Kľúč k úspechu? Keď príbeh diváka zasiahne

Pôvodom slovenský filmový a televízny producent a distribútor Ján Mojto koncom 60. rokov emigroval do Nemecka. V 80. rokoch rozbehol úspešnú spoluprácu Koliby so štúdiami v Mníchove a patrí medzi najväčších neamerických producentov na svete. Rozprávali sme sa s ním pred galavečerom cien OTO (Osobnosť televíznej obrazovky), v rámci ktorého ho uviedli do Siene slávy. 

Dá sa z aktuálnych trendov v oblasti produkcie a distribúcie filmov odčítať, ako bude vyzerať výroba a šírenie audiovizuálnych obsahov napríklad o desať rokov? Ako do tohto procesu zasiahla pandémia?
Pandémia a s ňou spojená kríza priniesla nové problémy, ale zdôraznili sa ňou aj tie už existujúce. Európsky filmový, televízny a celkovo audiovizuálny priemysel bojuje s tým, s čím bojoval aj pred pandémiou. Výraznejšie sa ukázali jeho slabosti. Návštevnosť kín klesá už roky. To je štrukturálny problém, nielen problém pandémie. Pandémia ukázala silu amerických alebo neeurópskych platforiem a veľkú úlohu, ktorú hrajú v distribúcii programov. Európa nemá vlastnú SVOD platformu a európske producentské spoločnosti, respektíve európski producenti, sú pomerne malé. Zrejme sa zrýchli proces konsolidácie a vzniknú väčšie, kapitálovo silnejšie producentské jednotky. Ale pandémia hlavne ukázala, aké dôležité sú audiovizuálne obsahy. Všade na svete ľudia sedeli doma a svoj čas venovali vo väčšej miere pohyblivým obrázkom. Aj na európskej úrovni si v Bruseli uvedomili, že audiovizuálne programy, či už televízne, alebo filmy, nie sú len kultúrnym prvkom a nie sú dôležité iba preto, že sú súčasťou kultúry. Majú aj hospodársky význam, pretože zamestnávajú veľa ľudí. Súčasne sú aj nositeľmi hodnôt – priamo aj nepriamo, tým, čo rozprávajú a ako rozprávajú. Z tohto všetkého dnes prevláda vedomie, že to, čo robíme, teda výroba a rozširovanie programov, filmov, televíznych seriálov a tak ďalej, má pre spoločnosť veľký význam. Zdá sa, že kreatívny priemysel bude jedným z centrálnych bodov nového päťročného hospodárskeho programu Európskej únie. Každý štát by mal mať záujem rozširovať svoju filmovú a televíznu tvorbu do sveta.

Aké príležitosti teda priniesla súčasná krízová situácia? Ktoré z nich sa týkajú aj slovenského filmového a televízneho priemyslu?
V každej kríze je aj nejaká príležitosť. Sú to dve súčasne prebiehajúce alebo súčasne existujúce roviny. Každý rečový región alebo každý štát, každá krajina má svoj televízny a filmový priemysel. Vyrába v jazyku, ktorým sa tam hovorí, a je naň viazaný. Všetci sme však čoraz viac súčasťou určitého globálneho systému, pretože všetky prekážky rozširovania obsahu sú dnes prekonané. Pre každú krajinu to znamená na jednej strane úlohu uchovať si vlastnú výrobu, čo je myslím aj kultúrny cieľ a je to súčasťou európskeho politického povedomia. Filmy a televízne seriály sa nevyrábajú preto, aby sa režiséri zabávali a herci sa mohli ukazovať, má to oveľa väčší a dôležitejší význam. Na druhej strane je otázka, ako sa zapojiť a dostať do širšieho kontextu. Čím je krajina menšia, tým je to zjavne ťažšie. Holanďanom sa to podarilo. V 90. rokoch ako malá krajina nemohli vyrábať veľké televízne seriály, ale práve v Holandsku vtedy vznikli nové formáty, ktoré v posledných dvadsiatich-tridsiatich rokoch preberal skoro celý svet. Čiže otázkou je, aké miesto si nájsť v globálnom koncepte.

