Držať sa plachých, striehnuť na svetlo

Vojna zmenila charkovskú stanicu metra na provizórnu spálňu. Pobyt v bezčasí robí neznesiteľné ako-tak znesiteľným. Zo sveta je podzemný kút, meria od turniketu po turniket. Síce v narušenom režime, no hry, smiech a dychtivosť objavovať u detí stále a akoby nezrušiteľne trvá. Pohľady dospelých ale predsa chvíľami napovedajú aj opak: zrušiť sa dá všetko. Domov, detstvo, život. Film Svetloplachosť sa týmto dusivým ryhám a odtlačkom nevyhýba, nemôže a nechce im ujsť, no obratom ich necháva za sebou, na periférii. Jeho prazmysel netkvie v obnažovaní rozporov či trhlín vo svete a ani vo vnímaní. 

         Niet žiadnych rozporov: z Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka sú povrazochodci. Splývajú s metrom, ukotvujú sa v ňom, vnímajú jeho ruchy a ticho, zmätený, po-zastavený pohyb. Observujú dianie, ukazujú ho, vytyčujú možné línie, smery a spojenia, aby následne s kamerou vystúpili na povraz – vkročili do krehkého naratívu –, aký pod sebou akosi automaticky cítia a (vždy znovu, živelne, po pamäti) nachádzajú. Pútajú ich pritom rôzne zákutia, zvieratá, mikroscény a dialógy, no pomyselný, vracajúci sa povraz oživený medzi svetlom a plachosťou im spoľahlivo ukazuje trasu, zužuje a zostruje ich pozornosť. Nepripúšťajú si váhanie či dumanie, dýchajú v blízkosti ľudí, v blízkosti priepasti. Osvojujú si túžby plachých, vyhnaných. 

Tušia, že plaché pohľady, a zároveň lačnosť po (do)videní na svetlo i samo podávanie svedectva o tom, je umožnené iba v neschopnosti pristúpiť k druhému s prázdnymi rukami. Štruktúra je tak bytostne presiaknutá starostlivosťou Jungovej animy, konaním podľa Lévinasovho ducha či chcením vľúdne prebúdzať z hlbokých nočných môr na Loznicovej Zastávke (2000). Ostrochovský a Pekarčík okolitý priestor akoby odvždy opatrne ohmatávajú, to im však nestačí: komponujú príbeh, statickosť metra prekladajú pohybom v inom (hybridnom, resp. pseudofiktívnom) metre, snažia sa vštepiť popínavý, oslobodzujúci povraz do stŕpnutých tvárí. 

Svety sa zrkadlia, latentne sa prerývajú a vystužujú navzájom. Záleží na pokračovaní tých, ktorých kamera-oko zachytáva z odstupu, aj na tých, ktorých aktívne (s)prevádza. Svetloplachosť sa tak pomaly stáva filmom o viere v kroky, v bezpečný prechod, v možnosť pokračovať. Z tejto viery a presvedčenia plynie veľká časť jeho hutnosti a sily. Táto viera je jeho balančná tyč. 

Film napriek pulzujúcej zraniteľnosti a sprítomňujúcim sa neistotám neprestáva uzliť a posilňovať práve to, čo nezrušiteľne trvá. Je v blízkosti detí, a čo je ešte dôležitejšie – a čo vyplýva i z výnimočnosti situácie, v akej režiséri nakrúcali – je deťom nablízku. Sám sa v istých okamihoch pokúša zastúpiť hľadisko fantómového dieťaťa. Načúva deťom, beží v ich stopách, sleduje vyčíňanie v tmavých, zamrznutých vagónoch. Prednostne sa zameriava na dve postavy: na Nikiho (chlapca Nikitu) a na dievča menom Vika (teda na Viktoriju). 

Niki/ta sa snaží vzdorovať letargii. Lekárka mu na preventívnej prehliadke radí, aby zapisoval, čo vidí a počuje, tak píše. Zapisuje na schodoch, zapisuje slová staršej panej. A možno i to, že lesklé trúbky už neslúžia na oddeľovanie areálu, sú skôr miestom, kde je možné položiť vankúš. Že sa ocitol tam, kde nie sú postele, len tenké matrace, krabice, sirény. Alebo, že schody vedú do svetla, no svetlo do postele, ktorá horí. Vik/toriju spoznáva postupne, jej zajačie uši sú budíkom z nakláňania sa do mrákot. Robia si spoločnosť, neprestávajú sa dožadovať svetla. Jedným zo spôsobov, ako si ho dopriať, je prezeranie si svetla otlačeného do fotografií. Niki/ta si ich prezerá s mladšou sestrou Aňou cez stereoskopický prehliadač. Film ich napodobňuje, úsečne vymieňa obzor metra za úroveň sveta. Na sépiou napadnutých záberoch sú zničené budovy, dym, nemý pohľad zakliesnených, zdržanlivých. 

Senzitívne obrazy cirkulujú v nuansách, v rôzniacich sa zábleskoch a nepomenovateľných medzerách medzi strachom, smútkom, melanchóliou, opatrnosťou, plachosťou, zdržanlivosťou (…). Tie vystupujú vo viacerých nerozlučných, vzájomne kontaminovaných tieňoch a obrysoch. Delia sa a zdvojujú. Čosi z nich sa môže nepriamo napájať na metonymické fragmenty (blany fotografií), keď vyzýva na podržanie žiadze po takom súbehu a dotykoch, ktoré sa môžu odhaľovať len skrz (zvečnené) spomienky a sny, ako odložené z prítomného, oddelené z plynutia. Niečo ďalšie omína uväznené v pomlčke foto-fóbie. Tretie bolestivo dolieha na hocikoho v priestoroch metra, keď sa v ňom zo svetla samotného stáva olovená, neprekonateľná blana vylučujúca ľahký prechod z mesačného šera k nahým, prirodzeným lúčom.

Svetloplachosť je citlivou pamäťou, ťažoby ale číri, prelamuje aj vlastným vkladom. Istiac sa pružnosťou povrazu film neochvejne postupuje zasadený za ukrajinské svetlo. To a tváre a plaché bytosti sa vpisujú hlboko a ešte hlbšie. Agresia slepej hordy, žiadna bomba či uzurpátor s tým nič neurobí.

