Slovenská filmová historiografia stále pripomína ementál 

Oddelenie vedy a výskumu patrí k najmladším oddeleniam Slovenského filmového ústavu. Vzniklo v januári 2016 v nadväznosti na znenie zákona o audiovízii, podľa ktorého (§ 20 c) Slovenský filmový ústav „vykonáva vedeckú a výskumnú činnosť“. Vedeckovýskumné aktivity však sprevádzajú činnosť SFÚ – aj keď s prestávkami – už celé desaťročia. V rubrike Neviditeľné profesie SFÚ sa preto pozrieme, ako sa vede a výskumu v SFÚ darilo kedysi a ako tu funguje dnes.

Už v čase vzniku slovenského Filmového ústavu v roku 1963 bolo jedným z jeho poslaní „vytvárať podmienky pre filmovo-bádateľskú prácu“, zároveň však vtedy ústav nemal ani jediného výskumného pracovníka či pracovníčku. Ako píše Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie 1896 – 1969, „jediným riešením bolo zaistiť od zimného semestra 1963/1964 na Katedre slovenského jazyka FiF UK v Bratislave výberový seminár z teórie a dejín filmu pre 4. a 5. ročník“. Viedol ho Emil Lehuta. O desať rokov neskôr, keď v SFÚ vstúpil do platnosti nový organizačný poriadok, bol už vedeckovýskumný útvar integrálnou súčasťou ústavu. Na výskumných pozíciách začiatkom sedemdesiatych rokov istý čas pracovali napríklad Peter Mihálik či Pavel Branko, režimom odklonení z viditeľnejšej filmovej tvorby či filmovej kritiky. Ich práce venované histórii slovenskej kinematografie sa však k čitateľom dostali až po roku 1990. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, keď minister Mečiarovej vlády Dušan Slobodník menoval do funkcie riaditeľa SFÚ – NKC už spomenutého Emila Lehutu, výskumné a aj edičné oddelenie bolo zrušené a jeho zamestnanci prepustení. Vydávanie odborných a vedeckých knižných publikácií sa v SFÚ nanovo naštartovalo až po roku 2000, keď vzniklo edičné oddelenie. 

Okrem základného historického výskumu, ktorý je súčasťou súboru činností oddelenia knižničných služieb a dokumentácie – niektorým jeho činnostiam sme sa venovali v minulom čísle, – sa však drvivá väčšina vedeckého výskumu vtedy stále realizovala výlučne v univerzitnom a akademickom prostredí. Situácia sa pozmenila s projektom Digitálna audiovízia, ktorý SFÚ realizoval v spolupráci s RTVS v rokoch 2011 až 2015. V súvislosti s ním vzniklo viacero štúdií o slovenskej kinematografii, napríklad z pera Evy Filovej, Evy Šoškovej, alebo aj autorky tohto textu.

Samostatné oddelenie vedy a výskumu, vytvorené v roku 2016, viedol najskôr Michal Michalovič. Za jeho pôsobenia získal SFÚ v roku 2017 od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Osvedčenie o spôsobilosti vykonávať výskum a vývoj. Dnes oddelenie vedie filmová teoretička Jana Dudková. Od roku 2020 v ňom pôsobí aj filmová historička Petra Hanáková. Podstatou ich práce je minuciózne hľadanie, konštruovanie či nasvecovanie výskumných tém – je to často zdĺhavý proces, z ktorého napokon vidno až výsledok. Petra Hanáková sa v SFÚ venuje predovšetkým historickým témam. „Dnes už veľké koncepcie a teórie veľmi nefungujú a dejiny kinematografie, nech už sú, aké sú, sú napísané,“ vysvetľuje. „Slovenská filmová historiografia však stále pripomína deravý ementál, je tu obrovské množstvo neurobenej práce. V oddelení výskumu ju dnes nedokážeme a nemáme ani potrebu uchopiť a spracovať takpovediac veľkou, no takisto deravou lyžicou. Venujeme sa teda témam, ku ktorým prirodzene inklinujeme, pretože veda (naše remeslo) sa dá dobre robiť len vtedy, ak sa robí z hlbokého interesu, s vášňou a nasadením.“ O svojej metóde hovorí: „Pracujem na báze čiastkových štúdií – akoby som do tých dier v ementáli dejín slovenskej kinematografie postupne vpúšťala cement. Tak ako som sa predtým zoširoka venovala kinematografii Slovenského štátu, teda neskúmala som len osobu, alebo len film, tak sa teraz venujem kinematografii 50. rokov, resp. obdobiu od 1945 – 1948 do 1956, kde si opäť nachádzam čiastkové témy. Jedného dňa z toho možno vznikne komplexný obraz tej doby. Najviac ma baví archívny výskum – hľadám dokumenty, či už v archíve SFÚ alebo v iných archívoch, v Slovenskom národnom archíve, kde sú fondy, pod ktoré po roku 1945 prislúchal film, napríklad fond Povereníctva informácií, neskôr fond Povereníctva kultúry, tiež rôzne stranícke fondy, alebo hoci aj v archíve Slovenskej národnej galérie, a potom z nich abstrahujem výpovednejšiu, hoci stále čiastkovú tému. Nehľadám teda celkový obraz, tak ako to robil u nás hlavne Václav Macek, viac ma zaujímajú „sondy“, spustené v rámci jedného užšie vymedzeného obdobia.“

