Každý, kto chytil do rúk bulletin tohtoročného Filmového festivalu inakosti, si mohol pomyslieť, že v tlačiarni došlo k chybe. To, čo býva zvyčajne na titulke, sa totiž ocitlo na zadnej strane. Na prednej svietila výzva „Pomôžte Filmovému festivalu inakosti zostať na scéne. Budúcnosť festivalu je aj vo vašich rukách.“ Nebola to ani chyba, ani náhoda. Festival sa totiž konal za neštandardných finančných podmienok.
V prvej tlačovej správe festivalu sa uvádza: „Po tom, čo ministerstvo kultúry zastavilo financovanie LGBTI+ projektov a ľudskoprávnych podujatí, ostáva budúcnosť jediného slovenského kvír filmového festivalu neistá. Hoci FFi odborná komisia vyhodnotila ako tretí najlepší projekt v danom dotačnom programe Audiovizuálneho fondu (AVF), podpora mu bola zamietnutá bez relevantného odôvodnenia. AVF tak po siedmich rokoch kontinuálnej podpory nebude medzi partnermi festivalu.“ Aby bolo vo veci jasno, dodajme, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová verejne avizovala svoj eugenický zámer nepodporiť žiadne LGBTI+ projekty bez ohľadu na ich kvalitu a že Rada AVF sa s ňou – azda čírou náhodou – v názore zhodla a projekt FFI zmietla zo stola.
The Show Must Go On
„Je dôležité, aby sme sa nevzdali a aby sme so vztýčenou hlavou pokračovali ďalej,“ povedal komik Fero Joke (František Košarišťan), ktorý ako tvár tohtoročného FFI svietil teda nie na prednej, ale na zadnej strane bulletinu (a, pochopiteľne, na plagáte). Organizátori festivalu – Iniciatíva Inakosť a Kvír film – to naozaj nevzdali a vďaka nim sa 19. ročník FFI uskutočnil napriek všetkému v štandardnej podobe. Jeho dejiskom boli od 19. do 25. novembra bratislavské kiná Lumière a Film Europe. Program tvorilo spolu 38 dlhometrážnych a 45 krátkych filmov. Akýmsi bonusom bol koncertný film Queen Rock Montreal (r. Saul Swimmer, remastrovaná verzia z roku 2023), uvedený v predvečer festivalu v spolupráci s cyklom Music & Film. Ostatné snímky boli zaradené do siedmich programových sekcií.
Ponuka filmov bola vskutku pestrá z rôznych hľadísk. Prevahu mali hrané filmy, ale v programe bolo aj niekoľko dokumentov a animovaných snímok.
Hrané filmy tvorili pestrú škálu, pokiaľ ide o časové rozpätie – od Persony Ingmara Bergmana z roku 1966 až po najaktuálnejšie snímky z tohtoročných svetových festivalov s copyrightom 2025 – aj pokiaľ ide o žánre – od psychologických drám (opäť Persona) a sociálne ladených príbehov (Moja krásna práčovňa, r. Stephen Frears, 1985) až po nenáročnú romantickú komédiu (Kto sa chce oženiť s astronautom?, r. David Matamoros, 2024) či béčkovú queer zombie hororovú komédiu (Kráľovné mŕtvych, r. Tina Romero, 2025). A takisto od študentských krátkych filmov až po vizuálne opulentné tituly, ako je Queer Lucu Guadagnina (2024). Posledne spomenutý titul je zároveň dokladom toho, že do programu bolo zaradených aj niekoľko distribučných titulov, pri ktorých funguje zaujímavý „festivalový syndróm“: ako súčasť programu festivalu prilákajú divákov, ktorí ich predtým prehliadli alebo ktorí (prie)bežne do kina nechodia.
Zo sveta
Ak by som mal z najpočetnejšej sekcie Panoráma (22 titulov), zameranej na súčasnú svetovú tvorbu, vybrať tri najvýraznejšie tituly, určite by moja voľba padla v prvom rade na film The History of Sound (r. Oliver Hermanus, 2025), festivalový bonbónik zaradený do programu v poslednej chvíli. Príbeh dvoch priateľov a partnerov, ktorí spolu zažijú čosi osobné i pracovné a potom náhle stratia kontakt, sa odohráva prevažne v prvej štvrtine minulého storočia (s časovým skokom do roku 1980) a herecky v ňom excelujú Paul Mescal a Josh OʼConnor.
Vo francúzskom filme
