Audiovizuálny fond od svojho vzniku v roku 2009 pomohol na svet množstvu slovenských i koprodukčných filmových titulov. Mnohé z nich zaznamenali úspechy na medzinárodných filmových fórach, niektoré získali prestížne festivalové ceny a tým prispievali k postupnému návratu Slovenska na filmovú mapu – ak nie sveta, tak aspoň Európy, a ak nie Európy, tak prinajmenšom stredoeurópskeho regiónu. Na viaceré ambiciózne filmy, ktorých produkciu AVF štedro podporil v posledných rokoch a pôvodne mali byť už dávnejšie v kinách, sa však stále čaká.

Väčšina nákladnejších filmových projektov vzniká v medzinárodných koprodukciách. Koprodukcie možno zároveň považovať za jeden z ukazovateľov kondície i konkurencieschopnosti slovenského audiovizuálneho prostredia. Koprodukčný charakter filmu je napokon aj podmienkou udelenia podpory z kinematografického fondu Rady Európy Eurimages. Medzinárodné (veľko)filmy navyše cielia na väčší počet divákov a zároveň ich tvorcovia získavajú možnosť pracovať „vo väčšom“. Výpravné koprodukcie rozpočtom zvyčajne prevyšujú drvivú väčšinu malých domácich produkcií. Ak navyše získajú vysoké dotácie z domácich verejných zdrojov, často sa ocitajú pod drobnohľadom médií, odbornej i laickej verejnosti a niekedy aj politikov – a to aj napriek tomu, že balík peňazí, ktorý AVF za desať rokov svojej existencie prerozdelil medzi menšie a nízkorozpočtové projekty, je dnes podstatne vyšší ako objem peňazí, ktorými podporil tie najnákladnejšie produkcie. 

Otázky, ako sa štedro dotovaným projektom darí, sú však namieste, najmä ak sa viackrát posunie termín ich dokončenia a uvedenia do kín. Slovenská verejnosť si z minulosti pamätá viaceré kauzy domácich „veľkofilmov“ za štátne peniaze, predovšetkým nikdy nenakrúteného kolibského Jánošíka, ktorého vznik inicioval vtedajší riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby Vladimír Ondruš a spoluprodukovať ho mal Fedor Flašík. Ľahké to nemal ani Rudolf Biermann so svojím Jánošíkom – Pravdivou históriou (2009, r. Agnieszka Holland). Síce ho po siedmich rokoch dokončil, no počas nakrúcania čelil kritike, že odčerpáva prostriedky zo štátneho rozpočtu, ktoré mohli slúžiť iným slovenským filmom, prípadne iným kultúrnym projektom.

Dôvody, prečo sa realizácia filmových projektov občas naťahuje, bývajú rôzne. V oblasti dokumentárnych filmov sa roky môže tvarovať a vyvíjať téma. Pri všetkých filmoch sa môže zmeniť situácia na strane koprodukčného partnera, vypadnúť veľká časť zahraničných finančných prostriedkov, nastať zmena v tvorivom tíme, ktorá projekt na dlhé obdobie ochromí, okliešti, prípadne definitívne pozmení jeho charakter.

Netreba zdôrazňovať, že zodpovednosť za narábanie s verejnými financiami pridelenými na realizáciu leží na producentovi, resp. na spoločnosti, ktorá je príjemcom dotácií. Problém však nastáva, ak sa produkcia skomplikuje, preruší alebo celkom zastaví a domáce verejné zdroje pritom tvoria väčšinu rozpočtu – a väčšinové financovanie z verejných či zo štátnych zdrojov v prípade slovenských filmov býva pravidlom. 

Audiovizuálny fond, ktorý prerozdeľuje prostriedky zo štátneho rozpočtu i príspevky verejných aj súkromných vysielateľov reklamy, sa pri prideľovaní dotácií usiluje o čo najtransparentnejší prístup i o viacstupňové kontroly čerpania a následne vyúčtovania pridelených prostriedkov. Pri súbehu viacerých nevyúčtovaných žiadostí sa vyplácanie dotácií podmieňuje odovzdávaním čiastkových vecných výstupov jednotlivých projektov. A hoci tvorcovia, pochopiteľne, neradi púšťajú z rúk nehotový film, keďže jeho estetický účinok býva menší, než keby bolo dielo dokončené, práve od odovzdania a hodnotenia hrubého materiálu často závisí ďalšia splátka alebo podpora ďalšej fázy produkcie. 

