Peter Dubecký ho pri jednej príležitosti nazval diplomatom filmu. Chcel ho tým zrejme prirovnať k legendárnemu profesorovi A. M. Brousilovi, ktorý roky brázdil zahraničné filmové festivaly, mal veľký prehľad o svetovej kinematografii a udržiaval osobné kontakty s najvýznamnejšími filmárskymi osobnosťami. Od narodenia Richarda Blecha uplynie v decembri 90 rokov.

Tak ako Brousil aj Blech bol – najmä v 60. rokoch – častým účastníkom zahraničných filmových prehliadok, kde ako člen medzinárodných novinárskych porôt takisto spoznal množstvo známych postáv strieborného plátna. Na rozdiel od „verbálneho“ Brousila, ktorý o svojich zážitkoch vedel spravidla iba rozprávať, Richard Blech ich dokázal publikačne bohato zužitkovať. S celým radom tvorcov urobil novinové rozhovory, veľa ich vyfotografoval, s mnohými z nich sa priatelil. 

Zatiaľ čo „pražský ambasádor“ má na svojom publikačnom konte okrem krátkej recenzentskej epizódy iba štyri útle brožúrky zo 40. rokov (zvyšok obsiahla jeho organizačná a pedagogická činnosť), Blechov bibliografický odkaz je úctyhodne bohatý: stovky filmových kritík a rozhovorov (vychádzali najmä v jeho domovskom denníku Smena) plus niekoľko desiatok knižných titulov, na ktorých sa okrem editorskej práce podieľal aj autorsky. Často išlo o zásadné tituly priam priekopníckeho významu – nielen v slovenskom, ale i československom kontexte. Panoráma svetovej kinematografie (1964 a 1965), naše prvé prehľadné a celkom aktualizované kompendium o povojnovom vývoji svetového filmového umenia, Svet filmových režisérov (1968), jedinečný zborník portrétov popredných filmových tvorcov s podrobnou analýzou ich ťažiskových diel, a napokon Malá encyklopédia filmu (1974) a neskôr ešte Encyklopédia filmu (1993), to boli jeho husárske kúsky, do ktorých sa pustil s hŕstkou nadšencov napriek početným autorským, technickým aj ideologickým prekážkam. Ak napríklad prvá encyklopédia mohla z cenzúrnych dôvodov obsiahnuť iba zahraničnú oblasť tvorby, druhá – posmelená jeho spoluprácou na komplexnej a v mnohom unikátnej dvojzväzkovej Encyklopédii dramatických umení Slovenska (1989) – zahŕňala už aj personálne heslá dovtedy „zakázaných“ domácich umelcov či heslá trezorových filmov.

Po Novembri 1989 sa Richard Blech s obdivuhodnou vnútornou energiou vrhol do novej práce. V roku 1993 sa stal zakladajúcim šéfredaktorom Filmovej revue, moderného, graficky exkluzívneho časopisu. Postupne vydal dve pozoruhodné knižné monografie. Prvá vyšla v roku 2001 a venuje sa dielu režiséra Martina Hollého, protagonistom druhej profilovej publikácie z roku 2005 je kameraman Stanislav Szomolányi. Obe knihy vydal Slovenský filmový ústav. O svoje postrehy a skúsenosti sa Richard Blech delil nielen ako autor, ale aj ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Podobne ako A. M. Brousil prednášal o svetovom filme, svoj výklad korenil osobnými zážitkami, dopĺňal ho ukážkami z bohatého fotografického archívu a na svoje semináre pozýval renomovaných tvorcov. Na rozdiel od Brousila, ktorý si od študentov vždy udržiaval značný odstup, im bol Richard Blech, naopak, maximálne prístupný. Rád s nimi diskutoval, ochotne im požičiaval knižky i s pasiou nahrávané videokazety, obetavo konzultoval ich písomné práce. Škoda len, že nestihol dokončiť revíziu vlastného textu o hviezde nemého filmu so slovenskými koreňmi Pole Negri, ktorý pripravoval na knižné vydanie...

Vladimír Mlčoušek / filmový historik
foto: Miro Nôta

Jeho hudba znie v desiatkach slovenských filmov a poznajú ju aj priaznivci Lúčnice, SĽUK-u a ďalších folklórnych súborov. Svetozár Stračina spolupracoval často najmä s Martinom Ťapákom (Pacho, hybský zbojník, Neďaleko do neba, Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete), ale zložil hudbu aj k filmom Martina Hollého (Noční jazdci), Štefana Uhra (Penelopa,Veľká noc a veľký deň), k viacerým dokumentom Martina Slivku, Vlada Kubenka či Emila Fornaya a Eduard Grečner ho obsadil do filmu Nylonový mesiac.  V decembri uplynie 80 rokov od Stračinovho  narodenia. 

