Dušan Dušek

scenárista a spisovateľ

Mojimi prvými zásadnými filmami boli americké grotesky. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia ich niekedy opäť zaradili do pásma krátkych filmov Kino Čas, na ktoré sme každú nedeľu dychtivo chodili do piešťanského kina Moskva (dnes sa volá Fontána a býva tam filmový festival Cinematik). Keď sa Lupino Lane pri operačnom zákroku v nemocnici, pri ktorom mu kyslíkový prístroj nafúkol brucho ako balón, začal vznášať a veselo poletovať nad hlavami lekárov, premohla nás taká vlna smiechu, že sme sa museli navzájom búchať do pliec, aby sme to vôbec vydržali. Rovnako šťastne, radostne a hurónsky sme sa smiali aj na filmoch Chaplina, Harolda Lloyda, Laurela a Hardyho, až sme napokon začali vychutnávať smutno-veselú situačnú poéziu posledného z géniov grotesky Friga čiže Bustera Keatona. Jeho film o lokomotíve Clementine Frigo na mašine je pre mňa začiatkom vlaku, ku ktorému sa postupne pripájali vagóny všetkých mojich ostatných zásadných filmov. 

Zo slovenských to bol poštový vagón s názvom Slnko v sieti, zázračný dotyk zo začiatku šesťdesiatych rokov, ktorý mi priniesol správu, že aj o celkom bežnom živote sa dá hovoriť bez nalinkovaných a predpísaných schém, pravdivo a iskrivo – v krásnych obrazoch. Neskôr k nemu režisér Štefan Uher pripojil ďalší vagón 1. triedy – filmovú baladu Tri dcéry. A vlak rušal ďalej. Pribudli prvé filmy Dušana Hanáka, Ela Havettu a Juraja Jakubiska. V Čechách k nemu výpravca Hubička spolu s Bohumilom Hrabalom a Jiřím Menzelom pripojili Ostře sledované vlaky.

Medzitým sme s priateľmi uprostred leta, možno roku 1964, od tretej popoludní sedeli v amfiteátri na Bratislavskom hrade, aby sme si zaistili miesto s dobrým výhľadom na filmové plátno. O deviatej večer totiž u nás po prvý raz premietali Felliniho Sladký život. Hneď nato jeho  a onedlho sme sa viezli v jedálenskom vozni s pochúťkami Amarcordu. Okrem Felliniho tu boli aj ďalší Taliani: Rossellini, Antonioni, Pasolini, scenárista Zavattini. A Visconti. Ten vraj povedal: „Všetky zlé talianske filmy nakrútili režiséri, ktorých mená sa končia na -ni.“ Fellini hneď zareagoval: „To mohol povedať len Viscontini.“

V ďalšej stanici sa k môjmu vlaku pripojili filmy francúzskej novej vlny, britskí filmári z free cinema a takisto rušňovodiči z nového Hollywoodu ako Coppola, Scorsese, Lucas, Mike Nichols a ďalší. Pri každom zotmení v kinosále uháňa krajinou mojej filmovej pamäti tento vlak a veselo hvízda.