model distribuovania filmov

Rok 2010, keď začal Audiovizuálny fond so svojou podpornou činnosťou, by sa dal pre slovenskú kinematografiu považovať za prelomový. Pravidelný prísun dotácií, určených primárne na filmovú tvorbu, spôsobil postupný nárast vyprodukovaných filmov. Aká je však situácia s kinodistribúciou domácich snímok? Ako sa k slovenským filmom stavajú tunajšie distribučné spoločnosti? A majú slovenské snímky šancu obstáť vo veľkej konkurencii zahraničných, predovšetkým amerických mainstreamových titulov?

Donedávna platilo, že široká verejnosť prichádzala do kontaktu so slovenskými filmami iba sporadicky, domáce snímky sa zvyčajne považovali za artové, zaškatuľkované zväčša ako „sociálne drámy“. Aj Tomáš Drobný z distribučnej spoločnosti Continental film prezentoval pred tromi rokmi v rozhovore pre Trend názor, že na Slovensku vznikajú len sociálne či psychologické drámy. „A to je zásadný problém. Ľudia majú dosť trápenia v každodennom živote a kino, akákoľvek forma kultúry či zábavy, má slúžiť na odreagovanie – potrebujú uniknúť z každodennej reality,“ uviedol Drobný. Zároveň však optimisticky dodal, že domácich projektov s väčším diváckym potenciálom pribúda. A ako príklad dobre nastaveného projektu, ktorý bol napokon aj divácky úspešný, menoval Kandidáta (r. J. Karásek). Do kín ho nasadil práve Continental film (minulý rok distribuoval slovenské snímky Lokalfilmis, Vojtech a minoritnú koprodukciu Malá z rybárne).

Platí, že slovenská kinematografia sa začína žánrovo diferencovať, do kín prichádzajú aj tituly, ktoré by sa dali považovať za divácke, určené širšiemu ako len klubovému či festivalovému publiku. Pribúdajú filmy typu Kandidát alebo snímky priamo cielené na mladé publikum, ako bol vlaňajší dokument Rytmus: Sídliskový sen (r. M. Drobný) či animovaný Lokalfilmis (r. J. Kroner). Peter Kot zo spoločnosti Itafilm, ktorá patrí k najúspešnejším distribútorom na domácom trhu, hovorí: „Vzhľadom na to, že v rebríčku TOP 10 divácky i finančne najúspešnejších domácich filmov za posledných 20 rokov figuruje tretina filmov nakrútených v období posledných troch rokov, možno potvrdiť pozitívny vývoj slovenskej kinematografie. Som presvedčený, že už sme konečne skoncovali s dlhoročnou fámou, že slovenskí diváci nechodia na slovenské filmy a nemajú ich radi. Naopak, keď ich slovenský film zaujme, dokážu zaplniť kiná rovnako ako pri filmoch iných proveniencií. Dnes sa dá povedať, že divák si skutočne filmy vyberá, niektoré ocení, niektoré kruto prehliadne, a to platí tak pre americké, ako pre európske či slovenské filmy.“

Väčšina distribučných spoločností na tunajšom trhu má vo svojom portfóliu aj slovenské snímky. K spoločnostiam, ktoré s nimi pracujú najviac, patrí dlhodobo Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK). Distribuuje skôr „artovejšie“ tituly, ktoré neraz bodujú aj na zahraničných festivaloch (napríklad Koza, Deti, Comeback, Eva Nová). „Asociácia si na základe ponúk od slovenských producentov filmy vyberá. Ani zďaleka nemôžeme distribuovať všetky a stáva sa, že musíme titul odmietnuť,“ ozrejmuje Silvia Dubecká z ASFK. „Naša dramaturgia má svoje kritériá a tým hlavným je umelecká a estetická hodnota filmového diela.“ Peter Kot z Itafilmu (distribuoval snímky ako Tak ďaleko, tak blízko, Rytmus: Sídliskový sen, 38, Očami fotografky, Všetky moje deti) v tejto súvislosti uvádza: „Naša spoločnosť pristupuje ku každému filmovému titulu, bez ohľadu na to, či je domáci, alebo zahraničný, individuálne, pretože neexistuje žiadny univerzálny model distribúcie, použiteľný pri všetkých filmoch. Pri distribúcii filmov zohľadňujeme všeobecne známe parametre, ako sú žáner, kvalita, profesionalita realizácie, zameranie, cieľové publikum a podobne. Zaujímajú nás predovšetkým zámery a ambície tvorcov, teda či je film určený prioritne na plátno, alebo na obrazovku, či má primeraný, alebo limitovaný rozpočet, či sa s ním spája snaha osloviť širokú škálu divákov, alebo skôr komorné obecenstvo, odvaha tvorcov riskovať a hlavne ich viera vo vlastné dielo.“

