Jakub Lenčéš

filmový publicista

Film Biela na bielej Viery Čákanyovej zapletá znepokojivé dilemy. Potichu oscilujú v nezrušiteľných genetických pračiarach tohto zamyslenia, ono ich však v tejto chvíli odsúva, škrtá. V dierach zaplnených textom zatiaľ Antarktída premieňa ľudský priestor na mesačný horizont. V týchto dierach: náčrty otázok, náčrty odpovedí. Kde sa filmárka ocitá, keď sú obrazy neodlíšiteľné od rámov a z kamery-oka je rezervoár noci? Čo sa na bielej asi deje s vnímaním? Prečo je to dôležité? A môže sa vlastne videnie odpútať, vymaniť sa z (nepretržitého väzenia) antropocentrického sna o videní? 

Videnie je funkčné; je v pokoji a v bezpečí práve vtedy, keď dokáže rutinne, bezbolestne prinútiť viditeľné k tomu, aby sa mu predstavilo. Znaky, farby, stavy a figúry predsa musia obiehať. Vrhajú sa proti tvári, spoluutvárajú poznanie, výsostne ľudský svet. Odrážajú také bytie, v akom sa percepcia vždy opiera o (ne)viditeľné zásady a návyky – skladanie celku z fragmentov je návyk, ktorý umožňuje reč filmu – a kde neexistuje nič bez kultúrnej podmienenosti. Čo ale s videním, ktoré už prinucovať nedokáže?

Situácia je takáto: filmárka si píše s chatbotkou, tá relativizuje videnie, vnímanie a cítenie ako také. Celá spočíva na bielej, dotýka sa jej, resp. je bielej dlho vystavená. A bielu, zdá sa, nie je možné ľahko prinútiť, vyžaduje si čas. 

Biela odrážaním nútenia sama tlačí ľudské videnie k inováciám, a to práve tým, že takmer námesačné odvíjanie sa videnia, ono „bezpečné“, netvorivé ľudské videnie narúša. Upcháva jeho obeh. Vyzlieka z obehu. Byť v priestore bielej znamená ustrnúť na prahu signifikácie. Zamotať sa v (ne)ľudských arkádach, v hmlovinách abduktívnych interpretácií. V tučniakoch. Okľukou ale privádza i naspäť do vnútra: Viera Čákanyová si bielou preplachuje krv, cez bielu je (znovu) živá, živšia, ešte raz. 

Osamelosť je druhým zásadným pocitom. Biela vsakuje v osamelosti. Maurice Blanchot hovorí o esenciálnej osamelosti, ktorá sa od osamelosti vo svete líši. Druhá je (v skratke) separáciou bytostí, no v tej esenciálnej sa subjekt odvracia od seba: chýba svojmu bytiu, aby sa ničota stala jeho schopnosťou. Viera Čákanyová v istom bode už nezakúša svet, stretáva sa s tým, blanchotovsky povedané, čo existuje „za ňou“ (ako pozadie), s tým, čo ju skrýva, aby samo bolo. Z jej miznutia sa tak stáva aj jej (obnovené, biele) zjavovanie. Čo to ale znamená? 

Otázky sa kopia, text-fénix pobýva, migruje medzi Orfeom a Eurydikou. Stráca sa na bielej, je miestom, ktorým vedie rám. Tranzitná súčasnosť nemilo vyzýva. Myslím si, že film Biela na bielej, okrem iného, dáva na vedomie, že človek môže aj nevidieť a nebyť – je kontaminovaný i presahovaný koncom, cudzotou, ne-ľudským –, v podobnom pohybe sa však núka dodať, že z tohto ne-videnia, ne-bytia (ešte pred začiatkom) i začína. Akoby sa (jedine) cez túto bielu iniciáciu mohol stále blížiť, znovu si navykať na kroky sebavedomé a slobodné. Biela je dvojbodkou.