Čakárne Pala Korca

Po viacerých filmoch na rozličné témy autor nakoniec objavil sám seba v téme čakania, niekedy skôr medzičasu. Čakania na čokoľvek, od Godota po správneho partnera na tango argentino. Korcove Exponáty alebo príbehy z kaštieľa sú hnetené z príbuznej hliny ako Čakáreň, ibaže determinácia seniorským vekom v nich predurčuje popri odlišnosti ciest aj spoločný konečný cieľ. Rovnako ako Exponáty aj Čakáreň stavia na koncentrovanej jednote priestoru, kde sa všetky osudy navzájom stretnú či pretnú, ibaže sedem protagonistiek predstavuje generačný prierez od tínedžerstva po starobu – okrem tej poslednej, kde sa čaká už len na smrť.

Protagonistky Čakárne nečakajú na smrť, skôr im život vo vybranej fáze preteká na rôzne spôsoby pomedzi prsty. Predznamenáva to metaforický svorník farbistej lopty. Hneď v úvode sa s ňou na morskom brehu hrá dievčatko, no keď mu lopta spadne do vody a vetrík ju unáša pozdĺž brehu, dievčatko len bezradne kráča vedľa nej. Voda je plytká, lopta na dosah, stačilo by si trochu namočiť nohy a má loptu v rukách. Dievčatko sa však neodhodlá a po chvíli je lopta už ďaleko, šanca preč. V závere sa medzi nahromadenými rárohmi, bilanciou nevyžitého života, objaví aj fotografia dievčatka s loptou, teraz už za rozbitým sklom. Kaput, ktorým stará upratovačka skomentuje nefunkčnosť jednej z pamiatok, sa nevzťahuje iba na ňu. Dojemné, clivé priateľstvo s kŕdľom holubov, ktorého zvyky za roky spolužitia tak dobre spoznala, je len náplasťou na osamelý tanec s metlou. V tejto životnej fáze sa človek veľa už nedočká.

Naproti tomu mladá záškoláčka, pomaly už sexy slečna, má život pred sebou a je na nej, čo z neho urobí. Podľa všetkého jej je to fuk a vzdorovitým postojom k ústupčivo rezignovanej mamine nepripomína rebelov bez príčiny (ba ani s príčinou), len ľahučko a s polodetským pôvabom zabíja čas, lebo schéma, do ktorej ju matka tlačí, jej lezie krkom, a čo by sama chcela, nevie. Je zabíjanie času čakaním? Ak áno, na čo? Tu sa totiž nezahadzujú šance, tu sa žije vospust sveta, zo dňa na deň, vystrojená skejtbordom, ktorý akoby dával ilúziu motýlích krídel. Z tej brilantne režírovanej, snímanej a hranej epizódy mrazí.

Už od začiatku dominuje filmu ďalší, pritom vlastne ústredný protagonista – mesto a jeho hlavná stanica. Ich obraz má v podaní Jána Meliša dynamiku a premenlivú, hutnú atmosféru, kde známe zákutia zažiaria novosťou a intimitou a hmýrenie v staničných priestoroch, patriace k všednodennosti, ich zrazu premení na sociálny megastroj, ktorý svojím večným prúdením na pohľad núka stovky možností a šancí. Len keby za tým kmitaním, zastávaním a pohýnaním vlakov, nad spleťou tratí a pomaly sa sunúcich vozňov či rušňov, splošťovaných teleobjektívom, napravo v rohu podchvíľou nepadol do oka semafor (zavše aj dva), ktorý signalizuje vždy len červenú, čím ponúkané hneď aj popiera. Akoby sa nad tým rušným vírením zároveň vznášal duch Karvašovho Absolútneho zákazu.