Jana Dudková sa venuje súčasným interdisciplinárne zameraným témam, najmä posthumanizmu a ekologickým aspektom slovenského filmu, a snaží sa oddelenie viesť k zabezpečeniu spoluprác umožňujúcich výmeny know-how s domácimi a zahraničnými teoretikmi. Vďaka nej prišli na Slovensko odborníčky Ewa Mazierska a Andrea Virginás, ktorých prednášky sa uskutočnili v rámci projektu KADU 2023. Na jeho dramaturgii, koncepcii a čiastočne aj produkcii sa podieľali aj obe zamestnankyne oddelenia.

A v čom je vedeckovýskumná práca priamo v prostredí SFÚ špecifická? „Neoceniteľná je prítomnosť Národného filmového archívu s jeho zbierkovými fondmi, najmä filmami, ale aj knižnice a najmä dokumentácie pod jednou strechou,“ hovorí vedúca oddelenia Jana Dudková. „Bolo by však výborné, keby SFÚ vytvoril podmienky na interné bádanie aj iným výskumníkom a výskumníčkam. V minulých rokoch v oddelení vedy a výskumu totiž výskum realizovala najmä Petra Hanáková, ktorá tu pripravila knihu Máme svoj film! (SFÚ ju vydá ešte v roku 2023 – pozn. red.). Michal Michalovič rozbehol viaceré čiastkové výskumy a taktiež pripravoval film o francúzskom režisérovi Alainovi Robbe-Grilletovi či zabezpečoval pozvané prednášky zahraničných hostí. Popritom však oddelenie vedy a výskumu robilo dramaturgiu Filmotéky a prevádzkovalo Filmový kabinet. V rámci Filmotéky mala napríklad Petra Hanáková svoju sekciu venovanú krátkym slovenským filmom, no Filmotéka by podľa môjho názoru nemala byť hlavnou náplňou práce ani poslaním vedeckovýskumného oddelenia. Našou úlohou je najmä vykonávať a sprístupňovať výskum, zabezpečovať rôzne formy jeho zverejňovania a iniciovať spoluprácu s ďalšími výskumnými pracoviskami doma a v zahraničí. Fungujeme však aj ako odborné konzultantky, obracajú sa na nás médiá, keď spracúvajú témy venované slovenskej kinematografii. Zároveň máme rozbehnutých viacero spoluprác, napríklad pre platformu Dafilms pripravila Petra kurátorský výber filmov Karola Skřipského so sprievodným textom aj videoúvodom.“

„Niekedy práve pri takejto práci narazíme aj na absenciu odbornej literatúry týkajúcej sa aj významných tvorcov. Písala som nedávno encyklopedické heslo o Ladislavovi Kudelkovi, ku ktorému okrem textov Rudolfa Urca a Pavla Branka existuje len minimum ďalších zdrojov. Tým sa hneď otvára otázka potreby ďalšieho výskumu,“ dopĺňa Petra Hanáková. „Zároveň je nesmiernou výhodou výskumu v SFÚ práve to, že oddelenie dokumentácie a knižničných služieb nám dokáže poskytnúť napríklad kompletnú a stále dopĺňanú bibliografiu k slovenským filmom.“

„Bolo by ideálne, keby sa v našom oddelení dali realizovať krátkodobé, napríklad ročné výskumné projekty, kde by hosťujúci výskumníci alebo výskumníčky pre SFÚ spracúvali témy, ktoré nie sú pokryté a ktoré ich zároveň fascinujú,“ uzatvárajú obe pracovníčky.

