Obohraný film

Z bieleho sa stávalo čierne a z čierneho biele, z nenormálneho normálne a z normálneho nenormálne, z morálneho nemorálne a z nemorálneho morálne. Tá podobnosť s dneškom človeka bolí. Isto i pre toto všetko sa nás teraz filmové príbehy opisujúce spomínanú dobu dotýkajú akosi priamejšie, bytostnejšie. Nevnímame ich iba ako spomienky na minulosť. Sprítomňujú reálne číhajúce hrozby. Po Vlnách Jiřího Mádla, ktoré sa odohrávajú v Prahe v rokoch 1967 až 1968 najmä v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, sa do kín dostal najnovší film iného českého režiséra – Koniec sveta Bohdana Slámu. Aj jeho príbeh úzko súvisí so spoločensko-politickou atmosférou onoho obdobia.

Bohdan Sláma na seba výrazne upozornil svojím druhým dlhometrážnym, cenami ovenčeným filmom Štěstí (2005), vzťahovou drámou z vežiaka na Mostecku, z ktorého v pamäti utkveli najmä drsné scény rodičovskej neschopnosti a detského náreku. Nasledoval mierne rozpačitý Venkovský učitel (2008) a potom ešte rozpačitejšie Štyri slnká (2012), oboma sa opäť vinie línia rodič verzus dieťa.

Výborná Baba z ľadu (2017) bola pookriatím, dôležitým filmom o zanedbávaných témach, hereckým koncertom Slámovej dvornej herečky Zuzany Kronerovej. Snímka Krajina ve stínu (2020) je v niečom z celkom iného súdka. Skúmanie dramatických vlastností medziľudskej koexistencie ostáva, no ocitáme sa v časoch pred druhou svetovou vojnou a po nej, veľké dejiny prudko dopadajú na osudy obyvateľov obce, kde každý každého už celé pokolenia pozná. Koniec sveta viaceré z predchádzajúcich Slámových filmov a tém v nich obsiahnutých možno až priveľmi pripomína. Už to nie je iba o rozpoznateľnom režisérskom rukopise, autorských preferenciách, do veci sa vkradlo opakovanie, trochu únavné, neproduktívne. Príliš mnohé z Konca sveta sme už videli. U samotného Bohdana Slámu alebo vo filmoch iných režisérov.

Totalitné ľady sa topia, hranice sú otvorené, občania Československa majú príležitosť cestovať na Západ. Prichádza pozvanie, možnosť stráviť čas v Paríži. Na cestu sa vydávajú rodičia a starší syn; ostáva dedo, nielen preto, že sa už cíti unavený, a s ním mladší vnuk Tonda, chorľavé dieťa. Prázdninové týždne vo dvojici trávia na rodinnej vidieckej chalupe.  

Starý otec býval voľakedy príslušníkom vysokej ruskej šľachty s prístupom k cárovi. Vie hrať na klavíri, ovláda jazyky, maľuje a aj doma chodí v pletenej vestičke a saku. Je prísny, trochu odťažitý, ale milujúci. Hoci malému Tondovi mama a ostatní chýbajú, prežíva typické leto – šibalstvá, dobrodružstvá s kamarátom, spoznávanie sveta. Krčmárka a jej muž, kamarátova macocha, nemeckí manželia, noc na rozhľadni, tajný útek, smutná láska. A potom sa august 1968 prehupne do svojej druhej polovice…

Po mnohých stránkach Slámov film funguje, sledujeme oku lahodiace obrázky, výborne herecky stvárnené a spočiatku uveriteľne nakonfigurované charaktery, scénografickú aj kostýmovú dôslednosť a vkus, dianie na plátne občas presvetlí humor atď.

Lenže – nestačí to, prinajmenšom v prípade Konca sveta nie. Najväčších omylov, domnievam sa, sa tvorcovia dopustili ešte kdesi na začiatku, pred samotným filmovaním, teda vo fáze scenáristickej a dramaturgickej. Zvonku to vyzerá, že jednoducho neodolali nutkaniu dať tam všetko, čo im napadlo, čo zažili či počuli, snímka je ako povoz bez kočiša, ktorý sa raz zvrtne tým smerom, potom zas oným a dlho predlho ho nemá kto zabrzdiť. Zastaví sa, až keď kôň nadobro stratí aj posledné sily. Alebo by ten film mal zájsť ku kaderníkovi a dať sa prestrihať, v prvom rade skrátiť, tak o polhodinu.

Asi najväčšou jeho slabinou je v podstate nejestvujúci vývoj postáv. S akou mentálnou a povahovou výbavou do príbehu vstupujú, s presne takou istou ho i opúšťajú. Ani náznak posunu odniekiaľ niekam. Žiaľ, tentoraz režisérovi Bohdanovi Slámovi jeho snaha reflektovať pohnuté historické obdobie a jeho dopad na rodinu z detského pohľadu vôbec nevyšla. Okupácia v šesťdesiatom ôsmom bola len využitá, možno až zneužitá ako kulisa obohraného príbehu.