Nechceme tvoriť len zisk, ale aj kvalitu, ktorá nás baví

Peter Bebjak a Rasťo Šesták založili pred dvadsiatimi rokmi spoločnosť DNA Production. Dnes má v portfóliu úspešné kriminálne seriály pre televíziu aj viaceré celovečerné kinofilmy. Ich najnovší projekt – hraný film Správa – síce ešte nemal pre obmedzenú prevádzku kín domácu distribučnú premiéru, ale na medzinárodnom trhu sa mu darí a členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie ho v hlasovaní vybrali ako slovenského kandidáta na Oscara v kategórii zahraničných filmov. Nielen o tomto úspechu rozpráva producent Rasťo Šesták.

Končí sa rok, ktorý bol (nielen) pre filmárov veľmi náročný. Ako sa koronakríza dotkla projektov DNA Production?
Samozrejme, ani nám sa koronakríza nevyhla. Niektoré projekty sme museli presunúť na rok 2021 a niektoré mali nútenú prestávku – výrobu sme zastavili počas prvého, jarného lockdownu. Pri opätovnom spustení nakrúcania sme museli zaviesť prísne bezpečnostné opatrenia, ktoré sú vcelku drahé. Takisto treba neustále meniť plán nakrúcania z dôvodu nariadených opatrení, ale aj pre neustály rast pozitívne testovaných hercov alebo členov štábu. Kríza však najviac zasiahla distribúciu a premiéru nášho filmu Správa. Menili a rušili sa festivaly a niekoľkokrát sme menili aj termín premiéry filmu. 

Tohtoročná situácia zavrela kiná, no otvorila rôzne ďalšie distribučné možnosti. Diváci si na ne už zvykli. Ako vy zo svojej pozície vnímate tento rozširujúci sa priestor?
Na jednej strane to prináša naozaj široké možnosti. Ak to však posudzujem čisto len z pohľadu producenta filmu, tak film, ktorý sme pripravovali niekoľko rokov, bol koncipovaný na veľké plátno. V takom prípade sa nám veľmi ťažko rozmýšľa o iných distribučných možnostiach. Na druhej strane zase stojí otázka, či vie streamovacia služba vytvoriť pre slovenský film takú ponuku, ktorá by aspoň čiastočne pokryla výrobné náklady.

Posun distribučnej premiéry filmu Správa na budúci rok však neovplyvnil to, že snímka sa mohla už teraz dostať do výberu na národnú nomináciu na Oscara, ktorú napokon aj získala. Bez úpravy oscarových podmienok by ste museli čakať rok.
Áno, úprava podmienok nám pomohla, ale aj tak sme museli splniť základnú podmienku, ktorou je sedemdňová domáca kinodistribúcia, čo je pri súčasnej situácii a zatvorených kinách celkom ťažké.

O film už prejavili záujem aj v zahraničí. Kam všade sa ho zatiaľ podarilo predať?
V tejto chvíli je už predaný do Portugalska, Španielska, Brazílie, Austrálie, na Nový Zéland, na Ukrajinu, do Írska, Japonska, Francúzska, USA, krajín Beneluxu, Kanady a krajín bývalej Juhoslávie.

Spoločnosť DNA Production, ktorú ste založili spolu s Petrom Bebjakom, oslávi na budúci rok dvadsať rokov existencie. Odkiaľ a kam ste sa za tie roky posunuli?
Toto by asi najlepšie vedeli zhodnotiť diváci našich formátov a filmov. Všetko, čo robíme, sa snažíme robiť čo najpoctivejšie a najkvalitnejšie. V tomto sa náš postoj a prístup nezmenil. Ako pozitívnu zmenu vnímam, že našu značku DNA Production klienti práve vďaka takémuto prístupu k práci vnímajú pozitívne a už nemusíme chodiť a presviedčať ich, ako a čo chceme robiť. Keď sme začínali, dostávali sme sa k dramaturgom, ktorí nám sľubovali, že sa na naše projekty pozrú a ozvú sa... Dnes sa nám už námety prezentujú ľahšie. Ľahšie sa nám oslovujú aj spolupracovníci, či sú to herci, scenáristi, režiséri, alebo členovia štábu. Tí všetci nás za tie roky poznajú a vedia, do akej spolupráce s nami vstupujú.

