Pokračovanie obsahu:

Tajomstvo úspechu je skryté v tom, že čosi v príbehu je univerzálne

Spisovateľ, scenárista a producent Maroš Hečko má za sebou úspešné obdobie. Film Invalid mal vysokú návštevnosť, dokument Šťastný človek zaujal aj veľkú streamovaciu spoločnosť a aktuálne sa v kinách premieta snímka A máme, čo sme chceli. Ako koproducent si vyberá kvalitné tituly, na ktorých sa chce skutočne podieľať, nie do nich iba vložiť financie. O faktoroch ako divák, propagácia, kvalita príbehu a ďalších témach hovorí z pozície tvorcu, ktorý si od začiatku stanovil isté priority a drží sa ich.

Máš za sebou nielen štúdium filmovej vedy, ale aj ekonómie, prácu vo veľkej reklamnej agentúre, potom aj vlastnej. Najmä túto prax v reklamnom priemysle od začiatku svojho pôsobenia ako producent veľmi dobre zúročuješ.

V tom prostredí som sa naučil, ako nastaviť kampaň, ako sa za produkt vedieť postaviť, ako prilákať ľudí. Naučil som sa robiť komunikačné stratégie, pretože som mal možnosť robiť s veľkými klientmi, domácimi aj zahraničnými, čiže, som sa naučil čosi o tom, ako sa správa trh, aj o návykoch koncového užívateľa. Z toho čerpám a svoje vedomosti využívam naplno. Na každý film si robíme kampaň sami. Uvedomil som si, že pozícia producenta je vlastne veľmi široká. Nekončí sa tým, že zoženiete peniaze. Ani tým, že vyrobíte film. Nekončí sa dokonca ani vtedy, keď sa s ním podarí dostať na dobrý festival. Film je váš, zaplatil ho štát, takže sa oň musíte starať ako o vlastné dieťa ešte x rokov po dokončení. Stále sú tu nejaké nové možnosti – v posledných rokoch napríklad VOD platformy, ktoré sledovanosťou predbiehajú televízie. Celé nastavenie priemyslu sa veľmi silno obohatilo o mnohé ďalšie príležitosti. Samozrejme, niektoré zanikajú, kiná sú oveľa slabšie ako to bolo v minulosti. Ale základ je v tom, že po kinodistribúcii má producent s filmom ešte stále šancu ďalej a ďalej pracovať. Napríklad na Kandidátazareagovala jedna z najväčších nemeckých televíznych produkcií, ktorá ho chcela odkúpiť a jednala s nami o kúpe práv na knihu. To bolo aktuálne tri roky po premiére. To isté sa nám stalo v Srbsku na festivale v Belehrade, kam nás pozvali a kde za mnou prišli ľudia z chorvátskej produkcie, že sa u nich chystajú prezidentské voľby a že by vlastne podobný príbeh chceli natočiť aj oni. Už sa o tom filme hovorilo, ako veľmi silne ovplyvnil prezidentské voľby u nás. Vtedy vyhral Andrej Kiska, nezávislý kandidát, čiže presne ako v našom filme, odkiaľsi vytiahnutý človek, a veľmi sa to vzájomne podobalo, dokonca vzápätí režisér Jonáš Karásek pracoval na spotoch pre neho. Tie voľby sa naozaj vydarili v tom, že vyhrala demokracia. Vyhral zdravý rozum a náš film tomu trochu pomohol. Ďalší, ktorí to tu pochopili, začali robiť politické trilery. Tie majú na Slovensku dodnes silnú sledovanosť a vedia, ako dokázali predchádzajúce voľby, dosť výrazne ovplyvniť voličov. Vzniká totiž spoločenská diskusia. A niečo sa aj stane. Nemusíme sa báť toho, že by film stratil na sile, ak je takto angažovaný, naopak. Myslím si, že audiovízia má obrovský dopad na ľudí, a je jedno, či to je krátky formát, veľký hraný film, alebo dokument. K týmto voľbám sme pripravili film Šťastný človek, ktorým sme chceli rozprúdiť diskusiu o LGBTI+ komunite. Myslím si, že sa to podarilo. S Petrom Veverkom máme ambíciu s niektorými témami rozprúdiť diskusiu, aby boli v popredí, aby neboli opomenuté, aby sa nezavádzalo a nezneužívali sa na politické ciele, lebo napríklad téma LGBTI+ komunity v týchto voľbách bola hnusne, ale naozaj hnusne, zneužitá. A tým, že na premiéru počas Cinematiku, na ktorom sme potom aj vyhrali, prišli aj pani prezidentka a pani ministerka kultúry, tým, že sme boli s filmom na áčkovom festivale v Toronte, podarilo sa mu získať pomerne slušný ohlas v médiách. S tým prišla aj diskusia.  