Tak sledujeme, generáciu po generácii, útržky zo života žien postupne narastajúceho veku a rozličných postojov, ktoré však spája jedno – žijú osamotene vo svojom ženskom údele, kam muži nemajú prístup, protagonistky sa k nim nevzťahujú ani ako k potenciálnym partnerom a synovia, pokiaľ sa vyskytnú, nemajú pre ne v srdci miesto. V dnešnom presexualizovanom svete sa toto vylúčenie mužov z poľa záujmu vymyká pochopeniu a priebežný motív tanga, jedného z najerotickejších tancov, akoby nám v tom nechápaní pritakával. Objavuje sa najprv len podpovrchovo, náznakovo, kým sa nevynorí naplno v príbehu elegantnej, príťažlivej a napriek tomu do seba schúlenej úradníčky, aby na záver ovládol pole v „márquezovskej“ scéne, ktorá staničnú čakáreň premení na polorozprávkový tanečný parket, kde sa nakoniec stretnú tie, čo sa dosiaľ iba míňali.

Aj toto vylúčenie mužov z hry má však paradoxný protipól. Životom uvláčenú, scyničtenú gamblerku, ktorá sa poneviera po stanici a utĺka čas pri jednorukom banditovi, mobil neustále vyvoláva naspäť, kamsi, kde má muža (či druha) a plačúce nemluvňa z odmietnutého života. Teda do ešte existujúcich väzieb, z ktorých ušla a s ktorými už nechce nič mať. Teraz, po úteku, je z nej však troska zmietaná vlnami života v čakárni, kde na ňu naozaj nič nečaká.

Jej protipól predstavujú až dve „ženy smutnej postavy“ – matka ťažko retardovanej dcéry v úpravnom bytíku vláči svoju trestaneckú guľu, ktorú by mohla odložiť aj do ústavu, ale ani na to nepomyslí a dobromyseľne, s pochopením nesie svoj kríž, pri ktorom nemá zmysel čakať na zmenu. Dokonca si v tom vzťahu vie vyčleniť priestor, kam sa z veveričieho šliapacieho bubna dá s cigaretkou uchýliť kamsi, kam za ňou jej bremeno nemôže, a po návrate ďalej vytvára pre nerovnú dvojicu príležitosti na chvíle pohody.

Druhá je asi učiteľka v dôchodkovom veku a s veľkým srdcom, o ktoré syn nestojí a ona ho celé rozdáva na Luníku 9, hmýriacom sa deckami (aj dospelými) nie v čakárni, ale na slepej koľaji vegetovania a hlivenia. Skúsenosť jej hovorí, že veľa tam nezmôže, tie šantivé, nezvládnuteľné decká sa však na ňu tešia a starnúca žena sa ta vypraví aj zajtra, pozajtre... No teraz, po šichte na stratenej varte, si sadne k počítaču a vyšle do internetového neznáma signál: Nefajčím, nepijem... a mám rada sex. Teda čosi, čoho sa jej telu ani duši zjavne už roky nedostáva, ale nerezignovali na to. Ona jediná, pritom už vo veku, sa odvážila namočiť si nohy a natiahnuť ruky za loptou.

Nič také nezrkadlí príbeh sympatickej tridsiatničky, ktorá by od hodiny mohla robiť dvojníčku Barbre Streisand v časoch jej mladosti a teraz sa bez záujmu živí čašníctvom a so záujmom venuje bizarným fotografickým kreáciám s priateľkou ako modelom. Ona je v tej virtuálnej čakárni možno najbližšie tomu, aby sa čohosi aj naozaj dočkala – a či k tomu predrala –, no priebežné vymedzenie témy nedovoľuje nahliadať za obzor etúd vytrhnutých z času. Ako keď reflektor vytrhne z tmy výsek priestoru a všetko naokolo necháva len tušené, neviditeľné oku.