Je niečo, na čom ste sa dohodli hneď na začiatku a držíte sa toho dodnes? 
Ako som už spomenul – robiť veci čo najpoctivejšie a najkvalitnejšie a hlavne tak, aby nás bavili a nestáli len na tom, že majú generovať zisk na úkor ostatných vecí, ktoré sú pre nás dôležité.

Na VŠMU ste absolvovali odbor divadelná réžia. Čo vás odviedlo od divadla k filmu a od réžie k produkcii?
Keď som sa hlásil na VŠMU, váhal som medzi divadelnou a filmovou réžiou. Nakoniec zvíťazilo divadlo, ale celý čas som chcel zároveň robiť filmy a seriály. Navyše som pochopil, že sú oveľa talentovanejší divadelní režiséri ako ja. A keď som po vysokej škole strávil rok divadelnou produkciou, povedal som si, že by som tento čas mohol radšej investovať do vlastnej firmy a práce, ktorá ma bude napĺňať viac. V tom čase sme si s Petrom Bebjakom povedali, načo čakať – poďme skúsiť robiť veci, ktoré nás bavia, a poďme ich robiť podľa seba. No a potom prišlo dlhšie obdobie, keď sme len klopali na dvere dramaturgov.

Pri rozhovoroch s producentmi ma vždy zaujíma, ktorá časť celého procesu ich baví najviac.
Mňa najviac zaujíma fáza vývoja: písanie storylinov, scenára, kastingy. A potom práca v strižni. Momentálne ma veľmi baví aj práca na marketingu a PR projektov.

Je zaujímavé aj porovnávať odpovede na otázku, ako si vyberajú projekty. Podľa čoho sa rozhodujete vy?
Keď si pozriete naše portfólio, uvidíte, aké žánre sa nám páčia. Takže prvý predpoklad, čo budeme robiť, je práve tento. Potom je pre mňa dôležitý samotný príbeh a jeho aktuálnosť pre dnešok.

Súčasťou odpovedí často býva, že pri výbere rozhoduje nielen samotný projekt, ale aj tvorca. Vo vašom prípade, pokiaľ ide o celovečernú hranú tvorbu, hovoríme najmä o Petrovi Bebjakovi a ešte o Róbertovi Švedovi. Zatiaľ ste neprodukovali film iným režisérom. 
Filmy sme robili hlavne s týmito režisérmi, ale koniec koncov DNA Production vznikla preto, aby režisér Peter Bebjak mohol hľadať a nachádzať podporu pre svoje projekty. Keďže film predstavuje oveľa dlhší a drahší proces, v tejto chvíli je aj na našom trhu dosť ťažko predstaviteľné, aby sme ako majoritný producent mali viacej režisérov. Pri televíznych formátoch však spolupracujeme aj s mnohými inými režisérmi. 

Ak zostaneme pri hranej tvorbe, prvým hraným titulom DNA Production bol nízkorozpočtový film Démoni Róberta Švedu, posledným koprodukčná Správa. Tá bola zatiaľ asi vaším najnáročnejším projektom.
Áno, snažíme sa každým filmovým projektom posúvať ďalej a ďalej. Táto výzva sa týka aj finančnej náročnosti projektu.

S menami spomenutých režisérov sa spája aj prvý veľký úspech DNA – televízny seriál Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Postupne ste televízne seriály produkovali doma aj v Česku. Oživila sa tvorba kriminálok. Je pre vás zatiaľ pomyselným vrcholom seriál Za sklom, ktorý mal aj presah do aktuálneho spoločensko-politického diania?
Najväčšie kriminálne prípady Slovenska nám otvorili dvere do televízií. Pre DNA Production to bol absolútne prelomový projekt. Potom sme začali robiť kriminálky na Slovensku aj v Česku, čo trvá až dodnes. Seriál Za sklom bol pre nás obrovským míľnikom, pretože TV JOJ nám dala voľnú ruku a mohli sme zachytiť témy, ktoré hýbali našou spoločnosťou. A zároveň sme sa snažili urobiť krimiseriál, ktorý hovorí moderným televíznym jazykom.