Svetloplachosť (Slovensko, Česko, Ukrajina, 2023)
RÉŽIA Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík SCENÁR Marek Leščák, Ostrochovský & Pekarčík KAMERA Ostrochovský & Pekarčík ZVUK Jakub Jurásek, Dušan Kozák STRIH Ostrochovský & Pekarčík, Martin Piga HRAJÚ Nikita Tiščenko, Viktorija Mac, Jana Jevdokimova, Anna Tiščenko MINUTÁŽ: 70 min. HODNOTENIE ●●●●½  DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 10. 2023

Jakub Lenčéš, filmový publicista 
foto: Punkchart films

Tesne pred zamatovým rozvodom

Na vyrovnávanie sa s minulosťou a zároveň na mapovanie dejín každodennosti sa mainstreamová kinematografia ponúka väčšmi než akékoľvek iné umelecké médium. Tragikomédia A máme, čo sme chceli debutujúceho Michala Kunesa Kováča je hrdou nasledovateľkou „pelíškovskej“ filmovej tradície. Tá stojí na nostalgii, no predovšetkým na chápavosti a empatii voči malým, slabým, hoci v princípe dobromyseľným postavám: ak nám nepripomenú nás samých, iste nám môžu evokovať aspoň našich susedov.

Zručne napísaný scenár Maroša Hečka, Tomáša Dušičku a Davida Cormicana prináša príbeh, ktorý sa odohráva na Silvestra v roku 1992 v štvorgeneračnej česko-slovenskej rodine Varchalovcov. V posledný deň existencie spoločnej republiky sa v Banskej Bystrici chystajú pokrstiť najmladší prírastok do rodiny, druhú dcérku hlboko veriacej dvojice Helenky a Petra. Do staromaterského domu pri tejto príležitosti prichádza aj Petrova sestra Boženka s českým partnerom Oldom a dokonca i najmladší brat Michal so svojou náhodnou známosťou, pôvabnou Kanaďankou Charlie. Nechýbajú rodičia troch súrodencov, Daniel a Viola, a ani Danielova matka, nekonvenčná matróna Amálka, a jej dlhoročný priateľ, gynekológ Karel, ktorý „porodil všetky deti v rodine“. 

Pri kostole vládne ľahké napätie: čerstvo dvojnásobný otecko Peter na krst neprišiel. Nestíhal to. Podstatnejšie než rituál prijatia jeho dcéry do kresťanského spoločenstva preňho bolo to, že odhalil „tajomstvo“ života svojho vlastného otca. Od kamaráta, duchovného, totiž získal spis ŠtB, ktorý jasne dokladal, že tajná bezpečnosť otca viedla ako agenta. Peter, traumatizovaný tým, že otec ho ešte za predošlého režimu „vyhnal“ z domu, pretože sa stretával s predstaviteľmi podzemnej cirkvi, Daniela medzi štyrmi očami obviní, že zradil celú rodinu, keďže spolupracoval s režimom. Daniel vzápätí dostane infarkt. 

Po dramatickom entrée sa postupne rozpletajú vzťahové línie v rodine a objasňujú sa motivácie jednotlivých postáv. Samozrejme, nič nie je celkom tak, ako sa to javí na prvý pohľad, veď žiadna kaša sa neje celkom vriaca, a aj rodina Varchalovcov  – hoci nedokonalá – sa napokon, ako to už v našich končinách býva zvykom, ukáže pevnejšia a najmä nevinnejšia než tlak politickej moci a štátnej bezpečnosti. Temnejšie akordy do viac-menej sladko-trpkej komiky filmu vnáša paralelný príbeh mladého lekára, ktorý Daniela statočne ošetruje, hoci ten sa mu zdôverí, aký biľag v sebe nosí (teda, že podpísal spoluprácu s tajnými, hoci im donášal len nepoužiteľné taľafatky). Lekárov otec však spoluprácu nepodpísal a doslova obetoval vlastný život, len aby jeho syn mohol doštudovať medicínu a byť tiež lekárom. Danielov eštebácky spis Varchalovci nakoniec čítajú ako svojský rodinný denník – jediný, kto trvá na jeho spálení, je rodinný priateľ, pôrodník Karel. V závere sa, samozrejme, dozvieme prečo; bystrejšia časť publika sa to dovtípi aj skôr.

Viac ako mapovanie spoločensko-politického pozadia rozpadajúcej sa krajiny, viac ako premýšľanie nad koncom politického manželstva dvoch národov a ich príslušníkov rozosiatych po celej krajine, zaujímajú tvorcov vzťahy a malé rodinné dejiny na pozadí primárne normalizačnej minulosti. „Deväťdesiatková“ súčasnosť s jej politickými turbulenciami, nacionalizmom, rastúcou neznášanlivosťou, agresivitou, ale aj úzkosťou mnohých obyvateľov (najmä ak nemali to šťastie byť zo zmiešaných rodín) zo straty Prahy ako hlavného mesta spoločnej republiky, a čiastočne i zo straty kultúry, ktorá bola ich druhým domovom, tu vlastne vôbec nie je témou. Cez hrubé sklá okuliarov katolíčky Helenky síce na sekundu preblysne nenápadný nacionalistický náboj, no vo filme A máme, čo sme chceli evokujú obdobie deväťdesiatych rokov 20. storočia predovšetkým kostýmy, účesy či rámy okuliarov.  Chýba tu ošumelosť, sivota, zaprášenosť postsocialistickej reality. Nechýbajú tu však city, clivota, ani ambivalentnosť ľudských rozhodnutí. A máme, čo sme chceli je skrátka kultivovaná mainstreamovka: pobaví, dojme. Pohladká.

