Ako sa Greenaway hral s Ejzenštejnom

Ejzenštejnov pobyt v Mexiku slúži Petrovi Greenawayovi ako zámienka na rozpracovanie vlastných tém: človek poháňaný sexuálnou energiou, fascinácia smrťou, konflikt umelca s okolím. Príbeh je zrejme do veľkej miery vymyslený (no úprimne, koho to zaujíma?) a to najdôležitejšie, čo sa o Ejzenštejnovi dozvieme, je, ako by mohli vyzerať jeho filmy v 21. storočí.Z filmu Ejzenštejn v Guanajuate srší hravosť a obsahuje viacero výborných  režisérskych nápadov, hoci celkový dojem môže byť rozpačitý.

Ide o jeden z tých filmov, pri ktorých je ľahké mať nesprávne očakávania. Naznačuje totiž, že by mohol vysvetľovať, čo sa udialo v Mexiku, prečo Ejzenštejn nedokončil ¡Que viva Mexico!, ako to bolo s jeho sexuálnou orientáciou, prípadne prečo sú jeho filmy po návrate zo Severnej Ameriky iné. Film však nič z toho nerobí a v skutočnosti ani nemá túto ambíciu. Greenaway sa nesnaží vysvetliť Ejzenštejna ani nakrútiť jeho biografiu. Namiesto toho si ho modeluje podľa seba a od skutočnosti sa oddeľuje podľa toho, ako sa mu to hodí. Greenaway je Ejzenštejnom fascinovaný a svojím obdivom k nemu sa netají, to mu však nebráni (alebo, naopak, práve preto môže) urobiť z jeho života svoje vlastné dielo. Film sa odohráva počas desiatich dní (ktoré otriasli Ejzenštejnom) v roku 1931, ku koncu jeho vyše ročnej cesty po Mexiku. Po neúspešných snahách nakrútiť film v Hollywoode sa Ejzenštejn rozhodol urobiť sčasti hraný, sčasti dokumentárny film ¡Que viva Mexico! s finančným krytím ľudí okolo Uptona Sinclaira. Film však nikdy nedokončil, pretože okrem iného sa nakrúcanie predlžovalo a producenti ho odmietli ďalej financovať. Ejzenštejnov pobyt v Guanajuate je, aspoň podľa Greenawayovho filmu, v tomto smere príznačný – režisér síce spoznáva mexickú kultúru, Múzeum mŕtvych a najmä svoju sexualitu, ale nakrúcaniu sa venuje výrazne menej (vo filme je to doslova niekoľko sekúnd).

Vidíme, že v jeho osobnom a milostnom živote nastal zlom. Vidíme však iba tento zlom a v skutočnosti nevieme, ako Ejzenštejna tých desať dní v Guanajuate zmenilo. Asi jediným náznakom je, že sexuálna frustrácia, ktorú podľa vlastných – teda Greenawayových – slov premieňal na tvorivú energiu, vďaka novým skúsenostiam odišla. Dokopy sa však o Ejzenštejnovi nič nedozvieme. A práve preto zájdeme ďalej, ak opustíme pocit, že by sme mali. Pochopiteľne, narábať takto voľne s historickou postavou môže byť sporné, no vo fikcii plne legitímne.

Podobne ako v prípade Rembrandta a filmu Nočná hliadka aj tentoraz sa Greenaway inšpiruje spôsobom tvorby svojho hrdinu. Nejde pritom o obyčajné preberanie, ale skôr o aktualizáciu niektorých ejzenštejnovských prvkov takým spôsobom, aby zapadli do Greenawayovho diela. Vo filme tak napríklad vidíme obraz rozdelený na tri časti, pričom každá zobrazuje dej z iného uhla pohľadu a/alebo s jemným časovým posunom. Greenaway vkladá do filmu pôvodné fotografie Ejzenštejna a ďalších historických postáv, „nepatričné“ archívne zábery (pri úvahe o muchách), dokáže vyabstrahovať postavu z prostredia, digitálne vytvára pozadie, ktoré je neprimerane umelé, alebo postaví na okraj príbehu stereotypných ozbrojených Mexičanov ako vystrihnutých z grotesky.

