24. Festival Áčko

Áčko 2020 – príbehy z karantény aj hra s divákom

Ako bude slovenská kinematografia vyzerať o niekoľko rokov? Bude odvážna a hravá? Formálne invenčná a tematicky svieža? Autentická s váhou vo svete? Dravá a krok popredu alebo opatrne kráčajúca v bezpečnej blízkosti známych ciest? Festival študentských filmov Áčko, ktorý organizuje Filmová a televízna fakulta VŠMU, nemohol zodpovedať všetky otázky, niektoré odpovede však naznačil. 

Dvadsiaty štvrtý ročník Áčka sa podobne ako iné podujatia konal online. Chýbalo veľké plátno aj neformálne stretnutia, študentská filmová tvorba sa však zároveň stala prístupnejšou ako kedykoľvek predtým. Diváci ju mohli od 13. do 15. novembra sledovať na stránke festivalu a víťazné snímky uviedla vo vysielaní RTVS. V rovnakom termíne ako Áčko sa na jednotlivých fakultách VŠMU konali dni otvorených dverí. 

Jarná vlna pandémie ovplyvnila podľa organizátorov počet prihlásených filmov. Viaceré snímky však z aktuálnej situácie tematicky čerpali a k obmedzeniam pri nakrúcaní pristúpili tvorivo. Spoločnú karanténu troch kolegov v starom neobývanom dome zachytáva víťazný Návrat. Cenu za najlepší film si zaň odniesla výkonná producentka Magdaléna Neveďalová, jeho režisérku Moniku Mahútovú ocenili v kategórii hraný film a Jaroslava Martinického za strih. Návrat získal najviac hlasov aj u divákov. Víťazný dokument Ideál takisto zachytáva obdobie prvej vlny pandémie. Daniel Svoreň v ňom skúma tajomstvo harmonického vzťahu svojich starých rodičov – v dobrom i zlom, teda aj v čase karantény, keď sa z protagonistky babky stáva vďaka tabletu zároveň kameramanka vnukovho absolventského filmu. 

Nielen s postavami v príbehu, ale aj s divákom sa hrá Gréta, rozprávačka Nudy. Autorskú konštrukciu čiernobielej snímky Alice Bednárikovej ocenili za scenár aj kameru (Roman Šupej). Cenu za najlepší zvuk získal Matúš Imríšek za absolventskú snímku Daniela Kazankova Odkaz, tragikomédiu o stereotypoch, predsudkoch a o tom, aké ťažké je pre samovraha zanechať list na rozlúčku, keď ani jedno pero nepíše. Najlepším animovaným filmom Áčka 2020 je On The Hill Lukáša Ďuricu a Juraja Mäsiara o robotovi, ktorý sa rozhodne vrátiť spadnutú hviezdu späť na nebo. Jednému súhvezdiu totiž evidentne chýba. Táto bakalárska práca získala zároveň cenu za najlepšie vizuálne efekty, na ktoré upozornil aj krátky „making of“ prídavok. Víťazné filmy odvysielala RTVS v posledný deň festivalu, ale za pozornosť stáli aj viaceré tituly, ktoré sa do televízneho výberu nedostali.

O víťazoch rozhodovala odborná porota, ktorú tvorili filmová dramaturgička, scenáristka a pedagogička Zuzana Gindl-Tatárová, režisér a programový riaditeľ RTVS Anton Šulík, architektka a komunálna politička Zuzana Aufrichtová, animátor a riaditeľ Bienále animácie Bratislava Tomáš Danay, dokumentarista a producent Ivo Brachtl a poľský kameraman Tomasz Wierzbicki, ktorý spolupracoval napríklad s Lucom Guadagninom. 

Áčkom mali podľa dekanky Dariny Smržovej vyvrcholiť oslavy 30. výročia založenia Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Chceli pozvať úspešných absolventov a vytvoriť priestor na medzigeneračný dialóg. Túto ambíciu reprezentovala v online priestore sekcia Throwback, zostavená z filmov bývalých študentov, dnes známych tvorcov aj pedagógov, ako Peter Kerekes, Peter Bebjak, Róbert Šveda alebo Eva Borušovičová. Ich mená sa často objavujú v titulkoch študentských filmov pod hlavičkou pedagogické vedenie. Celú animátorskú generáciu predstavila snímka Kroky, skoky, roky... a posledný zhasne, na ktorej sa v školskom roku 1994/95 podieľali Vanda Raýmanová či Katarína Kerekesová. 