A máme, čo sme chceli (Slovensko/Kanada, 2023) RÉŽIA Michal Kunes Kováč SCENÁR Maroš Hečko, Tomáš Dušička, David Cormican KAMERA David Hofmann HUDBA Stephanie Copeland STRIH Matej Beneš HRAJÚ Eva Holubová, Vladimír Hajdu, Bolek Polívka, Anna Šišková, Judit Pecháček, Daniel Fischer, Jana Kovalčiková, David Hartl, Rachel Kramer MINUTÁŽ 110 min. HODNOTENIE ●●● PREMIÉRA 19. 10. 2023

Mária Ferenčuhová
foto: B Production

Však fajn, ale...

Vždy je tak trochu kultúrnou udalosťou, keď v teritóriu strednej Európy vznikne vedecko-fantastický film, pretože je to zriedkavé. Prednostne tento žánrový priestor už tradične okupujú väčšie, a najmä bohatšie kinematografie. Ale ak sa pospájajú viaceré krajiny – napríklad Česko, Slovensko, Poľsko, Srbsko – ako v prípade filmu Bod obnovy režiséra Roberta Hloza, dá sa aj tu u nás nakrútiť z istého uhla pohľadu slušné scifíčko.  

Nachádzame sa v roku 2041, civilizácia dospela do bodu, keď je schopná každému človeku garantovať právo na prirodzené prežitie  celej dĺžky života. Ak teda niekto umrie rukou vraha, atentátnika, nepozorného vodiča či pilota..., má právo na oživenie zo svojej tzv. digitálnej zálohy, ktorú si však musí kontinuálne obnovovať. Ibaže nie všetci na slovo poslúchajú. Vyšetrovateľka Em, silno poznačená osobnou minulosťou, je tak trochu rebelka, nevoňajú jej všetky oficiálne pravidlá policajného postupu, najmä ak ju zdržujú pri pátraní po páchateľovi. Keď jej na stole pristane povinnosť vyriešiť dvojnásobnú vraždu, pustí sa s vervou do práce netušiac, ako sa všetko už onedlho skomplikuje a vtiahne ju to do nebezpečných vôd. Stopy vedú k ilegálnej organizácii, vynára sa tajomný Viktor, čoraz zvláštnejší  riaditeľ veľkej firmy – suverén Rohan a jeho, ako inak, pôvabná asistentka, agent z ďalšej bezpečnostnej služby Mansfeld, doktor Kurlstat s manželkou... Kto z nich Em pomáha a kto jej naopak kladie brvná pod nohy, to nie je vždy jasné. Sama si musí poradiť, rozpliesť nitky zamotaného prípadu. Nakoniec sa jej ešte aj na ten... nemôžem dopovedať, nepatrí sa v recenzii priveľa prezrádzať, ale priznávam, že záver filmu ma vôbec nepotešil. Na rozdiel od krátkej epizódy v bare s komunikačne veľmi zdatným svetielkujúcim chrupom, kiežby vo filme bolo viac takých osviežujúcich nápadov či alúzií. 

Ak sa do diela vloží prvok možnosti oživovať mŕtve postavy, býva to problém, lebo sa tým výrazne narúša prirodzený, empíriou ovplyvnený sled udalostí, publikum sa nemôže spoľahnúť na to, že postava prebodnutá vidlami či prevŕtaná guľkou už viac do deja nezasiahne, a je vtedy akoby väčšmi vystavené ľubovôli filmového tímu. V takej situácii treba scenáristické, režijné a dramaturgické opraty držať pevne v rukách. To sa však, zdá sa mi, novému českému sci-fi Bod obnovy nepodarilo. Príbehový aspekt súvisiaci so schopnosťou technologicky vyspelej spoločnosti nechať vstať z fatálnej kaluže krvi či z hrobu kohokoľvek, kedykoľvek film nadužíval aj zneužíval.

To povestné Čechovovo pravidlo o puške, ktorá, ak visí na stene divadelnej dekorácie, musí v niektorom následnom dejstve aj vystreliť, je v snímke Bod obnovy dodržiavané až s otravnou stopercentnosťou. Priveľa poučenej profesionality je jednoducho niekedy na škodu veci. Odporúčanie iného slávneho muža, Alfreda Hitchcocka, ktorý prízvukoval, že keď už klišé, tak radšej z neho vyjsť, než k nemu dospieť, zas tvorcovia Bodu obnovy hodili za hlavu.  Trochu pritvrdím: Scénosled a zápletky tohto filmu akoby vygenerovala umelá inteligencia vopred nadžganá mnohými inými science-fiction filmovými príbehmi.

Niekomu trčí slama z topánok, z niektorých filmov kričí úporná snaha byť svetovými. Vypudia zo seba akýkoľvek náznak provenienčného ukotvenia, hlbších a menlivých emocionálnych popudov, zložitejšie a menej konvenčné zápletky, hravosť, sústredia sa na formálne zvládnutie kreovania futuristického sveta... a ochladnú. Vedecká fantastika znáša takéto ochladenie dobre, ale predsa. Pre nás, ktorí vyslovene nepatríme do fanklubu žánru, ale veru ani k jeho odporcom, je tej zimy, sterilnosti priveľa. Bod obnovy viac-menej funguje, pohráva sa s odvolávkami na iné diela žánru, však fajn, ale...

Bod obnovy (Česko/Slovensko/Poľsko/Srbsko, 2023) RÉŽIA Robert Hloz SCENÁR Tomislav Čečka, R. Hloz, Zdeněk Jecelín KAMERA Filip Marek HUDBA Jan Šléška HRAJÚ Andrea Mohylová, Matěj Hádek, Václav Neužil ml., Milan Ondrík, Karel Dobrý, Agáta Kryštůfková, Katarzyna Zawadzka, Jan Vlasák, Iveta Dušková, Richard Stanke MINUTÁŽ 118 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. 9. 2023

Zuzana Mojžišová, spisovateľka a vedúca Katedry filmových štúdií FTF VŠMU

foto: Continental film

Ako vidí Andyho Warhola slovenský filmár

Andy Warhol nie je Slovák. Je Američan s rusínskymi koreňmi, odznie hneď v úvode celovečerného dokumentu Andy Warhol – americký sen, pod ktorý sa podpísal režisér Ľubomír Ján Slivka.

