Filmové časopisy a reflexia prostredia

Pred 15 rokmi vyšli prvé čísla časopisu Film.sk. V oblasti slovenskej filmovej publicistiky a kritiky sa odvtedy veľa zmenilo. Prostredie sa napriek problémom zdá stabilnejšie – aj vďaka lepšiemu systému financovania z verejných zdrojov, ktoré supluje nízky dopyt po filmovo zameraných časopisoch. V súčasnosti ich existuje viacero a každý má svoje špecifické miesto. Pokúsime sa aspoň o náčrt základnej mapy.

Stav spoločnosti, filmovej tvorby a jej inštitucionálneho zázemia v deväťdesiatych rokoch nemusíme bližšie predstavovať. Čo sa týka filmových časopisov, v roku 1992 prestal po 36 ročníkoch vychádzať Film a divadlo, v rokoch 1991 až 1995 existoval Film Fan (od roku 1994 Film Fan SAT) a v rokoch 1993 až 1998 Filmová revue.

Filmovú revue vydával Slovenský filmový zväz a jej šéfredaktorom bol Richard Blech. Išlo skôr o kritický časopis, kde mali priestor aj dlhšie články, reportáže z festivalov a rozhovory, plnil však aj informačnú funkciu, najmä čo sa týka slovenskej kinematografie. Film Fan vznikol z nadšenia Petra Nágela, ktorý bol zároveň jeho šéfredaktorom. Pôvodnou ambíciou bol moderný časopis nielen o súdobom dianí v kinematografii, ale aj s náročnejším obsahom. Časopis však prehral boj s trhom, jeho náklady prevyšovali zisk, a tak najmä v druhej polovici svojej existencie Film Fan čoraz viac opúšťal „náročnejšie“ rubriky. A ani to ho nezachránilo.

V nadväznosti na nelichotivú situáciu slovenskej kinematografie v deväťdesiatych rokoch vznikol v roku 2000 Film.sk. Jeho hlavným cieľom bolo zvyšovať povedomie o slovenskom filme, no popri informatívnosti sa nevyhýbal ani polemikám a citlivejším témam. Zároveň pomohol pri generačnej výmene autorov, ktorí píšu o filme. Keď sa v roku 1999 do vedenia Slovenského filmového ústavu (SFÚ) dostal Peter Dubecký, obklopil sa viacerými mladými ľuďmi. Do tímu sa dostala aj absolventka žurnalistiky a trojročného štúdia filmovej vedy na VŠMU Simona Nôtová, ktorá potom oslovovala najmä svojich rovesníkov, neraz aj študentov. Išlo teda o mladých ľudí s filmologickým vzdelaním a hlbším záujmom o kinematografiu. Tradícia dávať priestor mladým autorom ostala časopisu dodnes.

Okrem Film.sk v tom čase vychádzal iba Kino-Ikon, ktorý sa však profiluje akademicky – od tohto roku ide o recenzovaný časopis. Vznikol v roku 1996 z iniciatívy pedagógov a študentov filmovej vedy na VŠMU, no vydavateľsky ho zastrešila Asociácia slovenských filmových klubov. Oproti ostatným periodikám je rozsiahlejší, čo mu umožňuje skúmať problematiku viac do hĺbky a venovať jej aj viac ako 100 strán. Pre súčasného šéfredaktora Martina Kaňucha sú pritom najdôležitejšie slovenské témy, najmä z dejín, pri ktorých môžu autori využiť zázemie SFÚ s jeho archívmi a zbierkami.

Ako príloha Kino-Ikonu vychádza od roku 2004 časopis Frame. Vznikol rok predtým z iniciatívy Zuzany Mojžišovej na Katedre filmovej vedy FTF VŠMU. Frame je priestorom pre študentov, aby získali skúsenosti s písaním a publikovaním – a aby sa neskôr prípadne posunuli do iných časopisov. „Neraz sa mi prihodilo, že ma oslovili ľudia z iných inštitúcií, aby som im poradila meno nejakej študentky či študenta, kritika, ktorého by mohli vyzvať na spoluprácu, napríklad na príprave festivalových novín,“ hovorí šéfredaktorka časopisu Zuzana Mojžišová. Frame ponúka texty rôznych žánrov a tém, a hoci ide de facto o študentský časopis, iba málokedy sa venuje študentským filmom alebo problémom VŠMU (veľkou výnimkou je posledné číslo) a nevedú ho študenti.

S pokusom o vytvorenie časopisu pre širší okruh čitateľov – filmových fanúšikov laikov, ktorí sa zaujímajú o to, čo v danom čase ponúkajú kiná, prišiel v roku 2004 Martin Pomothy (zakladateľ Česko-Slovenskej filmovej databázy). Tak vznikol Blokbaster, no vstup na trh mu neuľahčovala skutočnosť, že na Slovensku sa predávali relatívne etablované české časopisy podobného formátu Cinema a Premiere. Približne po troch rokoch Blokbaster zanikol, samozrejme, z finančných dôvodov. Slovenský trh bol príliš malý. Krátko nato doľahli problémy aj na spomínané české časopisy – Cinema zmenila formát, Premiere zanikla.

