Dialóg s minulosťou

Režisérka Anabela Žigová si pre svoj celovečerný filmový debut Salto Mortale nevybrala ľahkú tému ani spôsob, ako ju uchopiť. Cez príbeh svojho otca otvára jedno stále veľké tabu – činnosť ŠtB.

Otvorenie archívov ŠtB vynieslo na verejnosť množstvo príbehov. Veľa ľudí sa muselo vyrovnať s faktom, že ich blízki aktívne spolupracovali s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. A často išlo o tých najbližších. Keď sa Anabela Žigová v roku 2009 dozvedela, že jej otec bol agentom ŠtB, našla tému na svoj film Salto Mortale. A rozhodla sa pre otvorenosť. „Odkrytie vlastného súkromia bolo a je pre mňa nesmierne ťažké. Chápem ľudí, ktorí to nedokážu. Samozrejme, že som počas celého procesu váhala. Ten problém tu bol a dodnes pre mnohých aj je. Nezareagovať naň bolo nepredstaviteľné. Mám pocit, že tá téma si ma našla sama,“ hovorí režisérka. „Keď sme ešte úplne na začiatku boli s mojím mužom na stretnutí bývalých politických väzňov v Leopoldove, stretli sme sestry Jurčovičové, ktorých otec bol ,na druhej strane‘, politicky väznený. Ich organizácia Deti politických väzňov je sekciou pri Konfederácii politických väzňov Slovenska. Pani Mária sa ma spýtala, čo tam my dvaja, ,takí mladí‘, robíme. Povedala som jej, že som našla otcov spis, že robil v Leopoldove počas komunistického režimu psychiatra a ja hľadám odpovede. To bol jeden z veľmi dôležitých momentov. Ľudské prijatie, spontánne, nečakané pochopenie zo strany sestier Jurčovičových bolo pre mňa záväzné. Keď nad tým spätne uvažujem, možno práve toto stretnutie mi vnuklo nápad osloviť do filmu rodinu svojej priateľky Terezy Langerovej, s ktorou som chodila na strednú školu. Jej starý otec, pán Emil Vidra, bol politicky prenasledovaný. Pre svoju činnosť proti režimu musel v roku 1968 emigrovať do Rakúska.“

Keď sa režisérka rozhodla vychádzať z privátnej sféry, musela sa s minulosťou vyrovnať nielen ona, ale aj ďalší členovia jej rodiny, ktorí s tým dodnes nie sú plne stotožnení. „Je to pochopiteľné. Našli sme však vďaka filmu spoločný dialóg. Každý krok som s nimi autorizovala, hoci niektoré len dodatočne. Prípadne som bez ich súhlasu v práci napredovala. Chápem tú rezistenciu, no informácie, ktoré sa vďaka práci na filme pre moju rodinu objasnili, nám pomohli mnohé veci spoločne pochopiť. Neustále som sa snažila nájsť hranicu, kde sa táto téma týka mňa, mojej politickej pozície, pozície umelca, ktorý nemôže mlčať, a kde už ide o rodinné súkromie. Som si istá, že film môže napriek tomuto úsiliu mnohých šokovať, ale to nebol môj zámer. Môj pocit je, že mlčanie nie je možné. Napriek tomu, že som si vedomá, aká explozívna je táto téma pre mnohých ľudí ešte aj dnes – ekonomické a politické pozadie, presahy do súčasnosti,“ hovorí Žigová, ktorá sa stretla aj s bývalým členom ŠtB. „Dôstojník, ktorý viedol spis môjho otca, mi na jedinom stretnutí, ktoré som s ním mala, vyčítal, ako si to môžem voči otcovi dovoliť. Táto metóda nebola úplne bez efektu na moju psychiku.“

Pri pátraní v minulosti na seba narazili dve generácie a práve podobné pokusy o vyrovnanie sa s nie vždy čistou minulosťou môžu byť základom pre medzigeneračný dialóg. „Počas práce na filme som sa stretla s mlčaním nielen v generácii našich rodičov, ale aj v tej svojej. To ma šokovalo najviac. Nemám však právo súdiť, pretože som na Slovensku dlho nežila. Keď vám veľa ľudí hovorí, že sa mýlite, začnete pochybovať o svojich dôvodoch, o tom, kde je pravda, o svojej motivácii. Komunita a dialóg sú v tomto smere nenahraditeľné. Medzigeneračný dialóg, aj keď to môže byť náročné, by mal prebiehať. Myslím si, že vďaka práci iných vytrvalých dokumentaristov a vďaka organizáciám na Slovensku tento dialóg už prebieha. Ja si nekladiem také vysoké ambície, film sám ukáže, čoho je schopný, ja zaň nesiem iba zodpovednosť ako tvorca. Koho Salto Mortale osloví a či dokáže inšpirovať k tomu dobrému v nás, to ukáže len film samotný.“