Do filmu Šťastný človek vstúpila ako producent HBO. Téma je veľmi ľahko prenosná do zahraničia a Soni G. Lutherovej sa podarilo nájsť kľúč, ako ju spracovať inak. Ambíciou producenta je dostať film aj do zahraničia. Aj film A máme, čo sme chceli, ktorý teraz vstúpil do kín, vznikol v kanadskej koprodukcii. Hovorí o rozdelení Československa, o ktorom bežný divák v zahraničí veľa nevie.

Pri projekte A máme, čo sme chceli som bol veľmi prekvapený z reakcií v zahraničí. Môj rozšírený námet sme dali preložiť a poslali ho niekoľkým producentom. Mali sme to šťastie, že Peter Veverka vybavil kanadskú koprodukciu, ktorá na moje veľké prekvapenie povedala, že sa toho rada ujme, a dostali to na pitching IFF Toronto, čo je festival veľkej päťky. Vôbec som nepočítal s tým, že tam namútime vodu, ale opak bol pravdou. Prišli za nami Íri, Španieli, prišli ľudia, ktorí vyberajú filmy pre Benátky, prišli aj priamo z torontského festivalu a mali veľký záujem o film, keď bude hotový. Zaujímal ich preto, lebo frankofónny a anglosaský svet v Kanade je veľmi komplikovaná politická téma. To isté nám hovorili Španieli, tam to desaťročia iskrilo s Baskami a stále je to otvorené v Katalánsku; to isté nám hovorili Briti, ktorí rozprávali o problémoch s Írmi. Všetkých tá téma fascinovala, lebo vedeli, že Československo sa rozdelilo v pokoji, bez zbytočných prieťahov, alebo nedajbože vojenského konfliktu. Naozaj ich to fascinovalo a bol som milo prekvapený, že tá látka má medzinárodný presah.

Sú však aj filmy ako boli, povedzme, Amnestie, ktoré naozaj boli zaujímavejšie pre domáce publikum. 

To je lokálnejšia téma, áno.

Opakovane sa vraciaš do nedávnej histórie. Ako hľadáš témy, cez ktoré budeš hovoriť o jednotlivých obdobiach?

Postúpili sme dosť dopredu. Myslím si, že s každým filmom sa veľa naučím. Zaujíma ma to vcelku. Kompletná výroba. Chcem o tom vedieť čo najviac. A naozaj sa zaujímam o to, ako diskutovať, ako prezentovať a narábať so štátnymi peniazmi, a učím to aj na škole. Na jednej strane prijímam dotácie, lebo bez dotácií sa film na Slovensku dá natočiť veľmi ťažko, je to pankáčina. Vyskúšal som si to x-krát pri krátkometrážnych filmoch. Prvé dve poviedky Strachu sme natočili každú za vlastných 3 000 eur, ale bolo to peklo, fakt to bolo peklo. Na druhej strane, keď si tým človek prejde, pochopí celý systém, začne si oveľa viac vážiť to, že môže dostať dotáciu z Audiovizuálneho fondu alebo z televízie. A s Petrom dávame strašný pozor, aby peniaze z fondov boli do posledného centa využité na výrobu a vložené do filmu. Na Akadémii umení mám predmet, ktorý sa volá Kreatívny producent. A vlastne toto sa študentom naozaj pokúšam vštepiť, že si treba nielen nájsť látku zaujímavú pre spoločnosť, ale prísť aj na to, ako s tou spoločnosťou potom ďalej komunikovať, lebo je veľmi dôležité, aby vzťahy filmového projektu a inštitúcie, ktorá peniaze dá, boli transparentné. 