Masterclass o filmovej hudbe mal počas festivalu Vladimír Martinka, autor hudby väčšiny filmov Mariany Čengel Solčanskej, a Áčko predstavilo formou lektorskej prednášky aj absolventa VŠMU, režiséra a producenta kurdského pôvodu Mana Khalila zo Švajčiarska. Jeho tvorbu zastupovali na festivale dokumenty VčelárNaša rajská záhrada a hraný debut Lastovička, ktorý v roku 2016 osobne uviedol na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.

Filmová fakulta predstavila počas dňa otvorených dverí potenciálnym uchádzačom o štúdium prostredie školy, pedagógov a o skúsenosti so štúdiom na VŠMU sa v rozhovoroch delili študenti aj čerství absolventi. Prezentácia jednotlivých ateliérov a katedier, ako aj nového študijného odboru herný dizajn bola zároveň skúškou ich kreativity.

Jaroslava Jelchová
foto: FTF VŠMU (film Návrat)

21. MFDF Jeden svet

Jeden svet 2020: Ženské pohľady

V čase sociálnej dištancie a zákazu zhromažďovania preukázali najväčšiu mieru invencie a vôľu na transformáciu festivaly dokumentárnych filmov. Výzvu zdolal aj 21. Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet. Podobne ako ostatné festivaly sa presunul do digitálneho prostredia a z kultúrnej udalosti viazanej na priestor hlavného mesta sa premenil na virtuálne podujatie dostupné v rámci celej krajiny prostredníctvom platformy DAFilms.

Od kodanského festivalu CPH:DOX, ktorý pandémia zastihla pár týždňov pred oficiálnym otvorením, až po festival Ji.hlava hľadali dokumentárne festivaly spôsoby, ako zabezpečiť kontinuitu a udržateľnosť a zároveň priniesť divákom relevantný výber inšpiratívnych diel previazaných s celospoločenským dianím.

Dokumentárne festivaly z povahy svojho zamerania prinášajú pohľad na svet, človeka, identitu a osobité osudy z rôznorodých perspektív. Podobnú dramaturgiu uplatnil aj 21. ročník Jedného sveta spoločensko-politickými filmami ako Čisté umenieo súčasnom Bielorusku, Zem je modrá ako pomaranč, zameraným na Donbas, alebo Vitajte v Čečensku, ktorý mapuje štátnu perzekúciu sexuálnej menšiny. Súčasnú polarizáciu spoločnosti reflektovala analýza sociopatického správania odchádzajúceho prezidenta Spojených štátov Nespôsobilý: V mysli Donalda Trumpa.

Najvýraznejšie vlákno v tohtoročnom programe, nad ktorým prevzala záštitu prezidentka Zuzana Čaputová, však predstavovali filmy tematizujúce postavenie žien v súčasnej spoločnosti. Hlavnú cenu v súťažnej sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva aj cenu divákov si odniesla slovenská režisérka Maia Martiniak za svoj celovečerný dokumentárny debut o odvrátenej strane pôrodníctva Neviditeľná, na ktorom pracovala sedem rokov. Po dokumente Zuzany Límovej Medzi nami sa Martiniak zameriava na rôzne formy a dôsledky popôrodnej traumy. Prostredníctvom výpovedí žien – rodičiek, zdravotného personálu a aktivistiek – a ich osobných skúseností zo Slovenska, z Česka, Dánska a USA vzniká mozaika odlišností, ale v niektorých prípadoch i podobností v prístupe k zdravotnej starostlivosti, k právam žien pri pôrodoch, k ich telám, ale aj k dlhodobým psychickým následkom.

Na festivale predstavila česká dokumentaristka Andrea Culková prvý diel z pripravovanej filmovej dokusérie Love & Rage (Zúrivá láska) – Žiaľ žien. Režisérka v ňom prepája motív genderu a materstva s environmentálnou krízou, keď sleduje aktivistky z českej vetvy hnutia Extinction Rebellion. Ako hovorí sama režisérka, film sa zameriava aj na „úzkosť spojenú s environmentálnou krízou, z ktorej sa rodia nové rebelky“.