Pamätám si, ako som v roku 1986 sedel na koberci pred televízorom, v ktorom bežala premiéra seriálu Alžbetin dvor. Spozornel som až na jeho konci. Prestal som sa hrať s legom a pozrel som sa na obrazovku, čo sa to deje. Bežali záverečné titulky a rozbehnutý vlak mohutného hudobného motívu, ktorý ich sprevádzal, sa pomaly zjemňoval až do intímneho brnkania. Tú hudbu som si zapamätal. Vtedy ma ešte nezaujímalo meno, do filmografie Svetozára Stračinu som si ju zaradil až neskôr. Keď sa mi potom pri nejakom filme zdalo, že hudba, ktorá v ňom znie, by mohol byť Stračina, v titulkoch sa mi to potvrdilo. Jeho autorský rukopis je veľmi výrazný. Strhne vás temperamentom aj takmer nekontrolovateľnou pompéznosťou. V tej istej skladbe dokáže náladu úplne otočiť bez toho, aby vás tým vyrušil. 

Svetozár Stračina zomrel v roku 1996. Vtedy som ešte nemal veľký prehľad o slovenskej filmovej hudbe alebo o množstve vecí, ktoré spravil pre Lúčnicu či SĽUK. Hoci som ho osobne nepoznal, keď počúvam Stračinu, mám  pocit, akoby ma niekto dôverne známy vzal za ruku a bezpečne ma viedol. Jeho hudba vo mne vzbudzuje dôveru, nebojím sa pri nej uvoľniť, dať priechod emóciám a občas aj pustiť slzičku. Sú to emočne veľmi silné skladby–či ide o veľkolepú kompozíciu, alebo komorný kúsok. Pri práci v strižni často potrebujem práve emočnú inšpiráciu. V nezostrihanom materiáli sú totiž emócie rozdrobené, nesúrodé, potrebujem ich vytriediť a sceliť. Najlepšie ma na to naladí niečo, čo je už hotové. Často som si takto púšťal práve Stračinu. 

Jeho hudba vychádzala z nahrávok, ktoré zaznamenával počas ciest do rôznych kútov Slovenska. Stretával sa s ľuďmi na dedinách, prehrávali mu tradičné piesne, ktoré ich naučil oco alebo dedo. Z ciest s Lúčnicou do Japonska si Stračina priniesol kvalitné nahrávacie zariadenie, od ľudí, ktorých nahrával, nakupoval zase tradičné nástroje. Takto ich podporoval, aj preto mu dôverovali. Videli jeho záujem a on si zase postupom času vybudoval šikovnú zbierku nástrojov, ktoré využíval, keď nahrával v pražskom štúdiu Filmového symfonického orchestra alebo na Kolibe v Dome zvuku. 

Vyštudoval kompozíciu, neskôr aj muzikológiu a nahrávky zo svojej ľudovej databázy vedel rozpísať do nôt. Melódie, témy rozobral a opäť tvorivo poskladal, pričom vedel spojiť motívy z rôznych regiónov, ktoré spolu pôvodne nesúviseli. Ak by som mal povedať, ku ktorému zo známych československých filmových skladateľov mal svojou poetikou blízko, určite by to bol Zdeněk Liška. Aj keď nemám hudobné vzdelanie a ani nehrám na žiadnom hudobnom nástroji, pocitovo sa mi ich kompozície zdajú príbuzné vo svojej hutnosti, ale napríklad aj v odvahe používať elektroniku. Stračina sa ju nebál použiť ani vo folklóre, s ktorým prišiel do Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu k začudovaným kolegom.

K mojim najobľúbenejším Stračinovým kompozíciám pre film patrí určite hudba k Pachovi, hybskému zbojníkovi. Je to relatívne krátky a dynamický film, zábavný a odvážny v nazeraní na národného hrdinu. Je postavený na hudbe, ktorá v ňom hrá takmer neustále. Keďže ide o grotesku, hudba tu nielen podporuje kontrasty v scéne a pointy scén, ale ilustruje ešte aj pohyby či mimiku hrdinov. Výnimoční v Stračinovej filmografii sú pre mňa aj Noční jazdci. Výborne obsadenému duelu dvoch chlapov na dvoch stranách zákona a silnej téme zodpovedá aj skvelá Stračinova hudba. 

Je škoda, že klasické filmové soundtracky sa u nás veľmi nevydávajú. Aj preto som poprosil Paľa Barabáša, nech si vypočuje Stračinovu hudbu, či ho zaujme natoľko, aby vznikol jeho filmový portrét. Aby aj náhodní diváci Lúčnice vedeli, že to nie sú iba tanečníci alebo Štefan Nosáľ, ale že za hudbou, ktorá maľuje ten veľký obraz mnohých tanečných čísel, je Stračina. Spolu s Nosáľom spravili pre Lúčnicu tie najlepšie veci, ktoré prešli celý svet. Mnohí pri odchode z predstavenia Lúčnice zase netušia, že Stračina robil aj Nočných jazdcov, Pacha, mnohé iné filmy pre kiná a televíziu, komponoval pre divadlo a rozhlas. A to by vydávanie jeho nahrávok mohlo zmeniť.  