Pritom Čakáreň vôbec nie je tzv. tunelový film, kde by sa toho veľa odohrávalo potme. Exteriéry (aj nočné) zväčša žiaria farbami, panorámy vyzdvihujú skôr krásu pohľadov na mesto, zábery obytných domov a širších komplexov nesmerujú k estetike škaredosti, ktorá sa v niektorých filmoch Dušana Hanáka ukázala taká výrečná a funkčná. Slovom, obraz vonkajších prostredí Čakárne skôr svedčí, že by sa v tom sociálne vrstevnatom meste dalo žiť. A presne odtienená atmosféra obytných interiérov síce výstižne charakterizuje svoje obyvateľky, ale ani v nich nenájdeme vonkajší deprimujúci faktor. Podoby čakania či hlivenia vyrastajú teda skôr z psychických nastavení protagonistiek než z tzv. objektívnych okolností, na ktoré nemajú vplyv. Tým sa táto bohatá a rôznotvárna mozaika rozchádza so základnou axiómou sociálnych drám, kde sa nepriazeň osudu spravidla odvodzuje od životných podmienok, takže výsledný obraz protagonistov to zväčša aspoň čiastočne posúva do polohy obetí.

Čakáreň tak predstavuje tichý, empatický, no vôbec nie nekritický hold ženstvu v mnohotvárnosti jeho pasívnejších, tradičných podôb a generačnej postupnosti. Tým však autor nechal bokom typ cieľavedomej modernej ženy, ktorá si aktívne vytvára sebarealizačný priestor. Tak vznikol nádherne melancholický a neveľmi radostný, ale aj nekompletný skupinový portrét, kde každá postava hrá svoj nezameniteľný part v čisto ženskom orchestri, ktorý nakoniec vyústi do polosnového tanga. Lenže aj na tango treba dvoch...

Poetikou patrí Čakáreň k produktívnemu a výdatnému prúdu, kde sa fikcia tak očividne inšpiruje netvárnenou, bezprostrednou skutočnosťou, že realizácia musí skoro zákonite siahať po naturščikoch, teda takzvaných nehercoch, ktorí postavy čerpané z nich a šité na ich mieru pod taktovkou majstra modelujú tak plasticky, ako sa kreatívnym herectvom sotva dajú vytvoriť. Tento životodarný prúd spustila Generácia 90 slovenských dokumentaristov a zjavne fascinuje aj tie mladšie.

Palo Korec, ktorý sa k prúdu pridal Exponátmi, mal šťastnú ruku, keď rozhranie medzi fiction a non-fiction posunul ešte trochu smerom k fiction, lebo vycítil svoju vlohu inšpirovať nehercov k samorastlej spontánnosti. Vlohu dať im vžiť sa do svojho alter ega a zžiť sa s ním tak, že mu ich kreácie-nekreácie zrástli do koherentného celku, obdareného výpoveďou, ktorá presahuje výpoveď etúd.

Čakárňou posunul toto rozhranie ešte ďalej smerom k fikcii. Jednotlivé epizódy sú síce nabité aurou reálnych životov, kde prevažuje pasivita, utiahnutosť, rezignácia či zavše až depresia, pričom nič z toho nevylučuje apriórne veľkosť srdca, no autor ako básnik stavia tieto medzičasy na generačnej stanici života, kde svoje hrdinky práve zastihol, do kontrastu s pomaly narastajúcim spodným protiprúdom tanga, až kým v magickom oratóriu finále, kde sa tie osamelé osudy nakoniec spoja v spoločnom zážitku, nezašepká, že kvôli lopte, ktorú nám vietor už-už ide odviať, sa hádam predsa len oddá namočiť si nohy. Aspoň v piesni či rozprávke, ktoré nevylučujú možnosť siahnuť po nemožnom.


Čakáreň (Slovensko, 2015) _RÉŽIA A SCENÁR: Palo Korec _KAMERA: Ján Meliš _STRIH: Peter Kordač _HUDBA: Ľubica Malachovská Čekovská _ÚČINKUJÚ: Zuzana Smékalová, Monika Neksová, Barbara Slamková, Zuzana Kmeťová, Timea Husveth, Regina Husveth, Sára Miklášová, Theodor Durmik, Miška Melišová _MINUTÁŽ: 72 min. _HODNOTENIE: • • • •

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Artileria