Na slobodu za trest

Celovečerný dokumentárny debut jedného z najúspešnejších a najproduktívnejších tvorcov mladej generácie Mira Rema ukazuje, že je prakticky nemožné vymaniť sa z kruhu recidívy. Comeback je vizuálne príťažlivý, dômyselne používa náladotvorné hudobné motívy, ktoré poľudšťujú nesympatických antihrdinov. Viac ako o koherentný príbeh ide o mozaikovitú skladbu atrakcií.

Od školských čias na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU má Remo čuch na atraktívne témy, ktoré dokáže spracovať hravo, na neobyčajné miesta a postavy exotov, ktoré sa vymykajú bežnému životu – v štylistickom šate, ktorý sa vzďaľuje od špinavých záberov a neuprednostňuje to, čo zobraziť, pred tým, ako to zobraziť. V ére, keď verejnosť vníma slovenskú filmovú produkciu ako nepríťažlivú a odťažitú v porovnaní s americkou štúdiovou/televíznou produkciou a jej odlišnými tradíciami, je Remov prístup vítaný z hľadiska vnímania kinematografie ako celku so súborom rozmanitých funkcií (aj vzhľadom na potenciálnych divákov). V krátkometrážnych filmoch Studený spoj a Arsy-Versy (ten je jedným z najúspešnejších domácich filmov v počte ocenení na medzinárodných festivaloch) Remo pracoval s uvedenými prvkami. V portréte milovníka netopierov vyšiel zo sociálno-dramatickej perspektívy, ale pracoval so sémantickými prvkami dokumentárnej komédie o čudáckom starom mládencovi, o ktorého sa matka v pokročilom veku obáva. Už z názvu Comeback sa dá vytušiť príbuzný odkaz na vizuálne podobenstvo, tentoraz
v cyklických životných dráhach filmových protagonistov – recidivistov Mira a Zlatka.

Tak ako v predošlých dielach sa Removým „miestom činu“ stali rodné Ladce a okolie, kde opakovane čerpá námety na vlastnú tvorbu. Východiskom Comebacku je situácia, keď si dvojica odpykáva trest v ilavskej väznici a čaká na blížiace sa prepustenie. Mohlo by to znieť ako typická anotácia k sociálnej dráme; takúto perspektívu podporujú aj informácie z propagačných materiálov a z úvodných výpovedí väzňov, ktorí si zrejme predurčenosť na návrat implantovali do vlastného jazyka a myslenia. Prvá tretina filmu sa zaoberá životnými podmienkami Mira a Zlatka ešte vo výkone trestu, zvyšná časť sa im venuje po prepustení z väzenia a zachytáva ich pokusy začleniť sa do života na slobode. Z vyjadrovania tvorcov vyplýva, že štruktúra Comebacku sa formovala až in medias res, po oťukaní sa za mrežami a po spoznaní možností, ktoré im v tejto komunite a priestore budú k dispozícii. Film sa tak štiepi na dve časti, tá prvá – väzenská – je prehliadkou tamojšieho rytmu každodennosti niekoľkých väzňov. ,,Obrázky z basy“ zaznamenávajú v škále medzi observáciou a inscenovanosťou trávenie voľného času od výroby francúzskeho slovníčka po posilňovanie s vedrami plnými vody namiesto činiek. Sú prehliadkou atrakcií najmä vo vizuálnej rovine, ako je sošné stvárňovanie kérok, či v slovnej rovine – pulp historky o vynútenom análnom sexe. Tieto bulvárnejšie šteklivé prvky sa montážne napájajú na poľudšťujúce momenty, ako je krádež keksíka a pracovné povinnosti v dielni. Široké spektrum situácií potom nevykresľuje väzňov ako jednorozmerné tézovité figúrky (keď sa postava konotuje negatívne, tak je predstavená len ako zlodušský charakter), ale vdychuje do nich život. Napriek tomu postavy nepôsobia sympaticky, lebo na ich vyjadrovaní aj na fyzickom vzhľade zanechali stopy roky strávené za mrežami. Pragmatické chladnokrvné kalkulácie či absencia ľútosti nad previnením bránia divákovi emočne sa na nich napojiť, aj keď racionálne dokáže pochopiť ich budúce túžby a priania. Je dosť odvážne vystavať takúto expozíciu; daná filozofia má najbližšie k trojici tragicko-smiešnych „zamatových teroristov“ a k ich ambivalentným postojom a činom. Istý polopatizmus a didaktický charakter scén, ktoré sú tým, čím sú v textovej a vizuálnej rovine, bez presahu, sú zrejme spôsobené limitujúcimi podmienkami väzenského priestoru, podobne ako úvodné motto – výkrik ,,dosť bolo všetkého“ zdecimovaného Zlatka –, ktoré za pár sekúnd obsiahne ideu filmu a následne pôsobí ako podcenenie schopnosti publika odčítať význam filmu z predvedených epizód a utlmuje očakávania z nasledujúceho vývoja.

