Vôňa tlače a chuť slovenskej kinematografie

Bývalá šéfredaktorka Film.sk Simona Nôtová je moja kamarátka, poznáme sa dlho a dobre poznám aj jej prácu. Vždy bola a je profesionálka, ktorá vyvoláva rešpekt a vzbudzuje prirodzenú autoritu. Čo sa týka profesionálnej redaktorskej skúsenosti, vďačím jej za mnohé. Keď ma však oslovili s ponukou urobiť s ňou rozhovor pre Film.sk, zdalo sa mi to absurdné. Ani jedna z nás nečakala, že nakoniec bude tento rozhovor radostným a prínosným stretnutím.

Vyprofilovať časopis a dať mu tvár je ako vychovať si dieťa. Už dva roky nie si šéfredaktorka Film.sk, ktorý si kreovala trinásť rokov. Ako to dnes s odstupom času vnímaš? Aký je to pocit, investovať do niečoho energiu, vyformovať to a potom nechať ísť vlastnou cestou?
– Keď som začala robiť Film.sk, nerozmýšľala som nad tým, či bude mať tradíciu a či pôjde o dlhodobú záležitosť, lebo inak do nej nemá zmysel investovať energiu. Bolo to skôr o tom, čo som chcela robiť v danej chvíli. V čase, keď neexistovalo žiadne domáce filmové periodikum s informačnou hodnotou a slovenská kinematografia sa najmä v oblasti tvorby nachádzala v neutešenom stave. Film.sk bol pre mňa veľkou príležitosťou dať vedieť, že slovenská kinematografia tu je, že má svoju históriu, na ktorú sa dá nadväzovať, a že nie je len o filmoch, ktorých vtedy vznikalo žalostne málo. Po trinástich rokoch spolužitia s Film.sk som nadobudla pocit, že prišiel čas, keď mu už nemám čo priniesť. Ak som aj prichádzala s novými nápadmi a so zmenami, vždy sa pohybovali len v rozmedzí mojej optiky. Uvedomila som si, že by mal ísť vlastnou cestou a s novým šéfredaktorom, ktorý mu dá iný pohľad a novú tvár. Som rada, že žije ďalej a vie žiť aj bezo mňa.


Do SFÚ si prišla po materskej dovolenke. Do akého prostredia si vstúpila?

– Do SFÚ som prišla v čase, keď sa jeho riaditeľom stal Peter Dubecký, ktorý mal ambície veľa vecí zmeniť. Jednou z jeho vízií bol vznik bulletinu o programe študijnej sály SFÚ vo vtedajšom Charlie centre a o ďalších aktivitách filmového ústavu. Jeho zámerom bolo nielen konštituovať inštitúciu, ale i pozdvihnúť slovenskú kinematografiu, a tak sme sa aj v spolupráci s vedúcim edičného oddelenia Mariánom Brázdom dohodli, že urobíme časopis, v ktorom budeme informovať o aktivitách SFÚ a aj komplexne o kinematografii ako takej. Tak vznikol Film.sk. Slovenská kinematografia bola v tom čase roztrieštená, chýbalo jej zázemie. Peter Dubecký chcel, aby sa SFÚ stal akousi základňou pre slovenských filmárov a Film.sk bol jednou z možností, ako k tomu prispieť.


Ako sa vytvárala koncepcia Film.sk? Mala si presnú predstavu?
– Chcela som, aby vo Film.sk bolo všetko, čo sa deje v slovenskom kinematografickom prostredí, a aby sa o tom čitatelia dozvedali v rôznych rubrikách. Myslím si, že slovenská kinematografia, to nie sú len filmy, ale aj podujatia, publikácie, filmová kritika, filmové profesie a mnoho ďalšieho. Obrovský komplex vecí, ktoré spolu súvisia. Informovanosťou sme chceli našu kinematografiu priblížiť aj divákom. Vytvoriť u ľudí povedomie o tom, že slovenská kinematografia je kvalitná, bohatá a má na čom stavať. Neviem, či sa nám práve toto darilo. U nás domáca kinematografia stále nemá „svojho“ diváka tak, ako je to v okolitých krajinách, a pritom krajiny V4 boli na tom po roku 1989 podobne. Naším zámerom bolo teda písať a hovoriť nie o tom, čo tu nemáme, ale o tom, čo máme a akú to má kvalitu. Podľa toho som konštruovala koncept mesačníka.