Kritériami hodnotenia projektov však nie sú len umelecká presvedčivosť projektu, kvalitný scenár či tvorivý tím. Podstatný je plán finančného zabezpečenia, z ktorého sa dá usudzovať na realizovateľnosť celého projektu. Komisie AVF niektorým projektom aj viackrát „vyslovia nedôveru“ práve z dôvodu, že v domácom produkčnom kontexte sa im veľké či atypické projekty nezdajú realizovateľné. 

No aj v prípade dokončeného projektu sa môže vnútiť otázka, či sa štedrá podpora z verejných zdrojov – hoci použitá v súlade s platnou legislatívou – nedala využiť lepšie. Či by namiesto divácky atraktívnych veľkofilmov (najmä ak sa v priebehu realizácie zmenšia) nemalo vzniknúť radšej zopár menších filmov, ktoré by síce videlo len pár domácich divákov, no možno by pozbierali ceny na festivaloch nezávislého filmu. No platí to aj naopak: pri pohľade na záľahu malých a umelecky skôr priemerných filmov, ktoré si nie vždy vedia nájsť publikum, môže nasledovať ľútosť, že ich podporením sa zabránilo vzniku neznámeho veľdiela.

Mária Ferenčuhová
foto: Mayo Hirc

Korene koprodukčného filmového projektu Piargy  (Fašiangy) spoločnosti Arina, ktorý mal mať pôvodne premiéru už v roku 2017 a potom v roku 2019, siahajú až k historicky prvej výzve Audiovizuálneho fondu. V nej mladý, pomerne neznámy filmár Lukáš Hanulák získal štipendium na napísanie filmového scenára podľa novely Františka Švantnera Piargy. 

Švantnerovu novelu o takmer biblickom zmetení hriešnej osady zo zemského povrchu Hanulák uchopil v žánrovom pomedzí hororu a ľúbostnej drámy a v roku 2011 túto verziu scenára ponúkol spoločnosti Arina. „Po spoločnej dohode o vývoji filmu sme absolvovali prvotnú prípravu, zahŕňajúcu ďalšiu prácu na scenári, obhliadky a výber tvorivých pracovníkov,“ hovorí pre Film.sk producent filmu Erik Panák. V žiadosti na AVF z roku 2012 sú celkové náklady na film odhadnuté na 1,3 mil. eur a ako režisér tu ešte figuruje Hanulák. Napokon sa však predstavy autora o koncepcii výroby a o celkovom tvare filmu nestretli s predstavami producenta a po vzájomnej dohode spoločnosť Arina od projektu na čas odstúpila. „Dohoda sa naplnila zhruba po ďalšom roku, počas ktorého mal Lukáš Hanulák získať financie na produkciu filmu. Keď ich nezískal, práva na nakrúcanie predlohy prešli na našu spoločnosť. Potom sme na spoluprácu oslovili režiséra Iva Trajkova. Na jeho koncepcii sme začali pracovať v roku 2015 a film s nami realizuje dodnes. Práve na základe tejto zmeny a následnej zmeny celkovej koncepcie filmu sa zmenil aj rozpočet, ktorý sa postupne i v dôsledku nemožnosti nakrútiť film vcelku, keďže sme nemali dosť disponibilných financií, navyšoval až do súčasného stavu.“