Existuje recept, ako úspešne vyrábať a distribuovať audiovizuálny obsah do celého sveta?
Keby mi niekto v mojej firme povedal, že má kľuč k úspechu, okamžite by som mu odporúčal, aby išiel robiť niekam inam. Recept neexistuje, pretože všetky recepty spočívajú na minulosti. Úspech v minulosti obsahuje iba časť kľúča k úspechu v budúcnosti. Programy potrebujú približne dva roky medzi myšlienkou a tým, keď sa dostanú k divákovi, možno osemnásť mesiacov, keď to ide rýchlo. V dnešnom svete sa za osemnásť mesiacov zmení tak veľa, že kto je dnes presvedčený o svojom budúcom úspechu, môže byť nakoniec nemilo prekvapený. Hoci recept neexistuje, existujú skúsenosti, na tie treba dať. Máme cit alebo pocit, ktorý možno nazvať sumou skúseností z minulosti. Potrebný je aj cit alebo zmysel pre príbehy, pre ich kvalitu. To, či sú aktuálne, závisí od doby, ide však o ich trvalejšiu platnosť. A nemusí to byť iba platnosť príbehov, ale napríklad aj platnosť postojov, z ktorých sa príbeh rozpráva. Myslím si, a hovorím to aj producentom, s ktorými spolupracujem, že vždy má zmysel robiť veci tak dobre, ako sa len dá. To je najdôležitejšou podmienkou a kritériom úspechu. Najväčším hriechom je, keď sa na to, aby niečo bolo čo najlepšie, neskúsi všetko, čo sa skúsiť dá, či už z pohodlnosti, alebo zo zbabelosti. Ostatné je už potom šťastie.

O aké audiovizuálne obsahy je z globálneho hľadiska záujem? Prečo ľudí priťahujú veľké epické príbehy alebo príbehy z histórie?
Ľudí priťahujú dobré príbehy. Nemusia byť veľké, musia byť zaujímavé. To, či sú historické, alebo súčasné, je v podstate jedno. Dnes, v 21. storočí, hrá producent podobnú úlohu, akú hrali v 19. storočí spisovatelia, ktorí písali romány na pokračovanie. Aby sme začali veľmi skromne, aj Tolstoj zverejňoval svoje romány týždenne a robil to preto, že to od neho redakcia očakávala. Aj keď ľudí zaujímajú príbehy, príbehov a vyrobených programov je na svete veľmi veľa. Prácou je dostať ich z národného vedomia do širšieho povedomia, motivovať ľudí, aby ich pozerali aj inde ako v krajine vzniku. Keď človek predáva programy, snaží sa pripravovať si pôdu pre svoj „tovar“. Môže to však robiť len vtedy, keď program, ktorý ponúka, na jednej strane zodpovedá určitým očakávaniam, ale na druhej strane vie aj prekvapiť. Nejde až tak o estetiku, ako skôr o spôsob rozprávania, zrozumiteľnosť, istú univerzálnosť a, samozrejme, výrobnú kvalitu. Takže je to aj otázka financií. Osobne ma zaujíma to, čo v našej firme aj robíme – vo väčších, alebo v menších európskych krajinách hľadáme programy a myšlienky, ktoré majú potenciál, aby z nich vzniklo niečo univerzálnejšie platné, aby vznikli programy, ktoré budú ľudia pozerať aj inde. Najlepším príkladom z posledného obdobia sú španielske produkcie. Boli veľmi lokálne, ale svojou výrobnou kvalitou, hercami, kvalitou dialógov, scenárov a tak ďalej sa presadili v Európe aj vo svete bez toho, aby na to potrebovali veľké rozpočty. 

Dá sa teda povedať, že sú obdobia, keď nejaká krajina zachytí v rámci produkcie vlnu a vyrába obsahy, o ktoré je záujem z globálneho hľadiska?
Áno, také boli napríklad škandinávske trilery. To bola jedna vlna, teraz je to španielska produkcia. Dôležité na tom je, že sa miestne alebo národné dostáva do širšieho povedomia, že sa snaží získať pozornosť a presadiť sa. To je dôkaz, že aj lokálne a národné témy sa za určitých okolností môžu presadiť vo svete.

V jednom rozhovore ste spomínali, že racionálne rozhodnutia idú ruka v ruke s intuíciou. Podľa čoho sa rozhodujete, či látka stojí za pozornosť a sfilmovanie? Rozhodujete sa ľahko? 
Povahou sa rozhodujem ťažko, ale rozhodovať sa musím. Úlohu zohrávajú skúsenosti, tlak... Môj bývalý zamestnávateľ mi raz povedal, že najlepšie je nepriateľom dobrého. Vo filmovej výrobe sa v určitých okamihoch rozhodujeme nielen o tom, čo budeme robiť, ale o všetkom, čo súvisí s výrobou, a rozhodovať sa treba každý deň. Patrí to k mojej práci a je to už jej takou automatickou súčasťou, že si ani neuvedomujem, že rozhodujem. Neleží tak na mne ťarcha premýšľania o tom, že teraz sa rozhodujem.

