Jeden dom a veľa motívov

Zomrieť v lete je ako odísť z filmu v tom najnapínavejšom okamihu. Film Ako nikdy, natočený českým režisérom Zdeňkom Tycom, sa pokúša demaskovať a rozložiť medziľudské vzťahy, pričom hlavným katalyzátorom je umieranie maliara Vladimíra Holasa. Ani na konci však pred diváka nepostaví čistý filtrát, ktorým by si mohol s úľavou vypláchnuť zrak. Leto sa skončilo a jeseň sa začne, či Vladimír Holas umrel, alebo nie.

V posledných dňoch života robia maliarovi spoločnosť dve rozdielne ženy – partnerka Karla a zdravotná sestra, bývalá milenka Jarka. Navzájom ich spája puto k umierajúcemu. Vzťahový uzol zamotá Holasov syn Tomáš, ktorý s otcom nikdy nenachádzal spoločnú reč. Postavy tak dostávajú priestor na prehodnocovanie minulosti a vzájomnej prepojenosti, ktorej príčinou je práve Vladimír Holas. Film Ako nikdy má vytvorené plodné podhubie na vznik vzťahovej drámy, no povrchnosť charakterových náčrtov a degradácia ústredného motívu, ktorý by prehlboval tému neustálym rozvrstvovaním línií týkajúcich sa vedľajších postáv a ich citového a „rodinného“ zázemia, spôsobia, že v konečnom dôsledku sa fabula topí v nedopovedaných náčrtoch a ku skutočnému konfliktu takmer nedôjde.

Ako nikdy je film, v ktorom je možné už na začiatku vytušiť koniec, odchod smrteľne chorého hlavného hrdinu. Otázne zostáva len to, do akej miery bude jeho umieranie výnimočným aktom, v ktorom sa vyrovná so životom. Holas nevyužije poslednú príležitosť ospravedlniť sa, čo v mnohom vyvracia názov filmu sľubujúci zmenu, naznačujúci obrat a predsmrtné zmierenie sa so životom, ktorý má byť na poslednú chvíľu dožitý spôsobom „ako nikdy“ predtým. Film o umieraní nedojíma aj vďaka prevažujúcej nesympatickosti Holasovej osoby, postavy obdarenej výhradne negatívnymi vlastnosťami.

Úporná snaha využiť všetky naskytajúce sa dejové motívy, ktoré sa rozvíjajú okolo postáv zhromažďujúcich sa v dome umierajúceho, spôsobuje rozvláčnosť príbehu. Rozprávaniu by prospelo vybrať ústrednú dejovú líniu a dôrazne ju vyzdvihnúť nad množstvo odbočiek, ktoré príbeh neposúvajú vpred. Hlavná téma je nejednoznačná a ťažko hmatateľná, v istých momentoch zablúdi do slepej uličky, akou je napríklad sekvencia scén s Tomášovou snúbenicou Šárkou, postavou pre príbeh bezpredmetnou, a cúvanie z nej spomalí tempo, ktoré príbeh sľubne nabral na začiatku. Náčrty mnohovrstevných vzťahových variácií sú pre príbeh neúnosné a odpútavajú pozornosť od podstaty k príliš detailným jednotlivostiam, týkajúcim sa vedľajších postáv, dokonca figúrok, akou je napríklad Ľuboš. Ústredná zápletka stojí na vzťahoch najbližších k maliarovi a na ich vzájomnom vymedzovaní sa, z čoho plynie hlavná myšlienka – zmierenie sa s blížiacou sa smrťou, snaha rešpektovať sa a dokázať odpustiť. Ani jeden z načrtnutých konfliktov sa výrazne neprehlbuje, postavy ani po smrti neprejdú premenou a až na náznak uzmierenia sa Jarky a Karly zostáva všetko tak, ako bolo.

Ako nikdy je rozprávanie civilné, svieže, úspešne sa vyhýba pátosu a melodramatickosti. Odohráva sa v uzavretom priestore jedného domu, ktorý je významotvorným činiteľom a pre protagonistu predstavuje hradby jeho života, kde sa „skrýval“ pred rodinou a blízkymi za svoju prácu. Dom je truhlicou, v ktorej má Holas nahonobené spomienky zhmotnené umeleckými relikviami, a zároveň priestorom, ktorý zlučuje postavy a núti ich na seba neustále narážať. Obrazy nadobúdajú fetišistický ráz, sú metaforou Holasovej navonok neprípustne drsnej, no vnútri predsa len žiarivej duše a sú pokusom dokázať, že negatívne pôsobiaca postava je vo svojej podstate citlivým človekom, umelcom. Holas je rozporuplný charakter a jeho motivácie si pýtajú dôkladnejšie vysvetlenie prostredníctvom presvedčivého konania. To, že umiera, neospravedlňuje jeho negativizmus a agresiu, napokon, v príbehu viackrát odznie, že Holas bol vždy zložitá osobnosť, z čoho plynú naštrbené rodinné vzťahy a zázemie. Dráma vyžaduje výsledný prerod charakterov, ten je však latentný. Protagonisti prehodnocujú svoje životy, rýpu sa v minulosti a vzájomne sa konfrontujú, no v konečnom dôsledku nedôjde ku katarznému poznaniu.

Aj napriek občasnému zmätku, kostrbatosti a neúplnej jasnosti niektorých scén si film drží pozornosť diváka, je svojsky nepredvídateľný, charaktery sú v mnohých ohľadoch nevyspytateľné, čo potvrdzuje aj záverečná scéna a Tomášov zúfalý pokus o získanie Karly. Zabíjanie rýb, nočné kúpanie alebo vnučka Anička s rozbitým budíkom síce dramaturgicky vyčnievajú, no tieto výjavy možno chápať metaforicky a spolu s vidieckym prostredím dotvárajú atmosféru filmu, ktorá napriek smutnej téme nie je ponurá.

Príbehu by neuškodila vyššia miera intimity, zredukovanie postáv, vypustenie vedľajších motívov a sústredená gradácia hlavného konfliktu, ktorý v prípade filmu Ako nikdy namiesto toho, aby postupne silnel, stagnuje, až napokon zanikne rovnako potichu ako hlavný hrdina, ktorého smrť je bezvýznamná a pre postavy neznamená nič viac ako odbremenenie od jeho osoby a pokračovanie v ich smútku.

Roberta Tóthová (absolventka scenáristiky na FTF VŠMU)

FOTO: PubRes


Ako nikdy (Jako nikdy, Česko/Slovensko, 2013) _réžia: Zdeněk Tyc _scenár: Markéta Bidlasová, Z. Tyc _kamera: Patrik Hoznauer _strih: Vladimír Barák _hudba: Leoš Janáček, Zdeněk Král, skupina Kazety _hrajú: Jiří Schmitzer, Petra Špalková, Taťjana Medvecká, Marek Němec a iní _minutáž: 93 min. _hodnotenie: ••• ½

Novinky: Ako nikdy