Film sa od začiatku realizácie profiloval ako slovensko-česká koprodukcia, no pôvodné plány producenta zahŕňali napríklad aj koproducentov zo Slovinska či z Macedónska. „Vklad macedónskeho producenta je na ceste. Slovinci, bohužiaľ, nezískali na produkciu grant, detto Poliaci, Ukrajinci ani Maďari,“ konštatuje Panák. „Zrejme sa zľakli našej lyrizovanej prózy. Nepodporil nás ani Eurimages. Našťastie okrem českej spoločnosti i/o post je naším koprodukčným partnerom aj RTVS a distribútorom filmu je spoločnosť CinemArt, ktorá do projektu takisto vstúpila finančným vkladom. Téma filmu a jeho ,umeleckosťʻ nám napriek niekoľkoročnej snahe nepomohli získať žiadne komerčné financie. I keď téma filmu a jeho spracovanie zo strany režiséra sú veľmi aktuálne aj dnes, súkromné plnenie je zatiaľ okrem vkladu našej vlastnej spoločnosti pre nás nereálne.“ 

Zháňanie financií poznamenalo celú realizačnú fázu. Spoločnosť Arina pritom okrem dotácií z AVF využila aj ďalšie formy financovania, ktoré AVF umožňovala v roku 2019: „vratky“ na podporu audiovizuálneho priemyslu na Slovensku a pôžičku, pri ktorej sa podľa verejnej dokumentácie k projektu konatelia spoločnosti zaručili vlastnou nehnuteľnosťou.

Piargy sú príbehom odľahlej osady, kde sa rozohráva dráma medziľudských vzťahov, morálky aj hodnôt a kam zasiahne prírodná katastrofa ako vyššia moc, resp. „Boží trest“. Vo filme sa prestupujú realistické prvky s magickými a dej filmu tvorcovia oproti novele mierne posunuli a umiestnili ho na koniec 30. rokov 20. storočia. Nakrúcanie si vyžadovalo zložitú predprípravu. „Hlavný motív filmu sme nakrúcali na troch miestach, ktoré sa v postprodukcii spájajú dokopy tak, aby tvorili jeden celok. Ostatné lokácie, ktorých bolo spolu päť, takisto vyžadovali dobové úpravy. Naším najväčším problémom pri nakrúcaní bola asi lavína, ktorá zavalí filmovú dedinu a ktorú sme potrebovali natočiť presne podľa požiadaviek tvorcov. To sa nám z viacerých dôvodov nepodarilo, riešenie sme však nakoniec predsa len našli,“ vysvetľuje producent.

Film je momentálne v dokončovacej fáze a svojím spôsobom mal šťastie v nešťastí, keďže gro produkčných prác sa podarilo dokončiť tesne predtým, než sa život nielen v audiovizuálnom svete zastavil. „Dotočili sme 13. marca tohto roku, dva dni po vyhlásení koronaopatrení. Obrazová postprodukcia filmu sa následne odložila o tri mesiace, v súčasnosti sa na nej intenzívne pracuje. Stále sa však snažíme dofinancovať zvuk a hudbu, čo v tomto období nie je práve jednoduché. V prípade, že sa nám podarí film dokončiť v dohľadnom čase, premiéra by sa mohla uskutočniť okolo leta budúceho roku. Závisí to aj od možnosti umiestniť film na niektorý z väčších festivalov na základe ohlasu nášho francúzskeho sales agenta,“ uzatvára Panák.

Piargy
Odhadovaný celkový rozpočet filmu: 1,8 mil. eur
Podpora z AVF: vývoj – 40 500 (2012), produkcia – 200 000 (2013), 250 000 + 550 000 (2017), podpora audiovizuálneho priemyslu v SR – 57 010 (2019)
Réžia: Ivo Trajkov
Kamera: Peter Bencík        
Hrajú: Attila Mokos, Judit Bárdos, Marián Geišberg, Ivan Martinka, Jana Kvantíková,
Daniel Fischer, Lucia Klein Svoboda, Jana Oľhová

Audiovizuálnemu spracovaniu štefánikovskej témy priali v posledných rokoch viaceré blížiace sa výročia – storočnica vzniku Československa (2018), 100. výročie Štefánikovej smrti (2019) a napokon aj 140. výročie jeho narodenia (2020). Práve výročia významných udalostí bývajú pre producentov dobrou príležitosťou získať na svoje projekty podporu. Pripravovaný historický film Generál podporil AVF viackrát a za svoj ho zobrala aj RTVS. Pôvodne plánovaný dátum premiéry filmu pre kiná (2016) sa však presunul najskôr na rok 2019, potom 2020 a napokon 2021.

