Naozaj teroristi, aj keď zamatoví?

Uvedená oscilácia medzi časovými vrstvami je v každom prípade iná – v prvej poviedke je ťažisko na dnešku, v druhej sa obe línie prelínajú a v tretej splývajú, lebo tu je dôraz na protagonistovej posadnutosti bojom, ktorý zo zápasu proti komu­nistickému establišmentu prerástol do zápasu proti dnešnému, vyrastenému na jeho domnelých troskách. A tak neostáva iné, než sa prizrieť každému z filmov osve, lebo sú rovnako odlišné ako ich protagonisti.

Predohru tvoria opozerané zábery manifestácií obrovskej moci komunistických štruktúr, podávaných ako stelesnenie trvácnosti systému, proti ktorému jednotlivec nič nezmôže. Jednotlivcov, ktorí v sebe predsa našli silu sa proti tejto presile postaviť, uvádzajú autori na scénu v znamení výbuchov odohrávajúcich sa iba v predstavách, takže zhmotnené vízie, ako napr. stromy vybuchujúce od koreňov, keď ich protagonista minie, dávajú obrazu nádych fantazijného surreálna – myšlienka telom sa stáva. Ide o postup v dokumentarizme ojedinelý.

Stano predstavuje smutnosmiešny príbeh typicky slovenského, pritom ľudsky sympatického smoliara. Aktívny krok, teda ideovo motivovaný čin, pobabral tak slovensky, ako sa len dá – s fľašou v ruke, čo jeho akt vzbury mení na frašku. Teraz žije svoj jednotvárny život frustrovaného osamelca, ktorý len občas ožije pri poľovníckych výletoch autom, kde okrem streľby na zverinu (odkaz na záľubu v zbraniach a násilí, i keď spoločensky akceptovanom) prichádza v rozguráženej atmosfére chlapskej družnosti naplno k slovu slovenský sexizmus ako zrkadlový obraz komplexov dláviacich reálny vzťahový potenciál. Inscenované zhustené trápno stereotypu zoznamovacích pokusov na inzerát, opakovane zasadzovaných priestorovo aj farebne do toho istého rámca, odkazuje na grotesknosť podobných výjavov u raného Formana a zároveň predstavuje hold metóde Ulricha Seidla, ktorý prostredníctvom takýchto postupov ťaží zo situácií hlbšiu ľudskú pravdu. Aj tu autori dolujú obrazom osamelej duše túžiacej po partnerstve ako lieku proti osamelosti psychologickú pravdu. Zároveň však refrénovitými zábermi z interiéru idúceho auta reportážne odpovedajú, prečo tie nemotorné pokusy, na jednej strane zbavené empatie, na druhej vybavené vedomím ľudskej dôstojnosti, ba dokonca zmyslom pre sebairóniu, nemôžu vypáliť inak než do stratena. Komické intermezzá na svoju adresu prijíma protagonista s dobromyseľným humorom, ktorým si získava sympatie – málokto má odvahu vydať sa napospas smiechu na svoj účet.

Príležitostné pokukovanie po príťažlivo tvarovaných postavách dievčat, ktoré sú preňho for eyes only, ho zasa spája s celým mužským svetom, ktorý sa tomuto športu, nečesť výnimkám, oddáva s rovnakým gustom ako on. Pritom Stano zas nie je Oblomov a snaží sa od života získať, čo sa dá, no zároveň ho vidíme aj ako list unášaný prúdom rieky, v ktorej sa s ďalšou kandidátkou nie bez komických prísad čľapká. Raz sa pokúsil o čin, a aj to vypálilo groteskne proti nemu. Na činy, tobôž historické, nie je stavaný.

Takto by sa dal charakterizovať profil ústrednej postavy, keby bola fiktívna. Stano je však reálny človák hnaný žitia nevoľou, dosť pasívny a vcelku sympatický našinec, ktorého autori v kreatívnom procese zasadzujú do metaforizovaných situácií, presahujúcich reálny osud. Aj preto to, čo film dovoľuje extrapolovať z postavy, nemusí platiť v živote, nepredvídateľnejšom než zákony dramaturgie. To platí aj pre obidva ďalšie príbehy triptychu.

Fero, to je chlap z tvrdšieho cesta a záľuba v zbraniach a boji ho sprevádza v rôznych formách cez celý film. Na prírodnom autodróme učí syna tech­nikám úniku pred prenasledovateľmi, ktoré syn zjavne nikdy nebude potrebovať, na súkromnej strelnici učí strieľať manželku, ktorá jeho záľube dobromyseľne vychádza v ústrety, sotva pre ňu však zahorí ako on. V rekonštrukčných vsuvkách ho vidíme, ako chystá atentát na prezidenta, ako si predstavoval útek pred zatknutím či ako počúval v kotolni výboru KSS Slobodnú Európu... Slovom, Fero touto svojou minulosťou a jej cieľmi stále žije, no zároveň je to usadený slovenský tatko a otec rodiny, ktorého nie náhodou vidíme opätovne v perinách. Pre dospievajúcich synov je odboj podľa všetkého čosi ako historky od Piavy alebo nanajvýš príležitosť nezvykle sa zahrať... Keď im otec v prímorskej reštaurácii rozpráva o márnom pokuse nadviazať kontakt s cudzou tajnou službou, neveľmi sa výrazom líšia od dvoch figurín v aute, ktoré v inej situácii spolu s otcom tisnú hore kop­com. Na rozdiel od matky im je protikomunistický (a zrejme aj každý iný) odboj ukradnutý. Čo ich život naozaj napĺňa, to sa z filmu – veď nie je venovaný im, ale otcovi – nedozvieme. No generačný odstup, aj keď ho film nezdôrazňuje, bije do očí. A tak sa nám protagonista črtá ako muž stále hrdý na odbojovú činnosť, za ktorú pykal, ale menej zasadený v súčasnosti, hoci je ešte plný síl a prítomnosť iste netrávi iba v perinách. Škoda, že túto vrstvu film nechal bokom. Naproti tomu to, že protagonista stojí  v dnešnej konzumistickej spoločnosti so svojou minulosťou sám, zreteľne vypovedá o dobe, ktorú žijeme. Keby portrét zahŕňal sociálne kontexty dneška, iste by mu to pridalo na hĺbke.