„Nie je dôležité byť slávnym. Keby som nebol slávny, nezastrelili by ma za to, že som Andy Warhol.“ Po tom, čo naňho v slávnej Factory 3. júna 1968 vystrelila Valerie Salinas, sa ocitol na prahu klinickej smrti. Lekári, až keď sa dozvedeli, kto je ich pacient, vynasnažili sa ho vrátiť do života. Jazvy, pripomínajúce veľkú mapu, zdobili jeho telo až do konca. Kým sa dostaneme k udalosti, ktorá vo Warholovom živote zohrala významnú úlohu, prejdú skoro dve hodiny.

Režisér netají, že sa k téme, ktorá najmä po smrti kráľa pop-artu vyprovokovala nemálo britských a amerických filmárov, dostal náhodou. Pri nakrúcaní televízneho dokumentu Zlatí chlapci (2020) v Chicagu navštívil v deň voľna výstavu Andyho Warhola. A rozhodol sa pátrať po koreňoch slávneho umelca. Film preto nezačína v Pittsburghu, kde sa v auguste 1928 Andy narodil, ale v Mikovej, odkiaľ pochádzali jeho rusínski rodičia. Otec Ondrej emigroval ešte pred vojnou z Rakúsko-Uhorska, matka Júlia za ním mohla až po jej skončení už z Československa. Sleduje osudy mladej rodiny emigrantov, ktorej hlava pracuje v miestnych železiarňach a robí všetko pre to, aby jeho traja synovia mohli študovať. Podarí sa to len najmladšiemu, chorľavému Andymu. Minulosť rodiny ožíva najmä v spomienkach ilustrátora, spisovateľa a Andyho synovca Jamesa Warholu.

„Zabudla som vám povedať, že Andy nebude hovoriť. Nie je zvyknutý hovoriť na verejnosti,“oznámi herečka a modelka Eddie Sedgwick zaskočenému televíznemu moderátorovi, ktorý v štúdiu víta dvojicu považovanú v polovici 60. rokov za lídrov newyorskej umeleckej scény. Aj keď plné zaujímavých informácií a perličiek, predsa je len dôkladné stopovanie Warholových krokov od narodenia a štúdiá cez komerciu v reklame až k umeleckej tvorbe pomalé. Osviežujú to umelcove diela, archívne fotografie i televízne záznamy – z Andyho prvej výstavy v Los Angeles, zo slávnej Factory, aj stretnutí s hviezdami hudobného, literárneho či filmového sveta. Zo svojho štúdia vytvoril scénu, kde ľudia mohli byť tým, čím chceli byť. On sám nebol len výtvarníkom, ale aj fotografom, filmárom a dokonca aj hudobným producentom. „Jeho filmy nikdy nezarobili peniaze, nemal snahu dobyť Hollywood,“ pridáva spisovateľ a publicista Steven Watson. Jeho výpovede ponúkajú zasvätený pohľad na dianie v Silver Factory napumpovanej amfetamínmi aj na samotného umelca a jeho dielo.

Z výpovedí ľudí, ktorí Warhola poznali či skúmali jeho tvorbu, skladá režisér plastický obraz utiahnutého introverta, ktorý pozorne sledoval dianie okolo seba a dokázal inšpirovať ľudí vo svojom okolí. Muža, ktorý žil dva životy, jeden vo svojej Factory, druhý s mamou, ktorá sa o najmladšieho syna starala až do smrti a o dianí v jeho ateliéri nemala ani potuchy. Geniálneho umelca, ktorý sa už počas štúdií naučil, že umenie dokáže hovoriť za neho. Výtvarníka, ktorý mal rád kontrasty a dokázal ich spájať. Maľoval napríklad lebky, ktorých tieň vytváral obraz novorodenca – koniec a začiatok. Obraz človeka, ktorý sa po tragickej skúsenosti s atentátničkou stal nedôverčivým. Zatvoril dvere svojho štúdia, ktoré prestalo byť miestom neviazanej bohémskej zábavy a premenilo sa na exkluzívny módny priestor a pracovné prostredie zamerané na biznis. Darilo sa. Vo februári 1982 šiel na operáciu žlčníka, o takej „banalite“ nikomu nepovedal. Zomrel. Na jeho hrobe v Pittsburghu svietia obyčajné plechovky Campbellových polievok.

Hoci v úvode dokumentu odznie, že Andy Warhol nie je Slovák, Ľubomír Ján Slivka sa predsa len snažil objaviť jeho korene na území dnešného Slovenska. Júlia Warholová sa so synmi rozprávala po rusínsky, spievala im rusínske pesničky. Andy bol hlboko veriaci, výzdoba gréckokatolíckeho kostola, do ktorého chodil každú nedeľu, iste ovplyvnila jeho obrazotvornosť. Z konfrontácie života príbuzných jeho rodičov, ktorí dodnes v Mikovej žijú, so životom Warholovcov v Spojených štátoch, ale vychádza jedno: keby neboli Ondrej a Júlia emigrovali, nebol by Andy Warhol ikonou umeleckého sveta. Legendou, ktorej sláva netrvala len povestných pätnásť minút.

Andy Warhol – americký sen (Slovensko/Česko, 2023) RÉŽIA Ľubomír Ján Slivka SCENÁR Petra Babic Slivková KAMERA Juraj Galvánek, Martin Straka STRIH Petra Babic Slivková, Nina Grečková, Oliver Greško MINUTÁŽ 90 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 9. 2023

Jena Opoldusová, publicistka
foto: ATTACK FILM

Odkiaľ kam?

Majoritne česká kinematografia je v tomto roku žánrovo naozaj pestrá. Za posledný týždeň som videla tri snímky, každú z celkom iného súdka. Sci-fi Bod obnovy, historickú tak trochu detektívku Úsvit a napokon akoby postapokalyptické road-movie Citlivý človek.