Stanovil si si sám pre seba na začiatku nejaké zásady?

Áno a deje sa to doteraz. Vyvíja sa to v podmienkach, v ktorých pracuješ, ale tie základné pravidlá ako pristupovať k robote, tie nezmením, kým budem produkovať. Verím, že to bude dlho, pretože ma tá práca baví, aj keď niekedy sa ideš zadusiť, máš pocit, že už s tým musíš seknúť, máš toho plné zuby. Už som zažil takéto situácie, ale potom príde nová látka a mňa to tak chytí, že na to zabudnem. 

Spomínal si Audiovizuálny fond. Ako vnímaš všetko, čo sa tam udialo?

Vnímam to pozitívne. Veľa vecí sa vyčistilo. Opäť sa ukázalo, čo to je štátna, alebo teda príspevková inštitúcia, a že to nie je pre každého. Teraz nemyslím nikoho konkrétne, ale to, že štátom zriaďované inštitúcie typu RTVS, fondy a podobne, musia riadiť ľudia, ktorí vedia byť úradníci a zabudnúť, že toto sú moje peniaze, že rozdeľujem zo svojho. To je asi základ inštitúcií, ktoré podporujú audiovíziu, že nesmie byť na týchto postoch človek, ktorý má pocit, že rozdeľuje svoje vlastné peniaze. Rovnako ako si myslím, že nesmie byť takýto človek na čele štátu. To je veľmi dôležité, preto treba týchto ľudí vyberať opatrne. Niekedy sa to nedá, príde málo prihlášok a nenájdeš ich. Nehodnotím to, nevidím do toho. Ale páčil sa mi prístup ministerky kultúry Silvie Hroncovej. Páčilo sa mi, ako to so svojou ekonómkou zvládla pragmaticky vyriešiť. Emócie tomu nepomáhajú. Jedno viem určite: výroba filmov je veľmi komplikovaný proces. Pri akomkoľvek projekte môžeš doslova zhorieť. Sám vidím, ako ľahko sa ten obrovský mastodont, pretože film je proste mamut, môže v ktoromkoľvek bode vychýliť do niektorej strany, a potom ho nevieš zastaviť, už sa rúti do slepej uličky, nemáš šancu nič urobiť, proste je tam veľa rôznych vplyvov. Napríklad, pri poslednom projekte v roku 2022 sme mali všetko prichystané na nakrúcanie dokumentu vo Francúzsku. Vycestovali sme a keď už bol celý štáb na polceste do Paríža, tak sme sa dozvedeli, že nám zomrel hlavný predstaviteľ. Našťastie sme vedeli z predchádzajúceho týždňa, že má covid, a tak sme pre istotu hľadali ďalšieho respondenta, ktorý by nám mohol namiesto neho rozprávať. Štyri dni, ktoré už boli pripravené, zaplatené, s francúzskou produkciou povybavované, sme dokázali plne využiť. To sa nie vždy podarí. Môžeš zhorieť ako fakľa, lebo sa ti štáb vráti s prázdnymi rukami. Stálo ťa to 30 000 eur, a kde ich teraz vytiahneš? Ako ich vrátiš? Z vlastného vrecka? Nie každý producent má šírku činnosti, že robí aj reklamy a komerciu, z ktorých to vie potom zaplátať. Niektorí producenti robia len artové filmy, a to je správne. Na tieto veci musí byť systém AVF pripravený, nie príliš benevolentne, ale ak máš argument, že ti zomrel hlavný predstaviteľ, asi by produkcia nemala vracať peniaze. Je potrebné citlivé hodnotenie neobvyklých situácií, ktoré pri filme vzniknú, a tých je počas výroby naozaj dosť. Preto treba systém prerozdeľovania peňazí stále vylepšovať, počúvať a reagovať na prostredie.  

Ako podľa teba funguje podpora zo strany RTVS? 

