Vlastenecká idyla

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímku Paľa Bielika Traja svedkovia (1968), ktorú v decembri odvysiela RTVS. 

Talent vystihnúť romantický a zároveň chlapský naturel Slovákov dokázal Bielik už v roku 1946 čiernobielou drámouVaruj...!, ktorá odštartovala jeho režijnú kariéru v hranom filme. Uzavrel ju snímkou Traja svedkovia (1968). Scenár si napísal pod pseudonymom Ján Bukva a inšpiroval sa v ňom dejovými zvratmi či zázemím postáv Stodolovej hry Marína Havranová

Mladí revolucionári – učiteľ Marek Blaho, jurátus (mladý advokát) Kamil Žiaranský a adjunkt (pomocný úradník) Ervín Ostrica sa v roku 1848 cestou z Panslovanského zjazdu stanú svedkami toho, ako maďarskí husári zavraždia niekoľkých sedliakov. Pred podobným osudom sa ukryjú na statku Remeňovo, kde dráma pokračuje... 

Bielik si pre farebný film zo slovensko-maďarského pomedzia vybral lokácie v Rusovciach, Šúri a na hrade Červený Kameň. Filmovalo sa od mája do septembra 1968. Na pozadí kľúčových okamihov formovania slovenského národa Bielik sleduje charaktery troch kamarátov a „v podmienkach evolučného kvasu, od ohnivých spoločenských prísah, cez kolísanie, zradu až po nevyhnutný pád“ ich seizmograficky zaznamenáva na filmový pás. „Marek – vo filme ho predstavuje Jozef Adamovič – je rojko, idealista, hotový obetovať na oltár vlasti aj svoj život. Kamil Leopolda Haverla je tiež presvedčený národovec. Ale pritom diplomat, dobre si vedomý platnosti starého porekadla: viac rozumom ako silou. Ervín – predstavovaný Slávom Zahradníkom – je typickou figúrkou všetkých čias. Váhavý, kolísavý, nuž a nečudo, že sa z neho nakoniec vykľuje zradca-kolaborant,“ písali o snímke v časopise Film a divadlo. Bielikov film Traja (v dobovej tlači sa často spomína v tejto skrátenej verzii) sa stal jedným z prvých hraných filmov, ktoré sa hlásia k odkazu boja Slovákov za národnú svojprávnosť a slobodu. Ďalším, takisto z roku 1968, bol napríklad film Niet inej cesty režiséra Jozefa Zachara.

V jednom rozhovore Paľo Bielik uviedol, že napriek historickej téme plánoval z filmu vyťažiť odkaz aj pre súčasnosť. Filmový kritik Pavel Branko to v Pravde potvrdzuje: „Pôsobivé v konečnom výsledku prevláda... Z príbehu živelne veje dych dejín ako prúd, v ktorom človek žije a môže sa obzrieť dozadu.“ A. J. Fraňo sa vo svojej recenzii pripája k tomuto postoju. Ako príklad uvádza citát, v ktorom prirovnáva ľudí k vlaku uháňajúcemu krajinou – krajina sa mení, vlak však ostáva. 

Agneša Kalinová v Rudom práve komentuje Bielikovu cestu, ktorou prešiel „od svojho debutu v titulnej role FričovhoJánošíka cez práce režiséra-dokumentaristu, také triezve a strohé, že obstoja aj pri dnešných kritériách, k hranému filmu“. Podľa Kalinovej práve vo svete hranej kinematografie našiel Bielik najpriamejší výraz v stvárňovaní napätých situácií. Nebojí sa spracovávať príbehy, kde hlavné postavy čelia nebezpečenstvu a smrti. Kalinová v závere svojho textu charakterizuje snímku ako krvou skôr ohrozenú než postriekanú a trochu naivne vlasteneckú idylu. „Tejto predstave zodpovedá aj prístup hercov k jednotlivým postavám, ako aj výtvarné ladenie kamery, kostýmov i dekorácií, ktoré je čistejšie a vyrovnanejšie než v doterajších Bielikových historických filmoch.“ Recenzent periodika Záběr naopak oceňuje obsadenie hlavných rolí vynikajúcimi slovenskými hercami – Vladom Müllerom, Jozefom Kronerom, Dušanom Blaškovičom, Vierou Strniskovou, Eduardom Bindasom a ďalšími. Jednu z dôležitých úloh si zahrala aj československá kráľovná krásy z roku 1967 a televízna hlásateľka Alžbeta Štrkulová. Ako statkárova dcéra Verona pomotala hlavu viacerým hrdinom filmu. 

Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie píše, že film Traja svedkovia „nevyvolal takú veľkú mieru kritiky ako Majster kat, ale ani pozornosť, ktorá by ho urobila centrom kultúrneho diskurzu (ako to bolo s Bielikovými filmami v päťdesiatych rokoch). Film si ale našiel dostatok divákov.“

Traja svedkovia (r. Paľo Bielik, 1975) Jednotka RTVS 20. 12. 

Barbora Gvozdjáková / filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš