19. Filmový festival inakosti 2025 Osemdesiattri filmov, dvanásť sprievodných podujatí a viac ako štyritisíc návštevníkov a návštevníčok.

ohlasy 19. Filmový festival inakosti

FFI 2025 – pre dobrotu na žobrotu?

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Každý, kto chytil do rúk bulletin tohtoročného Filmového festivalu inakosti, si mohol pomyslieť, že v tlačiarni došlo k chybe. To, čo býva zvyčajne na titulke, sa totiž ocitlo na zadnej strane. Na prednej svietila výzva „Pomôžte Filmovému festivalu inakosti zostať na scéne. Budúcnosť festivalu je aj vo vašich rukách.“ Nebola to ani chyba, ani náhoda. Festival sa totiž konal za neštandardných finančných podmienok.

V prvej tlačovej správe festivalu sa uvádza: „Po tom, čo ministerstvo kultúry zastavilo financovanie LGBTI+ projektov a ľudskoprávnych podujatí, ostáva budúcnosť jediného slovenského kvír filmového festivalu neistá. Hoci FFi odborná komisia vyhodnotila ako tretí najlepší projekt v danom dotačnom programe Audiovizuálneho fondu (AVF), podpora mu bola zamietnutá bez relevantného odôvodnenia. AVF tak po siedmich rokoch kontinuálnej podpory nebude medzi partnermi festivalu.“ Aby bolo vo veci jasno, dodajme, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová verejne avizovala svoj eugenický zámer nepodporiť žiadne LGBTI+ projekty bez ohľadu na ich kvalitu a že Rada AVF sa s ňou – azda čírou náhodou – v názore zhodla a projekt FFI zmietla zo stola.

The Show Must Go On

„Je dôležité, aby sme sa nevzdali a aby sme so vztýčenou hlavou pokračovali ďalej,“ povedal komik Fero Joke (František Košarišťan), ktorý ako tvár tohtoročného FFI svietil teda nie na prednej, ale na zadnej strane bulletinu (a, pochopiteľne, na plagáte). Organizátori festivalu – Iniciatíva Inakosť a Kvír film – to naozaj nevzdali a vďaka nim sa 19. ročník FFI uskutočnil napriek všetkému v štandardnej podobe. Jeho dejiskom boli od 19. do 25. novembra bratislavské kiná Lumière a Film Europe. Program tvorilo spolu 38 dlhometrážnych a 45 krátkych filmov. Akýmsi bonusom bol koncertný film Queen Rock Montreal (r. Saul Swimmer, remastrovaná verzia z roku 2023), uvedený v predvečer festivalu v spolupráci s cyklom Music & Film. Ostatné snímky boli zaradené do siedmich programových sekcií.

Ponuka filmov bola vskutku pestrá z rôznych hľadísk. Prevahu mali hrané filmy, ale v programe bolo aj niekoľko dokumentov a animovaných snímok.

19. Filmový festival inakosti 2025 Režisér filmu Nepela Gregor Valentovič a predstaviteľ Nepelu Josef Trojan. Foto: FFI
Režisér filmu Nepela Gregor Valentovič a predstaviteľ Nepelu Josef Trojan. Foto: FFI

Hrané filmy tvorili pestrú škálu, pokiaľ ide o časové rozpätie – od Persony Ingmara Bergmana z roku 1966 až po najaktuálnejšie snímky z tohtoročných svetových festivalov s copyrightom 2025 – aj pokiaľ ide o žánre – od psychologických drám (opäť Persona) a sociálne ladených príbehov (Moja krásna práčovňa, r. Stephen Frears, 1985) až po nenáročnú romantickú komédiu (Kto sa chce oženiť s astronautom?, r. David Matamoros, 2024) či béčkovú queer zombie hororovú komédiu (Kráľovné mŕtvych, r. Tina Romero, 2025). A takisto od študentských krátkych filmov až po vizuálne opulentné tituly, ako je Queer Lucu Guadagnina (2024). Posledne spomenutý titul je zároveň dokladom toho, že do programu bolo zaradených aj niekoľko distribučných titulov, pri ktorých funguje zaujímavý „festivalový syndróm“: ako súčasť programu festivalu prilákajú divákov, ktorí ich predtým prehliadli alebo ktorí (prie)bežne do kina nechodia.

Zo sveta

Ak by som mal z najpočetnejšej sekcie Panoráma (22 titulov), zameranej na súčasnú svetovú tvorbu, vybrať tri najvýraznejšie tituly, určite by moja voľba padla v prvom rade na film The History of Sound (r. Oliver Hermanus, 2025), festivalový bonbónik zaradený do programu v poslednej chvíli. Príbeh dvoch priateľov a partnerov, ktorí spolu zažijú čosi osobné i pracovné a potom náhle stratia kontakt, sa odohráva prevažne v prvej štvrtine minulého storočia (s časovým skokom do roku 1980) a herecky v ňom excelujú Paul Mescal a Josh OʼConnor.