Róbert Karovič / filmový strihač
foto: archív SFÚ

Od inštruktážnych snímok a dokumentov prešiel postupne k hranému filmu. V 60. rokoch mala mimoriadny ohlas jeho Psychodráma (1964), v hranom filme sa venoval rôznym žánrom a nakrútil niekoľko divácky úspešných titulov. V decembri uplynie od narodenia režiséra a scenáristu Jozefa Zachara 100 rokov. 

„Film se nám velice líbil, protože jsme se pobavili, nepůjdeme z kina zničeni, jak se často stává.  Člověk se po celodenní práci chce pobavit nebo vzdělat a ne zdělat – nebo ještě večer přemýšlet, co chcel básnik říci,“ cituje, kvôli slovnej hračke po česky, Pavel Branko v dobovej tlači charakteristický názor z diskusie, ktorá sa konala po projekcii filmu Zmluva s diablom (1967). „Nemám mesiášske sklony a nemyslím si, že umenie má silu, aby mohlo človeka či dobu preinačť. Preto hľadím ľudí skôr potešiť, pomôcť im ich trampoty prekonávať, alebo sa cez ne aspoň preniesť,“ potvrdzoval v tom čase Zachar v rozhovore pre Film a divadlo.  

Vo svojom prvom hranom filme pre kiná objavil Zuzanu Kocúrikovú a Silviu Turbovú a Zmluva s diablom slávila úspechy aj v Taliansku. Pre zahraničie dokrútil Zachar šteklivejšie scény, iné sa vypustili, zmenila sa hudba aj strih. Ako uvádza filmová historička Eva Filová v knihe Eros, sexus, gender v slovenskom filme, v čase, keď Zachar film dokončoval, rokoval s Kolibou taliansky producent Moris Ergas. Zmluva sa mu pozdávala a Zachara so scenáristom Ivanom Bukovčanom pozval do Talianska. Tam im premietol niekoľko českých filmov, aby videli, ako ich upraviť podľa gusta talianskeho publika. Práve Zmluva s diablom, otvorila podľa Zachara cestu k Ergasovi aj Jurajovi Jakubiskovi. Spoločnosť Ergas film koprodukovala dve z troch poviedok jeho snímky Zbehovia a pútnici (1968) a tiež film Dovidenia v pekle, priatelia (1970). Pre samotného Zachara sa podľa Filovej zase otvorila cesta do Rakúska, kde v rokoch 1968 a 1969 nakrútil dve nemecké komédie–kostýmové softoprno na zakázku. 

Zmluvu s diablom kritika neprijala s nadšením. Mohli za to aj očakávania, ktoré pramenili aj z jeho televíznych adaptácií klasikov Oko za oko (1965) a Neprebudený (1965) s Mariánom Labudom v hlavnej úlohe. V neposlednom rade išlo o režiséra Psychodrámy. Dokument o novej psychoterapeutickej metóde nenakrútil ako jeden z mnohých osvetových zdravotníckych filmov, ale slovami Pavla Branka ako chorobopis doby, ktorá mrzačila ľudské životy pre dedičný hriech kádrového pôvodu. Zachar tak spoločnosti podľa Branka zasadil jeden z ozdravných šokov, ktorých séria v tom čase sľubovala budúcnosť s ľudskou tvárou. Renáta Šmatlákova v Zacharovom profile v databáze SK Cinema pripomína, že v čase vzniku film označili za „protištátny a rozvratnícky“. Do distribúcie sa dostal až neskôr.  

Jozef Zachar patril k autorom, ktorých filmové začiatky sú spojené so Školfilmom. Aj po jeho zrušení sa absolvent pedagogickej fakulty sústredil na populárno-vedecké filmy, za ktoré získaval ocenenia doma aj v zahraničí. Už tu sa však dali vypozorovať jeho väčšie ambície. Prechod k hranému filmu bol podľa neho prirodzený pre každého filmára, ktorý sa snažil o širšie uplatnenie.

Zachar nakrúcal filmy z histórie i súčasnosti, pre dospelých aj pre deti. Vo filmografii má štúrovskú drámu Niet inej cesty (1968) so Štefanom Kvietikom ako Ľudovítom Štúrom a Adelou Ostrolúckou v podaní Emílie Vášáryovej, Júliusa Pántika obsadil do úlohy baču v pohľade na slovenskú dedinu v období kolektivizácie Očovské pastorále (1973) a nakrútil aj komediálne spracovanú povesť z obdobia tureckých vpádov Sebechlebskí hudci (1975) s Viliamom Polónyim. Pavlom Trávničkom a Stanom Dančiakom. Pre deti a o deťoch vznikli snímka Kamarátka šuška (1977) aj muzikál Guľôčky(1982). Z jeho neskorších televíznych filmov mali najväčší ohlas horolezecká dráma Vynes na horu svoj hrob (1979) a Bičianka z doliny (1981) z prostredia myjavských kopaníc. Nakrútil aj niekoľko seriálov a podieľal sa na viacerých knihách z oblasti školského filmu. Zomrel v roku 2013 vo veku 92 rokov. 

Matúš Kvasnička