RTVS je kolos. V jej čele by mali byť ľudia pripravovaní dlhé roky na vedúce pozície. Teraz to tak je. Vincent Štofaník, programový riaditeľ televízie, je napríklad dlhé roky v úzkom manažmente. Inštitúciu pozná z rozličných pozícií. To je základný predpoklad na to, aby ju riadil zmysluplne. Mali by to byť ľudia, ktorí na to majú manažérsky a vedia obsiahnuť tak obrovskú masu kreativity a ľudských zdrojov. Vieme to obaja aj z našej skúsenosti z rozhlasu: koľko rozhlasových hier by vzniklo, keby sa napríklad Rádiu Devín navýšil rozpočet len o 100 000 eur! Bolo by úžasné, keby tie hry naozaj vznikali. Súčasnú slovenskú literatúru veľa ľudí nepozná. S takým rozpočtom by sa to zmenilo. Robili by sa čítania na pokračovanie, ako to robí Český rozhlas, alebo by vznikali dramatizácie. A zrazu by sme mali čisto slovenský obsah, ktorý môže poslucháča vzdelávať. Môže ho priťahovať k slovenskej tvorbe ako takej. A ešte to aj pomáha predaju kníh, alebo to podporí nápad, aby z niektorých vznikli filmové diela, pretože sú úspešné na knižnom trhu. Tým máš dáždnik pekne rozprestretý a pokrýva veľkú plochu, nie pár jedincov. Ale na to by asi museli byť vizionári, a nie blondínka s dezinformačnými vedomosťami, ktorá v kultúre nikdy nepracovala a zaručene nepozná fungovanie a výsledky ani jedného fondu. Navyše, minister kultúry musí veľmi dobre vedieť plávať aj v tom politickom bahne, lebo je dôležité vedieť to obhájiť a nebyť vyhodený hneď po ďalších voľbách. V tomto to vlastne všetci riaditelia majú ťažké. Namiesto toho, aby sa venovali práve rozvoju inštitúcie a jej obsahu, tak skôr bojujú, aby inštitúcia nestratila aj tých pár výhod, ktoré má, napríklad, aby nestratila koncesionárske poplatky, alebo, ak ich stratí, aby dostala dostatočné množstvo peňazí z rozpočtu. Neustály existenčný tlak vyčerpáva.  

Čo všetko je pre teba dôležité, keď sa rozhoduješ vstúpiť do filmu ako producent alebo ako koproducent? 

Keď s Petrom hľadáme novú látku, tak idem vo veľkej šírke. Pokojne naraz robíme dokument, aj hraný film s politickou témou. Nebije sa to vzájomne, ale, samozrejme, má to svoje limity. Tých projektov nevieš robiť desať, vieš urobiť dva za rok, niekedy, ako tento rok, sa podaria tri. Na budúci rok máme znova dva filmy, už vlastne dokončené, a ďalšie tri vyvíjame. Stále hľadáme a nachádzame. Mám výhodu, že mám kontakt s mladými ľuďmi. U mňa sa nedá povedať, že by som bol nejako úzko vymedzený. Je ale pravda, že sú to látky, ktoré ma odjakživa zaujímali. Rok 1968 ma vyslovene fascinuje a teraz dokonca pripravujeme film, ktorý sa celý odohráva v tomto roku. Volá sa Made in ČSSR. Ale snažíme sa ísť inými cestami, napríklad A máme, čo sme chceli nie je klasický film, ako by možno človek pri rozdelení Československa čakal – že budeme sledovať príbeh politických lídrov, ako sa stretáva Klaus pod stromom vo vile Tugendhat s Mečiarom a rozhodujú o tom, ako sa rozpadne krajina. Urobili sme komorný príbeh jednej česko-slovenskej rodiny, ktorá má svoje problémy, svoju nevypovedanú históriu. Zaujímajú ma problémy, ktoré, ak sa prenášajú do budúcnosti, ak sa k nim poriadne nevieme postaviť a nevieme ich vyriešiť, narobia veľkú zlobu. Čiže vždy sa snažíme podať látku zaujímavo, inak, ako by ľudia očakávali, ale zároveň s Petrom chceme, aby to bolo atraktívne, pretože to nerobíme pre seba. K tej látke treba pritiahnuť publikum.