To je ideálne.
Na to treba dlho žiť.

Niektoré vaše odpovede sa dajú aplikovať aj ako dobré rady do života.
To vlastne robíme, keď produkujeme audiovizuálne obsahy. Hráme sa so životom. Vytvárame alternatívne životné modely, čo je aj zodpovednosť, pretože sprostredkovávate životné prístupy, postoje a tak ďalej bez toho, aby to bolo didaktické. Pretože, keď niekto používa film nato, aby poučoval, je to nuda. Všetko, čo existuje vo fikčných svetoch, ale najmä postavy, ktoré ich obývajú, z niečoho vychádzajú, majú nejakú vlastnú podstatu, aj keď ju nepoznáme. Sprostredkovávajú a nesú hodnoty, ktorými sa dotýkajú ľudí. Ak existuje nejaký kľúč k úspechu, tak je v tom, keď sa príbehy a ich protagonisti ľudí dotknú. Či sa s nimi identifikujú, alebo ich odsúdia, musia sa ich emocionálne dotknúť.

Ako študent ste mali ambíciu živiť sa tvorivo, písaním, po emigrácii prišiel zase pocit, že treba robiť niečo praktické, čím sa dá uživiť. Spájajú sa v pozícii producenta tieto dve tendencie?
Nie. Sú to dve rozdielne veci. Producent a scenárista alebo režisér sú rôzne funkcie v jednom systéme. Myslím si, že je chyba, keď je režisér producentom, a rovnako si myslím, že nie je dobré, keď si producent myslí, že by bol lepším režisérom. Úlohy si treba rozdeliť. Toto je delená práca a tým je aj veľmi pekná. Potrebuje niekoho, kto ju drží pokope, a to je producent. Sám by však nemal preberať inú pozíciu a prácu iných, ani keby to zdôvodnil tým, že si režisér nerobí prácu dobre. V tom prípade mal vybrať niekoho lepšieho, nie suplovať ho. Aj písanie je iný druh práce. Na produkcii je zaujímavé práve to, že spája rôznych ľudí, ktorí robia rôzne veci, a s ich pomocou a ich prostredníctvom môžete niečo dosiahnuť. Tvorím prostredníctvom ľudí, s ktorými spolupracujem. Prácou producenta je v podstate pochopiť možnosti látky, možnosti ľudí, ktorí na nej pracujú, nájsť financie na realizáciu. Pochopiť, čo sa dá investovať, a z toho nakoniec niečo vznikne. A keď má človek šťastie, získa si aj divákov. 

Jaroslava Jelchová
foto: Miro Nôta

Spojil filmársku elitu Koliby so Západom

Chcel sa živiť písaním, ale emigrácia jeho plány zmenila. „Zaujímalo ma písanie, chcel som sa stať básnikom. No myslel som si, že sa v žiadnom inom jazyku nebudem vedieť vyjadriť tak ako v slovenčine, a keď som v roku 1969 emigroval, akoby som stratil reč. V istom okamihu som sa rozhodol: zabudni na to, že budeš spisovateľom alebo novinárom, treba robiť niečo praktické. Vyštudoval som teda ekonómiu a začal pracovať v tejto oblasti,“ prezradil v rozhovore pre Film.skrodák z Nitry. Ján Mojto (72) má na konte viacero ocenení, medzi nimi aj Rad Bieleho dvojkríža III. triedy.