Tá posledná je adaptáciou rovnomenného románu populárneho českého literáta Jáchyma Topola v réžii Tomáša Kleina. Neveľmi úspešný pouličný artista Mour s partnerkou a dvoma synmi – jedným na prahu puberty, jedným maličkým v perinke – sa po mnohoročných potulkách vracia do rodného Česka. Pravdepodobne si comeback predstavoval inakšie. Nenachádza pokojnú zem, ako si ju uchoval v spomienkach a na ktorú, zidealizovanú, sa teší, ale zdevastované územia plné apatických ľudí, sužované bojmi miestnych gangov. Incident z úvodu donúti mužskú časť rodiny vydať sa na cestu, utekať, ocitať sa na rôznych miestach, v rozličných situáciách, stretať stále nové tváre – priateľské aj nenávistné.  

Road-movies majú prinajmenšom jedno úskalie. Ľahko sa im môže stať, že budú len súborom náhodných obrazov, s postavami ako bárky uprostred mora, bez toho, aby sa dostali hlbšie, aby boli z pohľadu hlavných hrdinov inicializačným putovaním, ktoré im (prípadne nám) otvorí oči, zocelí ich, dovolí im (nám) pochopiť niečo dovtedy nezrozumiteľné. Obávam sa, že Citlivý člověk sa do tejto pasce chytil aj s chlpmi, i keď sa nám snaží nahovoriť opak. Škoda.

Jeho výtvarná, dekoračná, kostýmová stránka či lokácie však ostanú v diváckej pamäti, hoci nejde o prvý film s takouto či podobnou obrazovou štylizáciou. Zemité farby, veľa nočných scén (a tým aj veľa všelijakých svetielok), čudné miesta, cirkusantské či fantasy outfity sú podmanivé.

Citlivý človek (Citlivý člověk, Česko/Slovensko, 2023) RÉŽIA Tomáš Klein SCENÁR T. Klein, Lucie Vaňková, Kateřina Traburová KAMERA Dušan Husár HUDBA Pjoni STRIH Vadim Usoltsev HRAJÚ David Prachař, Jaroslav Cuhra, Tatiana Dyková, Jiří Lábus, Milan Mikulčík, Jiří Schmitzer, Vladimír Javorský, Ján Jackuliak, Alexandra Borbély MINUTÁŽ 120 min. HODNOTENIE ●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 12. 10. 2023

Zuzana Mojžišová, spisovateľka, vedúca Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: CinemArt SK

Úsvit! 

Ak sú nejaké filmy, ktoré slovenský divák mimoriadne obľubuje, sú to snímky historické, takzvané „kostýmovky“. Patrí k nim aj októbrová novinka – česko-slovenský Úsvit. 

Dej sa odohráva v mestečku Svit v roku 1937. Lekárka Helena prichádza s manželom do miestnej továrne s jasnou úlohou. Aj pod Tatrami treba rozbehnúť úspešnú výrobňu, akú vybudoval Baťa v Zlíne. Chcú fabriku posunúť do modernejšej doby.

Mladučká Helena je moderná žena s veľkou dávkou empatie, ale aj uštipačného humoru. Manžela miluje. No napredovanie k „svetlejším zajtrajškom“ zásadne ovplyvní nález na pozemku továrne – mŕtvolka dieťaťa. Udalosť získava okamžite pečať utajenia. Novorodenec má totiž mužské aj ženské pohlavné orgány. Riaditeľ si myslí, že ide o sabotáž komunistov, domáci žandári zas prípad nevedia dostatočne rýchlo vyriešiť. Iba tehotná Helena chce naozaj zistiť, čo sa stalo. A práve tu sa klasický dobový film mení na kriminálno-detektívnu žánrovku.

Snímke sa darí aktualizovať a v istom zmysle aj reflektovať nastavenie našej spoločnosti. Niektoré výroky z 30. rokov minulého storočia až mrazivo pripomínajú tie súčasné. Filmu však v niektorých momentoch možno vyčítať prílišnú edukatívnosť, zjednodušovanie či schematické správanie konkrétnych postáv. Dôležitý je však presah do súčasnosti. 

Snímka je nasnímaná atraktívne (kamera Martin Douba). Pôsobivé kostýmy a scenérie Vysokých Tatier a kubistickej vily v Lysej nad Labem Úsvitu svedčia a podčiarkujú prvorepublikovú atmosféru. V hlavnej úlohe exceluje Eliška Křenková. Dvadsaťdeväťročnému režisérovi Matějovi Chlupáčkovi, pôvodom z Liberca, sa napriek tematickej košatosti podaril dobrý, hoci netypický, historický žánrový film s premyslenou estetikou.

Úsvit (Česko/Slovensko, 2023) RÉŽIA Matěj Chlupáček SCENÁR Miro Šifra KAMERA Martin Douba HUDBA Simon Goff STRIH Pavel Hrdlička HRAJÚ Eliška Křenková, Miloslav König, Milan Ondrík, Richard Langdon, Martha Issová, Luboš Veselý, Ladislav Hampl, Marián Mitaš MINUTÁŽ 117 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 10. 2023

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: Bontonfilm

Na zelenej hranici svieti červená

Optimizmus. Na prvý pohľad si možno len ťažko predstaviť, že nový film Agnieszky Holland – zemitú a surovú drámu odetú do čiernobielej – bude sprevádzať práve takýto odkaz. Viac ako ťaživými témami presýtenou filmografiou u nás dobre známej režisérky, to však môže byť skôr udalosťami posledných rokov. Holland sa totiž tentokrát rozhodla aktuálne spoločenské problémy zobraziť explicitne, a nie skrz pálčivé kauzy minulosti, ako to u nej býva zvykom. 

Hranica nám nepredostiera len osudy mnohých utečencov, aj naďalej padajúcich za obeť Lukašenkovým ľstivým sľubom o akomsi otvorenom priechode medzi „európskym“ Poľskom a „východným“ Bieloruskom. Ide o mozaiku, kde sa prepletajú príbehy mnohých ľudí, ktorým záleží na udržaní si vlastných hodnôt, nech už sú akékoľvek.