Ja som do Film.sk skočila ako do rozbehnutého vlaku. Učila som sa s tvojou pomocou za pochodu. Čo však predchádzalo tomuto procesu? S kým si spolupracovala? Ako si si vyberala autorov? Ako sa tvorili jednotlivé rubriky?
– O koncepte Film.sk od začiatku rozhodovala redakčná rada, zostavená z interných zamestnancov SFÚ. Autorsky som prvé čísla pripravovala takmer sama, len s malým okruhom kolegov, ktorý tvorili Miro Ulman, Ľubica Orechovská, Štefan Vraštiak. Pre žiadne periodikum, nielen filmové, nie je dobré, keď ho robí človek sám. Formujú ho aj autorské osobnosti. Neskôr teda začali do Film.sk prispievať aj externisti, zväčša z radov študentov, z ktorých mnohí dnes patria k rešpektovaným filmovým vedcom a kritikom, napríklad Janka Dudková, Katka Mišíková, Ivana Petríková, prispievali doň aj filmoví vedci a teoretici Martin Ciel, Martin Šmatlák, Václav Macek, Martin Kaňuch, neskôr Eva Filová, Petra Hanáková či Mária Ferenčuhová a mnohí ďalší. Som veľmi rada, že do Film.sk písali a píšu kvalitní ľudia. Už počas prvého roka sme rozšírili počet strán, záber tém a postupne sme získavali aj ďalších autorov.


Aké kritériá si uplatňovala pri výbere autorov?
– Autorom som nechávala slobodu a priestor, aby vyjadrili svoj názor. To bolo zároveň aj jediným mojím kritériom. Forma, akú si zvolili napríklad pri recenziách – či hodnotili dielo v kontexte tvorcu, alebo v kontexte národnej kinematografie, alebo sa sústredili len na vybraný motív filmu –, tá bola na nich. Pre mňa bolo podstatné, aby prinášali názor a vedeli ho zargumentovať. Každý názor totiž vytvára diskusiu. A diskusia môže vzniknúť aj prostredníctvom tlačeného periodika, ktoré názor tlmočí, nemusí sa odohrávať zoči-voči.


Myslíš si, že Film.sk dopomohol slovenskej filmovej kritike k profesionálne vyjadrenému a zodpovednému názoru?
– Od začiatku sme mali ideu recenzovať každý slovenský film a to platí dodnes. Takáto reflexia je veľmi dôležitá, najmä keď mnohé nefilmové periodiká dnes odbornej kritike alebo recenzii vôbec nedávajú priestor. Častejšie sa publikujú popularizačné články a myslím si, že sa treba pýtať, či slovenská filmová kritika v súčasných médiách vôbec existuje a akú ma vlastne podobu. Otázka, či Film.sk dopomohol slovenskej kritike, však nie je pre mňa jednoduchá. Počas celej jeho histórie doň písali mnohí autori, ktorých dnes môžeme považovať za ľudí s vyformovaným názorom. V tomto zmysle aj Film.sk pomohol slovenskej filmovej kritike. Ponúkal priestor, kde sa mohli mladí kritici realizovať a formovať. Myslím si, že lepšie by to vedeli posúdiť ľudia zvonku, nie ja, ktorá som ho tvorila. Ale môžem napríklad povedať, že vo Film.sk po prvýkrát použil uznávaný filmový publicista Pavel Branko pojem Generácia 90, ktorý sa zaužíval pre skupinu slovenských dokumentaristov.


Slovenská kinematografia sa počas tých trinástich rokov menila. Ako to ovplyvnilo chod samotného časopisu? Zo začiatku sa písalo prevažne o zahraničných filmoch.
– Film.sk reagoval vždy aktuálne na to, čo sa v kinematografii deje. Vždy sme chceli byť v centre diania a zachytiť ho. Primárne sme sa sústredili na slovenské filmy, až potom na to ostatné. Z tohto hľadiska sme v prvých rokoch existencie Film.sk mali aj obdobia, keď sme nevedeli, čím ho zaplniť. Neskôr, keď sa slovenská kinematografická tvorba vďaka vzniku Audiovizuálneho fondu vzchopila, sme zasa riešili, čo do Film.sk nedať, aby sa tam zmestilo všetko, čo sme chceli reflektovať. Ale písanie o zahraničných filmoch je rovnako prínosné, reflexia inej kinematografie nám ponúka iný pohľad i konfrontáciu s naším filmovým prostredím. Širší pohľad je veľmi dôležitý.


Nielen kinematografia, ale aj Film.sk prechádzal viacerými zmenami, redakčnými, obsahovými...
– Film.sk zachytával vývoj slovenskej kinematografie v plnej šírke a na základe toho sme menili aj obsah, pribúdali strany a texty, otvárali sa nové témy. Aktuálne sme na ne reagovali a pomenovávali sme aj problémy, o ktorých bolo treba hovoriť. Darilo sa nám to raz viac, raz menej, ale občas sme tvorcov aj nahnevali.


