Festival ako dobrý i zlý sen

V roku 2010 bolo ťažisko MFF Bratislava v petržalskom multiplexe, z ktorého sa vychádzkovým krokom dalo prejsť do kina Mladosť, SNG či kinosály VŠMU. „Neznášam, keď je festival rozfrckaný po celom meste,“ citovali sme vtedy na stránkach Film.sk mladíka kráčajúceho po Novom moste. Chudák, netušil vtedy, čoho sa dožije o tri roky neskôr.

Z Nového mosta je opäť Most SNP, čo je irelevantné, lebo tohto roku sme ho počas festivalu nepotrebovali. Vôbec sme sa nevyskytli ani v blízkosti Dunaja, v Eurovei, kde sa festival konal ostatné dva roky. Niežeby bol multiplex v nákupnom centre bohviečo, ale aspoň dával možnosť vybrať si vstupenky na jednom mieste, bez problémov sa presunúť zo sály do sály, posedieť si v kaviarni a podebatovať so známymi. Lenže Osud – alebo kto to bol – to

tohto roku zariadil inak. Festival sa rozptýlil do piatich priestorov (Mladosť, Lumière, Film Europe, Nostalgia, Batelier), v tlačových materiáloch nazývaných „príjemnými mestskými kinami, ktoré dýchajú filmom a genius loci centra Bratislavy“. Nuž, o dýchaní by účastníci festivalu vedeli rozprávať: v Mladosti zaplnenej do posledného miesta sa dýchať ani veľmi nedá, zato pri behaní medzi kinami sme sa zadýchali až-až. Základný problém: nik nedokáže byť na štyroch miestach naraz. Ba ani na dvoch. Iste, z filmov si treba vybrať a osobný program rozumne zladiť, ale ako si zabezpečiť lístky, keď má každé kino inak otvorenú pokladnicu? Naozaj sa nedá sledovať súťažný film v Mladosti a zároveň si vyberať lístky v Lumièri. Alebo: pred začiatkom prvého predstavenia vám pokladníčka lístky na zajtra nevydá, lebo by nestihla obslúžiť divákov idúcich na aktuálnu projekciu, no po predstavení sú už príslušné lístky „vyakreditované“ (rozumej: sú fuč). Pritom každému muselo byť jasné, že toto nemôže fungovať. (Ako sa to urobiť dá, možno zistiť u kolegov z Art Film Festu.) Podľa riaditeľa festivalu Vladimíra Krajniaka si vraj presun z multiplexu vyžiadali diváci. Nuž... chcel by som vidieť toho „diváka“, ktorý namiesto relatívne príjemného vírenia medzi kinosálami multiplexu zvolí viacnásobný maratónsky beh centrom mesta.

Potešujúce však je, že sa festival aj pri finančných problémoch uskutočnil, i keď prakticky len počas šiestich dní (oficiálne od 6. do 12. 11.), a zachoval všetky tri medzinárodné súťaže. V súťaži hraných filmov sa stretlo osem titulov, spomedzi ktorých udelila porota Grand Prix slovinskej snímke režiséra Roka Bičeka Triedny nepriateľ, prenikavej štúdii vzťahu jednotlivca a kolektívu – sú nimi nový triedny učiteľ a trieda plná silných jedincov, neochotných akceptovať jeho autoritárske metódy. Porota ocenila aj Igora Samobora v role kontroverzného učiteľa a filmu udelila cenu i porota FIPRESCI. Hereckú cenu v ženskej kategórii získala Anna Odell, ktorá si film Stretávka napísala aj zrežírovala. (Film získal i cenu študentskej poroty.) Švédska snímka na tému šikanovania na strednej škole má zaujímavú štruktúru: v prvej tretine sledujeme priebeh pomaturitnej stretávky po desiatich rokoch, aby sme sa potom dozvedeli, že išlo o fikciu, film nakrútený jednou z bývalých študentiek, ktorú spolužiaci na stretávku nepozvali. Režisérka Anna potom spätne rozkrýva spleť vzťahov v tínedžerskom kolektíve a príčiny svojho odstrkovania – aby v závere filmu skutočná režisérka Odell veci zasa spochybnila odkazom na metódu hereckej práce, pri ktorej sa postava nikdy nemôže úplne stotožniť so svojou predlohou. Cenu pre najlepšieho režiséra si ex aequo odniesli Bobo Jelčić za film Obrana a ochrana (Chorvátsko – Bosna a Hercegovina), ktorý sa zaoberá dôsledkami vojny v bývalej Juhoslávii aj po dvoch desaťročiach, a Jurij Bykov, ktorý poňal tému smrteľnej autonehody a snahy o zamaskovanie viny vo filme Major ako obžalobu korupcie v radoch polície v (až príliš) akčnom štýle.