Projekt začala spoločnosť JMB Film & TV Production vyvíjať už roku 2013 v spolupráci s Marianou Čengel Solčanskou. Tá napísala scenár a mala film pôvodne aj režírovať. Spolupráca režisérky a producenta sa však v roku 2015 skončila. Odvtedy sa v súvislosti s réžiou filmu pre kiná i trojdielnej televíznej minisérie objavili ďalšie dve mená. O genéze tvorivého tímu producent filmu Milan Stráňava pre Film.sk hovorí: „Finálna podoba tvorivého štábu sa utvárala postupne, spravidla pod tlakom okolností. Mariana Čengel Solčanská z projektu vystúpila počas porady s dramaturgiou RTVS, keď vyšli najavo zásadné rozdiely v našom názore na celkovú realizáciu diela. Zostala v projekte ako spoluautorka scenára. Francúzsky režisér Jérôme Cornuau nastúpil ako spoluautor scenára a režisér projektu. Nakrútil časť projektu a musel odísť, pretože sme prekročili termín dokončenia projektu a on mal už iné angažmán v zahraničí. Dôvody prieťahov v realizácii teraz nechcem spomínať, lebo sme s kolíznym partnerom uzavreli dohodu, ktorá nám umožňuje projekt Generál dokončiť. Medzičasom vstúpil do projektu ako režisér na základe našej predošlej spolupráce a vzájomnej dôvery Jiří Chlumský. Je to skúsený režisér a navyše môj priateľ. Jeho filmografia je žánrovo pestrá a úspešná, s historickými témami má veľa skúseností.“ 

Generál sa od samého začiatku prezentoval ako ambiciózny európsky projekt s medzinárodným hereckým obsadením. Jeho rozpočet sa v priebehu realizácie postupne zvyšoval – kým v roku 2016 ho producent odhadoval na 2,6 mil. eur, v žiadosti predloženej AVF v roku 2017 sa už vyšplhal na 4,5 milióna eur. Aj to bol zrejme jeden z dôvodov, prečo na seba projekt v roku 2018 strhol pozornosť médií – objem finančných prostriedkov, ktorými naň prispeli AVF a RTVS, vtedy dosiahol 1,8 milióna eur, čo vyvolalo kritiku napríklad poslankyne za SaS Renáty Kaščákovej. 

„Generál je na slovenské pomery veľký projekt,“ vysvetľuje Stráňava. „Neušiel záujmu našich priaznivcov, ale ani tých druhých, čo svojou nevraživosťou, ohováraním a podrazmi spôsobili v roku 2018 mediálny šum, ktorý nás zastavil na pol roka. Musím zdôrazniť, že médiá sa k nám v tomto prípade správali pomerne korektne. Ďalšie dva roky nám trvalo dohodnúť sa s novým manažmentom RTVS. Teraz nám robí trochu starosti COVID, lebo v našich lokáciách v Prahe, Paríži a okolí i v Udine a okolí sú červené semafory.“

Napriek želanému medzinárodnému rozmeru zostáva Generál predovšetkým slovensko-českým projektom. Za francúzsku stranu doň napokon vstúpili len súkromní koproducenti Alexandre Pajon a francúzska herečka slovenského pôvodu Beáta Greneche. Producent Stráňava však považuje francúzsky príspevok k vzniku filmu za významný: „Beáta od začiatku manažovala všetky práce vo Francúzsku. Hľadala kontakty. Jérôme Cornuau prispel k tomu, že sa scenár stal európskejším. Pomohol nám získať do hlavnej úlohy Milana Ondríka aj veľa ďalších hereckých osobností.“

Dnes treba podľa Stráňavu nakrútiť ešte polovicu filmu a popritom pripraviť televíznu minisériu. Paralelnú prácu na oboch formátoch nepovažuje za komplikovanú, hoci oproti filmu séria vyžaduje o desať-dvanásť nakrúcacích dní viac. „Momentálne sme v polovici nakrúcania a v tretine postprodukcie. Máme nahrubo zostrihanú prvú hodinu filmového materiálu. Keby sa situácia s COVID-om aj s výrobou upravila, môže byť premiéra filmu na jeseň budúceho roka,“ konštatuje Stráňava.