Aké kritériá ste si stanovili pri komerčných projektoch? 
Aby sme sa nehanbili postaviť pred ľudí. (úsmev)

Aké miesto majú vo vašom produkčnom portfóliu minisérie, ktoré sú vďačné z diváckeho aj režisérskeho hľadiska? Aký k nim máte vzťah vy sám?
Seriály sú pre nás absolútne plnohodnotné projekty. Nie je to pre nás len bočný zárobkový alebo vedľajší produkt. Seriál nám umožňuje tvorivo sa realizovať rovnako ako pri filmoch. A navyše niektoré televízie už dovoľujú kreovať televízny seriál, ktorého jedinou ambíciou nie je tvoriť vysoký zisk, ale aj byť kvalitným televíznym dielom, prinášať kvalitný divácky zážitok, čo sa týka spracúvaných tém i tvorivých prístupov. 

Viete už za tie roky praxe a skúseností s televíziami, či už ide o verejnoprávnu, alebo o súkromné stanice, čo ktorá z nich odmietne, aký projekt má alebo nemá zmysel tam prinášať? 
Rozhodne áno, viem posúdiť, ktorá televízia čo chce a čo potrebuje, kam má zmysel s daným námetom chodiť a kam už nie.

Ako je to s kreditom tvorcu pri získavaní financií? Má podľa vás váhu?
Rozhodne áno, úspech pomáha a otvára dvere. Ale nie vždy vám zaručí financie, ktoré potrebujete. Je to neustály boj, nájsť presne toľko peňazí, koľko potrebujete. Ak to mám zhrnúť – kredit hovorí ostatným, že viete vytvoriť niečo dobré alebo zaujímavé. 

Funguje to vo vašej spoločnosti aj tak, že jeden projekt zarába na druhý, napríklad komerčný na projekt s umeleckou ambíciou? 
Áno, funguje to tak. V DNA sme si povedali, že má zmysel na niečom zarobiť, aby sme potom investovali do iného projektu, ktorý potrebuje našu finančnú podporu.

Hovorili sme o tom, že DNA Production má za sebou dvadsať rokov úspešného fungovania. Čo vás čaká ďalej? 
Dúfam, že ešte veľké veci. Radi by sme začali pracovať na nadnárodných projektoch, ktoré by mohli fungovať na globálnom trhu.

Mariana Jaremková / filmová publicistka
foto: Miro Nôta

Bielika treba predať inak, starožitnosťou je nezaslúžene

Režisér, scenárista a herec Paľo Bielik patril k najvýraznejším osobnostiam slovenskej kinematografie. V decembri uplynie 110 rokov od jeho narodenia. S autorkou Bielikovej monografie, filmovou historičkou Petrou Hanákovou sme sa rozprávali nielen o Jánošíkovi, ktorého tieň do istej miery deformuje pohľad na jedného z prvých slovenských filmových profesionálov.

Známy je Bielikov výrok, že jediným bohom je preňho obecenstvo. Z čoho pramení Bielikovo divácke zacielenie?
Sú režiséri, ktorí robia divácke filmy, nemajú však svoju tému. Bielik napriek tomu, že bol divácky zameraný a že z perspektívy autorského filmu šesťdesiatych rokov by sa to tak nemuselo javiť, mal svoje vnútorné témy, na ktorých bol bytostne zainteresovaný. Vo viacerých jeho filmoch rezonuje napríklad vzdorovitosť a chlapáctvo ich protagonistov. Bielik pochádzal z kultúrneho prostredia, ktoré určoval zdravý „sedliacky rozum“. Veci tu fungovali, ak slúžili svojmu účelu. Ak sa z tejto perspektívy pozrieme na film, ktorý je záležitosťou veľkej investície, mal by adekvátne zarobiť. „Diváckosť“ bola u Bielika určitým morálnym záväzkom. Veci by proste mali fungovať a film funguje, ak ho „zhodnocujú“ diváci. Preto mal aj dosť negatívny vzťah k artovým produkciám, do ktorých sa „naliali“ peniaze a videlo ich pár intelektuálov. Súviselo to zrejme s tým jeho pragmatickým nastavením. Ale asi im ani nerozumel. Esteticky bol inde, šesťdesiate roky boli už pre Bielika generačne inou kultúrou. 