Nedávno prišla z Prahy moja kamarátka, režisérka, ktorá skončila FAMU, a  priniesla príbeh Made in ČSSR. Obidvoch nás to zasiahlo a povedali sme si, že toto ideme robiť. Dva pripravované filmy sme odsunuli. Keďže si obaja myslíme, že aj produkcia je slušne pripravená a zvládne napríklad nakrúcanie v Indii, kde sa odohrávajú dve tretiny filmu, potom niet o čom rozmýšľať. Najviac nás však presvedčí prezentácia režiséra alebo režisérky. Sadneme si, dlho a niekoľkokrát sa rozprávame o projekte a ak je nám sympatické, ako rozmýšľa a aký má prístup k práci, aké má nápady, toto všetko zohrá v rozhodovacom balíku veľmi silnú úlohu. Až potom prídu na rad peniaze. Urobíme si aproximatívny rozpočet a zisťujme, či je vôbec domáce prostredie schopné nám na taký projekt vygenerovať podporu. Alebo či sme my schopní prezentáciou naozaj presvedčiť, že tie peniaze sú nevyhnutné v takejto výške, alebo ako v tomto prípade, už hľadáme zahraničných koproducentov. To isté sa týka akejkoľvek látky, keď ju máme pod kontrolou v zmysle, že vieme, čo chceme povedať a je nám jasný postoj režiséra. Nechávame si vysvetliť a napísať veľmi podrobnú režijnú explikáciu, práve tá veľa napovie. Na základe toho vieme, o aký typ filmu by mohlo ísť. Ak režisér súhlasí s nejakým doplnením, napríklad mu neprekáža rozšírenie o ďalší žáner, tým lepšie, lebo pribudnú nové možnosti. Napríklad už mesiace sa bavíme o novom projekte Sone G. Lutherovej. Je to náročný, medzinárodný projekt a na to, aby sme získali peniaze, musíme ponúknuť pozície, ktoré sú pre zahraničnú produkciu zaujímavé. To je naozaj veľká alchýmia a hlavne čím viacej koproducentov, tým viac komplikácií. Robili sme Zátopka, dva filmy s Beatou Parkanovou – Slovo a Světýlka, kde sme ako producenti aktívne pomáhali v kreatívnom procese. V koprodukcii s Karlou Stojákovou robíme 8-dielnu sériu o architektoch pre RTVS a teraz dokončujeme celovečerný dokument o československej architektúre rokov 1958 – 1989, ktorý si už vybral karlovarský festival na budúci rok. Hľadáš možnosti, kde môže byť tvoja pozícia, ako do projektu dostať čo najviac slovenského zastúpenia. Mám rád také projekty, kde je to o partnerskom vzťahu, a nie že tam „nosíme tašky“, ako sa hovorí o niektorých producentoch, ktorých nazývajú „poštármi“. Do takých projektov s Petrom nejdeme. Chceme aktívne pôsobiť, aby sme pre tie slovenské kreatívne a herecké pozície vydobyli čo najlepšie miesta a, samozrejme, aby sme v projektoch boli aktívnymi spoluhráčmi a nie tí, ktorí sa prizerajú, ako film fičí do cieľa bez nášho pričinenia. To nás nebaví.

Je to tiež o načasovaní, lebo hovoríme o témach, ktoré sa vracajú do nedávnej minulosti. To je vždy otázka, kedy nastane ten správny čas otvárať tieto témy, či už je dostatočný odstup... Film sa vyrába niekoľko rokov, pri nakrúcaní to môže vyzerať, že téma je aktuálna, ale ten film pôjde do kín povedzme aj o tri alebo päť rokov.