Agnieszka Holland rozširuje spektrum príkladov ľudských motivácií a morálky, ako sa len dá, čo vytvára istú ambivalentnosť či kompromis. Publikum sa napriek dlhšej minutáži nedozvedá o pozadí postáv takmer nič. Komunikácia sýrskych utečencov so súrodencom žijúcim vo Švédsku, či informácia o tom, že pohraničnej dobrovoľníčke blízky zomrel na COVID, pôsobia synekdochickým a „à propos“ dojmom, zatiaľ čo rozprávanie sa pevne sústreďuje na udalosti odohrávajúce sa priamo pred kamerou. Film sa tým snaží posunúť svoju formu k reportáži, vynecháva však všeobecné informácie, ktoré nám opakovane podávajú spravodajské médiá. Voči tomuto sa Hranica vyhraňuje formálnymi prostriedkami – čiernobielym filtrom a členením mozaiky do kapitol, čím získava viac dystopické, než realistické vyznenie. Nejde o intímnu sondu, no ani o všeobecne aplikovateľný pohľad na krízami sužovanú spoločnosť, a to film v konečnom dôsledku vedie k celkovo ťažko uchopiteľnej naratívnej forme. Výsledkom je skôr zbierka silných momentov a povrchné porovnávanie figúrok na šachovnici, než koherentná spleť osudov.

Spomínané momenty sú skutočnou dominantou Hranice a ťažia najmä z citeľného prepojenia tvorcov s prostredím, kde sa príbehy odohrávajú. Holland sa nebojí byť kritická, no nie je ani zhovievavá voči charakterom poľského ľudu a bieloruských pohraničníkov. V konfrontácii s treťou stranou v podobe zahraničných emigrantov tak vytvára atmosféru paranoje a beznádeje. Prostredníctvom nej publiku predkladá otázky – napríklad o tom, či by v tom lese náhodou radšej nenatrafilo na medveďa, ako na toho (ne)správneho pohraničníka. Nie všetky výrazné uzly na naratívnej niti sú však rovnako účinné. Niektoré z nich pôsobia kvôli neveľkej hĺbke jednotlivých liniek ako zrkadlo čiernobieleho filtra, teda ako tendenčné a jednoliate predstavovanie morálne zafarbených konaní, čo v konečnom dôsledku do istej miery kazí dojem z inak myšlienkovo  podnetných provokatívnych vyústení.

Vzhľadom na špecifiká vnútornopolitickej situácie v Poľsku si po domácej premiére film aj režisérka „vyslúžili“ adjektíva ako „anti-poľský“ či dokonca „propagandistický“; a to od nikoho iného, ako od Poliakov a poľskej vlády. Treba však povedať, že občas až prílišná tendenčnosť Hollandovej rozprávania v žiadnom prípade nepripomína antinacionalistické naladenie či iné politicky zaujaté prejavy. Mediálny lynč je ale dôkazom toho, že filmy ako Hranica, hoci nedokonalé, nadobúdajú svojou výpovednou hodnotou nezanedbateľný význam v komunikácii o problémoch súčasnej spoločnosti. Tvorcovia filmu stúpili na otlak mentality jedného či viacerých regiónov a azda tým podnietili diskusiu o ich podstate a vďaka výrazne optimistickému záveru predstavili aj domnienku, že nakoniec predsa len zvíťazí ľudskosť.

Hranica (Zielona granica, Poľsko/Česko/Francúzsko/Belgicko, 2023) RÉŽIA Agnieszka Holland SCENÁR Maciej Pisuk, Gabriela Łazarkiewicz-Sieczko, A. Holland KAMERA Tomasz Naumiuk HUDBA Frédéric Vercheval HRAJÚ Jalal Altawil, Maja Ostaszewska, Behi Djanati Atai, Tomasz Włosok MINUTÁŽ 147 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 19. 10. 2023

Matej Ambroš, poslucháč Katedry filmových štúdií
foto: Magic Box

Keď „ticho = smrť“

Dokumentárny film americkej režisérky Laury Poitras Všetka tá krása a zabíjanie je príbehom osobnej aj kolektívnej motivácie – postaviť sa a byť hlasom tých, ktorí svoj hlas stratili alebo ho majú príliš slabý na to, aby ich bolo počuť.

Hlavnou hrdinkou je umelkyňa a aktivistka Nan Golding. Film ju predstaví vo dvoch líniách, ktoré zaujímavo prepletajú jej minulosť so súčasnosťou, rovnako ako osobnú rovinu s rovinou politickou. Takmer sedemdesiatročná umelkyňa ako vedúca osobnosť skupiny P.A.I.N., organizuje protesty proti vlastníkom farmaceutickej spoločnosti, rodine Sachlerovcov. Jej cieľom je, aby rodina prijala zodpovednosť za svoje bezohľadné správanie, spojené s americkou opioidovou krízou, a taktiež za zmarené ľudské životy. Keďže meno rodiny dlhodobo figuruje medzi štedrými podporovateľmi umenia, vrátane najznámejších inštitúcií ako Metropolitné múzeum umenia, Guggenheimovo múzeum, Louvre či Tate, väčšina protestných akcií sa odohráva práve na týchto miestach a má podobu umeleckej performancie alebo happeningu. Vzduchom lietajú krvavé peniaze a krabice od liekov vypĺňajú priestor medzi telami aktivistov, ktoré vyzerajú ako mŕtve.

Aktivity skupiny P.A.I.N. sú inšpirované hnutím Act Up, ktoré vzniklo v 80. rokoch na podporu boja proti epidémii AIDS s heslom „ticho = smrť“. Toto ticho veľmi dobre pozná aj Nan Golding. Prvý raz sa s ním stretla po samovražde svojej sestry Barbary a potom keď preventívne skončila v pestúnskej starostlivosti, kde na nejaký čas prestala rozprávať. Jej autentický hlas jej dala až fotografia, čím jej zachránila život. Neskôr, keď objavila nový domov v komunite drag queens, prostitútok, udergroundových umelcov, umelkýň a rôznych vydedencov, ktorých začala fotografovať, stala sa aj ich hlasom. Väčšina z týchto ľudí, vrátane jej najbližších priateľov, podľahla chorobe AIDS.