Inšpiračné zdroje teda neostávajú iba pri Ejzenštejnovi, spája ich však princíp atrakcií. Film je plný drobných nápadov a „výbuchov“, niekedy sú to zábery, niekedy celé scény, no v každom prípade – ony sú najväčšou silou filmu. Niekoľko z nich pritom vystupuje nad ostatné: zábery spod sklenenej podlahy, keď vidíme iba rozmazané, sčasti zatienené postavy; Ejzenštejnova hádka s Mary Craig Sinclair, nakrútená akoby v jednom zábere, pričom sa menia uhly pohľadu; úvod s príchodom do mesta, ktorý je eklektickou a zároveň krásnou, energickou, vysvetľujúcou a absurdnou zmesou takmer všetkého už opísaného a mnohého ďalšieho (mojím obľúbeným momentom je z ničoho nič sa objavujúci orchester hrajúci Prokofieva) alebo scéna deflorovania spojená s „prednáškou“ o syfilise. Tá je zároveň výborným príkladom toho, ako Greenaway pracuje s humorom, keď aj vážne scény dokáže nenápadne „podrývať“. Ejzenštejn je vo svojich dlhých monológoch často ironický, situácie, v ktorých sa nachádza, sú neraz nadnesené. Nakoniec, už len zobrazenie Ejzenštejna ako excentrickej, až klaunovskej postavy naznačuje, že celý film netreba brať príliš vážne. Je to zábava, hra. No zároveň zdroj inšpirácie.

Ejzenštejn v Guanajuate (Eisenstein in Guanajuato, Holandsko/Mexiko/Fínsko/Belgicko, 2015) _SCENÁR A RÉŽIA: Peter Greenaway _KAMERA: Reiner van Brummelen _STRIH: Elmer Leupen _HRAJÚ: Elmer Bäck, Luis Alberti, Stelio Savante, Lisa Owen, Maya Zapata a iní _MINUTÁŽ: 105 min. _HODNOTENIE: • • • •

Tomáš Hudák ( filmový publicista )
FOTO: ASFK

Naivnejší ako Baarová

Najslávnejšia česká herecká hviezda 30. rokov, osudová milenka Hitlerovho pobočníka. Život Lídy Baarovej je sám osebe neuveriteľne dramatickým príbehom; keby taký niekto vymyslel, povedali by ste si, že má príliš bujnú fantáziu. Avizované veľkolepé filmové spracovanie jej života sa preto stalo dlhoočakávanou udalosťou. Veľký dramatický potenciál však režisér Filip Renč nedokázal premeniť a z ohlasovanej výpravnej historickej drámy sa vykľula skôr rozpačitá melodráma.

Lída Baarová stvárnila viac ako 60 filmových postáv v snímkach, ktoré sú súčasťou českej, nemeckej, talianskej, ale i španielskej kinematografie. Zahrala si aj v jednom z raných filmov Federica Felliniho Darmošľapi (1953) a počas pôsobenia v Nemecku odmietla lukratívny kontrakt s holywoodskou spoločnosťou MGM. Vzťah s Goebbelsom bol v jej živote iba krátkou epizódou, no práve táto aféra ovplyvnila celý nasledujúci osud vtedy iba 23-ročnej ženy a jej rodiny. Hoci by sa v jej príbehu našlo množstvo iných zaujímavých a možno i dramatickejších situácií, nie je prekvapivé, že sa Renč namiesto snahy o uchopenie Baarovej života zameral na jeho divácky najatraktívnejšiu časť.

Film je vždy fikcia, či už vychádza zo skutočných udalostí, snaží sa ich verne zachytiť, alebo dokonca kopírovať. V prípade stvárnenia postáv, ako je Hitler či Goebbels, je, prirodzene, nemožné vyhnúť sa porovnávaniu s realitou, ale v neobyčajnom príbehu Lídy Baarovej predsa len bol priestor na vytvorenie iného uhla pohľadu, na kreovanie osobitého charakteru postáv. No či na Renčov film nazeráme s vedomím toho, čo už o jeho pozadí vieme, alebo sa ho snažíme vnímať samostatne, jeho Lída Baarová jednoducho nefunguje. Práve v snahe čo najviac kopírovať realitu autor zabúda na vytváranie vlastných charakterov, a tak sa z jeho postáv stávajú zväčša iba vyprázdnené karikatúry.