To sa môže veľmi ľahko stať. Tajomstvo úspechu je skryté v tom, že čosi v príbehu je univerzálne. Vo filme A máme, čo sme chceli je to vlastne obdobné, síce je to zafixované v jednej konkrétnej historickej situácii, ale niečo podobné by sa mohlo pokojne stať aj inokedy a v inom štáte. Čiže univerzálnosť, ktorá v danej látke vie osloviť človeka aj o desať rokov. Naozaj si myslím, že Invalid bude zaujímavý aj o veľa rokov, lebo sú tam nadčasové témy. A platí to aj pri Zátopkovi. Výkon, ktorý podal, ak je navyše obalený v modernej filmovej forme, čo sa Davidovi Ondříčkovi určite podarilo, osloví ľudí aj o 20 rokov. Výnimočnosť jedného bežca. Nadľudské úsilie a výkon hodný obdivu. Keď robíš niečo úplne konkrétne, povedzme k nejakým voľbám, ako sa o to snažia podaktorí producenti a všetko podriadia tomu, že to musí ísť von k tomu danému momentu, taký film môže o pár mesiacov stratiť na hodnote, na aktuálnosti, stratí veľmi veľa. Nie je ľahké tú univerzálnosť nájsť, aby nebola banálna a lacná, ale myslím si, že sa to viacerým darí. Darí sa to napríklad Tereze Nvotovej, Petrovi Kerekesovi, Ivanovi Ostrochovskému či Robovi Kirchhoffovi. Je ich viac. Takže asi najdôležitejšia vec pri výbere témy je, aby v nej bol istý univerzálny prvok, ktorý prežije.

Povedzme ešte niečo o publiku...

Naše filmy nepodliezajú latku a nesnažíme sa prispôsobovať divákovi, ale zároveň si uvedomujem, že sú platené aj z našich daní, takže mám veľkú túžbu dať za ne publiku niečo adekvátne, čo ho obohatí. Ideme často cez hranicu kde vieme, že: aha, toto množstvo nadávok vo filme je už kritické, ale aj tak vieme, že škrtať príliš veľa nebudeme. Dovolíme si to, ideme do istého rizika. Samozrejme, vieme, že taký jazyk jednoducho patrí k príbehu, sociálnej skupine, ktorá ho používa, čo nemôžeš opomenúť. Nebudem sa zaoberať tým, či to televízia potom pustí o 20.00 alebo po 22.00. Samozrejme, keď je tak postavená zmluva, je to iné. Vždy som ochotný sa o tom baviť. Ak má byť hlavný vysielací čas v nedeľu o 20.00 na Jednotke, určite tam nadávky nebudeme pchať, ale musíme na to nájsť príbeh, nie použiť taký, ktorý nadávky potrebuje, a my ich budeme umelo dávať von. Toto nerobíme, v živote som to režisérovi nespravil, v živote sme sa takto neprispôsobili. Definujeme si to vlastne už v producentskej explikácii. Vieme si povedať: toto sú hranice, za ktoré proste nejdeme. Týka sa to najviac sexuality, erotiky, nadávok, hrubosti, násilia a všetkých vecí, kde máme v spoločnosti isté obmedzenia. Myslím si, že to potrebuje každá látka. A potom, keď tie mantinely mám, tak viem ľahko komunikovať s každým, vrátane koprodukčných partnerov. Viem to prezentovať na festivaloch a ide z toho jasná správa. Len to nesmieme extrémne zmeniť a upozorniť na to až pri odovzdávaní filmu. Cieľová skupina mi v niečom určuje mantinely, ale opakujem, rád ich aj prekročím. Nie natoľko, aby som publikum znechutil a nie natoľko, aby som tomu príbehu vlastne zasadil ranu istoty, ale aby som ukázal, že aj sloboda slova a aj sloboda kreatívneho procesu je oveľa širšia ako len nejaké mantinely, ktoré určí spoločnosť. Vôbec si nemyslím, že sme pri Invalidovi alebo Kandidátovi nejak brutálne prekročili – ako sa tomu teraz hovorí – politickú korektnosť. Všetci mi rozprávajú, aký „fantastický, nekorektný film“ sme urobili. Občas ma až desí, ako sme už dopletení týmto výrazom, že čo je, alebo nie je, politicky korektné. Myslím si, že to bude stále horšie. Vo filme A máme, čo sme chceli sú dve nadávky a aj tak mi pár ľudí povedalo, že keby sa v tom filme toľko nenadávalo, tak by to bolo fajn. To sa mi naozaj stalo. 

Na čo všetko bude treba myslieť pri písaní scenára, aby ho niekto neoznačil za nekorektný...