A teraz je tu rodina Sachlerovcov a jej obete. Vo filme sa prvý raz stretávajú na pojednávaní prostredníctvom online prenosu. Toto už nie je happening, ale konfrontácia so živými ľuďmi, z ktorej miestami mrazí. Ide o najsilnejšie zábery filmu. Podobne ako zábery, ktoré Nan Golding natočila so svojimi rodičmi. So smrťou svojej sestry ich nekonfrontuje priamo, rovnako ako ich priamo neviní, potrebuje len pretrhnúť bludný kruh prenášania traumy z generácie na generáciu a začať chce od seba.

V 80. rokoch sa Nan Golding preslávila tzv. fotografickými slideshows. Koncipovala ich na rôzne témy, variovala podľa nálady a nikdy nebolo možné vidieť tú istú show dvakrát. Takto zoradené fotografie pôsobili veľmi kinematograficky, s čím pracuje aj film Laury Poitras. Ako portrét umelkyne dáva do kontextu život a dielo Nan Golding, na druhej strane ponúka priestor na jej autoterapeutickú výpoveď. Dlhé rozhovory, ktoré režisérka s protagonistkou viedli niekoľko mesiacov, odhalili aj tie najskrytejšie tajomstvá. Rodinná tragédia, trauma a ticho, ktoré ju znásobilo, sú kľúčmi k pochopeniu života a tvorby Nan Golding. Z rebélie sestry Barbary, ktorú zabil konformizmus, sa zrodila jej vlastná rebélia. Priviedla ju k príbehom, ktoré sa nerozprávajú ľahko, ale je dôležité ich počúvať, lebo sú liečivé. Dnes ich veľmi potrebujeme. Rovnako ako potrebujeme nebyť ticho, keď sa dejú neprávosti, ktoré ubližujú. A ktoré zabíjajú! Ako nenávisť pred podnikom Tepláreň na Zámockej ulici v Bratislave. Naša dlhodobá ľahostajnosť totiž spôsobuje, že postupne zomiera aj niečo v nás.

Všetka tá krása a zabíjanie (All the Beauty and the Bloodshed, USA, 2022) RÉŽIA Laura Poitras SCENÁR Nan Goldin KAMERA Clare Carter STRIH Joe Bini, Amy Foote, Brian A. Kates ZVUK Chris Foster HUDBA Soundwalk Collective ÚČINKUJÚ Nan Goldin, David Velasco, Megan Kapler, Marina Berio, Noemi Bonazzi, Patrick Radden Keefe MINUTÁŽ 122 min. HODNOTENIE ●●●●● PREMIÉRA 2. 11. 2023

Jaroslava Jelchová
foto: Film Europe

Keď sa pretnú cesty našich životov 

Romantická dráma sa v istom zmysle zdá byť už vyčerpaným konceptom, hoci niektorým sa to, z pohľadu originality témy, v ostatných rokoch podarilo prekročiť. Filmy ako Niť z prízrakov (2019, r. P. T. Anderson) či O tele a duši (2017, r. I. Enyedi) vniesli do žánru love story novú, neokukanú perspektívu aj uveriteľné postavy. Ku konvenciám formálnej štruktúry sa odvážne postavili mimo iných už režiséri François Ozon s filmom 5x2 (2004) či Richard Linklater v takzvanej „The Before Trilogy“ (1995, 2004, 2013). Ako sa s konvenciami vysporiadali Minulé životy?

V romantickej dráme sledujeme príbeh chlapca (Hae Sung) a dievčaťa (Na), ktorí sú dobrými kamarátmi. V kútiku duše dúfajú (Hae o trošku viac), že keď vyrastú, ich priateľstvo prerastie do niečoho väčšieho. Všetko sa však zmení, keď sa Naina rodina rozhodne zo Soulu emigrovať do kanadského Toronta. Na si vtedy pre anglofónny svet zvolí nové meno – Nora.

Životy oboch mladých ľudí napredujú každý iným smerom. Komunikujú cez Facebook, čím sa cez výstižne napísané repliky dozvedáme, aké zmeny sa v ich životoch udiali. Študent Hae Sung, budúci inžinier, si odkrúca povinnú vojenskú službu v Južnej Kórei, zatiaľ čo Nora sa utiahne do spisovateľského ústrania. A o dve desaťročia neskôr sa na jeden osudový týždeň opäť stretnú v New Yorku.

Réžie a scenára sa ujala mladá 33-ročná americko-kórejská dramatička Celine Song, ktorá pred týmto celovečerným debutom napísala dve divadelné hry a ako scenáristka participovala na úspešnom seriáli Koleso času (2021). Film je čiastočne autobiografický. Rovnako ako hlavná postava aj samotná režisérka emigrovala na západ s túžbou písať. „Písanie je objektivizujúci proces, počas ktorého svoju subjektívnu skúsenosť vlastne pretvárate v objektívnu.“ Nápad nakrútiť tento príbeh dostala, keď sedela v bare v East Village so svojím americkým manželom a svojou láskou z detstva. Presne tak, ako to vyzerá v úvodnej scéne filmu, kde Noru každý z mužov miluje iným spôsobom a v inom jazyku. Do srdca príbehu okrem toho Celine Song vložila aj budhistický koncept „inyeon“, čo v kórejčine znamená prozreteľnosť. Ak sa dvom ľuďom v živote cesty pretnú, znamená to, že sa už niekedy stretli v „minulých životoch“. 

Dej plynie pomaly, režisérka necháva hercov často mlčať, hoci pri dlhých rozhovoroch, naopak, nezaprie v sebe dramatičku. Film má úspechy rovnako u divákov ako aj u kritiky. Najvýraznejšiu chválu zožal za režijný prístup, ale aj za scenár a celkový vizuál (nakrúcal sa na filmovú surovinu) a prirodzené herectvo. V hlavných úlohách Nory a Haeho sa predstavujú mladé talenty Greta Lee a Teo Yoo, ktorí sú v našich európskych končinách takmer neznámi. Majú však v sebe ten správny ostych, ktorý potrebuje každý romantický film. Hoci príbeh nenaplnenej detskej lásky v niektorých častiach tlačí na emócie a je mierne predvídateľný, režisérke Celine Song sa v konečnom dôsledku podarilo vytvoriť z filmu hrejivú a dojemnú romancu, v ktorej rezonujú osud, láska a životné rozhodnutia.