Dej filmu je rámcovaný rozhovorom mladej reportérky so zostarnutou herečkou, ktorého zjavnou predlohou bol dokument Heleny Třeštíkovej Sladké hořkosti Lídy Baarové (1995), neskôr prepracovaný na celovečerný film Zkáza krásou (2015). Úvodná scéna, plná dobovej hudby a kostýmov, nás prenesie do 30. rokov, keď Baarovej hviezda už v Čechách jasne žiari a ona je pripravená naštartovať kariéru v zahraničí. Spolu s matkou sa tak vydáva na svoj prvý veľký kasting do Berlína, kde ju však namiesto ovácií čaká výsmech za jej nedokonalú nemčinu. „Teraz sa ti smejú, ale raz sa ti budú klaňať,“ zaznie z úst Lídinej matky v podaní Simony Stašovej a nasleduje humorne ladená sekvencia záberov, ako Baarová krvopotne trénuje nemecký akcent s korkovou zátkou v ústach. Po veľkom úsilí nasleduje veľký úspech a ten odštartuje sled osudových udalostí.

V snahe o dynamický a humorom odľahčený úvod, ktorý má kontrastovať s nasledujúcim dramatickým dejom, vyznieva ako prvý prešľap práve herecký prejav Simony Stašovej. Jej výraz prehnane snaživej matky je, žiaľ, iba predzvesťou nasledujúcich kopiacich sa nedostatkov filmu: rušivých českých postsynchrónov nemeckých hercov, preexponovanej orchestrálnej hudby, neustálych klišé (Hitler s večne strnulým výrazom tváre, púšťajúci Wagnera) či prvoplánového vysvetľovania všeobecne známych faktov v dialógoch postáv, vďaka čomu musí scénu pochopiť aj ten najnezainteresovanejší divák. Obsadenie Pavla Kříža, romantika Štěpánka z filmovej série o básnikoch, do úlohy Führera je síce úsmevným momentom, no kasting nie je problém, ale zrejme jediná devíza Renčovho filmu. Problémom sú nevybudované, ploché charaktery postáv, čo sa najviac odrazí práve na kľúčovom vzťahu Baarovej a Goebbelsa, a epizodickosť deja, zabíjajúca akúkoľvek dramatickosť príbehu.

Ríšsky minister propagandy stvárnený nemeckým hercom Karlom Markovicsom vyznieva aj vinou nevydareného postsynchrónu ako úlisný úbožiak bez charizmy, takže Lídino pobláznenie pôsobí absolútne vykonštruovane, na čom celý príbeh veľkej lásky padá. Humorné prvky z úvodu filmu nechcene pokračujú aj v dramatických scénach a z vrcholu milostného vzplanutia naivnej krásky a ohyzdného netvora sa stáva aj vrchol filmového gýča, s akým sa snáď pri troche šťastia vo filmovom svete už nestretneme. Epizodické rozprávanie, spájané do súvislostí komentárom starnúcej herečky, pochová akékoľvek napätie, emócie sú skôr prerozprávané ako prežité a veľkolepá orchestrálna hudba Ondřeja Soukupa vyznieva len ako úsmevná snaha vytlačiť z diváka inak ničím nemotivovaný súcit.

Veľký príbeh, herecké obsadenie a na domáce pomery aj slušná finančná podpora Renčovho projektu vzbudili veľké očakávania. Film o Líde Baarovej zrejme pritiahne do kín svoje publikum a bude nesporne lákadlom aj pre staršiu generáciu pamätníkov, no do dejín kinematografie sa určite nezapíše.

