„A predsa, keď sa opäť zahľadíme do jej veľkých tmavých očí, odzrkadľujúcich roky poznania, a na trošku pritvrdo zovreté krásne modelované ústa a potom preskočíme zrakom na ruky, čo sú v neprestajnom pohybe, vraciame sa znova k Zine a Ľubke, rozhlasovej Ľubke z Červenej kaliny. Červená kalina. Kalina dozrela... Je to strach, čo sa skrýva v tých obrovských temných očiach? Melanchólia? Akoby stále čakala, akoby bola v strehu, ale v tom nežnom, večne očarujúcom strehu lanky...Hej, to je ono. Hľadíme pozorne a pod zovňajškom vkusne oblečenej, emancipovanej ženy, matky, poprednej herečky nachádzame dieťa. Roztúžené a čakajúce. Tie velikánske oči akoby sa pýtali: A čo objavím v trinástej komnate.“

Takto opísala roku 1976 herečku Zdenu Gruberovú dramatička a toho času redaktorka časopisu Televízia Elena Antalová citujúc pasáže z rozhlasovej inscenácie novely Červená kalina Vasilija Šukšina v réžii Ivana Terena z roku 1975, kde hrala Gruberová ústrednú postavu Ľuby. Herečka by v novembri tohto roku oslávila okrúhlych 90 rokov a od jej prvej rozhlasovej, ale aj filmovej úlohy ubehlo už skoro sedemdesiat rokov. 

Zdena Gruberová sa narodila roku 1933 v dnešných Šenkviciach a až do stredoškolských čias (hoci si obchodnú akadémiu vybrala najmä z praktických dôvodov), sa neplánovala stať herečkou, hoci jej hlasové predispozície a živelný prejav už od útleho veku vedeli učarovať porotám školských recitačných súťaží. Keďže recitačne neprestala vystupovať ani na strednej škole, práve vďaka jednému takému prednesu dokázala zaujať Františka Dibarboru. Ten jej odporučil prihlásiť sa na Odborný divadelný kurz v Bratislave, ktorý trval kratšie ako štúdium herectva na konzervatóriu a neskôr VŠMU a vznikol ako reakcia na vyšší dopyt po vyškolených hercoch do rozširujúcej sa siete slovenských divadiel. Gruberová na prijímačkách uspela a zakrátko sa ukázalo, že divadelné herectvo je pre ňu naozaj tým pravým povolaním. 

Už roku 1954 sa stala členkou činohry SND, kde zostala pôsobiť celú svoju kariéru na divadelných doskách. Súčasne s divadlom sa vďaka rozkvetu nových druhov umenia rozbehla aj jej kariéra na filmovom plátne a za mikrofónom. Zatiaľ čo v hranom filme sa veľmi nenašla – za jej najlepšiu filmovú úlohu je považovaná postava Marky vo filme Predjarie(1961) Vladimíra Bahnu, ktorá bola jej v poradí štvrtá rola po filmoch ako Drevená dedina (filmový debut) či Kapitán Dabač – médium televízie bolo jej štýlu herectva oveľa bližšie. Keď sa koncom päťdesiatych rokov začala tradícia pravidelného dramatického vysielania v bratislavskej Československej televízii formou tzv. bratislavských televíznych pondelkov, Gruberovej televízna kariéra ako členky národného divadla, odkiaľ televízia čerpala najviac hereckých talentov, sa naplno rozbehla. Na tom, že si nakoniec našla cestu aj k herectvu pred kamerou, má veľké zásluhy aj režisér Martin Hollý ml., s ktorým sa stretla pri práci na televíznej inscenácii Leonida Andrejeva Balada o siedmich obesenýchz roku 1968. „Musím sa priznať, že som veľmi nerada filmovala. Som divadelná herečka a filmovanie je pre mňa príliš rozkúskované. Ale po tomto filme som si uvedomila, že práca s režisérom Hollým bola niečo celkom iné. Do ničoho ma nenútil, ponechával mi tvorivú samostatnosť, a to bolo hlavné,“citoval ju v roku 2001 časopis Mosty. Hlasové schopnosti ako melodický hlas, živelný prednes či cit pre hovorené slovo, vďaka ktorým bola úspešná už na recitačných súťažiach, nemohli vyniknúť vo filmovom herectve, ale naplno ich mohla využiť v herectve rozhlasovom, ktorému zostala verná až do konca života, o čom svedčí aj jej bohatý repertoár rozhlasových inscenácií. 

Rok 1968 bol prelomový nielen v pracovnom živote, keď okrem spomenutej inscenácie dostala titul zaslúžilej umelkyne, ale aj v tom osobnom, keďže sa jej vtedy narodil jediný syn Tomáš. O toho tragickým spôsobom prišla roku 1995 a z tohto dôvodu sa už na divadelné javisko, ktoré mala najradšej, nedokázala viac postaviť.  Napriek tejto bolestnej strate si však dokázala zachovať aspoň zlomok lásky k životu, ktorou vždy prekypovala, a dožila sa veku 83 rokov.