Jedným z problémov pri reflexii skutočných udalostí, a nielen tej umeleckej, je subjektivita ľudskej pamäti. Keďže otcov spis bol skartovaný, chýbal dôležitý dokumentačný prvok. „Môj film je dokumentárna esej, kde sú spracované všetky nám dostupné fakty. Videla som hodiny videoarchívov, v ktorých vypovedali bývalí politickí väzni, nahliadla som do mnohých spisov. Z týchto podkladov aj z rozhovorov s historikmi sa dalo vytvoriť si na tento problém určitú citlivosť. Všimla som si to najmä pri tom minimálnom kontakte s ľuďmi, ktorí mali so spisom a s ŠtB priamu súvislosť. Osobné stretnutie povie človeku najviac. Pracovala som preto bez rizika zavádzania alebo vnášania dramatických elementov do filmu, iba s faktmi, ku ktorým som sa dostala, a na základe vlastnej intuície a načúvania druhým, spôsobom ,cross-reference‘, porovnávaním viacerých zdrojov,“ objasňuje autorka dokumentu. „Tento film je najmä o autentických pocitoch, aké máme pri takýchto zisteniach, hoci môžu byť neveľmi vítané. Môj denníkový záznam alebo poznámky sú subjektívne, no ich emočná úprimnosť je platná. S dramaturgom Petrom Pavlacom sme si hovorili, že sme tým mojím denníkom ,ozbrojení‘. Je v tom niečo veľmi naivné. Je to však aj konštatovanie, na ktorom sa dá postaviť film. Rovnako ako na mlčaní a na tom, že nemáme k dispozícii takmer žiadne bombastické fakty. Ja som nič také nehľadala. Hľadala som pravdu. Použila som tým spôsobom aj fiktívne dokrútky. Tie emanujú určité pocity v situácii, keď permanentne narážame na mlčanie. Neilustrujú ho, skôr idú po ,nervovom systéme‘ danej situácie, po pocite. Archívy aj dokrútky sú v strihu premyslené a spracované tak, aby odkrývali proces pátrania a zahmlievania v húštine, v ktorej sme blúdili.“

Aj keď autorka vo filme odkrýva príbeh svojho otca, nepovažuje svoj dokument za privátnu spoveď. „Tento film je o mojom vzťahu k nedávnej slovenskej histórii na základe politickej minulosti môjho otca, nie o ňom ako súkromnej osobe. Hoci sa to, samozrejme, niekde stretáva. Film je robený s úctou k človeku, ktorý ma vychoval, bol ku mne láskavý a veľmi veľa mi dal. A je dôležité, že som si dokázala zachovať lásku k otcovi a zároveň nájsť v takej náročnej histórii svoju vlastnú pozíciu, klásť otázky. Dalo mi to ešte pevnejší pocit vnútornej sily a slobody,“ uvádza režisérka. „Možno keby otec ešte žil, našli by sme spoločne veľa odpovedí a vzniklo by iné dielo. Film, ktorý vznikol, nachádza odpovedí veľmi málo. Počas práce na ňom som sa stretla s niekoľkými príbehmi detí, ktoré mali rodičov v ŠtB, a považujem za výnimočné, že sa mi zdôverili. Delíme sa o podobnú traumu aj o určitý prenesený pocit viny a najmä o nedostatok informácií, na základe ktorých by sme mohli túto vec poriadne uzatvoriť. Mám pocit, že tento film nepatrí iba mne, nie je iba o mojom otcovi, o rodine. Ide o niečo, čo sa týka nás ako spoločnosti,“ dodáva Anabela Žigová.

Salto Mortale (r. Anabela Žigová, Slovensko/USA, 2014)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 70 000 eur (podpora AVF: 20 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: film bude uvádzaný na DCP nosičoch, blu-ray a DVD nosičoch
► NOVEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac v Kine Lumière nepremieta.

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: archív A. Žigovej 

O vlne tvorivej energie

Umenie je náročná téma. Ako zaujať diváka a neprepadnúť túžbe po akademickom výklade? Ak je navyše reč o umení fotografie, výzva na zachytenie jeho podstaty je ešte náročnejšia. Kameraman Martin Štrba o nej vie svoje a vypovedá o tom aj jeho film Vlna vs. breh.