Zásadnou zmenou prešiel Film.sk pred tromi rokmi. Zmenil sa formát, rozšíril sa počet strán, pribudli nové rubriky, niektoré zanikli.
– Za najväčšiu zmenu počas svojho pôsobenia vo Film.sk som považovala zmenu formátu. Tá totiž ovplyvnila aj jeho štruktúru a predovšetkým umožnila Film.sk vizuálne inak sa prihovárať čitateľom. Obsahová zmena zásadná nebola, tá sa diala v procese. Čo sa týka rubrík, niektoré zostali dodnes – recenzie, rozhovor, profil, téma. Mnohé kontaktné rubriky vznikali postupne podľa potreby alebo zanikali, keď splnili svoju úlohu a prestali byť prínosné. Informačné periodikum, akým je Film.sk, to udržiava v živej forme. Takou bola napríklad rubrika Plus mínus. Páčila sa mi v nej rôznosť názorov, ktoré prinášala, a myslím si, že aj čitatelia ju radi čítali. Ale mala som ju rada vo výsledku, nie v príprave. Nie každý oslovený sa do nej chcel zapojiť a často som absolvovala maratón hľadania tých, ktorí mali chuť niečo plus a niečo mínus povedať. Signalizovalo mi to, že zrejme tu nie je vôľa vyjadriť sa priamo a verejne. Ale na druhej strane boli respondenti, ktorí svoj názor povedali otvorene veľmi radi. V dnešnom Film.sk je namiesto nej rubrika Myslím si.


Máš vyštudovanú žurnalistiku a tri roky si študovala filmovú vedu. Aký vplyv mala táto kombinácia na tvoju prácu?
– Vyštudovať žurnalistiku pre dobrého novinára nestačí. Dôležitejšie je, aby sa orientoval v oblasti, ktorej sa venuje, prenikol do nej hlbšie, aby mal určitú špecializáciu, a preto som po skončení žur- nalistiky išla na filmovú vedu. Pre mňa bola táto kombinácia ideálna na to, čo som chcela robiť. Baví ma písanie, dokonca spravodajské viac ako publicistické. Páči sa mi schopnosť zachytiť na malom priestore všetko podstatné. Asi preto teraz robím tlačovú tajomníčku. Ale rovnako ma bavilo „skladať“ Film.sk a vytvárať zaujímavý celok. Každý samostatný článok má osobitnú výpoveď, s inými článkami ako súčasť celku nadobúda zasa nový výpovedný rozmer. So svojou kombináciou žurnalistiky a filmovej vedy som sa mohla vo Film.sk plne realizovať.


Známy český novinár Antonín Jaroslav Liehm hovorí, že dobrý novinár nie je ten, kto dobre píše, ale ten, kto pritiahne zaujímavých ľudí a naučí ich, ako majú písať. Myslím, že to je prípad tvojho otca, novinára a univerzitného profesora, a rovnako aj teba. Sama hovoríš, že ťa baví hrať sa s textom.
– Keď som odchádzala z pozície šéfredaktorky Film.sk, Marek Leščák mi povedal, že Film.sk bol istý čas jediným dôkazom existencie slovenského filmu. Takýchto ohlasov som vtedy dostala viac. Asi to tak naozaj bolo, i keď som to nevidela a v danej chvíli sa to vidieť ani nedalo. To však bolo možné len vďaka autorom, ktorí pre nás písali, a tvorcom, ktorí neodmietali vyjadrovať sa pre Film.sk. Dodnes si to veľmi vážim. A teší ma, že niektorí tvorcovia sa na nás aj hnevali, rovnako ako fakt, že Film.sk vzbudzoval diskusie.


Dnes je doba internetu, majú ešte zmysel printové médiá?

– V tomto som konzervatívna. Držať periodikum v ruke, to je úplne iný vzťah, ako čítať ho na internete. Internet je silné informačné médium, ale je tam všetko a nič zároveň. Hodnota zmysluplných alebo pravdivých vecí sa často stráca, je niekedy ťažké ju rozlíšiť, pretože internet nevzdeláva. Myslím si, že k tlačenému periodiku majú aj tí ľudia, ktorí doň prispievajú, aj tí, ktorí ho čítajú, väčšiu dôveru, najmä ak ho vytvárajú autorské osobnosti. Ale hovorím len za seba. Tlačené periodiká majú pre mňa väčšiu váhu a navyše tlačiarensky voňajú.


Máš obľúbený slovenský film?
– Nemám veľmi rada kvalitatívne porovnávanie filmov. Každý film a každý filmár chce niečo povedať, spracovať svoju tému svojím spôsobom. Ak sa na film dokážeme pozerať z tohto uhla pohľadu, môžeme v ňom vždy niečo nájsť, niečo vidieť. Keď sú niektoré diela filmársky nedokonalé alebo sú vo výpovedi konvenčné či plytké, treba to povedať tiež, ale so zreteľom, že aj takýto film vznikol s nejakým zámerom. Ako divák sa to pokúšam hľadať a nájsť. Prínos takéhoto filmu vidím napríklad v pomenovaní jeho limitov. Nech je výpoveďou, ktorá nás posunie ďalej. Veci predsa robíme preto, aby nás posúvali. Najjednoduchšie je niečo sfúknuť, ale nájsť niečo zmysluplné, to má väčšiu cenu.

Dáša Čiripová ( divadelná kritička, v rokoch 2001 – 2006 bola tajomníčkou redakcie Film.sk )
FOTO: Miro Nôta