Lída Baarová (Lída Baarová, Česko, 2016) _RÉŽIA: Filip Renč _ SCENÁR: Ivan Hubač _KAMERA: Petr Hojda _HUDBA: Ondřej Soukup _HRAJÚ: Táňa Pauhofová, Karl Markovics, Gedeon Burkhard, Simona Stašová, Martin Huba, Lenka Vlasáková, Pavel Kříž, Anna Fialová a iní _MINUTÁŽ: 106 min. _HODNOTENIE: • ½

Zuzana Vojteková Točíková ( filmová publicistka )
FOTO: Saturn Entertainment

V mraze sa podáva studená nielen pomsta

Je vlastne úplne jedno, či je to klingonské príslovie, ako tvrdí Khan, alebo s tou ideou prišli Francúzi, prípadne Florinčania. Film Revenant: Zmŕtvychvstanie berie ono „pomsta je jedlo, ktoré najlepšie chutí studené“ veľmi doslovne. Jeho príbeh sa, s možnými vplyvmi legendarizácie, naozaj odohral – Hugh Glass skutočne žil a prežil útok grizlyho, a to vo veľmi, veľmi mrazivej zime dnešnej Montany a Severnej Dakoty. Ako film je intenzívny, krásny, fascinujúci, miestami bravúrny. No má aj svoje „ale“.

Útok Arikariov tesne predtým, ako lovci kožušín pod vedením Andrewa Henryho (Domhnall Gleeson) naložili celý úlovok na lode, znížil ich počet na niečo málo vyše desať. Najmä však donútil unavených mužov, zrelých akurát tak na návrat na základňu, vymeniť relatívne rýchlu a pohodlnú vodnú cestu za prechod horami zavalenými snehom. Akoby to nestačilo, ich stopár a skúsený lovec Glass (Leonardo DiCaprio) urobil veľkú chybu – išiel sám napred a bol o rozhodný moment pomalší ako matka dvoch mláďat grizlyho, ktoré ako prvé upútali jeho pozornosť.

S ledva dýchajúcim Glassom je prechod horami nemožný a kapitán Henry nedokáže dokaličeného muža zabiť. Tak vypíše odmenu 100 dolárov pre každého, kto s Glassom ostane až do úplného konca. Ostáva Glassov syn Hawk, polovičný Pónio (Forrest Goodluck), vyplašený mladík Jim Bridger (Will Poulter) a John Fitzgerald (Tom Hardy), ktorý sa nikdy netajil svojím pozitívnym vzťahom k zabíjaniu a negatívnym vzťahom k Hawkovi. Nie je preto žiadnym prekvapením, že Hawka zabije a vytvorí situáciu, v ktorej vyplašeného Bridgera presvedčí, že Glass je mŕtvy a treba ísť ďalej. Fakty sú však trochu iné – Glass žije, Fitzgerald zabil jeho syna a mal by sa pripraviť na smrť.

Línia Glassovej legendárnej cesty za pomstou je síce nosná, no nie je jediná, ktorú film Revenant: Zmŕtvychvstanie rozvíja. Rozprávanie sa rozvetvuje jednak smerom k zvyšku loveckej skupiny, ale aj smerom k Arikariom, ktorí v úvode filmu lovcov prepadli a ukradli im kože, aby ich predali Francúzom, a ktorých náčelník pátra po unesenej dcére. Práve rozširovanie zobrazeného sveta relativizuje istú čiernobielosť postáv, kľúčových pre budovanie motivácií. Je to svet známy zo skorších Iñárrituových filmov, kde na jednej strane každý žije pre seba, chráni svoje záujmy aj za cenu života niekoho iného, no v ktorom stále existuje súcit a ochota konať dobro, láska a rešpekt aj priestor na meditovanie nad vyššími princípmi a nad tým, ako všetko so všetkým súvisí.

Film Revenant: Zmŕtvychvstanie je fascinujúci v precízne budovanom štýle, v dlhých záberoch, v 360-stupňových panorámach od detailu k veľkému celku a späť, keď tak prenáša pozornosť medzi postavou a jej okolím. Scéna útoku medvedice je asi najsilnejším príkladom: panoráma lesa vo výške očí, zvuky naznačujúce prítomnosť niekoho ďalšieho, Glass sa rozhliada po lese. Najprv nič, potom dve medvieďatá. Vzápätí ich matka. A útok z bezprostrednej blízkosti, v ktorom sa opäť prostredníctvom panorámovania strieda pohľad na napadnutého Glassa s jeho pohľadom na medvedicu, ktorá odbieha za mláďatami, aby sa zase vrátila a pokračovala v začatom diele. Táto schéma snímania je zjavná už v prvej scéne útoku Arikariov, ale aj neskôr počas Glassovej cesty, keď sa hrdina striedavo skrýva pred nebezpečenstvom a, naopak, objavuje priateľov.