Najlepším dokumentárnym filmom sa stali Rodinné príbehy, v ktorých kanadská režisérka Sarah Polley spomína na svoju mamu, talentovanú herečku, ktorej život sa skončil predčasne, a najlepším krátkym filmom Zvieratá, čo som zabil minulé leto švédskeho režiséra Gustava Danielssona.

Ťažiskovými nesúťažnými sekciami boli Panoráma, Príbehy a Proti prúdu. Medzi tvorcami sa našlo viacero známych mien – Ridley Scott (Konzultant), Asghar Farhadi (Minulosť), Stephen Frears (Philomena), Gus Van Sant (Zasľúbená krajina), Valeria Golino (Miele, režijný debut známej herečky). Naším osobným favoritom sa stal strhujúci Vír srbského režiséra Bojana Vuka Kosovčevića, tri vzájomne prepojené poviedky, odohrávajúce sa počas 48 hodín v súčasnom Belehrade.

V programe nechýbala sekcia Made in Slovakia. Popri Fornayovej Mojom psovi Killerovi bola v predpremiére uvedená menšinová koprodukcia Ako nikdy v réžii Zdeňka Tyca, česť dokumentov zachraňovali Kvety a korene Doda Banyáka, portrét amerického básnika, dramaturga, scenáristu a pedagóga slovenského pôvodu Jamesa Ragana, ktorý bol predsedom festivalovej poroty, ďalej Propeler – hľadanie strateného času, výpoveď o dobe, ľuďoch a hodnotách, ktorou Pavol Korec po desiatich rokoch nadviazal na šesťdielny projekt Propeler, a Barabášove Stopy na hrebeni, šiesta časť série Príbehy tatranských štítov. Slovenský program tvorili aj krátke filmy, ktoré v súčasnosti distribuuje ASFK, a študentské snímky. V sekcii Príbehy bol uvedený Lehotského Zázrak. S dávkou licencie môžeme medzi našské filmy zaradiť aj Zvierací projekt kanadskej režisérky slovenského pôvodu Ingrid Veninger (pred troma rokmi uviedol MFF jej debut Modra). Dejiny našej kinematografie pripomenula slávnostná projekcia Medveďovej Štvorylky pri príležitosti ocenenia Evy Krížikovej, ktorá sa stala piatou držiteľkou (zatiaľ pomyselnej) hereckej pamätnej dlaždice na Chodníku slávy. Film Europe Award za úspešnú prezentáciu slovenského filmového umenia v zahraničí udelili herečke Táni Pauhofovej.

Šťastie mali organizátori pri výbere prominentného hosťa festivalu, dánskeho režiséra Billeho Augusta, ktorý by si iste zaslúžil aspoň výberovú retrospektívu, a nielen uvedenie svojho najnovšieho filmu Nočný vlak do Lisabonu. A August mal zasa šťastie, že ocenenie za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii preberal vo veľkej sále Kina Lumière, a nie v niektorom z „príjemných mestských kín“, lebo napríklad cestou do Batelieru by si (potme) mohol pokojne zasviniť naleštené topánky. Ešteže tak – lebo na festivale, ktorého záverečný ceremoniál sa koná dva dni (!) pred koncom, je možné všeličo.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)

15. MFF Bratislava

Diéta festivalu neublížila

V poslednej októbrovej dekáde (23. – 27. 10.) sa v Bratislave po siedmy raz konal Filmový festival inakosti, ktorý opäť našiel strechu nad hlavou v Kine Lumière. Tak ako viacero iných tohtoročných podujatí aj FFI prebehol pre limitované finančné prostriedky v trochu „diétnej“ verzii. Aj tak však tvorí jeho bilanciu uvedenie 18 filmov na 21 predstaveniach.