Mária Ferenčuhová
foto: Miro Nôta

Meir Lubor Dohnal

dramaturg a scenárista

To sa ešte Grösslingová volala Červenej armády. Dom číslo 32 bol magickým miestom. Rozhodovalo sa tam o nápadoch a projektoch pre budúce slovenské filmy. Niekedy na jar 1966 som tam prvýkrát strčil nos, ako scenárista z neďalekej Prahy, v obnosených topánkach, taká imitácia pána K. 

Vtedy sa do Bratislavy lietalo vrtuľovým Iľjušinom štrnástkou, v ktorom nielen scenáristom zaliehalo v ušiach. Išlo o „Kristušiaky“, o Kristove roky, putovali sme s Jurajom Jakubiskom vo dvojici. On už bol na lietanie a putovanie do istej miery zvyknutý, keďže ako vojak hopsal padákom. 

O dva roky neskôr, čuduj sa svete, som do toho istého domu s tou istou vôňou dochádzal ako zamestnanec. Zásluhou osudu a Alberta Marenčina som sa stal dramaturgom v prvej tvorivej skupine. Kolegyne a kolegov vídam, akoby som vyvolával duchov. Zabúdam aj si vymýšľam. Zabudnúť nemožno na pani Kubišovú, sekretárku, ktorá sa o nás (aj o mňa) starala ako o ohrozené deti. Mal som tú česť a tú radosť stretnúť tu Petra Solana, Stana Barabáša, Štefana Uhra a ďalších pánov a panie, o ktorých dielo sa dnes Slovenský filmový ústav stará. Tiež Ivana Balaďu. S ním moja spolupráca so slovenskými režisérmi potom pokračovala aj v Prahe, kým nespadla klietka. 

Klietka padala a spadla od augusta, v ktorom Červená armáda vpadla do Bratislavy druhýkrát, do chvíle, keď červení páni zabuchli dvierka. 

Znovu som sa v tom dome objavil po ďalších viac ako dvadsiatich rokoch a ajhľa – medzi priateľmi o generáciu mladšími a s inou úlohou. Ten dom je dodnes miestom magickým, aj keď k starostlivosti o pôrodné bolesti tvorcov – filmárov sa pripojila aj starostlivosť o naše hroby. 

Čas plynie, práca čaká a pár nadšených a filmu oddaných ľudí ju zdoláva krok za krokom. Slovenský filmový ústav, zostaň nám zdravý a svieži!     

Dušan Trančík

režisér

V čase, keď sa slovenskí filmári ocitli v osamelosti a potrebovali pomoc, mám na mysli transformáciu štátneho filmu po roku 1990, zohral Slovenský filmový ústav svoju nezastupiteľnú úlohu. Stal sa postupne jediným právnym subjektom, ktorý reprezentoval náš film v zahraničí a všemožne sa snažil podporovať jeho domáci rozvoj. Vyzerá to ako samozrejmosť, ale v čase, keď sa rapídne zoštíhlila výroba hraných filmov na Kolibe a filmoví tvorcovia sa z večera na ráno ocitli na okraji kultúrno-spoločenského diania, bol práve filmový ústav inštitúciou, ktorá nám bola najbližšia. V tom prechodnom čase som sa zúčastnil medzinárodných konferencií, kde reprezentoval práve SFÚ. 

Pri digitalizácii mojich starších filmov som prišiel do profesionálneho kontaktu s riaditeľom ústavu Petrom Dubeckým, ktorý dokázal združiť osobnosti so zmyslom  pre vnímanie moderného filmu. Osobne som pri využívaní archívu SFÚ spolupracoval na viacerých dokumentárnych dielach s Ivankou Vargovou a pri príležitosti vydania mojich filmov na Blu-ray disku som sa stretol s profesionalitou viacerých – s Mariánom Hausnerom, Petrom Csordásom, Mariánom Brázdom a Martinom Kaňuchom.

Pozitívne vnímam aj časopisy Kino-Ikon a Film.Sk, ktoré nám svojimi textami otvárajú okná do filmového sveta.