Strašne to diskvalifikuje. Aj na festivaloch. Stretávam sa s tým úplne bežne. Niektoré festivaly to majú v DNA a buď sa prispôsobíš, alebo sa tam v živote nedostaneš. Ale to je veľmi široká téma. 

Do akej miery ustupovať? Ako to budeš riešiť, ak sa ocitneš v podobnej situácii?

Budeme si vyberať také látky, kde to nebudeme musieť riešiť. Keď niekomu nesedí, že pracuješ s rómskou komunitou a vo filme povieš „Cigán“ namiesto „Róm“, musí vidieť daný problém v súvislostiach. Nemôže sa slepo pýtať: Prečo ich nazývate vo filme Cigáni? No, lebo sú to 90. roky a slovo Róm nikto nepoužíval. A keď je pravda pre niekoho nekorektná, tak pardon. Jednoducho nemôžeš, keď sa to odohráva v konkrétnej dobe, rozprávať spôsobom, akým sa rozpráva dnes. Ale isté seriály a filmy sa tomu prispôsobujú a pokojne dajú černocha na pozíciu šľachtica, hoci je príbeh vsadený do 15. storočia, keď to nebolo možné. To sa mi nepáči. 

Ak hovoríme o Invalidovi, sám si bol prekvapený, ako dlho sa udržal v kinách. Z odstupu už teraz asi vieš vyhodnotiť tento úspech.

Potvrdilo sa mi opäť to, čo robíme v podstate pri každom filme –, že kampaň je nevyhnutnosť a veľká časť úspechu filmu. Nemyslím tým to, že máš bilbordami polepené celé Slovensko, toto s Petrom nerobíme, využívame ich úplne minimálne. Ale to, čo robíme pri každom projekte vo veľkom, sú podlinkové aktivity. Majú široký zásah. Vieme si vytypovať isté komunity, ktoré oslovíme a ktoré vieme, že filmu pomôžu. Vieme si povymýšľať bočné produkty. V podstate idú úplne samostatne a majú samostatnú kampaň. Je to aj iný divácky okruh, no tieto aktivity vedia diváka stiahnuť v konečnom dôsledku aj do kina. Pri Kandidátovi, Amnestiách aj pri Invalidovi bola bočným produktom kniha. Pri Amnestiách to bola kniha dokumentárneho charakteru s mnohými úžasnými vecami, ktoré pozháňal Fedor Blaščák, s mojou poviedkou na záver a s komiksom od Danglára. Predalo sa jej viac ako 4000 kusov. Danglárovi som vybavil aj výstavu v pražskej Lucerne, čiže sme distribúciu otvárali s pompou, film nám uviedol pán Ivan Havel, takže k 17. novembru sme spravili veľké množstvo takýchto bočných aktivít. Pri Invalidovi sme to zopakovali. Lebo viem, že je to nevyhnutné, aj to, že treba robiť kampaň od prvého dňa nakrúcania. Nie týždeň pred premiérou, to naozaj na Slovensku nefunguje a dám tisícku príkladov ako to niektorí producenti zbabrali a pochovali svoj film práve tým, že nerobili kampaň od úplného začiatku. Je jedno, akým spôsobom, ale musí sa o tom rozprávať a téma musí byť vytiahnutá na verejnosť veľmi skoro. Teší ma, že sme si to znova vyskúšali pri Invalidovi, vyšla komiksová kniha. K tomuto filmu sme spravili všeličo, čo s filmom korelovalo a malo obrovský dopad aj na to, že ľudia prišli potom do kina. Keď máš len samotný produkt –  film a prídeš do médií, tak s tebou spravia jeden rozhovor alebo napíšu jeden článok a je vybavené. Médiám musíš ponúknuť ďalšie a ďalšie veci. Vymysleli sme aj netradičný spôsob, ako urobiť záverečnú titulnú pesničku. Zobrali sme starú soc-popovú skladbu od Lehotského a urobili ju po rómsky. Peterajov text sme nechali preložiť a upraviť do rómčiny a zrazu prišiel výbuch – starý známy hit z 80. rokov, ktorý sa dodnes hráva v rádiách, je zrazu v rómčine. A to sú tie aktivity, na ktoré nesmie producent zabúdať, je to nevyhnutnosť, inak film nepredáš. Nejaký čas som pôsobil aj na hudobnej scéne a hudba ma, samozrejme, stále baví. Tak som vymyslel, že na záver Amnestií urobíme so symfonickým orchestrom Krylovu pesničku, ktorú nádherne zaranžoval Nikolaj Nikitin. A skladba má zrazu státisíce pozretí, ľudia vidia zábery z filmu, lebo sú vo videoklipe, a už máš ďalšiu veľmi dobrú reklamnú cestu, ako osloviť diváka. Takých nápadov sa pri každej dobrej látke dajú vygenerovať desiatky. S Jonášom Karáskom to robíme spoločne a baví nás to.