Podľa sloganu je FFI „festivalom pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových, intersexuálnych ľudí, ich rodiny, deti a priateľov“ – azda neprávom sa v ňom zabúda na „obyčajných“ divákov, ktorým má festival takisto čo ponúknuť. K jeho umeleckým vrcholom patril poľský film režisérky Małgośky Szumowskej V mene..., príbeh homosexuálneho kňaza (v hlavnej úlohe exceloval Andrzej Chyra), ktorý sa snaží bojovať so svojou orientáciou, až napokon neodolá mladému farníkovi, ktorý k nemu prechováva akýsi eroticko-synovský vzťah. Transrodovú tému spracovala režisérska dvojica Negar Azarbajdžani – María Goenaga v iránsko-nemeckej snímke Tvár v zrkadle; téma núteného sobáša, často prítomná v iránskej kinematografii, je tu obohatená o transrodový rozmer, keď dievča nútené k vydaju túži v skutočnosti po zmene pohlavia – aj tu podala skvelý výkon Šajesteh Irani, rovnako presvedčivá v ženskej i mužskej polohe svojej postavy. Izraelský film Yossi režiséra Eytana Foxa dopovedáva s desaťročným časovým odstupom príbeh jedného z dvoch protagonistov jeho snímky Yossi a Jagger, uvedenej na festivale vlani. Divácka cena Ružový balónik pripadla kanadskej komédii Margarita (r. Dominique Cardona – Laurie Colbert) o lesbickej mexickej aupairke, ktorá celé roky pracuje v Kanade načierno.

Šťastnú ruku mali organizátori pri výbere dokumentov. Z dielne francúzskeho režiséra Sébastiena Lifshitza pochádzal film Bambi o transrodovej žene, ktorá sa preslávila v Paríži ako kabaretná hviezda a potom pracovala tri desaťročia ako pedagogička. V snímke amerického režiséra Jeffreyho Schwartza Som Božská akoby platilo pravidlo „čím bizarnejší protagonista, tým lepší film“ – bol ním už nežijúci herec Harris Glenn Milstead, ktorý stvárňoval takmer výlučne ženské úlohy v pochybných, ale dnes svojím spôsobom kultových filmoch režiséra Johna Watersa.

Súčasťou programovej štruktúry FFI je aj sekcia Teplé Česko-Slovensko. (Členenie programu na sekcie však z katalógu – nedopatrením? – vypadlo.) Zdá sa, že veľa vhodných filmov sa v našich končinách za ostatný rok neurodilo, a tak česť slovenskej kinematografie zachraňovala Adáskova Hana a jej bratia z roku 2001; film uviedla filmová teoretička Eva Filová, ktorá zároveň predstavila svoju knihu Eros, sexus, gender v slovenskom filme, kde sa v jednej z podkapitol venuje aj téme inakosti. Žiaľ, krátky film Martina Veliča Kóma z programu napokon vypadol. Česko-slovensko-americký rozmer mala prítomnosť známeho fotografa Roberta Vana, rodáka z Nových Zámkov – počas jeho soirée bol uvedený jeho profil z cyklu Českej televízie 13. komnata.

Milovníci dobrého filmu si mohli pozrieť aj niektoré distribučné tituly (Soderberghov Liberace!, Ozpetekove Neriadené strely) a v predpremiére Život Adèle Abdellatifa Kechichea, ktorý vzbudil obrovský záujem a do bežnej distribúcie vstúpil koncom novembra.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)

Jihlava formujúca sirôtky

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jihlava patrí medzi dôležité dokumentárne festivaly v Európe s úspešným industry programom i zaplnenými kinosálami. Organizátori pochopili, že ak chcú rozvíjať kultúru dokumentárneho filmu, iba premietať nestačí. Preto sa venujú filmovým profesionálom (nielen filmárom, ale aj zástupcom festivalov a ďalším), majú workshop pre humanitných študentov, pomáhajú pri vydávaní kníh a v neposlednom rade pokračujú premietaním filmov v ďalších mestách – vrátane Bratislavy.