Ponuka nakrútiť dokumentárny film o výnimočnej generácii slovenských fotografov prišla spontánne. „Blížila sa retrospektívna výstava Slovenská nová vlna a naraz Agnes Snopko vzniesol otázku: A kto o tom natočí film? Bez rozmýšľania zo mňa vypadlo, že ja,“ opisuje podnet na vznik snímky debutujúci režisér, no skúsený kameraman Martin Štrba, držiteľ troch Českých levov, Igrica aj ceny Slnko v sieti.


Tono Stano, Rudo Prekop, Vasil Stanko, Peter Župník, Miro Švolík, Martin Štrba, Jano Pavlík, Kamil Varga – mená, ktoré vo svojej dobe priniesli progresívny pohľad na umeleckú fotografiu. Ich vplyv cítiť na území bývalého Československa dodnes. „Jej výnimočnosť, ako pri každej inej vlne v kultúrnom dianí, spočíva v tom, že je akýmsi budíkom, ktorý v driemajúcej spoločnosti prebúdza myšlienku, že nie je nutné dať sa neustále ovplyvňovať ‚zhora a zvonku‘, keď v každom z nás v každom okamihu existuje možnosť a potenciál ovplyvňovať ‚zdola a znútra‘,“ vysvetľuje Štrba. Predstavitelia slovenskej novej vlny sa stretli začiatkom osemdesiatych rokov na pražskej FAMU. „Bolo to skôr rozhodnutie jedného člena vlny pozrieť sa na fenomén doby znútra. Rozprávanie filmovým obrazom a rozprávanie fotografiou majú styčné body a pri strihaní filmu ma bavilo pohrávať sa s nimi, sledovať, ako sa navzájom prelínajú a dopĺňajú. Nie nadarmo sa vo svete používa na označenie mojej profesie výraz DOP – director of photography,“ objasňuje uznávaný kameraman rozhodnutie nakrútiť dokument o svojich spolupútnikoch. A už z filmovej upútavky je zrejmé, že Štrba rozumie špecifikám a výnimočnosti mimoriadne silnej generácie vizuálnych umelcov. „Prostredníctvom rozhovorov s jednotlivými tvorcami som sa snažil zachytiť proces nesmiernej kumulácie tvorivej energie spoločným vnímaním podobných kultúrnych hodnôt v danom čase a danom teritóriu. Každý z protagonistov priniesol iný duševný materiál
z rôznych kútov Slovenska do kultúrneho podhubia Prahy, nabitého silnou energiou undergroundu, kde napriek zúriacej totalite vytvorili zoskupenie jasne demonštrujúce svoju inakosť a osobitosť,“ opisuje charakter slovenskej novej vlny tvorca jej filmovej „vizitky“.

Celovečerný dokument Vlna vs. breh nie je spomienkovým výjavom, ale objavnou výpoveďou pre zorientovaného aj neznalého diváka. „Okrem mapovania vzniku tejto vlny mi išlo aj o jej interakciu s prostredím. Do akej miery doň vsakuje, odráža sa odeň, do akej miery ho tvaruje a, naopak, do akej miery prostredie, breh, tvaruje a ovplyvňuje vlnu,“ osvetľuje Štrba metaforický názov filmu. Samotný vznik dokumentu ovplyvňovali aj spontánne prichádzajúce udalosti: „Každý deň ma prekvapovali veci, ktoré vznikali mimo môjho konceptu. Stačilo byť len dostatočne bdelý a správne ich implantovať do celku. Milo ma prekvapilo, ako z nakrúteného filmového materiálu vyžaruje, že každý člen bývalej slovenskej novej vlny dokázal tvorivú energiu vlny v maximálnej možnej miere transformovať do seba a naďalej z nej svojím spôsobom ťaží až dodnes.“

Ambície dokumentárneho filmu Vlna vs. breh sú predovšetkým lokálne. V širšom kontexte sa tvorcovia tejto audiovizuálnej výpovede podľa vlastných slov snažia zamyslieť nad dôležitosťou skupinového podhubia pre formovanie výrazného indivídua. Rovnako dôležité bolo pre nich aj pripomenúť vzájomné ovplyvňovanie a obohacovanie sa kultúr dvoch kedysi spoločne žijúcich národov. „Nakrúcal som o priateľoch v umelcoch a o umelcoch v priateľoch,“ uzatvára rozhovor Martin Štrba. Slovenská kinopremiéra jeho filmu je naplánovaná na 6. novembra.
 

Vlna vs. breh (r. Martin Štrba, Slovensko/Česko, 2014)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 76 350 eur (podpora AVF: 40 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: film bude uvádzaný na DCP nosičoch, blu-ray a DVD nosičoch
► NOVEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac v Kine Lumière nepremieta.

Robert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO: PubRes