David Lynch je pre neho výnimočný tým, že priniesol do mainstreamu príbehy, ktoré nemajú jednu jedinú interpretáciu. A dostal surrealizmus do hlavného prúdu. Myslím, že najiluzívnejší film, aký som kedy videl a zásadne ma ovplyvnil, je Felliniho Osem a pol (1963). Ukázal mi, že film nie je imitovanie skutočnosti a napodobňovanie príbehov, ktoré sa stali v skutočnom svete, ale kreslenie obrazov svetlom a časom. A rovnako mi ukázal, že obrazy postavené na alogike snového automatizmu vedia reflektovať elementárne pravdy o našom svete oveľa vzrušujúcejšie a intenzívnejšie, aj keď nepriamo a nepríbehovo. Felliniho filmy pre mňa osobne zároveň patria ešte do starého sveta „slapstickovej“ filmovej reči. Vtedy sa príbehy rozprávali s nadhľadom ako zábavné historky postavené na nadsádzke a hre ako tvorivom princípe. V dnešných hyperrealistických časoch a popri viere vo film ako ilúziu skutočnosti je to už niečo dávno minulé. Pri filmoch Akiho Kaurismäkiho som sa najviac zamyslel nad tým, že film je živý organizmus. Existuje naprieč autormi a časom. Jeho autorský rukopis postavený na pastiši, vedomom citovaní autorov a žánrov, ktoré ho formovali, od Roberta Bressona cez Douglasa Sirka až po Jeana-Pierra Melvillea, od filmu noir cez melodrámu až po frašku, mi ukázal, že film je skôr ontologická otázka bytia tvorivého človeka vo vzťahu k filmu ako racionálna úvaha....