Druhá časť, ktorá sa odohráva po prepustení Mira a Zlatka, je napínavejšia. Hrdinov spoznávame prostredníctvom činov, ktoré vykonávajú na slobode, a interakcií s najbližšími príbuznými a kumpánmi. Rozprávanie je založené na dvoch samostatných vetvách, k ich prelínaniu dochádza len intervenciou režiséra pri interview v rozhlasovom štúdiu. Muži reprezentujú odlišný prístup k tomu, ako nasmerovať svoj život mimo väzenia, čo robí túto časť dynamickou a prekvapujúcejšou. Kým mladší Miro sa snaží aktívne vyčleniť z bludného kruhu recidívy, starší Zlatko sa pohybuje v alkoholickom kolotoči a vývin ich pobytu na slobode odhaľuje paradoxy sociálneho a justičného fungovania na Slovensku.

Zásadný vplyv na divácky zážitok má – výraznejšie ako na začiatku – hudobný sprievod Davida Kollara, ktorý živo a plasticky vyjadril abstraktný vnútorný svet a prežívanie postáv, od ambientných, až meditačných polôh (uvedomenie si slobody) po takmer noisové stvárnenie odcudzenosti a fyzickej nepríjemnosti vonkajšej reality. Náladotvorná elektroakustická hudba spolu s nepravými subjektívnymi pohľadmi je posunom od observačného modu záznamu k inscenovanosti a implicitným komentárom tvorcov, ktorí sa inak pohybujú v rovine nezaujatosti a vierohodnosti. Atrakcie sa v menšej miere ako v prvej časti objavujú aj v časti druhej, najmä ako slovné záznamy sexuálnych praktík a fantázií, no takéto motívy potvrdzujú už predtým spostredkovanú charakteristiku hrdinov.

Druhá časť Comebacku je najsilnejšia práve v okamihoch, keď odhaľuje čiastkové momenty z putovania na slobode a ich ambivalentnú povahu bez bielo-čiernej perspektívy (keď opitý Zlatko pri preliezaní brány padne na zem ako vrece zemiakov a Miro spí na trávniku pred panelákom, lebo nemá kde inde). Tu Remo viac ukazuje, ako hodnotí, drží si odstup a necháva na individuálnom zvážení bez návodu, aké stanovisko k resocializácii recidivistov zaujať. Na jednej strane zaznamenáva ostrakizovaných jedincov, na druhej strane sa nevyhýba tomu, aby vyjadril ich vlastný podiel viny bez toho, aby skĺzol do perspektívy hľadania nepriateľa alebo do lúzerského účtovania so spoločnosťou. Predvedená nejednoznačnosť Mira a Zlatka naťukla otázku existencie a funkčnosti sociálneho systému a súčasne ponúka priestor na uvažovanie, či by pre istých jedincov bola jeho existencia zmysluplná a následná resocializácia uplatniteľná. Súčasne si film ponecháva otvorené zadné dvierka, keďže vzorka dvoch recidivistov a pár vyspovedaných spoluväzňov sa nedá považovať za reprezentatívnu ani z hľadiska kvalitatívneho prístupu. K pravidlám fungovania zacykleného sveta sa teda vyjadruje z hľadiska správania individualít. Narúša však všeobecne prijímaný a prezentovaný pohľad na recidivistov, keď ako kontrast ponúka scény rozhovorov s moderátorkou Miroslavou Ábelovou. Z jej naivne zvolených otázok a postoja je možné odčítať rozdiel medzi sprostredkovanými informáciami z médií a priamou diváckou skúsenosťou s danou témou. Prínos Comebacku je práve v ukázaní momentov, ktoré pre väčšinu spoločnosti nie sú vďačnými témami, lebo narúšajú názory, s ktorými je najľahšie sa stotožniť a ktoré formulujeme z hľadiska svojho bezpečia a nadradenosti.
 