Téme ženského tela v kapitalistickom systéme sa venuje nemecká dokumentaristka a vizuálna umelkyňa Elke Lehrenkrauss v celovečernom debute Karavan lásky. Lehrenkrauss odhaľuje realitu sexuálnych pracovníčok z Afriky a východnej Európy v empatickom a vizuálne podmanivom spracovaní. Sexuálne násilie je zasa predmetom filmu Čo ťa nezabije francúzskej režisérky Alexe Poukine. Výpoveď obete znásilnenia sa tu stáva katalyzátorom širšej diskusie o vnímaní súhlasu, o násilí a o vzťahoch. Režisérka pracuje s veľmi širokou demografickou skupinou, čím sa zdôrazňuje, že násilie sa stalo vo vzťahoch normou. Svoj kolektívny portrét nezostavila Poukine len z výpovedí obetí, ale aj páchateľov. A napokon inšpiratívny a zároveň odľahčený pohľad na emancipáciu a nezávislosť predstavila vo svojom filme Hodinová manželka Daniela König, ktorá sledovala život a prácu prvých inštalatérok v moslimskom Jordánsku, jednej z najsuchších krajín sveta.    

V nadväznosti na tému postavenia žien pripravil festival prostredníctvom sociálneho média aj sprievodnú virtuálnu výstavu islandskej umelkyne Kristín Gunnlaugsdóttir s názvom Tvoja vulva!. Obrazy Gunnlaugsdóttir ironickým i subverzívnym spôsobom spracúvajú genderové stereotypy a zároveň sú doplnené sexistickými výrokmi domácich predstaviteľov. Výnimočná zhoda medzinárodnej odbornej poroty a diváckeho hlasovania len podčiarkla urgentnosť témy ženských práv.

Martin Kudláč / filmový publicista
foto: Arina (film Neviditeľná)

24. MFDF Ji.hlava

Ji.hlava 2020: Budúcnosť bude hybridná

Najväčší stredoeurópsky festival dokumentárnych filmov preniesol takmer celý svoj program do „digitálneho azylu. Divácky záujem prekonal očakávania.

Organizátori 24. ročníka Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa pripravovali na tradičný festival s prísnymi protiepidemickými opatreniami ešte v máji. Keď v Česku v októbri vyhlásili núdzový stav, zostala im, ak chceli festival realizovať, jediná voľba. Podľa vzoru kolegov z kreatívneho partnerstva Doc Alliance, medzinárodných festivalov CPH:DOX, Doclisboa a Visions du Réel, sa aj Ji.hlava rozhodla pre virtuálnu podobu.

Vybrané festivalové filmy, takmer 280 titulov, sprístupnili organizátori prostredníctvom domácej platformy DAFilms, ktorej vznik kedysi inicioval práve jihlavský festival. Festivalové tituly boli k dispozícii v režime na požiadanie (video-on-demand), ktorého súčasťou boli aj vopred nahrané vstupy s tvorcami. Tie spolu so živými diskusiami zo štúdia Maják v Jihlave a s rozhovormi s tvorcami prispievali k vytvoreniu festivalovej skúsenosti, aká bežne býva súčasťou tradičného fyzického podujatia.

Aj napriek netradičnému ročníku sa podarilo zachovať pôvodnú programovú štruktúru vrátane svetových a medzinárodných premiér. Riaditeľ Ji.hlavy Marek Hovorka poďakoval režisérom, producentom a distribútorom za to, že sa rozhodli filmy uviesť na festivale, aj keď museli podstúpiť digitálnu transformáciu. Zároveň dodal, že tohtoročný výber adekvátne reflektuje aktuálne trendy v dokumentárnej a experimentálnej kinematografii.

Do výberu sa dostal aj film čínskeho umelca Aj Wej-weja KoroNárod (Coronation), zachytávajúci vypuknutie pandémie priamo vo Wu-chane. Aj Wej-wej inštruoval skupinu spolupracovníkov, ktorí sa pohybovali po Wu-chane počas lockdownu, a režíroval tak celý film na diaľku. Získané zábery poskytujú autentický pohľad zvnútra na to, čo sa dialo priamo v meste, zatiaľ čo ostatný svet o nákaze veľa nevedel. Aj Wej-wej ako dlhodobý kritik čínskej vlády mapuje prístup autoritárskeho štátu k bezprecedentnej situácii a zároveň sprostredkúva pohľad na vnímanie jednofarebnej vlády aj z generačného hľadiska. 