Vráťme sa k tebe ako ku scenáristovi. Pred desiatimi rokmi si napísal knihu Obvinenie o domácom násilí, zneužívaní, čo sú teraz veľké témy, ktoré znásobilo obdobie pandémie. Vieš si predstaviť, že by si sa k téme vrátil, našiel jej filmovú formu?

Odkedy kniha vyšla, vo väzenskom prostredí sa všeličo udialo. Stále tam však nie sú podmienky ideálne a spravodlivosť u nás nemá s demokraciou až tak veľa spoločného. A fakt, že človek sa v tejto krajine môže dostať do basy iba na základe toho, že manželka ukáže prstom, je neodškriepiteľný. Kniha je napísaná v denníkovej forme a odohráva sa iba vo väznici. Rozhodli sme sa, že ju adaptujeme s veľmi výrazným obohatením. Myslím si totiž, že ešte nie je čas – a to je možno to producentské premýšľanie na začiatku, že slovenský divák nie je pripravený sledovať ťažkotonážnu drámu z väzenského prostredia, že u nás tento typ filmu nepriláka do kina. To ale nie je prispôsobovanie sa publiku, je to o tom, že ponúkneme alternatívu, ktorá bude zaujímavá, ale nebude taká ťaživá. Vymysleli sme, že obhajkyňa, ktorá má zastupovať hlavného hrdinu, je zo židovskej právnickej rodiny. Máme tak možnosť sledovať tú depresívnu časť v samotnej väznici a na druhej strane to vyvažujeme civilným prostredím, odľahčí nám to väzenskú linku. Navyše, židovská komunita za posledných 30 rokov nebola v žiadnom slovenskom filme zobrazená, okrem filmov z II. svetovej vojny. A ešte to aj pomáha samotnému príbehu. Žena sa po materskej vracia do práce a zvažuje, či má zastupovať tohto človeka, či nebude pomáhať pedofilovi dostať sa na slobodu. A to je podľa mňa ten univerzálny prvok príbehu. Boj právničky s morálnou dilemou, ktorá môže nakaziť ostrov rodiny, pretože práca na takom prípade je toxická. Píšeme to spolu s Beatou Grunmannovou, s ktorou som písal aj Amnestie.

Takže vplyv filmu...

...je obrovský. Film dokáže veľa. Na začiatku rozhovoru som hovoril, že vie ovplyvniť aj prezidentské voľby, niekedy skutočne pozitívnym spôsobom. Nikdy nebudem ľutovať, že sme drobným podielom pomohli s našim filmom vyhrať Kiskovi nad Ficom. Aj keď nás potom pán prezident poriadne sklamal svojou nerozhodnosťou a čudným prístupom v parlamentných voľbách. To nikdy nemôžeme vedieť, či to nepomôže ku zvoleniu slabého a v konečnom dôsledku neschopného človeka. Či sme naozaj urobili dobre, to ukáže čas a ukážu to činy človeka, ktorého sme do funkcie dostali. Môže byť úžasný, a môže to byť cesta do temnoty – potom nám neostane nič iné, len si priznať zlyhanie, že sme mu v tom pomohli. Ale taká je demokracia. Chyby sa budú robiť aj v budúcnosti, no tieto chyby sa musíme naučiť spracovávať a ak sme ich spravili, tak by to malo mať svoju reflexiu aj v umení.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Miro Nôta