Zdá sa, že priestor, ktorý pokrývali uvedené časopisy, dokázal podchytiť internet, na Slovensku predovšetkým portál Kinema.sk. Vznikol pred 14 rokmi a v súčasnosti ho navštevuje asi 120 000 jednotlivých návštevníkov mesačne. Okrem celkového trendu ústupu „papiera“ v médiách v tomto prípade nepochybne zohrala úlohu aj rýchlosť komunikácie s čitateľom – internet má oproti mesačníkom výraznú výhodu. Šéfredaktor portálu Kinema.sk Peter Konečný je pritom asi jediný slovenský filmový publicista, ktorý pracuje so sociálnymi sieťami a svoje názory na film šíri aj prostredníctvom svojho súkromného profilu na Facebooku.

Hoci na Slovensku existuje viacero internetových filmových magazínov (napr. FilmPress, MovieMania, Feeling Movies, CinemaView), Kinema.sk má jasne najsilnejšiu pozíciu. Podarilo sa jej byť aspoň sčasti profesionálnou a ponúkať relatívne široký obsah bez toho, aby sa zameriavala iba na recenzie najnovších filmov. Takisto pre ňu príležitostne píšu mladí, filmovo vzdelaní autori, hoci prevažujú nadšenci z nefilmových odborov. Internet však zatiaľ nedokázali podchytiť tlačené časopisy, keď prakticky negenerujú pôvodný obsah pre web.

V roku 2010 vyšli v priebehu krátkeho času úvodné čísla hneď dvoch nových časopisov: Kinečka a Homo Felix. Dôvodom vzniku Kinečka bola podľa jednej zo zakladateliek časopisu a jeho šéfredaktorky Evy Križkovej aj „neexistencia platformy pre mladú generáciu filmových kritikov“. Inými slovami, dvojmesačník sa snažil vyplniť dovtedy neobsadený priestor medzi populárnym a akademickým písaním, ktorý patrí najmä fundovanej kritike a nekonformnému vnímaniu nielen filmu (Kinečko sa snaží otvárať vzťahy medzi filmom a inými umeniami). Aj preto dostávajú priestor prevažne mladí autori s filmovým vzdelaním a čoraz častejšie aj tí zahraniční.

Práve Kinečko je príkladom časopisu, ktorý sa otvára do zahraničia – nielen prizývaním autorov, ale aj vydávaním špeciálnych anglických čísiel. Takýmto spôsobom sa časopis snaží propagovať domácu kinematografiu a filmovú kritiku za hranicami Slovenska a zároveň vytvárať so zahraničím vzťahy. „Na filmových festivaloch vo svete získavame množstvo užitočných kontaktov, ktoré využívame okrem iného pri príprave slovenských čísiel Kinečka zameraných na inonárodné kinematografie. Títo ľudia – zahraniční filmoví profesionáli, filmoví kritici a teoretici – si, prirodzene, radi prečítajú ukážku z publikačnej činnosti partnera, s ktorým spolupracujú, a vítajú aj možnosť sami v rámci tohto priestoru publikovať,“ hovorí Eva Križková.

Podobné anglické čísla začala pripravovať aj redakcia Film.sk, no ešte ďalej zašiel Homo Felix. Ten vznikol z potreby kultivovať slovenské prostredie a odborne, no pritom čitateľsky prijateľne písať o animovanom filme. Aj napriek tomu, že na Slovensku vzniká množstvo kvalitných animovaných filmov, nie sú v centre pozornosti kritiky a ešte menší je záujem o teóriu animovaného filmu. Tento rok sa Homo Felix transformoval a začal vychádzať plne v anglickom jazyku. Zdá sa, že je to logický krok, keďže ide o relatívne úzko špecifikovaný časopis, ktorý je navyše ojedinelý v európskom kontexte.

Kinečko je zároveň príkladom časopisu, ktorý rozširuje svoje pole pôsobnosti aj mimo kritiky. Asi najvýraznejším projektom je založenie (spolu s ďalšími partnermi) distribučnej spoločnosti Filmtopia. Aj ďalšie časopisy sú však spojené s rôznymi aktivitami: Kino-Ikon pod svojou značkou premieta filmy na Febiofeste alebo sa svojimi tematickými blokmi viaže na rôzne konferencie; Kinema.sk zas popularizuje film formou prednášok, internetovej relácie či kvízu.

Prostredie filmových periodík na Slovensku je rozhodne rozmanitejšie, ako bolo pred 15 rokmi. Stále však platia slová Martina Kaňucha, ktoré síce povedal na adresu „svojho“ časopisu, no dajú sa vztiahnuť aj na ostatné: „Kino-Ikon môže byť a je len taký, aké je prostredie, v ktorom sa zrodila potreba ho vydávať a v ktorom nevyhnutne funguje a pokúša sa inšpirovať.“

Tomáš Hudák ( filmový publicista )