Dostával sa pre to do sporov s filmármi, ktorí sa presadili v šesťdesiatych rokoch? 
Keď som písala monografiu, kolibský archív ešte nebol prístupný. Rozprávala som sa však s pamätníkmi ako Albert Marenčin alebo Richard Blech, ktorý zdôrazňoval, že Bielik bol voči niektorým tvorcom novej vlny až nepriateľský, aj keď bližšie to nerozviedol. V polovici 60. rokov bol Bielik s mladými filmármi v rovnakej tvorivej skupine, ktorej šéfoval Albert Marenčin. Bol tam možno aj preto, aby „vyrovnával“ rozpočtový deficit. Tie estetiky tak stáli dosť vyhranene vedľa seba. Keby som knihu o Bielikovi písala dnes, už by som mnohých pamätníkov nezastihla. Na druhej strane, asi by som sa vedela lepšie zorientovať v archívoch. 

Čo zaujímavé môže ešte byť v archívoch? V knihe napríklad spomínaš, že sa ti nepodarilo dostať k archívnym materiálom filmového historika Ondřeja Suchého. Ten má Bielikovu korešpondenciu s režisérom Martinom Fričom, ktorý ho v 30. rokoch obsadil do úlohy Jánošíka. 
Nepoznám druhú stranu korešpondencie, ale Slovenský filmový ústav má niekoľko vrúcnych listov, ktoré písal Fričovi mladý Bielik. Suchý však kdesi spomína aj korešpondenciu Bielika s Jarmilou Beránkovou. Hrali spolu v nedokončenom filme Hrdinové hranic (1938) a podľa všetkého bolo medzi nimi nejaké milostné vzplanutie. Tú korešpondenciu však nepoznám. V minulosti si ľudia vo všeobecnosti viac písali. Ak by som prešla celú Bielikovu sociálnu sieť a hľadala by som v pozostalostiach jeho kontaktov, určite by som ešte niečo našla. Niekedy ide o drobnosti, ktoré o človeku čo-to vypovedia. Už si nepamätám, komu bola adresovaná pohľadnica uložená v archíve v národnej knižnici, ale v jej závere stálo: „a dobrú stolicu Ti praje...“ To je neuveriteľne temperamentná koncovka, ktorá Bielika dobre vystihuje. Páčilo sa mi, aké mal s ľuďmi, najmä s mužmi, priame a zároveň jemne ironické vzťahy, tým mi od začiatku imponoval. 

Zaskočilo ťa pri písaní knihy niečo, čo ťa trebárs prinútilo prehodnotiť tvoju dovtedajšiu mienku o Bielikovi?
Mal silné nacionálne nastavenie a bol antičechoslovakista. Stretla som sa s Jozefom Lubinom, riaditeľom Slovenskej požičovne filmov v Bratislave. Bielik podľa neho ťažko niesol, že mnohé filmy išli von centralisticky cez Prahu a české tituly, ktoré mali vo svete silnejšie meno, automaticky prevážili. Slovenské veci sa von dostávali ťažšie, to mu prekážalo. Kdesi v pozadí sa zrejme ozývala aj jeho raná skúsenosť v role Jánošíka vo Fričovom filme. Česko-slovenské vzťahy sa mu už vtedy neukázali z najlepšej perspektívy. Máme k tomu v archíve SFÚ spomínanú korešpondenciu. 