Minulé životy, ktoré v januári 2023 mali na festivale v Sundance svetovú premiéru, vo februári na Berlinale získali Zlatého medveďa a z piešťanského festivalu Cinematik si v septembri odniesli Cenu divákov, vstúpili v polovici októbra 2023 aj do slovenských kín. Film sa bude páčiť najmä tým divákom, ktorí sú vnímaví voči inyeon. 

A nebude ich málo.

Minulé životy (The Past Lives, USA, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Celine Song KAMERA Shabier Kirchner HUDBA Christopher Bear, Daniel Rossen STRIH Keith Fraase HRAJÚ Greta Lee, Yoo Teo, John Magaro, Isaac Powell, Jojo T. Gibbs, Kristen Sieh, Nathan Clarkson, Emily Cass McDonnell, Keelia Clarkson, Seung-ah Moo MINUTÁŽ 106 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 12. 10. 2023

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka 
foto: Filmtopia

So šťastím vyrovnaný samotár o všetkom, čím je

Akékoľvek vytvorenie domáceho tematického alebo portrétneho kinodokumentu musí dnes rátať s tým, že sa nevyhne porovnávaniu s novodobou kvalitnou dokumentárnou tvorbou, ktorá na rozdiel od premenlivej hranej tvorby má v slovenskej audiovízii stabilné miesto a vzbudzuje následné očakávania.

Z úvodných slov sa dá vytušiť, že premiérový dokument debutanta Maroša Brázdu Pravda je to najdôležitejšie nepredstavuje významný príspevok cenenej dokumentárnej školy. Dlhometrážna minutáž venovaná režisérovi a scenáristovi Eduardovi Grečnerovi prináša overený, spoľahlivý postup – príbehovú líniu vedenú životnou chronológiou hlavného protagonistu. Hovoriace postavy, umiestnené v analogických prostrediach alebo občas trochu silene ozvláštnené pozadím urbanistického masívu dotvára starostlivá práca s archívom a filmovými úryvkami. Skladba deklaratívnych a ilustrovaných tematických celkov málokedy vyjde z akademickej podoby a je takmer oprostená od vnútornej emócie, spontánnosti alebo žičlivej náhodnosti. Ale zásluhou vláčneho, kontemplatívnejšieho rytmizovania a mäkkého strihu záberov, aktívne podporených osvedčeným kamerovým citom Juraja Meliša a príjemne clivou tóninou hudobného partu Davida Kollara sa dôkladný, na chlp „dozorovaný“ dokument niekedy preklopí do existenciálneho dychu. Nápaditých okamihov, aké predstavuje súbeh záberov z Grečnerovho filmu s prednesom jeho poézie alebo symbióza hudobného sprievodu s rytmickým zvukom kladiva vo vnútri záberu, tu je však málo. Ani úvodný kontrapunkt otázky na protagonistovu rodinu a potomstvo v jedálni senior domu, priestore odkázanosti na pomoc, sa v takej údernej prostote už v snímke neobjaví. 

Nejde však o rozstrapkané detaily diela, ktorého prioritnou výpoveďou je manifest  dozretých postojov a verejného vyrovnania sa s pociťovanou krivdou. Vážnosť a prísnosť, ktorú Eduard Grečner, vedomý si svojho naturelu, sám o sebe deklaruje, ovplyvnila nielen ťažisko a vyznenie filmu, ale presiahla k jeho konštitutívnej báze, keď režisér a scenárista Grečner nie je len objektom ale priam autoportrétnym činiteľom. Spolu s pietnym prístupom táto presila seba projektovaného objektu, a to napriek pochopiteľnej snahe vyjsť z jeho rámca príspevkami zainteresovaných filmových odborníkov, vyúsťuje do vrstvenia životných deklamácií, najviac príťažlivých vnútornou silou protagonistovej dôstojnej dlhovekosti. A jeho vyrovnanosti prepojenej s nepretržitou intelektuálno-umeleckou aktivitou ako produktívneho úniku od nástrah neskorého veku. 

Nachádzané osobné uspokojenie protagonistu zahŕňa aj zúčtovanie s minulými krivdami, vo filme konkretizovanými režimovými či politickými exponentmi. Avšak skrze bývalý režim fixovaný opozičný výklad filmových dejín založený na exkluzivite autorskej integrity či anachronických súvislostí (napríklad ručná kamera či opustenie filmových štúdií ako princíp pravdivosti) by už mohol byť „prevetraný“ (ak potreba kultúry je „potrebou dýchania“) kritickým či polemickým pohľadom novej, zrejme zatiaľ neexistujúcej generácie filmových bádateľov. Ak otvorená peňaženka bývalej ideologickej moci vyprodukovala aj umelcov hľadajúcich slobodné „seba vyjadrenie myšlienky alebo nálady“, udržovaná nárokovateľnosť tohto postoja voči štátnej moci nemá dotačné dno. 

Film Pravda je to najdôležitejšie manifestuje postavu minulých čias spolu s časom jej odžitých dejín. Dnešní filmári či fanúšikovia filmu si tak môžu odmerať svoju vzdialenosť či blízkosť s manifestačnou vierou v posvätnosť „neuchopiteľného“, „nepomenovateľného“ umenia ako „mystéria“ „neviditeľného chvenia“. Teda toho, čím v sebe šťastný samotár  Eduard Grečner autenticky žije. 

Pravda je to najdôležitejšie (Slovensko, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Maroš Brázda KAMERA Ján Meliš STRIH Róbert Karovič HUDBA David Kollar ÚČINKUJÚ Eduard Grečner, Mária Ferenčuhová, Jelena Paštéková, Katarína Mišíková, Martin Kaňuch, Eva Filová MINUTÁŽ 81 min. HODNOTENIE ●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 10. 2023

Eva Vženteková, filmová publicistka
foto: Artileria