Comeback (Slovensko, 2014) _RÉŽIA: Miro Remo _SCENÁR: M. Remo, Juro Šlauka _KAMERA: Ivo Miko, Mário Ondriš, Jaroslav Vaľko _STRIH: Marek Kráľovský _HUDBA: David Kollar _MINUTÁŽ: 85 min. _HODNOTENIE: • • • • 
_NOVEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 1. 11. (20.30), 2. 11. (18.30), 3. 11. (20.45), 7. 11. (18.30), 8. 11. (20.30), 19. 11. (20.00, SFÚ), 23. 11. (20.30, SFÚ)

Žofia Bosáková ( filmová publicistka )
FOTO: AH production

Zakliata cesta k rozprávke

Raz za tisíc rokov sa narodia dvaja ľudia s rovnakou tvárou a takéto šťastie (v nešťastí) mali aj hlavní hrdinovia rozprávkového príbehu Láska na vlásku scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Princ Matej a kováčov syn Tomáš túžia spoznať svet a v domnienke, že v koži toho druhého zažijú nevídané, rozhodnú sa pre výmenu identity. Ľahkovážny čin sa im vymkne z rúk, vystaví chlapcov nebezpečenstvu, ich príbuzných pochybnostiam a napokon ich oboch privedie k osudovej láske.

Príbeh je zasadený do klasických, v rozprávkach mnohokrát varírovaných súvislostí. Kráľovstvo padne do oka mocným orientálnym kmeňom, budujúcim ríšu, a jediným záchranným lanom, ktoré zaistí silného spojenca, je pre zúfalo ohrozeného kráľa sobáš jeho syna Mateja s južanskou princeznou Beatrix. Mariana Čengel Solčanská sa v mene tradícií vybrala po vyšliapanej ceste, no ani túto líniu neustála. Láska na vlásku je najmä pre scenáristické lapsusy nevierohodný a plochý film.

Motív zámeny môže v slovenskom divákovi rezonovať najmä vďaka klasickej veselohre režiséra Martina Friča Císařův pekař, pekařův císař z roku 1951, v ktorom sa dômyselne využíva fyzická podobnosť hrdinov, zámena tu má opodstatnenie, vplýva na vývoj deja, prirodzene jej podlieha gradácia zápletky i vyústenie príbehu. U Solčanskej je zámena povrchným efektom. Na ňom stavia silenú, prešpekulovanú fabulu, ktorá síce diváka nedezorientuje, no pre neschopnosť tvorcov ujasniť si tému a sústrediť sa na ňu vyvoláva otázku, o čom vlastne film je. Autorské tendencie sú roztečené a nedarí sa ich naplniť.

Rozprávkový žáner prináša nebezpečenstvo skĺznutia ku klišé a kopírovaniu schém, čomu sa Láska na vlásku nevyhla. Je to náročný žáner, ktorý si vyžaduje nápad; autor buduje fantazijný svet od základov, a ak sa chce úspešne vyhnúť kopírovaniu, musí známe jednotlivosti spojiť tak, aby nadobúdali nový význam, prípadne ich začleniť do úplne nového kontextu. Láska na vlásku zostáva len v rovine pokusu o invenčnosť. Solčanská mohla stavať na dobre využiteľnom nápade zámeny alebo na sile a autenticite príbehu, ak by rozvinula vzťahy, no nedarí sa jej ani jedno. Zlyháva práve na duplicite prvkov. Vytvára nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú podobnosť hrdinov, až vzniká dojem, že sledujeme jednu postavu, ktorá vo svojej rozpoltenosti existuje v dvoch svetoch naraz. Princ Matej a kováčov syn Tomáš sú navlas rovnakí, predstavujú zdvojený charakter, čím autorka prakticky okamžite skladá zbrane. Rozpráva dva paralelné príbehy dvoch totožných charakterov s rovnakým osudom, čo môže fungovať ako jednorazový gag, no nie ako kostra, ktorá má uniesť celý príbeh.