Nedá sa neobdivovať precíznosť, s akou sú zábery a sekvencie komponované. Zmysly sú saturované raz drsnými obrazmi, raz dych vyrážajúcimi zábermi šírej krajiny, rieky a nebies, čím sa prechádza od čohosi fyzického, telesného, k meditácii, pripomínajúcej Malickove filmy. K tomu pripája Revenant: Zmŕtvychvstanie motívy špinavých westernov o pomste, herzogovských hrdinov s ich nezlomnou vôľou a schopnosťou prežiť neprežiteľné. Platí to aj pre vedenie a výkony hercov, ktorí sú unisono famózni, len DiCaprio má viac individuálneho priestoru a fyzicky najnáročnejšiu rolu, hoci po dlhom čase pôsobí – osobitne vo vzťahu otec a syn – mladší, než je, čo neprispieva k navodeniu pocitu silného rodičovského puta k Hawkovi.

Precíznosť štýlu, či už ide o obrazovú skladbu, mix zvuku, alebo hudbu, je však zároveň slabinou filmu. Presná logická štruktúra, ktorá je pre Iñárritua príznačná, zosilňovaná práve iteráciou spôsobu snímania scény v dlhých panorámach od detailu tváre po veľký celok „pohľadu“, práca s intenzitou zvukov, hudba, ale aj herecký prejav, to všetko sa v určitom momente stáva exhibíciou (obdivuhodnej) filmárskej zručnosti miesto toho, aby to boli nástroje, respektíve prostriedky filmového rozprávania.

Revenant: Zmŕtvychvstanie (The Revenant, USA, 2015) _RÉŽIA A SCENÁR: Alejandro González Iñárritu _KAMERA: Emmanuel Lubezki _HUDBA: Bryce Dessner, Carsten Nicolai, Ryuichi Sakamoto _HRAJÚ: Leonardo DiCaprio, Tom Hardy, Domhnall Gleeson, Will Poulter _MINUTÁŽ: 156 min. _HODNOTENIE: • • • ½

Kristína Aschenbrennerová ( filmová publicistka )
FOTO: CinemaArt SK

Johanka prehrala

Rozprávka. Útvar tradične spájaný s detstvom, ale v podstate nás sprevádza až do konca. Na začiatku rozprávky sami hltáme, potom, ak veci správne klapú, ich pomáhame hltať svojim deťom a vnúčatám a popritom si prinajmenšom v kútiku duše želáme, aby sa naše životy podobali krásnemu rozprávkovému príbehu: klasickému, modernému, to je fuk, hlavne nech je všetko na konci dobre zaonačené. Veď predsa ako v rozprávke. No ale žitie nie je prechádzka ružovou záhradou, dokonca ani rozprávky niekedy nebývajú takou prechádzkou, skôr sú trápením. Žiaľ, domnievam sa, že je to aj prípad novej snímky režiséra Juraja Nvotu Johankino tajomstvo.

Literárna teória hovorí o rozprávke ako o žánri ľudovej a autorskej slovesnosti, ktorý podáva objektívnu realitu ako nadprirodzenú, s naivnou samozrejmosťou, sťaby všetko bolo skutočné. Napriek fiktívnosti hovorí o ozajstných ľudských túžbach, etických normách a všeobecných životných pravdách. Rozprávka nebýva zasadená do konkrétneho historického či spoločenského kontextu, isté veci v nej môžu byť naznačené iba rámcovo a stereotypne. V rozprávkach možno vypozorovať mnoho štylistických i sujetových ustálených variantov. Využíva sa tu okruh štandardizovaných výrazových prostriedkov podmieňujúcich plynulosť rozprávačovej improvizácie: kde bolo, tam bolo, zvonec na koniec, tri hádanky a deväťhlavý drak... (Ottův slovník naučný z konca devätnásteho storočia v hesle báchorka/pohádka na dnešné pomery vtipne spomína aj toto: „Každý národ, vzdělaný i nevzdělaný, vykazuje své báchorky, své zkazky národní.“)

Filmová teória sa napriek premnohým odlišnostiam dobrovoľne priznáva aj k premnohým podobnostiam s rozprávkou napísanou, ľudovou či umelou. Aj tu sa neraz vo vymyslenom priestore odohráva fiktívny príbeh ozdobený nadprirodzenom, aj tu (nie bezpodmienečne) bojuje dobro so zlom a spoza či spomedzi filmových obrazov vykúka morálny podtext na poučenie malého diváka.