Pri spojení slovenský producent – slovenská distribučná spoločnosť predsa len existuje trochu iný, bližší vzťah, keďže ide o domáce audiovizuálne prostredie. „Až na jednu výnimku sa pri všetkých slovenských filmoch, ktoré sme distribuovali, začala naša spolupráca so slovenskými tvorcami a producentmi vo veľkom časovom predstihu pred uvedením titulu do kín, dá sa povedať, že ešte hlboko pred prvou klapkou,“ poznamenáva Peter Kot. Silvia Dubecká zase pripomína úlohu producenta v distribučnej fáze práce s filmom. „Čím viac sa producent zapája do distribúcie, čím viac sa o ňu zaujíma, tým väčší úspech a návštevnosť filmu sa dá očakávať. Zásadné je, aby producent film po jeho výrobe neopustil, ale aby s distribútorom čo najintenzívnejšie spolupracoval a mal na to čas.“

Éra digitalizácie spôsobila úbytok slovenských kín, a hoci niektoré z tých menších naďalej fungujú, často musia bojovať s veľkou konkurenciou v podobe miestnych multiplexov. Tie lákajú na väčší komfort či lepšie technické vybavenie kinosál a majú viac divákov, čo spôsobuje dva základné problémy. Aby menšie kiná „prežili“, vyberajú si ich prevádzkovatelia a dramaturgovia do programu tituly s veľkou marketingovou kampaňou (väčšinou filmy z americkej produkcie) a európske tituly vrátane slovenských sa neraz dostávajú do úzadia, majú menší počet projekcií, prípadne sú nasadzované v menej lukratívnych časoch/dňoch. Na druhej strane stoja majitelia multiplexov, ktorých prioritou je zisk a čo najväčší počet divákov. Tým sa špecifikuje aj ich výber filmov. Silvia Dubecká z ASFK v tejto súvislosti tvrdí: „Majitelia multiplexov si myslia, že svoje publikum poznajú. Ja si skôr myslím, že tým, aké filmy preferujú vo svojom programe, formujú publikum na svoj obraz. Vlastníkov multiplexov, často nadnárodné spoločnosti, nikdy nebude zaujímať v prvom rade národný film. Ak o nasadení filmov v bratislavských multiplexoch rozhoduje niekto zo zahraničia, nevie posúdiť, ako môže v jeho kinách fungovať napríklad Eva Nová, lebo nepozná kontext. Nezávislú distribučnú spoločnosť, akou sme my, stojí veľké úsilie presadiť kvalitný slovenský film do takýchto kín. Napríklad Eva Nová sa okrem klasických kín a filmových klubov dostala do siete Cinemaxov v regiónoch a premietali ju aj v bratislavskom multiplexe Cinemax.“ Asociácia slovenských filmových klubov pritom chce, aby sa filmy, ktoré distribuuje, udržali v kinách dlhšie ako pri „bežnej“ distribúcii. A Dubecká zároveň zdôrazňuje, že ambíciou ASFK je dostávať filmy do všetkých kín.

„Pre nasadzovanie filmov do multikín, za ktoré sa musí platiť poplatok, platí to isté ako pre marketingové kampane, vždy ide o vyhodnotenie potenciálu,“ reaguje na tému multiplexov Peter Kot z Itafilmu. „Žiaľ, v poslednom čase sa pri slovenských filmoch nedodržujú celosvetovo platné uzancie týkajúce sa termínov uvedenia filmu do kín a následne v televíziách či na DVD, čím producenti znemožňujú ich riadne uvedenie v slovenských multikinách a kinách.“

Tomáš Drobný, ktorý figuruje aj v spoločnosti Cinemax, v uvedenom rozhovore v Trende vysvetľuje, že komerčné multikiná s finančne náročnou prevádzkou si nemôžu dovoliť premietať niečo, čo publikum nechce – riadia sa teda primárne diváckym potenciálom filmov, a to bez ohľadu na krajinu ich vzniku.

A dokáže dobrá marketingová kampaň ovplyvniť aj návštevnosť slovenských filmov? „Marketingová kampaň je v dnešnom svete určite dôležitá, ale rovnako dôležité je, o čom film rozpráva, akú dáva správu. Je iné propagovať komédiu a iné drámu,“ myslí si Silvia Dubecká. „Nemyslím si, že megalomanská kampaň je zárukou, že film extrémne uspeje. A zo skúseností vieme, že najlepšie je, keď si ľudia o filme hovoria – ,šepkanda‘ funguje zo všetkého najviac. Tu sa dostávame k tomu, že dôležitá je téma, jednoducho, či diváka to, čo mu chceme premietnuť na plátne, bude baviť.“

Monika Lošťáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: záber z filmu Kandidát, zdroj: Azyl