Generál
Odhadovaný celkový rozpočet filmu: 4,5 mil. eur
Podpora z AVF: vývoj – 13 000 + 34 900 (2013), produkcia – 200 000 (2016), 650 000 (2017), produkcia minisérie – 200 000 (2019)
Réžia: Jiří Chlumský
Kamera: Karel Fairaisl
Hrajú: Milan Ondrík, Vladimír Javorský, Aleš Bilík, Olivis Csiki Trnka, Pavlína Němcová, Auffray Maelane, Jan Kačer a ďalší

Mária Ferenčuhová
foto: JMB Film & TV Production

Keby COVID-19 neovplyvňoval celý audiovizuálny priemysel vrátane nepredvídateľného otvárania a zatvárania kín, o voľnom pokračovaní kultovej rozprávky Juraja Jakubiska by sme dnes už písali v rubrike Novinky. Premiéra dlho očakávanej Perinbaby a dvoch svetov bola ešte v septembri plánovaná na 3. december.

Prísľub novej rozprávky Juraja Jakubiska sa objavil už v roku 2010, keď AVF podporil vývoj projektu Niečo za niečo.Rozprávku s pesničkami mal nakrútiť český filmár bulharského pôvodu Biser Arichtev. „Chcela som dať príležitosť talentovanému režisérovi, ktorý s nami spolupracoval na filme Bathory. Bola som presvedčená, že pán Arichtev je schopný režisér, čo sa časom potvrdilo. Realizácia však bola finančne náročná a nakoniec sa režisér vydal vlastnou cestou,“ hovorí o genéze projektu producentka Deana Jakubisková. Námet rozprávky vychádzal zo scenára Sedem jednou ranou, ktorý Juraj Jakubisko napísal ešte v roku 1988. Literárny scenár, ktorý vzišiel z vývoja v roku 2010, dostal názov Sedemnohý Lukáš a napokon poslúžil ako inšpirácia pre Perinbabu a dva svety. 

Dôležité témy si Juraj Jakubisko odkladá a vracia sa k nim aj po mnohých rokoch. „Vychádza zo starších scenárov a čerpá zo svojich diárov, kde má zaznamenané témy, nápady i svoj život. V roku 1993 siahol po scenári zo 70. rokov s názvom Za vyšným mlynom, ktorý vznikol do anonymnej scenáristickej súťaže v čase, keď nemohol nakrúcať. Scenár vyhral. Keď sa zistilo, že scenáristom je Juraj Jakubisko, z politických dôvodov výhru anulovali,“ spomína Deana Jakubisková, ako vďaka staršej nerealizovanej práci vznikol o dvadsať rokov neskôr opus o príbehu ľudstva s názvomNejasná správa o konci sveta.

V rovnakom čase, ako prebiehal vývoj Sedemnohého Lukáša, pracovali manželia Jakubiskovci aj na vývoji ďalších projektov, ktorých témy považovali za dôležité a ktoré sa uchádzali o podporu takisto už v roku 2010 – životopisného seriálu o M. R. Štefánikovi Magický meteorit a veľkofilmu Slovanská epopej (neskôr Zabudnutý epos). Ten by bol – s plánovaným rozpočtom 34 miliónov eur – najdrahším filmovým projektom v dejinách slovenskej kinematografie. Producentka naň mala od roku 2011 podľa vlastných slov podpísanú zmluvu na 23 miliónov eur s americkým investorom Allenom Schwalbom. Ten stál za množstvom úspešných hollywoodskych filmov, ako Drsný Harry či Rain Man. „Bol to základný kapitál na projekt a túto zmluvu mali členovia komisie k dispozícii,“ hovorí producentka. Zabudnutý epos sa však napokon aj pre nedostačujúcu podporu z AVF nerealizoval. 

