Intuícia z roku 1986: umelá inteligencia nás nezachráni

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Animovaný film Keby som bol vtáčkom... (1986) Ondreja Slivku svojím námetom anticipuje tému, ktorá je dnes v slovenskom filme mimoriadne živá – likvidácia života na Zemi a (márny) pokus o jeho artificiálnu záchranu.

V 80. rokoch vzniklo množstvo filmov, predovšetkým dokumentárnych a spravodajských, ktoré sa venovali téme životného prostredia, či už z hľadiska jeho znečisťovania priemyselnou výrobou alebo jeho devastácie v dôsledku iných ľudských činností. Nijaký z týchto filmov  však nemal vyslovene apokalyptický rozmer. Predstaviť si ho totiž vedel len animátor Ondrej Slivka. Jeho film Keby som bol vtáčkom... je unikátny hneď z dvoch dôvodov. Jednak je vyrobený kombinovanou technikou – prepracovanou kreslenou animáciou so sekvenciami totálnej animácie a kríženou s počítačovou grafickou animáciou –, jednak má mimoriadne dômyselnú štruktúru vypovedania. Svet, ktorý publiku predstavuje, je podľa všetkého snom unaveného vedca či vedkyne, čo zaspáva priamo za pracovným stolom (hodiny vedľa otvorenej knihy ukazujú čas krátko pred polnocou), no dá sa čítať aj ako svet zmnoženej perspektívy, kde vypovedanie, ale i akciu v jednej chvíli preberie umelá inteligencia. 

Keby som bol vtáčkom... nás pozýva do dystopického priestoru: v miestnosti bez okien, s pancierovými dverami ako na protiatómovom kryte a s obrysmi trubíc vzduchotechniky pod stropom stojí stôl, na ňom dva vypchaté havrany, otvorená hrubá kniha a kazeta s vypreparovanými motýľmi. Cez strih  – stôl, depozitár prírodovedného múzea, ilustrovaná kniha – sa dostávame do vedeckého imaginárna. Na konci sledu názorných obrázkov stavby tela a vývojových štádií havrana čierneho, havran „ožije“: rozhýbe sa a jeho oko sa stane priezorom do doslova rajského, prírodného sveta. 

Havran letí ponad vody a skaly až do antarktických oblastí, preletí ponad biblický výjav dvojice nahých ľudí, ktorí si svoj dom postavili na skale, až sa napokon ocitne v znepokojivej krajine, odkiaľ (šmahom ruky? závanom horúceho vetra? radiáciou?) zmiznú lesy aj voda, a ostanú len skaly, krátery a kamene, čo sa zmenia na zvláštne levitujúce vajcia, aby vzápätí zmizli aj tie... 

V tej chvíli sa hľadisko vypovedania zvrtne. Už nie sme v mysli havrana, ktorého oko bolo pomyselným zrkadlom jeho duše. V spustošenej krajine sa totiž objavuje svetelný bod patriaci inej, tentoraz neživej entite. Táto entita nemyslí, ale počíta, kóduje. Naskenuje havrana, zrekonštruuje jeho telo, pohyb, možné krivky letu a vygeneruje mu nový, artificiálny svet. Lenže ani ten – ako sa ukáže – nie je imúnny voči skaze, krízam a katastrofám. Záchrana umelou inteligenciou je teda iluzórna – havranovi sa dokonca javí ako väzenie –, prípadne (a aj to iba pre „umelého“, grafického havrana) je len dočasná. 

Slivkov pohľad na zánik živého sveta však nie je celkom pesimistický: prinajmenšom ako tvorca či stvoriteľ filmového sveta stále verí v neutíchajúcu energiu tvorby a života, v ich kolobeh aj obnovu. Havran sa opäť vykľuje z vajca. Nanovo sa stvorí, tak ako fénix. Čosi trpké však pretrvá aj po tomto znovuzrodení: havran sa totiž vzkriesi iba preto, aby prijal jediný osud, ktorý mu ostáva: existovať už iba v podobe grafiky v knihe či ako muzeálny exponát.

Ondrej Slivka za snímku Keby som bol vtáčkom... v 80. rokoch získal množstvo cien. Bodoval na medzinárodnom festivale krátkych filmov v Krakove a odniesol si aj druhú cenu z filmového festivalu vo fínskom Tampere. Na bilančnej prehliadke českej a slovenskej dokumentárnej a animovanej tvorby v Ústí nad Labem v roku 1987 získal čestné uznanie „za pôsobivé stvárnenie varovného momentu zachovania života na našej planéte“. Plne doceniť však tento film môžeme až teraz. Keby som bol vtáčkom... je totiž prekurzorom FREMu Viery Čákanyovej a možno by nebolo márne, keby sa uvádzal ako predfilm ku ktorémukoľvek filmu z jej voľnej trilógie o postupnom zániku života na Zemi. 

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