Mal pocit, že Praha brzdí jeho medzinárodné ambície?
Svoje farebné filmy robil Bielik, a tak sa s ním aj počítalo, takpovediac „valutovo“. Aby sa mohli predávať do sveta. Nie ako „artové“ filmy novej vlny, po ktorých išlo festivalové publikum, ale do bežných komerčných distribúcií. Neviem presne, čo sa kam predalo. Fričov Jánošík (1935) sa premietal hádam všade, v Číne, Japonsku, v USA... Ale aj farebný Bielikov Jánošík (1962 – 1963) toho pochodil vcelku dosť. Premietal sa najmä v „ľudovodemokratických“ krajinách. Aj to by stálo za osobitný výskum. S Jánošíkom bol Bielik aj v Kanade. Z článku, ktorý vtedy napísal, poznať, že bol frustrovaný, lebo do Kanady dorazil iba jeden z dvoch dielov, navyše bez akéhokoľvek prekladu, aj keď projekcie boli určené najmä krajanom. Bielik však celkovo nemal rád fušerinu. Nebol to človek kompromisov.

S čím súvisela jeho dlhodobá ambícia nakrútiť po Siakeľovi a Fričovi vlastného Jánošíka?
Súvisela práve s jeho filmovými začiatkami u Friča. Bielikovi „sa“ vybudoval a aj on sám si vlastne budoval jánošíkovský naratív človeka z ľudu, ktorý sa vzoprie vrchnosti. Tento podprahový motív je v rôznych podobách prítomný aj vo filmoch ako Kapitán Dabač (1959) či Štyridsaťštyri (1957). Ide o črtu, s ktorou fungoval Bielik aj ako predstaviteľ socialistickej kinematografie. Na druhej strane bol v socialistickom filme zároveň sám akýmsi „Jánošíkom“, ktorý občas neposlúchal, vzdoroval. Nebol vždy ochotný nakrúcať to, čo by si vedenie socialistického filmu prialo. Navyše nevedel robiť cudzie látky. V tomto režimu úplne nesadol do hry. A keď si svojho Jánošíka konečne nakrútil, akoby už – v podmienkach, ktoré boli k dispozícii – nemal čo povedať. 

Potom nakrútil už iba Majstra kata (1966) a Troch svedkov (1968). Spriadal však plány aj na prvý slovenský horor Čachtická mora. Prečo ju nakoniec nenakrútil?
Na to neviem presne odpovedať. Možno išlo o truc alebo nebola politická vôľa, navyše v 70. rokoch takéto komerčné veľkoprodukcie „zhasli“ a Bielik mal aj zdravotné problémy. Takisto je možné, že ho zdeptala kritika. Jeho posledné filmy, najmä Majster kat, mali veľmi zlé recenzie, ktoré si, zdá sa, dosť pripúšťal. Vlastne neviem, tá normalizácia, ten záver kariéry mi trochu uniká. Možno keby som dnes išla hlbšie do archívov, zistím viac. Takto sa dá povedať iba toľko, že odišiel na zaslúžený odpočinok. S dôchodkom „národného umelca“. Keď už nič iné... 

Tvoja kniha o Bielikovi je prvou ponovembrovou monografiou tohto tvorcu, no vyšla až v roku 2010, teda vyše dvadsať rokov po revolúcii. Prečo sa do skúmania jeho života a diela, ktoré by nebolo skreslené minulým režimom, nikto nepustil skôr?
Podobné práce sa nedajú robiť na kolene. Kniha vtedy vznikala ako súčasť môjho vedeckého úväzku na VŠMU s východiskom v bakalárskej práci. Neskôr ju zaštítil a vydal SFÚ. Takéto veľké veci, myslím hlbšie výskumy, sa dajú robiť iba s inštitucionálnym zázemím. A kým sa aj na Slovensku nezačne systémovejšie podporovať historiografické bádanie, nemá podobná práca veľmi ako vzniknúť. Takáto kniha sa totiž musí vysedieť v archívoch. Je pomerne „časožerná“. Dnes však už ponúka istý priestor aj Audiovizuálny fond a jeho výskumné štipendiá. Už niekoľko rokov robím popri inej práci na základe takýchto grantov na menších témach o filme za slovenského štátu. Je tu mnoho nespracovaných tvorcov aj tém. Škoda, že študenti, ktorí skončia filmovú vedu, až tak túto možnosť nevyužívajú. Mali by!

Vráťme sa k Bielikovi. V čom bol ako tvorca hraných filmov silný? 
Napríklad vo veľmi dobrej práci s hercami, ktorých dokázal výborne použiť aj proti zaužívanému typu. František Dibarbora bol v podstate zabávač, kabaretiér, ale Bielik ho obsadil do roly esesáka Thieleho. Zaujímavé je sledovať, ako Bielik „upotrebí“ rovnakého herca v rôznych filmoch. Hermann Thiele z Vlčích dier (1948) je naozaj perfídny sudeťácky esesák, ale v Jánošíkovi už hrá Dibarbora takého naondulovaného pajáca, ktorého ozbíjajú zbojníci. Alebo keď si u Bielika „vysledujeme“ kasting Ctibora Filčíka. Vo filme Štyridsaťštyri je to kapitán rakúsko-uhorskej armády, v Kapitánovi Dabačovi hral gardistu Slaneca. To je dosť silná, ale (voči „hrdinskému“ Dabačovi) zbabelá postava. A v Jánošíkovi hrá zbojníka Hrajnohu, v niektorých scénach, ak si dobre pamätám, dokonca „hore bez“. 

Prežívajú o Bielikovi nejaké mýty?
Najsilnejší je asi ten jánošíkovský. Na jednej strane zdynamizoval jeho životopis, na druhej strane ho musel zrejme dosť otravovať. Podľa všetkého bol Paľo Bielik ako človek dosť plachý a to, že ho neustále „jánošíkovali“, ho vyrušovalo a akosi zatienilo fakt, že celý život nakrúcal slušné filmy. Ja mám najradšej Vlčie diery, možno najmenej „jánošíkovský“ z jeho filmov. To sme ešte iba v ranom socializme, takže v sebe nenesú až takú veľkú schému, ktorá sa už sem-tam objavuje v Kapitánovi Dabačovi. A veľmi zaujímavé sú aj rané non-fiction veci, ktoré Bielik nakrúcal v spoločnosti Nástup, napríklad dokument Na ostrove kormoránov (1944/1946). Má čosi vyše 15 minút a je akoby trampskou výpravou na jeden z ostrovov ramien Dunaja, kde žijú kormorány. Bielik tam príde na člnku s celým štábom, rozložia si stany, vystavajú posed... Vidieť tam nielen život kormoránov, ale aj filmárov. Je to zároveň film o kormoránoch i „film o filme“ a má veľmi peknú svetelnosť. Točia nadránom aj podvečer a v malebnej dunajskej krajine sa pohybujú v teplákoch. Trochu ako v Ceste do pravěku, má to istý foglarovský rozmer, taký sympatický chlapčenský film. Nebolo by zlé znovu vydať Bielikove veci z Nástupu, dostať ich viac do povedomia. Neustále nálepkovanie za Jánošíka mi voči Bielikovi pripadá dnes až trochu neférové. 

Máš teda pocit, že piedestál, na ktorý ho vysunuli ako určitého bájneho hrdinu slovenskej kinematografie, mu ublížil?
Koho z mladých ľudí dnes zaujíma národný hrdina Jánošík? Možno ešte Dabač a téma Povstania, ktorá je teraz znovu živá. Bielika treba predať nejako inak, starožitnosťou je nezaslúžene. Ten „bronzový náter“ národného umelca (či „umrlca“, ako hovorieval), ktorý mu prischol, mu nesvedčí. Teraz, keď som si po čase listovala vo svojej knihe, sa mi dokonca zdalo, že Bielik je trochu tragickou postavou. Síce na neho „nacapili“ ten metál národného umelca, dekorovali ho cenami hlava-nehlava, aj ho pri výročiach potľapkali po pleci, ale neviem, či mu to prostredie niekedy skutočne porozumelo. Mám pocit, že v takom hlbšom zmysle slova zostal osamotený. 

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Karol Skoumal, archív SFÚ/Zuzana Minácová