Roman Varga (4. 5. 1951 – 11. 10. 2023)

Významný slovenský filmový strihač Roman Varga zomrel 11. októbra vo veku 72 rokov. Absolvent FAMU sa podpísal nielen pod úspešné hrané, ale i dokumentárne filmy. Spolupracoval s režisérmi ako Vlado Balco, Ľubomír Slivka, Miroslav Šindelka, Ján Piroh, Juraj Lihosit, Vladimír Štric, Eduard Grečner, Marek Kuboš, Robert Kirchhoff či Martin Šulík. Vo svojej filmografii má snímky ako Pasodoble pre troch (1986), Zakázané uvoľnenie (1986), Staccato (1986), Postoj (1988), Sagarmatha (1988), Vlakári (1988), Vášnivý bozk (1994), Žel. st. 2. tr. Kraľovany(1998), Krajinka (2000) či Hej, Slováci (2002). Ako dlhoročný pedagóg na VŠMU v Bratislave vyškolil niekoľko generácií strihačov a pôsobil aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Na Romana Vargu si pre Film.sk zaspomínali jeho kolegovia. 

Marek Šulík, strihač a dokumentarista

Romana Vargu som spoznal počas môjho štúdia, keď ešte odborné katedry na VŠMU neexistovali. Učil nás predmet Strihová skladba. Jeho mimoriadna pedagogická kvalita nespočívala v teoretizovaní, to mu moc nešlo, ale predovšetkým v jeho mimoriadnej ochote naplno spolupracovať na študentských filmoch. Roman bol zdravý človek, netrpel komplexami: náš vzťah bol od začiatku kamarátsky a rovnocenný, nepociťoval som bariéru umelo budovanej „autority“, nikdy nám nedal najavo, že sme „len“ študenti. Nenudili sme sa s ním. V jeho postoji k filmu akoby nerozlišoval medzi prácou na celovečernom filme pre kiná, reklamou, alebo študentskou prácou. Všetko robil s rovnakou poctivosťou a zaujatím. Možnosť priamo pozorovať a zažiť profesionála pri práci, ktorú má rád (pri ktorej sa raduje, trápi, mýli atď.) považujem dodnes za najlepší z možných pedagogických prístupov. Roman, ako strihač, mal v sebe hravosť, vedel sa otvoriť aj formálnym hrám a nápadom, a mal cit pre jazyk toho – ktorého filmu. Z tých Romanových filmov, ktoré poznám, mám najradšej krátke dokumentárne filmy Mira Šindelku (Chveniea Napísané) a film môjho brata Martina Ticho a často ich púšťam aj študentom.

Marek Kuboš, dokumentarista

Roman Varga – postupne som sa k nemu od prvého stretnutia približoval –  čím dlhšie som bol pri ňom – tým viac ma to tešilo – vychutnával som si zo začiatku jeho strihačské poznámky a úvahy – čo je to film, ako funguje – neskutočne sme sa vedeli baviť o hudbe – nielen o Led Zeppelin – väčšieho elegána ku ženám som nestretol – vždy pomohol pri obliekaní do kabáta a iné galantnosti – málokedy sa dal pozvať – zatiahol to za mňa – za  ľudí, ktorými bol obklopený – posledné roky som s ním zažil aj celé víkendy – v porote amatérskeho filmu v Hriňovej – spali sme v jednej izbe – takmer 60 hodín v kuse spolu – humor – porozumenie – zdravé polemiky – pivo – vážil som si jeho pohľad na svet a ľudí okolo – išla z neho človečina – stretli sme sa pred 27 rokmi – takže Romanko je v takom mojom klube dvadsaťsedmičkárov – výnimočná bytosť – DOBROTA–ROZUM–LÁSKA.

Martin Šulík, režisér

Roman bol o desať rokov starší, ale hneď sme sa skamarátili. Mal slnečnú povahu. Spoznali sme sa cez Vlada Balca, ktorý s ním v polovici osemdesiatych rokov strihal dokumenty a neskôr aj hrané filmy. Mimochodom, Roman ho volal Balčisko, aby zdôraznil veľkosť jeho osobnosti. Vtedy spolupracoval aj s Dežom Ursinym, Dušanom Rapošom, Jurajom Lihositom, Ivanom Renčom, Mirom Šindelkom, Ľubomírom Slivkom, Lojzom Ditrichom či Pawlom Trzaskom. V jeho strižni sa striedali režiséri s rôznym pohľadom na život aj na film. Dokázal sa prispôsobiť rozličným žánrom a poetikám, striedanie tvorivých metód a prístupov mal rád. Neustála zmena mu bránila pristupovať k robote stereotypne. A myslím, že ho bavilo spoznávať nových ľudí, prenikať do iných svetov. O filmoch sme mudrovali nielen v strižni, ale aj v záhradnej reštaurácii Slamená búda, ktorú Dežo Ursiny volal vysunutá dramaturgia. Alebo pri ceste do Jura, kde sme išli kupovať víno na jeho svadbu. Vlastne o filmoch sme vtedy mudrovali všade – pivo aj utopence boli lacné a času sme mali  mnoho.

Pracovať na starom strihacom stole bolo ako hrať na organe. Nohy ovládali pedále na prevíjanie, ruky zakladali a strihali filmové pásy. Pozorovať Romana pri robote bol zážitok. Za stolom často fajčil, sedel zahalený v oblaku dymu a popol odklepával do malej škatule od filmu. Keď hľadal zábery zavesené v basičke, pripomínal Budhu v indickom chráme. Mal so mnou božskú trpezlivosť, vtedy už bol skúsený strihač a ja ucho. Všeličo som sa od neho naučil. Málokedy kritizoval, ale vždy špekuloval, ako chyby v nakrútenom materiáli využiť a zmeniť na výhodu. Mal rád vzácne chvíle, keď sa do filmu nečakane vkradla náhoda, ktorá oživila toporné rozprávanie. Roman mal zmysel pre humor,  pri robote bolo veselo a ja som sa do strižne tešil. 

Po zrušení Koliby sme na dlhý čas stratili kontakt. Opäť sme sa začali stretávať až na Filmovej fakulte VŠMU, kde sme učili. Školský bufet sa nedal so Slamenou búdou porovnať. Žiadne utopence, žiadne pivo, na mudrovanie o živote a filme bolo menej času. Roman akosi zvážnel, ale v oku ostala veselá iskra.

Nemusel ešte odísť. Niet s kým spomínať na dobré časy.

mak
foto: Marek Kuboš