O (po)tápaní

V tejto rubrike sme sa postupne vracali k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomínali sme ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Na tom sa umiestnil víťazný film ankety 322 (1969) Dušana Hanáka. 

„Vážení súdruhovia, odpustite mi, že až dnes odpovedám na Váš list [...]. Tematika scenára ,322ʻ sa vôbec nekryje s námetom, ktorý máme v pláne. Náš program bude totiž príbehom skutočných potápačov a jedna jeho časť sa bude odohrávať na brehoch mora. K domnienke o zhodnosti ma zviedol názov knihy, ktorú som si potom však prečítala zároveň so scenárom a tak som pochopila svoj omyl. Pozdravujem Vás, Ing. J. Průchová, redaktorka HRPD ČS televízie, Praha.“

Úsmevné zistenie Jarmily Průchovej je jednou z prvých vecí, na ktoré bádateľ v dokumentačnej zložke filmu Dušana Hanáka 322, dochovanej v archíve Slovenského filmového ústavu, narazí. Následne objaví posudky literárneho scenára, ktorý Hanák pripravil v spolupráci s Jánom Johanidesom, autorom prvotného inšpiračného zdroja pre vznik snímky – poviedky Potápača priťahujú pramene mora (1963). Posudky sú to najmä kladné. Pripravovanú látku sa odvážil označiť za „povrchnú, lacnú, módnu/ no aj staromódnu/ ba i pozérsku“ iba Emil Lehuta. Zvyšok hodnotiteľov a hodnotiteliek však už v prípravných fázach postrehol potenciál budúceho filmu storočia, „skoro až mikroskopicky predstavujúceho svet ľudskej ľahostajnosti, cynizmu a egoizmu“ (Štefan Uher). So „starostlivou vnútornou výstavbou jednotlivých obrazov“ (Katarína Hrabovská), kde „udalosti a motívy sú veľmi presne odpozorované, zaznamenané až akýmsi drobnopisom“ (Alfonz Bednár), javil sa scenár už vtedy ako „zábezpeka konečného úspešného tvaru na plátne“ (Maximilián Nitra).

Ak by sme sa pri bádaní rozhodli otvoriť inú dokumentačnú zložku patriacu k 322, razom by nás zahltilo množstvo textov, ktoré o snímke od doby jej uvedenia vznikli. Od recenzií, cez rozhovory s Dušanom Hanákom, až po komplexné analýzy postihujúce snáď každý jej aspekt. Už niekoľko desaťročí pretrvávajúci záujem o teoretickú reflexiu 322 nepochybne prispel k upevneniu pozície snímky, ako i osobnosti jej režiséra, v kánone slovenskej kinematografie. Je to navyše film vysoko autorský, umelecký, radený k československej novej vlne (na prvých dvadsiatich miestach ankety je až polovica (!) diel zo 60. rokov). A možno istým spôsobom ide aj o ťažko preniknuteľný film – kľúč, akým ho dešifrujeme, veľa vypovedá o nás samých, preto sa o to naprieč generáciami a zmenami režimov pokúšame. 

Nie ojedinele sa totiž stáva, že človek je konfrontovaný s nepredvídateľnými udalosťami, ktoré môže iba veľmi ťažko ovplyvniť. Tie môžu viesť k životnému bilancovaniu, prehodnocovaniu, učeniu sa znova žiť. V podobnej situácii sa ocitá aj hlavný hrdina Jozef Lauko, keď mu v nemocnici oznámia, že je chorý.

Lauko sa v myšlienkach ohliada za svojou minulosťou. Životu pod ťarchou viny prameniacej z jeho straníckej minulosti sa skôr prizerá, než by ho prežíval. Stáva sa pasívnym pozorovateľom, skrz ktorého máme možnosť spoznať okolitý svet a v konečnom dôsledku aj jeho samého. Lauko žije v zaľudnenom prostredí a zažíva početné interakcie s kolegami z práce, nemocničným personálom, vlasatým mladíkom Vladkom, ľuďmi z okolia a v neposlednom rade s bývalou manželkou Martou a jej milencom Petrom. Ich charaktery tvoria pestrú mozaiku rozličných hodnôt – nadriadený v práci môže predstavovať nezmyselné normy a dvojitý meter, ktorý sa v nich často uplatňuje. Vladko sa príkazom a nariadeniam snaží unikať, je svojský a do filmu vnáša zdanie slobodného, šťastného života. Marta túžiaca po citovom naplnení naopak hľadá šťastie prostredníctvom materiálnych vecí. Lauko u väčšiny týchto ľudí nenachádza pochopenie a pocit vzájomnosti. Ich životy plynú ako rovnobežky bez styčných bodov – dialógy tak ostávajú často nedokončené, dopovedanie akcií je rovnako nepodstatné... Ukazuje sa, že nenaplnený citový život je niekedy nebezpečnejší než smrteľná choroba. 

322 istým spôsobom zdôrazňuje aj celkovú normatívnosť spoločnosti. Skoro na všetko máme číselné označenie. Na dobytok, typ choroby, vozidlo, číslo domu a pomocou čísla občianskeho preukazu v konečnom dôsledku aj na človeka. Prízvukovanie tohto faktu vytvára ostrý kontrast k veciam neoznačiteľným – k citom. Pripomína nám, že život nevtesnáme do tabuliek akéhokoľvek druhu. 

Snímka zároveň otvára aj o čosi osobnejší dialóg. Keď Lauka zavolajú do nemocnice, z telefónu sa ozve: „Zoberte si len to najnutnejšie.“ Hlavný hrdina sa rozhliada po byte, otvára skrinky, šuflíčky a škatuľky, no to najhlavnejšie nikde nenachádza. Nakoniec do kufra vkladá topánky. Otázka, čo je pre život najnutnejšie (nie len v materiálnej forme), povieva s kovovou pachuťou vo vzduchu a divák si ju musí zodpovedať sám. 

V útvare Hlavnej redakcie propagandy a dokumentaristiky Československej televízie v Prahe sa možno zmýlili, keď tvrdili, že sa ich námet sa s filmom 322 nekryje. Obe diela sú o potápačoch, ktorí sa ocitli na brehu mora. Tie moria sú síce odlišného charakteru, ponor je však rovnako hlboký. Obaja potápači sa vnárajú do neprebádaného územia chrbtom napred bez toho, aby vedeli, čo ich čaká. A až vtedy, keď definitívne prekonajú bariéru – fyzickú či epistemickú, im je umožnené poriadne sa rozhliadnuť. Ponor do vnútra človeka či spoločnosti sa vo filme storočia stáva rovnako vábivým, ako skutočné pramene mora.

Žofia Ščuroková, poslucháčka katedry filmových štúdií na FTF VŠMU 
foto: archív SFÚ, Margita Polónyová