Fabula prakticky nemá ústredný konflikt, ktorý by rozvíjala. Dej filmu obsahuje mnoho nepodstatných výjavov a tie idú akoby pomimo zápletky, ktorá bola dôrazne nastolená v expozícii (ohrozenie kráľovstva, na ktoré sa reaguje núteným sobášom princa Mateja a Beatrix). Solčanská sa usilovala vystihnúť osobnostnú premenu Mateja a Tomáša ich adaptáciou na nové prostredia, ktoré ich „učia“ cnosti a pokore, no zjednodušené zobrazenie denných rituálov nestačí, hrdinovia prakticky netušia, čo sa deje okolo nich, v chalupe ani v kráľovstve. Nedovolí im reagovať na intrigy, ich „previerka dospelosti“ je uzavretým príbehom rovnako ako boj o kráľovstvo a tieto dve línie sa o seba len latentne obtrú. Postavy nekonajú v pravom zmysle slova, len figurálne „pózujú“ a namiesto toho, aby ich motivácie a postoje vychádzali z individuality charakteru, sú sploštené a nemotorne sa snažia „tváriť“ prirodzene. Postavy, ktoré by mali prísť do konfliktu, sa takmer nestretnú, ich protichodné motivácie na seba nenarážajú a ony bezprizorne blúdia príbehom, ktorý sa napokon rozrieši bez ich pričinenia, silou autorkinej vôle. Zámena je náhodná a nechcená, no okolnosti sú nepresvedčivé. Hrdinovia si svoje nové ja užívajú, nič podstatné sa v príbehu neudeje, až na zákulisné ťahy a intrigy, ktoré sú akýmsi paralelným vesmírom, mikropríbehom samým osebe, s chýbajúcimi väzbami na hlavnú dejovú líniu. Tým sa ešte väčšmi prehlbuje tematická neurčitosť Lásky na vlásku. Na rozdiel od toho stojí fabula uvedeného Fričovho filmu predovšetkým na výmene rolí, režisér hodí svojich hrdinov do neznámeho prostredia a ich „iný“, nezainteresovaný pohľad na skutočnosť prináša nové súvislosti i nadčasovú komiku, budovanú na kontraste dvoch svetov.

Rodinné vzťahy skladá Solčanská z čriepkov rozbitého zrkadla, no nepodarilo sa jej napasovať ich tak, aby spolu zostavili reálny obraz. Vytvára skarikovanú mozaiku, postavám kde-tu chýba zdravý rozum, ich konanie je nepravdepodobné, akoby nevnímali súvislosti sveta, ktorý by ich mal definovať a posúvať na ich ceste. Jednou z mála uspokojivých rovníc je vzťah Tomáša a mladšej sestry – táto vedľajšia postava vnáša do filmu autentickú sviežosť.

Film Láska na vlásku sa zubami-nechtami upína na štruktúru, z ktorej vyčnieva umelý konštrukt a vopred vymyslený program, ktorý je nevierohodný. Autorka nedovolí postavám ožiť. Príbeh, aj keď netrpí nedostatkom dramatických zvratov, sa v mnohých prípadoch zasekáva a z miesta ho často postrčí náhoda, zásah „zhora“ alebo nepresvedčivé motivácie.

Akčné scény sú len naoko, bez opodstatnenej väzby na dej, jednotlivosti sa cyklicky opakujú (rytierske tréningy, práca v kováčovom dome a podobne) a premena hrdinov v neznámom prostredí, ich vyzretie a nadobudnutie zodpovednosti, zostáva len v autorskom výklade, do filmu sa jednoducho nedostáva. Obsadenie snímky speváckou hviezdou Celeste Buckingham je prvoplánovou kalkuláciou v snahe získať si záujem predovšetkým detského diváka.