Tvorba určená deťom si vyžaduje zvláštny druh imaginácie, ak to má dobre dopadnúť. Každý dospelý autor síce prežil detstvo, ale bolo – najmä v našom modernom, bleskurýchlo sa meniacom svete – vo všeličom iné, nie všetko zo včerajška je plynulo kompatibilné s dneškom. Navyše, aj časová a priestorová vzdialenosť tvorcu od detského vesmíru môže zohrať svoju úlohu. Nečudo, že mnoho autorov sa umeleckou tvorbou pre deti zaoberá práve vtedy, keď ich ratolesti ešte chodia do škôlky alebo leštia základné prvostupňové lavice.

Rozprávky, či už literárne, alebo filmové, sú dôležité. Majú totiž – ako každé umenie – schopnosť do istej miery formovať človeka, v tomto prípade však zväčša človiečika ešte nedohotoveného, čiže ľahšie ovplyvniteľného. Na spôsob dobrý, na spôsob škodlivý... Ale je tu ešte aj tretia cesta. Čo ak je rozprávka nudná? (Spomínam si na jedno dávne bábkové divadelné predstavenie, po desiatich minútach sa moje znudené deti váľali po sedadlách. Tak sme šli preč, prechádzali sme k východu uličkou medzi sedadlami a sprevádzal nás závistlivý a zároveň prosebný šepot ďalších rukojemníkov predvádzanej autorskej fantázie: „Mami, pozri, oni už môžu ísť domov!“)

Johankino tajomstvo sa začína rozvíjať na neveľkom schudobnenom statku, voľakedy možno oplýval mliekom, medom a chlebom, lenže zlý gazda a jeho rozmaznaný syn majetok prehajdákali, dlhy narobili a za pätami sa im vyhrážajú vskutku nepríjemní chlapíci. Keď sa vzápätí ukáže šanca získať peniaze tak, že nasilu vydajú Johanku za bohatého kupca, neváhajú ani na okamih. Lenže dievča sa nekalému plánu nemieni podvoliť, radšej sa rozhodne preobliecť za chlapca a utiecť z gazdovstva. Do mesta. Kde je kráľ, ktorý sa z neznámych dôvodov, ale stoj čo stoj potrebuje zbaviť koruny a položiť ju na hlavu následníkovi trónu. Predtým však treba princa dobre oženiť, takisto nevedno prečo. A keď nie princa, tak aspoň princeznú, aby toho málo nebolo, aj turnaj s tromi hádankami sa uskutoční. Napokon do seba všetko pekne zapadne, lebo vždy, keby sa malo niečo zadrhnúť, objaví sa na scéne deus ex machina v podobe čoraz menej popletenej sudičky odpykávajúcej si na zemi trest za nedbalosť. Smiešne čaruje mnohokrát, často iba preto, aby otupila bezradnosť tvorcov.

Za posledných pár mesiacov je Johankino tajomstvo v priestore slovenskej kinematografie už tretia rozprávka. Všetky tri spája základná príbehová niť – cesta chudobného človeka-milióna z chalupy na kráľovský stolec, od samoty k pravej láske. Láska na vlásku Mariany Čengel Solčanskej podobne ako Johankino tajomstvo nevie zo základnej dejovej línie veľa zrna vymlátiť, a tak ju nasycuje vedľajšími prúdmi, ale sú to plané výhonky, zrna nepridajú, ani tej zábavy veru nie. Alice Nellis vychádzala pri svojich Siedmich zhavranelých bratoch z rozprávky Boženy Němcovej, všetky zápletky priamo smerujú k hlavnému konfliktu; nie sú všetky charaktery výlučne čierno-biele; neraz sa objaví humor; rozprávka sa nerozptyľuje mlátením prázdnej (videnej i počutej) slamy; kvalitní herci v nej majú čo hrať (a nemusia len slabučko motivovaným krikom vytvárať dojem vyhrotenia nejakej akože dramatickej situácie); nevysmieva sa tu divákovi do tváre lacná a detinská slama trčiaca z umelých črievičiek namiesto (pravdepodobne zamýšľanej) výpravnosti; v neposlednom rade: morálny rámec Siedmich zhavranelých bratov drží najpevnejšie pokope a najväčšmi načahuje ruku za dneškom. Lebo nestačí len, aby dobro nad zlom zvíťazilo, o poznanie viac toho treba, ak má vzniknúť slušná filmová rozprávka.