Organizátori MFDF Jihlava vedia, že ľudia sa na festival prišli zabaviť (a zábavný môže byť aj otvárací ceremoniál), no pritom sa do programu neboja zaradiť ani experimentálne filmy. Jedným z najvýznamnejších hostí tohtoročného festivalu (24. – 29. 10.) bol práve americký experimentálny tvorca Craig Baldwin, ktorý sa špecializuje na vytváranie strihových filmov. V Jihlave uviedol päť svojich snímok a na prednáške Orphan Morphin hovoril predovšetkým o myšlienke strihového filmu a rôznych aspektoch, ktoré s ňou súvisia – od estetických až po filozoficko-právne. Craig Baldwin bol zároveň jediným porotcom v súťaži svetových dokumentov Opus bonum. Nie je prekvapením, že ocenil strihový film, ktorý sa zaoberá aktuálnou politickou situáciou v arabských krajinách. Povstanie (The Uprising) Petra Snowdona sleduje vývoj pouličných nepokojov v priebehu jedného týždňa, pričom využíva zábery z YouTube. Podstatné je, že zábery pochádzajú z rôznych krajín, čím vzniká akási abstraktná situácia, rovnako reálna ako virtuálna.

Toto ocenenie i Baldwinova retrospektíva odrážajú silnejúce postavenie strihových filmov vo svete dokumentárnej kinematografie. Aj MFDF Jihlava uviedol niekoľko ďalších zaujímavých príkladov: Zem barbarov (Pays barbare) o Mussoliniho vojnových a kolonizačných ťaženiach v Afrike, najmä v Etiópii, titul Náš Nixon (Our Nixon) nielen o afére Watergate prevažne z pohľadu prezidentových poradcov alebo poľský film Umenie zmiznúť (Sztuka znikania) o haitskom šamanovi, ktorý v osemdesiatych rokoch navštívil Poľsko.

Festival však reagoval na aktuálne dianie vo svete rôznymi spôsobmi: tradične priniesol sekciu Doc-fi s filmami, ktoré ukazujú, že s hranicou medzi fikciou a dokumentom to nie je také jednoznačné, Reality.tv sa venovala súčasnej televízii, počas festivalu sa konali parlamentné voľby a MFDF tejto téme venoval sekciu (a vo festivalovej kaviarni sa vysielalo volebné štúdio ČT), takisto oslávil Deň audiovizuálneho dedičstva (27. október) filmami prvej režisérky Alice Guy.

Slovensko malo v Jihlave zastúpenie v rôznych častiach programu. V súťaži Mezi moři (dokumentárne filmy strednej a východnej Európy) sa nachádzala Kauza Cervanová Roberta Kirchhoffa, ktorú napokon ocenili Zvláštnym uznaním. V sekcii Česká radost súťažil dokument Eugéniové Pavla Štingla (koproducent Punkchart Films) – svojský, do veľkej miery animovaný film o dejinách eugeniky. V sekcii Krátka radost sa zase nachádzal film Jany Minárikovej Homo Ciris. Na trhu East Silver sa okrem starších filmov prezentoval Štvorec v kruhu Ľubomíra Štecka a dva nové filmy Ladislava Kaboša Všetky moje deti a Krvavé piesky Líbye. V časti Emerging Producers sa predstavila poducentka Barbara Hessová (Veľký rešpekt, Arsy Versy, dokončujúci sa Comeback); workshop Ex Oriente, zameriavajúci sa na vývoj filmu, absolvovali Katarína Hlinčíková a Barbara Janišová Feglová s projektom Homo Video aj Michal Kaboš a Bibiana Beňová s projektom Duchovia. Workshop Slovenský krátky film viedli Mária Ferenčuhová a Petra Hanáková, no a master class o svojom poslednom filme Zamatoví teroristi mali v rukách Peter Kerekes s Ivanom Ostrochovským.

Tomáš Hudák ( absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )