Pohrobkovia revolúcie

V čase 30. výročia pádu komunizmu prichádza do kín film Jonáša Karáska Amnestie. Sleduje osudy povedomých figúr politického života a fikčných postáv na pozadí agónie socialistického zriadenia. Mohlo by sa zdať, že ide o objednávkový film určený na výročné rituály kolektívnej pamäti. Ale všetko je to trochu inak.

Film Amnestie nemá byť dramatizáciou reálnych udalostí Nežnej revolúcie, portrétom jej aktérov ani narativizovaným objasnením ich motivácií. Je skôr úvahou o zmysle Nežnej revolúcie pre dnešnú dobu a pokusom o demýtizovanie kľúčových udalostí našich moderných dejín. Nestavia na kanonizovanom výklade Novembra, využíva ho len ako jednu z vrstiev príbehu. Tým nám môže pripomenúť ilúzií zbavené obrazy revolúcie vo filmoch 90. rokov Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (r. Juraj Jakubisko, 1992) a Rivers of Babylon (r. Vlado Balco, 1998) či novšiu dokumentárnu konfrontáciu Muži revolúcie (r. Zuzana Piussi, 2011).

Dej filmu voľne vychádza z motívov knihy Radovana Dunaja Amnestia, ktorá rozpútala peklo, fikcionalizovaného spracovania udalostí vzbury väzňov v Leopoldove, ktorá nasledovala po amnestiách prezidenta Václava Havla. V centre príbehu sú Drahomír Lupko, odsúdený za vykrádanie víl papalášov, jeho manželka Karin, televízna maskérka, ktorá donáša Štátnej bezpečnosti, jej milenec, populárny herec a neskôr revolučný tribún Richard Kelemen, ktorý je v područí svojej manželky Miriam, aktívnej v disente, a politický väzeň, neskôr minister vnútra a kresťanský politik JUDr. Čierny. Postavy Kelemena a Čierneho sú ponáškou na Milana Kňažka a Jána Čarnogurského, nesú však len stopy ich verejných figúr bez ambícií historickej vernosti. Príbeh Amnestií totiž ukazuje postavy, ktoré – s výnimkou idealistického Lupka – poháňa primárne snaha mať osobný prospech. Film, označený ako konšpiračný triler, takto rozkrýva sieť záujmov rôznych síl a naznačuje problémy ponovembrového vývoja: diskusia politikov nad gulášom u Havla (ktorý v príbehu príznačne vystupuje len v dokumentárnych záznamoch v televízii) obnažuje v plnej miere dilemy revolúcie a úskalia prevzatia politickej zodpovednosti, postava Čierneho anticipuje rozdelenie Československa a silnejúci vplyv katolíckej cirkvi na Slovensku, eštébácky kapitán zase reprezentuje novú podnikateľskú vrstvu zrodenú v porevolučnom chaose. 

Skrátka, film je plný najtrpkejších dezilúzií o Nežnej revolúcii, ktoré vypovedajú o nevyužitých šanciach všetkých nás, čo sme sa stali pohrobkami revolúcie. Rozvíja tak naratív, ktorý americký historik James Krapfl v knihe Revolúcia s ľudskou tvárou označil za satirický. Na rozdiel od romantického naratívu, ktorý zdôrazňoval boj dobra so zlom a transcendenciu obete, komického naratívu, ktorý staval na zmierení starých a nových politických síl, či tragického naratívu revolúcie, ktorý vyjadroval sklamanie z nenaplnených nádejí, satirická interpretácia Nežnej revolúcie ničí vieru v dobrú podstatu človeka a jej ústrednou témou je vymiznutie hrdinskosti. Inak povedané, spochybňuje samotnú myšlienku revolúcie ako hodnotového obratu a interpretuje ju ako mocenský prevrat.

Pochopiteľne, Amnestie nemajú byť historickým výkladom, ale príbehom o minulosti vyrozprávaným v populárnom kľúči. Využívajú žánrový mix trileru a akčného filmu. Vizuálne filmu dominuje dynamická kamera, noirové atmosféry a obrazy socialistického sveta uniformných panelákov, sivých priestorov a ošarpaných fasád. Na mainstreamovú kinematografiu odkazuje aj používanie ľahko dešifrovateľných obrazových symbolov (napr. neónová červená hviezda nad mestom). Demýtizovanie Novembra sa môže vnímať kontroverzne, ja ho však považujem za legitímne. Problematickejšia sa mi vidí naratívna a žánrová stránka filmu. Totiž zatiaľ čo Karáskov Kandidát (s ktorým majú Amnestie spoločný tvorivý tím, konšpiračný punc, vhodné načasovanie k aktuálnej realite a zapojenie insiderských vtipov) predstavoval miešanie žánrov s nadhľadom, žánrový hybrid Amnestií je vedený vážne a nevyrovnane. Expozícia je rozvláčna, rozprávanie sa pohodlne spolieha na množstvo dramatických náhod (vo vzťahoch postáv i v mcguffinovskom motíve obrazov), v záverečnej sekvencii sa trilerové postupy neorganicky preklopia do postupov akčného filmu. A najmä príbehu chýba hrdina. Pravda, jeho absencia by zodpovedala satirickému naratívu revolúcie, o ktorom už bola reč, lenže ak je Lupko naivným nástrojom iných, sotva môže táto postava vyvolať v divákovi empatiu v momente vyjavenej zrady či v dramatických bojoch vo väznici.

Napriek tomu sú Amnestie v čomsi cenným filmom. Prinášajú totiž do foriem spomínania slovenského filmu novú tóninu, ktorá minulosť len nepripomína, ale narába s ňou ako so živou súčasťou dneška, okrem iného aj implicitnými odkazmi na zradené ideály pražskej jari. Tá sa sprítomňuje nielen v symfonickom aranžmáne piesne Karla Kryla Pasážová revolta z roku 1969, ale aj v nuansovanom posune mocenských síl. Ak najprv Čierny nabáda Lupka k hladovke citovaním hesla parížskeho mája „Buďte realisti, žiadajte nemožné“, prevzatého od Che Guevaru, ako minister vnútra ho už žiada: „Buďte realisti, žiadajte len to, čo je možné.“ Film Amnestie nám zase hovorí: Buďme realisti a pozrime sa na to, čo nám z odkazu revolúcie prežilo dodnes. Zostáva len dúfať, že ho takto prečítajú aj diváci a nepodľahnú zvodu konšpirácie v prvom pláne príbehu.

Amnestie (Slovensko/Česko, 2019) RÉŽIA: Jonáš Karásek SCENÁR: Maroš Hečko, Beata Grünmannová, Marek Janičík KAMERA: Tomáš Juríček STRIH: Matej Beneš HUDBA: Matúš Široký, Jozef Lupták, Aleš Březina HRAJÚ: Juraj Bača, Natalia Germani, Aňa Geislerová, Marek Vašut, Marek Majeský, Gregor Hološka, Jana Oľhová, Roman Luknár MINUTÁŽ: 130 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 31. 10. 2019

Katarína Mišíková (filmová teoretička)
foto: AZYL Production/Michal Stašák