Dnešný príbeh pre deti má poučiť a zabaviť dnešné deti, nie tie včerajšie, tie už medzičasom vyrástli na dospelých ľudí, stali sa rodičmi a ich sila nútiť deti, aby boli rovnako naivné, ako boli oni, je veľmi obmedzená. Zložitý príbeh sa dá vysvetliť, po smutnom môžeme povedať niečo vtipné... Ale čo s príbehom plochým? Takým, ktorý sa neposunul za žánrové klišé ani o piaď?

Premýšľam, pre koľkoročných divákov autori svoje Johankino tajomstvo dávali dokopy. Jednoduchosť (spracovania) príbehu naznačuje, že pre najmenších, teda pre takých, ktorí ešte pozerávajú len večerníčky. Lenže na dnešné mentálne schopnosti detí, čo sa absorbovania vizuálnych vnemov týka, je jednoduchý Nvotov dej pridlho rozprávaný; dovolím si pochybovať, že pri tom maličkí obsedia. A väčší už vôbec nie. (Nie, nie som vyznávačkou toho, že sa za každú cenu musíme všetci najlepšie od rána do večera a od večera do rána baviť, že ešte aj to vzdelávanie by malo prebiehať veselou formou, lebo potom hrozí, že sa tu ubavíme na smrť. Ale zas na druhej strane celkom ignorovať, čo všetko majú dnešné decká s vysokou pravdepodobnosťou napozerané, to je autorské faux pas.)

Posledné filmy režiséra Juraja Nvotu sa vracajú do minulosti pomerne nedávnej. Muzika (2007) je o nenaplniteľných snoch skupiny hudobníkov z čias komunistickej totality, eŠteBák (2012) sa odohráva v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a ohmatáva kontúry morálnej sily jednotlivca v dobách celospoločenského marazmu, Rukojemník (2014), po Muzike druhý Nvotov film na motívy prózy Petra Pišťanka, rozpráva príbeh z oblasti socialisticko-kapitalistickej ostnatej hranice o chlapcovi s emigrovanými rodičmi a odbojným starým otcom. Viac či menej, úspešnejšie či menej úspešne sa Nvotovi tieto veselo dramatické návraty do minulosti darili, nádych nostalgie a dôverčivosti, ktoré do nich vkladal, zjavne vyhovujú jeho režisérskemu naturelu. Tieto snímky Juraja Nvotu – a mnohí im to vyčítali – priveľmi zjemňovali stopy nereálnosti, rozprávkovosti, zmäkčujúce i kriviace problémy, o ktorých rozprával. Zdalo by sa teda, že naozajstná rozprávka „z mäsa a kostí“ bude potom pre režiséra schodnou cestou. Obávam sa však, že to schodná cesta vôbec nebola.

Recenzent to má niekedy ťažké. A recenzentka tiež. Chcela by pochváliť, ale nedá sa. Aj ten Martin Luther, nie King, ten starší, raz povedal: Stojím tu a nemôžem inak.

Johankino tajomstvo (Slovensko/Česko, 2015) _RÉŽIA: Juraj Nvota _SCENÁR: Zuzana Líšková, Magdaléna Glasnerová _KAMERA: Jan Malíř _STRIH: Darina Smržová _HUDBA: Sisa Michalidesová _HRAJÚ: Dominika Zeleníková, Filip Cíl, Emília Vášáryová, Kristína Peláková, Ondrej Hraška, Ondřej Vetchý, Szidi Tobias a iní _MINUTÁŽ: 75 min. _HODNOTENIE: • ½

Zuzana Mojžišová ( filmová publicistka )
FOTO: ALEF FILM & MEDIA/Zuzana Ricotti