„V roku 2015 po smrti Allena Schwalba presvedčil náš syn Juraja, aby sa vrátil k odloženému scenáru rozprávky,“ spomína Deana Jakubisková. „Juraj sa tomu dlho bránil, pretože dovtedy nemala CGI (technológia počítačovo generovaného obrazu, pozn. red.) dostatočnú technickú úroveň, aby Perinbaba zostala navždy živá ako Giulietta Masina. Keď však videl, čo všetko dokážu súčasné technológie, bolo jasné, že pokračovanie uzrie svetlo sveta.“

Perinbaba a dva svety bol technicky aj realizačne náročný, (nielen) na slovenské pomery unikátny projekt. Vo filme sa totiž živá akcia v autorsky vizuálne premyslenom priestore pred kamerou kombinuje s komplikovanou trikovou a obrazovou postprodukciou. „S Jurajom Jakubiskom sa nedá nakrútiť bežný film. Jeho fantázia, nekonečná tvorivosť a najmä jeho videnie sveta predurčuje filmovú produkciu na výpravnosť. Už jeho základná podmienka, že postava Perinbaby zostane v pôvodnom obsadení, definuje náročnosť celého projektu,“ objasňuje producentka. No aj príprava na nakrúcanie bola zložitá: „Šili sme asi štyristo kostýmov, vyrábali rekvizity, stavali sa dekorácie v ateliéri aj magické mesto v púšti. Kvôli trikovej postprodukcii sa najprv museli vytvoriť návrhy domov v 3D, ktoré sa potom postavili na východe Slovenska.“

Perinbaba a dva svety je dvojstrannou, slovensko-českou koprodukciou. „Bez významnej podpory Audiovizuálneho fondu v spolupráci s SPP a bez dôvery TV JOJ by film nevznikol,“ zdôrazňuje producentka filmu, ktorý kiná očakávali už začiatkom roka 2020, tesne pred vypuknutím pandémie. Pod posunutie premiéry sa podpísala i predvolebná kampaň, „zúriaca“ od konca roka 2019. „Nechcela som, aby bola Perinbaba na bilbordoch vedľa toľkej hrubosti, ktorá sa po celej krajine tiahla tri mesiace. Rozhodli sme sa, že Perinbaba zostane symbolom Vianoc.“ V tom čase však nikto nevedel, že pandémia na takmer štyri mesiace uzavrie hranice. Zasiahla aj harmonogram postprodukcie. „Boli sme nútení pracovať na diaľku, no všetko sme dobehli v lete a tešili sa na decembrovú premiéru. Lenže film si musí na seba zarobiť, a preto od augusta sledujeme, ako sa vyvíja druhá vlna. Čakáme, kým sa aspoň čiastočne vráti život do normálu,“ vysvetľuje Deana Jakubisková. „Perinbaba a dva svety príde do kín, až keď ľudia budú môcť zaplniť celé kino a nebudú sa musieť báť o svoje zdravie. V tejto chvíli predpokladáme, že na jar by mohla byť situácia omnoho lepšia. Na Vianoce sa narodil Kristus Pán, ale na Veľkú noc vstal z mŕtvych. Čo sa týka distribučných okien na ostatných platformách, tie sa budú odvíjať od dátumu kinopremiéry.“

Perinbaba a dva svety
Odhadovaný celkový rozpočet filmu: 3,703 mil. eur
Podpora z AVF: vývoj – 15 000 (2010), produkcia – 100 000 (2015), 450 000 (2017), 500 000 (2018), 600 000 (2019)
Réžia: Juraj Jakubisko
Kamera: F. A. Brabec, Ján Ďuriš
Hrajú: Lukáš Frlajs, Ivan Romančík, st., René Štúr, Sabina Skalická, Dan Nekonečný, Petra Vančíková, Ľudmila Swanová, Giulietta Masina (a.z.) a ďalší

mf
foto: J&J JAKUBISKO FILM EUROPE Production

Riaditeľ Audiovizuálneho fondu Martin Šmatlák vysvetľuje, ako fond postupuje v prípadoch oneskorených projektov. 