Do sveta filmu a médií sa dostal v 70. rokoch, keď začal pôsobiť v mediálnej spoločnosti nemeckého podnikateľa Lea Kircha – Kirch Gruppe. V 80. rokoch stál za spoluprácou západného Nemecka s bratislavskou Kolibou, ktorej výsledkom boli zaujímavé a úspešné tituly. Začalo sa to filmom Tisícročná včela (1983) Juraja Jakubiska, ktorý sa dostal na festival v Benátkach aj do zahraničných televízií. „Svoju úlohu zohralo aj presvedčenie, že na Slovensku je dostatok zaujímavých tvorivých ľudí, ktorí budú zároveň ochotní vopchať sa do korzetu definovaného nami. Paralelne s Jakubiskovou Tisícročnou včelou nakrúcal Martin Hollý Soľ nad zlato, čo je na Západe neznáma rozprávka. Bol to náš druhý projekt s Kolibou, ponúkli sme doň dvoch hercov, priniesli prvky, ktoré mohli byť zaujímavé aj pre západného diváka, a výsledkom bola veľmi pekná rozprávka, s ktorou sme išli priamo do televízie. Na základe toho vznikol nápad na sériu rozprávok,“ spomínal Ján Mojto. Takto vznikli napríklad Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (r. Dušan Rapoš, 1984), Perinbaba (r. Juraj Jakubisko, 1985), Galoše šťastia (r. Juraj Herz, 1986), Mahuliena, zlatá panna (r. Miloslav Luther, 1986), O živej vode (r. Ivan Balaďa, 1987), Mikola a Mikolko (r. Dušan Trančík, 1988), Sedem jednou ranou (r. Dušan Trančík, 1988) alebo Šípová Ruženka (r. Stanislav Párnický, 1990). Hoci nešlo o autorské projekty v tradičnom ponímaní, robila na nich slovenská filmárska elita a tvorcovia dokázali z témy urobiť oveľa viac, ako ponúkalo zadanie. Koprodukčná spolupráca bola navyše podmienená nielen možnosťou návštevy rodičov Jána Mojta v Nemecku, ale aj účasťou slovenských tvorcov na postprodukčných prácach v Mníchove.

„Čo sa týka slovenských režisérov, oni vychádzali z prostredia, kde bol režisér hlavným tvorcom, film bol jeho dielom. A v prípade týchto koprodukcií v podstate prijímali zákazky. My sme išli na vec z iného konca – tu je žáner s určitými zákonitosťami, limitovaná dĺžka, vyberali sme témy, zadávali podmienky. Stretali sa tu dva svety, no nemyslím ideologické. Išlo skôr o tradičné poňatie úlohy režiséra ako najvyššieho tvorcu na jednej strane a producentský systém na strane druhej,“ približoval Mojto v roku 2015. „Napríklad časy nakrúcania boli určite dlhšie ako v Nemecku alebo vo Francúzsku, čas nemal v Československu takú ekonomickú hodnotu. No západoeurópski herci sa platia na dni, takže sme tlačili na hospodárnejšiu výrobu, čo je len jeden z rozdielov týchto dvoch svetov,“dodal.

V 90. rokoch natáčal na Slovensku rozprávkovú sériu o princeznej Fantaghiro, v ktorej využili slovenské exteriéry. „Na Slovensku sa, žiaľ, Koliba stala objektom záujmu ľudí, ktorí mali iné zámery ako tvorbu filmov. Jej výrobná úroveň sa vytrácala, kým Barrandov sa po rôznych peripetiách vzchopil, a to vďaka americkým zákazkám, ale aj preto, že v Česku sa tvorivá kontinuita až tak výrazne nenarušila. Dúfal som, že Slovensko sa dostane do pozície dobrého výrobcu a že k tomu môže dopomôcť aj prepojenie s Viedňou. Žiaľ, nebolo z toho nič,“ uzatvára Mojto.

V roku 1993 stál spolu s Vojtechom Hronom pri zrode slovenskej produkčnej spoločnosti Maya, ktorá výrazne ovplyvnila tunajšiu mediálnu scénu. Vlastnú spoločnosť EOS založil v roku 2002. V súčasnosti je majiteľom európskej mediálnej skupiny Beta Film s niekoľkými dcérskymi spoločnosťami. Sídli v Mníchove, ale pobočky má aj v iných mestách Európy, USA a Latinskej Ameriky.

Jeho spoločnosti produkovali alebo koprodukovali filmy ako Pád tretej ríše (2004), Životy tých druhých (2006), Iný muž (2008), Liečiteľ (2013) a Nikdy neodvracaj zrak (2018). Zo seriálov a minisérií sú to napríklad Gróf Monte Christo (1998), Napoleon (2002), Vojna a mier (2007), Borgiovci (2011 – 2013), Gomora (2014 – 2019) alebo Babylon Berlín (2017 – 2020). S RTVS a ďalšími európskymi televíziami koprodukoval napríklad aj minisériu Mária Terézia (2017 – ), ktorej ďalšia časť sa aktuálne pripravuje. Ako veľký milovník hudby sa Ján Mojto venuje aj výrobe a vydávaniu videonahrávok s klasickou hudbou, dokumentárnych hudobných filmov a ďalších programov, koncertov, opier, ale aj baletných vystúpení. Prevádzkuje aj takto zameranú televíznu stanicu.

Jaroslava Jelchová