Nakrútiť klasickú rozprávku s dôrazom na tradície neznamená, že tento pokus nemusí byť inovatívny, a Láska na vlásku dokazuje, že nestačí preprať a zreparovať dostupné žánrové klišé. V tejto filmovej skladačke je síce všeličo na svojom mieste, no ťažko uveriť pohybom jednotlivých súčiastok. Nedávno mala premiéru aj česká rozprávka Traja bratia Jana a Zdeňka Svěrákovcov. Ich film je v priamom dialógu so žánrom, s príznačnou dávkou humoru posúva jeho hranice a narúša konvencie s hravou ľahkosťou. Asi aj preto na rozdiel od Lásky na vlásku funguje.
 

Láska na vlásku (Slovensko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Mariana Čengel Solčanská _KAMERA: Ivan Finta _STRIH: Ondrej Azor
_HUDBA: Vladimír Martinka _HRAJÚ: Samuel Spišák, Celeste Buckingham, Judit Bárdos, Tomáš Hanák, Tomáš Matonoha, Milan Bahúl, Anikó Varga, Attila Mokos, Jakub Rybárik, Gabriela Dolná a iní _MINUTÁŽ: 114 min. _HODNOTENIE: • •
_NOVEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac v Kine Lumière nepremieta.

Roberta Tóthová ( absolventka scenáristiky na FTF VŠMU )
FOTO: Continental film 

Kuffa a jeho ovečky

Rímskokatolíckeho kňaza Mariána Kuffu netreba zvlášť predstavovať – napokon, nie je to tak dávno, čo medzi divákov vstúpili Všetky moje deti od Ladislava Kaboša, ale aj neslávne známy videoblog .týždňa, kde sa Kuffa homofóbne vyjadril na tému homosexuality. Fenomén Mariána Kuffu si všimla aj česká režisérska Jana Ševčíková a nakrútila dokument Opri rebrík o nebo.

Paradoxne, Jana Ševčíková nie je veľmi známa na domácej ani na slovenskej filmovej scéne, viac ju poznajú a oceňujú vo svete. Pražská rodáčka ukončila štúdiá na FAMU stredometrážnou etnografickou esejou Piemule (1983). Po rozporoch s vedením pražského Krátkeho filmu vo veci autorskej (ne)slobody sa rozhodla pre nezávislosť a, ako píše portál MFF Karlove Vary, v minulom režime sa uplatnila predovšetkým ako upratovačka bytov a domov. Svoju filmársku integritu a slobodu si udržiava dodnes – v jej poslednom dokumente, o ktorom bude reč, zastávala okrem „štandardných“ pozícií (autorka námetu a scenára, režisérka) i posty produkčnej, producentky a zvukovej dramaturgičky.

Tvorba tejto českej dokumentaristky by sa dala jedným slovom charakterizovať ako etnografická. Film Jakub (1992) je etnograficko-sociálnou štúdiou života českých a rumunských Rusínov. O deväť rokov neskôr sa do Rumunska vrátila a v oblasti dunajskej delty natočila Starověrcov – film o pravoslávnej komunite, ktorá sa v 17. storočí oddelila od oficiálnej cirkevnej línie. V roku 2002 prichádza s pôsobivým portrétom japonského tanečníka a choreografa Mina Tanaku (Svěcení jara). Svoj ďalší dokument nazvala Ševčíková podľa arménskeho mesta, v ktorom sa odohráva – v Gyumri (2008) zachytáva tradičnú kultúru a zakonzervovanú pamäť. Najnovší prírastok do autorkinej filmografie – Opri rebrík o nebo – je pokračovaním tejto línie.

Ševčíkovej ostatný dokument možno vnímať najmä ako sociologickú štúdiu. Hoci je rímskokatolícke vierovyznanie na Slovensku zastúpené najvýraznejšie, žakovská fara sa od tých bežných výrazne líši. Kuffa tam pôsobí od deväťdesiatych rokov a odvtedy sa mu podarilo vybudovať Inštitút Krista Veľkňaza, pod ktorý spadá domov sociálnych služieb pre telesne postihnutých či domov pre osamelých rodičov. V jeho inštitúte prevládajú rozmanité asociálne prípady: bezdomovci, bývalí väzni, alkoholici, narkomani, prostitútky, siroty – a tí sú na čele s Kuffom ústrednými postavami filmu.