Je bežné, že realizácia projektov podporených z AVF sa oneskoruje a plánované premiéry filmov sa posúvajú aj o niekoľko rokov, prípadne sa realizácia celkom zastaví? Ako v takých prípadoch prebieha komunikácia medzi AVF a príjemcami podpory?
Pri väčšine podporených projektov to nie je bežné, ale pri skutočne náročných projektoch to nie je celkom nezvyčajné. Navyše tento rok do toho vstúpila pandemická situácia a viaceré projekty sa museli časovo posunúť – najmä väčšie podujatia (Art Film Fest či Febiofest) a distribučné premiéry nových slovenských filmov (Správa, Perinbaba a dva svety, Muž so zajačími ušami, Služobníci...). V prvej vlne COVID-19 nebolo ani jasné, či a za akých podmienok sa môžu nakrúcať filmy. Takže aj produkcia viacerých projektov musela meniť plány a niektoré zahraničné produkcie zo Slovenska odišli. Takéto situácie – či už vyvolané objektívnymi podmienkami z „vyššej moci“, alebo prirodzeným vývojom projektu – riešime so žiadateľmi operatívne, a ak treba, tak dodatkami k zmluve o poskytnutí finančných prostriedkov z fondu. Vždy sa v tej komunikácii usilujeme nájsť riešenie tak, aby projekt mohol byť dokončený aj v zmenených podmienkach, lebo nedokončenie projektu spravidla znamená povinnosť prijímateľa vrátiť celú dotáciu. A to je represívny či doslova útrpný proces, ktorý vedie iba k sankciám, a nie ku konštruktívnemu riešeniu či želanému výsledku.

Sú mechanizmy AVF na kontrolu čerpania dotácií, ale i monitorovanie priebehu realizácie projektov stanovené zákonom dostatočné? 
V našom čase a priestore zatiaľ áno. Treba si totiž uvedomiť, že AVF nie je v pozícii koproducenta ani „objednávateľa“ projektu, a preto sú jeho monitorovacie možnosti v priebehu realizácie projektu prirodzene limitované. Fond nemôže na projekt nasadiť svojho dramaturga či inú formu obsahovej supervízie ani výkonného producenta alebo akýkoľvek iný „dozor“ nad ekonomicko-organizačným zabezpečením projektu. Ak by to tak malo byť, bola by na to potrebná nielen zmena zákona, ale najmä zmena základného postavenia fondu a jeho vzťahu k podporeným projektom a žiadateľom. Samozrejme, muselo by s tým byť spojené aj prevzatie spoluzodpovednosti fondu za výsledok realizácie projektu – z obsahovej aj producentskej stránky. Nevravím, že je to nemožné či nepoužiteľné, ale takáto zásadná „zmena paradigmy“ určite vyžaduje širšiu diskusiu v prostredí, pomenovanie prínosov aj rizík takéhoto konceptu a jeho akceptáciu väčšinou zúčastnených. Nedá sa to urobiť nepremysleným príkazom „zhora“, ako sa to pred časom pokúšal urobiť minister Krajcer so svojím anonymným poradcom.

Čo môže urobiť AVF, ak zistí, že realizácia projektu „zaspala“?
Základnou zmenou bolo, keď sme v roku 2016 prešli z čiastkového dotovania projektov na celkové. Myslím tým prechod od podpory jednotlivých fáz projektu viacerými samostatnými žiadosťami (tzv. salámová metóda) na princíp jedného rozhodnutia o celkovej sume podpory s výsledkom hotové a zverejnené dielo. Pri takomto princípe sú naším dominantným kontrolným nástrojom splátky schválenej dotácie a určenie ich jasných a merateľných podmienok. Ak je to tak, potom by realizácia projektu nemala „zaspať“ tak, ako sa to stávalo pri tých čiastkových dotáciách na jednotlivé fázy. Lebo ak má prijímateľ dotácie na produkciu už od začiatku zmluvou určený termín, dokedy musí dokončiť a verejne uviesť hotové dielo a zároveň má jasné podmienky na vyplatenie jednotlivých splátok dotácie, znamená to z jeho strany väčšiu zodpovednosť a z našej strany zase väčšiu mieru kontroly nad realizáciou projektu. Fond ako poskytovateľ financií má v súčasnom postavení naozaj iba finančné nástroje, ktorými môže čiastočne kontrolovať priebeh realizácie celého projektu.