Vo francúzskom filme





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Áčko 2026 Záber z filmu Mesto noci režiséra Richarda Miklošiho. Foto: FTF VŠMU

Áčko oslavuje 30 rokov filmami aj bohatým sprievodným programom

Filmový festival študentských filmov Áčko oslávi tento rok svoje 30. výročie. Jubilejný ročník s témou Optika času sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave koná od 20. do 24. októbra 2026. Tradične ponúkne ponúkne súťažné projekcie, diskusie, workshopy, masterclassy a ďalší sprievodný program. Organizátori pozývajú na festival nielen študentov a študentky filmových škôl či filmových profesionálov, ale aj širokú verejnosť. Vstup na všetky podujatia festivalu je bezplatný. „Čas je ústredným motívom 30. ročníka Áčka. Vo filme totiž nie je iba chronologickým sledom udalostí, ale aj výrazovým prostriedkom, ktorý ovplyvňuje atmosféru, emócie a význam príbehu. Film dokáže čas zastaviť, zrýchliť, opakovať aj preskočiť a v priebehu niekoľkých minút obsiahnuť celé roky života. Téma Optika času – v živote, škole aj vo filme sa preto premietne aj do štruktúry súťažného programu. Študentské filmy budú uvedené v štyroch tematických pásmach, ktoré predstavujú rôzne spôsoby vnímania a zobrazovania času,“ uvádzajú organizátori. Pásmo s titulom Trvanie predstaví filmy, v ktorých sa čas vracia, opakuje a uzatvára do slučiek. Blok Zastavené hodiny sa zameriava na okamihy, v ktorých postavy prestávajú vnímať čas ako plynulý pohyb. Pásmo nazvané Medzičas prinesie príbehy postáv nachádzajúcich sa na pomyselnom prahu medzi jednotlivými etapami života. A Spomienky a zabudnutia sa vracajú do minulosti spomienkami...
Prameň shortlist Éva Bandor a Simona Boledovičová vo filme Prameň. Foto: Punkchart films

Prameň zaradili na shortlist hraných filmov Európskych filmových cien

Film Ivana Ostrochovského Prameň vybrala Európska filmová akadémia na shortlist hraných snímok, ktoré sa uchádzajú o Európsku filmovú cenu. Dostal sa tak medzi 46 európskych filmov, ktoré akadémia do výberu zaradila. Sú medzi nimi aj filmy režisérov ako Pedro Almodóvar, Lukas Dhont, Paweł Pawlikowski, Cristian Mungiu, Werner Herzog či Andrej Zvjagincev. Režisér a spoluautor scenára filmu Prameň Ivan Ostrochovský už samotný výber filmu do shortlistu považuje za výnimočný úspech. „Je to pre mňa vždy taký malý zázrak, keď sa akémukoľvek slovenskému filmu podarí uspieť v záplave tisícok filmov, ktoré každoročne vznikajú po celom svete. Napriek tomu, že patríme medzi najmenšie európske kinematografie, darí sa nám prinášať dôležité témy a spracúvať ich spôsobom, ktorý dokáže rezonovať aj za hranicami našej krajiny. Chcem sa poďakovať všetkým inštitúciám a ľuďom, ktorí pomohli náš film realizovať. Osobitne našim koprodukčným partnerom – českému producentovi Pavlovi Strnadovi a maďarskej producentke Juli Berkes,“ povedal Ostrochovský. „Naša spolupráca je pre mňa dôkazom, aké dôležité a nevyhnutné je, aby filmári v našej časti Európy spájali svoje sily. Najväčšiu radosť však mám z toho, že príbeh rómskych žien, ktorých utrpenie zostávalo desaťročia na okraji spoločenského záujmu, dokáže dnes osloviť divákov aj ďaleko za hranicami strednej Európy,“ dodal. To, či film Prameň...
Zomrieť a žiť Záber z filmu Zomrieť a žiť. Foto: Continental film

Bojujú a učia sa žiť. Portrét celej generácie Ukrajincov

Časozberná dokumentárna snímka Zomrieť a žiť vznikala vyše desaťročie. Sleduje trojicu ukrajinských dobrovoľníkov Šachtu, Pottera a Dancera, ktorí v roku 2014 odišli bojovať na východ Ukrajiny. Režisérka Yuliia Hontaruk ich však nakrúcala nielen na fronte, ale aj po tom, ako sa vrátili domov a hľadali znovu uplatnenie v civilnom živote. Dokument, ktorý vznikol v koprodukcii Ukrajiny, Lotyšska a Slovenska je od štvrtka 15. októbra v slovenských kinách. Film Zomrieť a žiť mal svetovú premiéru tento rok v júli na festivale v Karlových Varoch v sekcii Zvláštne uvedenie. Na festival pricestovali aj všetci traja protagonisti filmu spolu s ich rodinami. „Bol to naozaj veľmi dojemný moment. Tvrdili, že je to prvýkrát za päť rokov, kedy vôbec mali kvázi ,dovolenkuʻ,“ povedala počas slovenskej premiéry filmu v septembri na festivale Cinematik slovenská koproducentka dokumentu Katarína Krnáčová zo spoločnosti Silverart. „Pre mňa bolo veľkou cťou spolupracovať na tomto filme a koprodukovať ho. Musím povedať, že mám obrovský obdiv voči Ukrajincom a Ukrajinkám, ktorí bojujú za svoju vlasť,“ dodala Krnáčová. Trojica obyčajných Ukrajincov vzala v roku 2014 do rúk zbrane a išli brániť svoju vlasť. Na fronte ich Yuliia Hontaruk sledovala vyše dva roky. Pokračovala, aj keď sa vracali k rodinám a k životu, v ktorom si po vojnovej skúsenosti ťažko hľadali svoje miesto. A potom prišiel rok 2022 a ruská invázia. Film tak zachytáva 12...
Zobraziť všetky články