Dokument Opri rebrík o nebo je pestrou zbierkou mikroportrétov. Autorka nám protagonistov predstavuje prostredníctvom kňaza, ktorý po spoločnej modlitbe vyzýva: „Nech sa páči. Môžete, tí, čo sú noví, hej, tak nech sa páči.“ Rad za radom vstávajú chlapi a dvomi-tromi vetami objasňujú svoju minulosť. K niektorým postavám sa režisérka opakovane vracia a sleduje ich osud počas piatich rokov nakrúcania, ostatní tvoria „kulisu“ žakovskej fary.

Napríklad Petra v stredných rokoch víta Kuffa slovami: „Ktorý je to príbeh? Dvadsiaty piaty?“ Peter totiž opakovane balansuje medzi pitím a abstinenciou. Po prehrešku na kameru sľubuje, že to bol jeho posledný exces. Nebol. Pavla vyhľadá svoju matku, ktorá ju v detstve opustila. Priznáva alkoholizmus, znásilnenie, pohlavné choroby. Smutné príbehy sa množia a pestria. Na stominútovej ploche je najvýraznejší príbeh samotného kňaza – zobrazenie jeho profesionálneho života, ktoré môžeme zovšeobecniť na kázanie a karhanie, a toho súkromného, keď ozrejmuje svoju minulosť a motivácie stať sa kňazom.

Cenným prínosom tohto dokumentu je časozber, v ktorom autorka nenápadne odhaľuje, že Inštitút Krista Veľkňaza môže ľuďom pomôcť, ale aj sťažiť alebo znemožniť im návrat do bežnej spoločnosti. S tým je spojený aj triezvy pohľad na kňaza. Dokument ponúka čiastočne kritický obraz hlboko veriaceho Kuffu – najvypuklejšie je to azda v závere, keď sanitár a niekdajší výpravca vlakov, odchádzajúc zo Žakoviec, parafrázuje posledný rozhovor s kňazom.

Jana Ševčíková nenadväzuje na svoju predošlú tvorbu len témou, ale aj autorským rukopisom. Špecifickým znakom jej predošlých filmov i toho najnovšieho je poetickosť. Dokument Opri rebrík o nebo sa začína pôsobivými leteckými zábermi na zimnú prírodu, ktorá obklopuje podtatranskú dedinu. Lyrické obrazy prírody sú v jej filmoch tradične sprevádzané folklórnymi hudobnými prvkami podľa toho, v akej oblasti sa nachádza. Na Slovensku sú to fujarové motívy.

Pri pohľade na predchádzajúcu tvorbu autorky sa dá zhodnotiť, že o čo menej využívala slovo, o to bol obraz výpovednejší. Napríklad v snímke Starověrci skôr v mĺkvosti zachytila rituály a lyrickú prírodu než hovorené svedectvo.

Dokument Opri rebrík o nebo môže na prvý pohľad vzbudzovať dojem ošúchanosti a všednosti. No pri pozornejšom sledovaní sa stane nielen výpovedným artefaktom o fenoméne Mariána Kuffu, ale aj zaujímavou sociologickou štúdiou ľudí na okraji spoločnosti a ich opätovného zaradenia sa do nej.
 

Opri rebrík o nebo (Opři žebřík o nebe, Česko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Jana Ševčíková _KAMERA: Jaromír Kačer _STRIH: Eva Mesteková _HUDBA: Alan Vitouš, Vladimír Martinka _MINUTÁŽ: 100 min. _HODNOTENIE: • • • •
_NOVEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 5. 11. (19.30), 6. 11. (17.00), 7. 11. (18.45), 8. 11. (16.00), 9. 11. (20.00),
10. 11. (16.00), 11. 11. (20.00), 12. 11. (16.00), 20. 11. (16.00, SFÚ), 21. 11. (20.00, SFÚ), 23. 11. (16.00, SFÚ), 24. 11. (16.00, SFÚ)

Pavla Rachelová ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: ASFK