Denisa Jašová, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš – Smrť prichádza v daždi (1965)

„Najviac filmov som robila s Františkom Jurišičom a najdlhšie som pracovala s Ondrejom Slivkom,“ rekapituluje Gabriela Klaučová. Animátorka a režisérka, ktorá 27. novembra oslávi sedemdesiate narodeniny, pokračuje: „Pri animácii sú dôležité tri veci: zručnosť, trpezlivosť a predstavivosť.“

Hlinené rozprávky, Papierová Kika, Bol raz jeden tato, Jurošík, Bratislavské rozprávky... To je len výber z kolekcie televíznych seriálov, pod ktoré sa podpísala ako animátorka. Ide o profesiu, ktorej mená tvorcov sa síce objavia v záverečných titulkoch, koľkí diváci ich ale zaregistrujú... „Nemôžem hovoriť za všetkých animátorov, ale ja som nikdy nemala pocit, že som človek v tieni. Cítila som, že si režiséri moju prácu vážia a mala som šťastie, že bola aj žiadaná.“

Spomína, že prvý jej dal šancu František Jurišič, ktorý ju priviedol k plôškovej animácii. „Práca s materiálom bola pre mňa oveľa dynamickejšia ako klasická animácia.“ Prvým rozsiahlejším projektom, na ktorom pracovala najskôr ako asistentka animátora a potom ako samostatná animátorka, bol televízny seriál Bol raz jeden tato (1981 – 1984) scenáristu Tomáša Janovica a výtvarníka Ondreja Zimku. „V tíme s Jurišičom bolo všetko otvorené a tvorivé, mohla som s nimi byť od začiatku už pri príprave, aj keď som bola spracovateľ. Režisér prijal mnohé nápady, vedel ich spracovať a zakomponovať do filmu, preto ma práca tak veľmi bavila.“Animovala aj hlinu, plastelínu i textil. S rozhýbaním figúrok Kolomana Lešša sa vyhrala pri práci na televíznom seriáli Hlinené rozprávky (1995 – 2002), ktorých režisérom i producentom bol opäť František Jurišič.

Keďže vyrastala v ateliéri maliara a grafika Jozefa Nagya, ako jeho dcéru ju lákala dráha výtvarníčky. Niekoľkokrát sa hlásila na Vysokú školu výtvarných umení, raz aj na scénografiu na Vysokej škole múzických umení. Na talentových skúškach síce uspela, no nikde ju neprijali. „Mala som zlý kádrový posudok, lebo otec sa nechcel vzdať svojej viery ani presvedčenia, že august 1968 bol okupáciou.“ Zaúradovala náhoda... Suseda, ktorá chodila na ŠUP-ku, sa pochválila, že má výbornú prácu v kreslenom filme. Spomenula, že hľadajú spracovateľov, pretože sa má začať veľký projekt Zbojník Jurko (1976) v réžii Viktora Kubala – a poslala ju na konkurz. „Zobrala som portfólio, čo som mala na prijímacie skúšky na vysokú. Ani som nemusela kresliť a hneď povedali, že môžem nastúpiť.“ Do tajov animácie prenikala v praxi, postupovala krôčik za krôčikom. Cez projekcie sa zoznamovala so zahraničnou tvorbou, seminármi s ostrieľanými tvorcami spoznávala aj teoretické princípy animovanej tvorby. Nádejní mladí tvorcovia si mohli na Kolibe aj otestovať svoju kreativitu na projekte Minútky. „Mali sme príležitosť robiť blackouty – vymyslieť si tému, napísať scenár, nafázovať, vykolorovať, nasnímať a v strižni si pozrieť výsledok.“ Išla z filmu do filmu, až kým začiatkom 90. rokov nedostali všetci filmári na Kolibe výpoveď.

Už skúsenú a žiadanú animátorku prekvapila v druhej polovici 90. rokov ponuka Slovenskej televízie, mala režírovať seriál Rozprávky starého Inku. Potešila sa, lenže prekážky nemali konca kraja. „Na Kolibe, ktorá už vlastne neexistovala, sme si prenajali miestnosti. Dokonca tam bola ešte triková kamera. Chodila som tam animovať s maličkým štábom. Mala som úžasného kameramana Martina Gazíka, ktorý podporoval moje nápady čo sa týka kompozície záberov a osvetlenia. Odskúšala som si aj nejaké nové veci, veľakrát to však bola únavná práca, keďže som často bola v ateliéri sama.“  Tak vznikol prvý diel seriálu s názvom Najrýchlejší posol ríše (1998). Na najväčšom medzinárodnom festivale detských filmov v Chicagu zabodoval, jej animovaný film získal Montgomery Prize. „Je to cena za debut. Film sa im veľmi zapáčil, vidno to aj z reakcií. Iste aj preto, že bol o Indiánoch,“ konštatuje s úsmevom režisérka, ktorá po cenu musela do Chicaga. Ďalšie časti seriálu už ale svetlo sveta neuzreli. Úpadok televíznej tvorby koncom 90. rokov pokračoval, peniaze sa škrtili a napriek medzinárodnému úspechu sa na pokračovanie Rozprávok starého Inku nenašiel ani halier.

Ako animátorka spolupracovala v novom tisícročí s Vandou Raýmanovou na projekte Kto je tam? (2010). „Kamery už boli spojené s počítačom, celú animáciu som robila na neutrálnom pozadí, na ktoré sa potom kľúčovali pozadia. Mohla som sa sústrediť na animáciu postavičiek a rekvizít, všetko ostatné sa robilo v postprodukcii v počítači.“ Svoje skúsenosti a kontakty využila pri realizácii trinásťdielneho seriálu Rudolfa Urca Čarovný svet animovaného filmu(2010), ktorý predstavil cez najosobitejšie diela a najvýraznejších autorov cestu slovenského animovaného filmu v priebehu takmer šiestich desaťročí.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív Gabriely Klaučovej