Medzi dlhodobo exponované témy spadá aj rovnoprávnosť žien v spoločnosti. Režisérka Maria Finitzo demýtizuje vo filme Dilema túžby (The Dilemma of Desire) ženské telo cez kultúrne, politické a náboženské, ale aj biologické normy prostredníctvom ženskej sexuálnej túžby.

Slovenská kinematografia mala na 24. ročníku jihlavského festivalu výnimočne silné zastúpenie. V hlavnej súťaži Opus Bonum sa objavil najnovší projekt Viery Čákanyovej Biela na bielej. Zatiaľ čo jej celovečerný debut FREM, ktorý tu premiérovala minulý rok, predstavuje sci-fi dokument natočený z perspektívy umelej inteligencie, Biela na bielej je režisérkin videodenník z natáčania celovečerného debutu v Antarktíde, kde Čákanyová reflektuje aj existenčné otázky. Film zároveň funguje aj ako metadokument zaznamenávajúci podmienky a postupy vzniku jej netradičného debutu.

Výtvarník a dokumentarista Tomáš Rafa sa programovo venuje témam rasizmu, xenofóbie a extrémizmu. V rámci svojho umeleckého projektu Nový nacionalizmus napríklad mapoval extrémnu pravicu a neofašistické skupiny v strednej Európe. V najnovšom projekte Utečenci sú tu vítanízachytáva z rôznych perspektív prvú utečeneckú vlnu v niekoľkých krajinách strednej a východnej Európy. Vďaka svojmu štýlu cinéma vérité sa stáva súčasťou utečeneckých karaván tiahnucich cez Maďarsko, pochodov pravice aj protestov Antifa v Rakúsku či pravicových protiimigrantských demonštrácií na Slovensku. Zachytáva aj neslávny verbálny útok súčasného poslanca národnej rady na moslimskú rodinu. 
 

V programovej sekcii Česká radosť, zameranej na lokálne filmy aktuálnej sezóny, sa objavili snímky natočené v slovenskej koprodukcii, ako portrét Jana Švankmajera v réžii Adam Oľhu a Jana Daňhela Alchymická pec, ale aj najnovší projekt známej dvojice Vít Klusák a Filip Remunda – komediálna dokuroad-movie Jak bůh hledal Karla, ktorú koprodukoval Peter Kerekes. Aj tento kreatívny dokument autorov Českého sna má formu mockumentu s prvoplánovo provokatívnou expozíciou, kde na seba reagujú českí ateisti s poľskými ultrakatolíkmi. Film však vzápätí presahuje tento rámec a postupne odkrýva významný vplyv poľskej katolíckej Cirkvi a jej konzervatívnej agendy na kultúru a spoločnosť, ako aj jej prepojenie s vládnucou politickou stranou .

Český režisér a scenárista Jan Gogola ml. rozšíril kategóriu portrétov známych slovenských hudobníkov osobným profilom Joža Ráža Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězdu, ktorý vznikol v koprodukcii s Ivanom Ostrochovským. Gogola sa odkláňa od prístupu, aký zvolili Miro Remo (Nespoznaný) či Šimon Šafránek (Meky). S protagonistom viedol rozhovory celých desať rokov. Frontman skupiny Elán poodhaľuje prostredníctvom pohľadu na svoj život a kariéru svoju osobnosť, pričom režisér vedie jednotlivé stretnutia takmer až terapeutickým spôsobom. Tým sa zručne vyhýba dokumentárnej konvencii „hovoriacich hláv“ a zároveň preniká k ďalším osobnostným vrstvám speváka, ukrytým za mediálnou fasádou. 

V samostatnej sekcii uvádzajúcej produkciu Českej televízie sa predstavil aj dokument New York v čase korony, ktorý natočila slovenská režisérka Tereza Nvotová počas svojej izolácie v najľudnatejšom meste na svete. Podobne ako Aj Wej-wej ponúka pohľad na pandemickú situáciu, zachytenú takmer v reálnom čase.

Festival dočasnou migráciou do virtuálneho azylu prekonal divácky záujem predchádzajúcich ročníkov. Aj preto sa riaditeľ Ji.hlavy pridal ku kolegom z ostatných medzinárodných prehliadok, ktorí očakávajú, že budúcnosť festivalov bude hybridná.

Martin Kudláč / filmový publicista
foto: Film Expanded