IVAN JÚLIUS KOVAČEVIČ

Prvý slovenský filmový režisér Ivan Július Kovačevič (1909 – 1979), ktorého filmová kariéra za slovenského štátu rovnako rýchlo zažiarila, ako zhasla, začínal ako filmový kritik a publicista. Písal do Robotníckych novín, do Slovenského denníka i do ním redigovanej Kinemy, pričom objektom jeho ostrého pera boli predovšetkým české filmy.

Práve uvedený kriticizmus Kovačevičovi následne vyslúžil miesto odborného poradcu v barrandovských ateliéroch – bol tu tajomníkom Filmového studia a dozeral na „politickú korektnosť“ slovenských látok (životopis Štefánika, Jánošík). V druhej polovici tridsiatych rokov sa už s Kovačevičom stretávame ako s režisérom. Nakrúca kultúrno-propagačný film o investíciách na Slovensku s názvom Moderné Slovensko (alebo Investice na Slovensku), ktorý si na Barrandove objednalo ministerstvo obchodu. Film sa nedokrútil alebo sa rozpracovaný kdesi zapatrošil, podľa stôp v archívoch sčasti aj vinou nezodpovedného režiséra.

V novej kultúrno-politickej situácii slovenského štátu bol ambiciózny Kovačevič ako jeden z mála skúsených Slovákov na poli filmu okamžite zapriahnutý do filmovej práce. Spolu s českým kameramanom Bohumilom Havránkom (alias Havranom) spravodajsky pokrýva politické, kultúrne, náboženské i národohospodárske udalosti nového štátu. Filmuje v líniách a pod dozorom Úradu propagandy týždenníky Nástup spoločnosti Nástup a jeho komentátorský hlas, možno exponovanejší ako režisérska práca za kamerou, stáva sa v podstate neodškriepiteľným hlasom fašistickej filmovej propagandy.

Samostatnou kultúrnou snímkou v Kovačevičovej réžii, inšpirovanou rovnomenným titulom Tida J. Gašpara, boli Trvalé svetlá (1940) – akési listovanie v knihe veľkých mužov národa, pointované pohrebom Andreja Hlinku. Václav Macek hodnotí Kovačevičove filmové schopnosti, zvlášť v porovnaní s Bielikom, ako dosť obmedzené. To je aj vec okolností. Na rozdiel od Paľa Bielika, ktorý bol od začiatku autorským režisérom, bol Kovačevič skôr redaktorom filmového materiálu, akýmsi jeho vrchným kompilátorom. Aj väčšina jeho „samostatných“ filmov (vrátane dokumentu Od Tatier po Azovské more) sú v podstate kompilované snímky. Navyše, niektoré autorskejšie filmy či zostrihy (napríklad Bývalé tempo – satira na byrokratov) sa nezachovali alebo nedokrútili (film o Demänovských jaskyniach V ríši večnosti). A torzovité dielo v deravom kontexte (deravej totality) sa len ťažko vyhodnocuje... Lebo aj medzi spravodajskými šotmi I. J. Kovačeviča nájdeme pekné a vynachádzavé snímky (napríklad reportáž o rozhlasovej práci Ilúzia rozhlasovej hry) alebo príspevky podvratnejšie (Malá prasacina).

Dodnes nezodpovedanou otázkou je miera Kovačevičovej kolaborácie a dnes už hádam i samotný koncept kolaborácie, zvlášť v prípade autorov spravodajského filmu. Po vojne, respektíve po roku 1948, bol Kovačevič, podobne ako šéf Nástupu Čambala, od filmu odstavený. A hoci to bolo preňho po pätnástich rokoch práce pre film „stratou životného ideálu“, jeho edičný či „cutterský“ talent sa nestratil, len sa zrealizoval v inej disciplíne (grafická a redaktorská práca pre viaceré vydavateľstvá).

Petra Hanáková ( filmová teoretička )
FOTO: archív SFÚ