Fašiangy/Piargy spoločnosti Arina sú jedným zo štyroch filmových projektov, ktoré v roku 2019 využili možnosť čerpať z AVF pôžičku. Aké miesto majú z pohľadu AVF pôžičky pre filmárov v štruktúre finančného zabezpečenia projektov?
Sú to naozaj iba krátkodobé preklenovacie úvery. Fond ich na produkciu poskytuje výnimočne a len tým projektom, ktoré už predtým dostali dotáciu, čiže prešli celým selektívnym procesom. Môže sa totiž stať, že projekt podporený fondom následne nezíska napríklad peniaze z fondu Eurimages, odstúpi koprodukčný partner alebo sa distribútor rozhodne nedať do projektu finančnú „minimálnu garanciu“. V takom prípade je pre všetkých lepšie, keď fond podrží projekt aj pôžičkou, než keby mal celý projekt padnúť. Ide však o pôžičky rádovo v desiatkach tisícov eur a prijímateľ ich musí zabezpečiť nehnuteľnosťou alebo inou adekvátnou zábezpekou.

Po mediálnej víchrici okolo pripravovaného filmu Generál v roku 2018 preverila dozorná komisia AVF čerpanie pridelených prostriedkov produkčnou spoločnosťou a zistila len menšie nedostatky, ktoré producent riešil vracaním časti dotácie a dopĺňaním dokladov. V roku 2019 produkčná spoločnosť JMB Film & TV Production získala v televíznej výzve dotáciu 200 000 eur na prípravu rovnomennej TV minisérie. Bola vôľa rady AVF podporiť aj túto žiadosť, keďže odborná komisia nebola pri hodnoteniach a navrhovanej sume jednomyseľná?
Projekt v hodnotení odbornou komisiou preukázateľne splnil kritériá na poskytnutie podpory a komisia ako celok odporučila poskytnúť v tomto prípade sumu 200 000 eur. V prvom, teda obsahovom kole hodnotenia posunuli projekt ďalej štyria z piatich členov odbornej komisie. V druhom, producentsko-finančnom kole hodnotenia ho odporučili všetci hodnotitelia. Neprijať rozhodnutie v takomto prípade by naozaj vyžadovalo dôkladné zhodnotenie a argumenty, na základe ktorých by fond napokon nerešpektoval stanovisko odbornej komisie. A také argumenty neboli vtedy „na stole“.

Divácky orientovaný projekt Perinbaba 2 Juraja Jakubiska od prvej podpory na produkciu v roku 2015 v dvoch ďalších výzvach nedostal podporu, hoci raz ho odborná komisia hodnotila kladne a zastavili ste ho až vy. Čo bolo dôvodom vášho zamietnutia podpory?
Spoločnosť J&J Jakubisko Film Europe SR, s. r. o., sa s projektom Zabudnutý epos stala 18. 1. 2016 žiadateľom, ktorý nesplnil svoje záväzky. Vyzvali sme ho totiž na vrátenie dotácie z dôvodu, že tento projekt sa prestal realizovať. Prijímateľ vrátil poskytnutú dotáciu až 11. 9. 2017. Preto keď odborná komisia v apríli 2016 odporučila na podporu projekt Perinbaba 2, ktorý vtedy predkladal ten istý žiadateľ, neprijal som k tomuto projektu rozhodnutie z dôvodu, že ešte nebol vyrovnaný ten predchádzajúci projekt. Akúkoľvek ďalšiu podporu na Perinbabu 2 poskytol fond až potom, keď prijímateľ vrátil dotáciu na Zabudnutý epos. A rovnako sme to vtedy komunikovali voči žiadateľovi aj na verejnosť.

mf