Dušan Husár

kameraman

Na začiatku bola pre mňa zásadná hudba, cez ňu som sa dostal k videoklipom, ktoré začali formovať môj vzťah k filmu a zásadné filmy prišli až neskôr.

The Odyssey (r. Vince Haycock) – úplne zásadná vec, ktorá prestúpila skrz žánre a spojila v sebe to najlepšie, čo sa podľa mňa dá pri klipoch dosiahnuť. Je to celý album How Big, How Blue, How Beautiful od Florence + The Machine vyrozprávaný v podobe krátkych filmov, ktoré na seba nadväzujú a tvoria spolu jeden celok. 

Old boy (r. Park Chan-wook) – určite jeden z prvých filmov, pri ktorom viem povedať, že zásadne ovplyvnili môj pohľad na kinematografiu. Pri jeho sledovaní som si uvedomil, ako veľmi ma zaujala forma rozprávania, pohyb kamery a filmové prostriedky, ktoré som dovtedy veľmi nevnímal. Ovplyvnil ma natoľko, že som sa začal o film vážnejšie zaujímať a neskôr ho aj študovať. 

Záhrada (r. Martin Šulík) – pre mňa ďalšia veľká filmová skúsenosť. To, čo Martin Šulík dokázal zachytiť v tak krásne prirodzenej forme, sa málokedy niekomu podarí. Dodnes je to pre mňa veľká inšpirácia a je úžasné vidieť, že to, čo môže fungovať v literatúre magického realizmu, dokáže film pretransformovať a posunúť ešte ďalej. 

2001: Vesmírna odysea (r. Stanley Kubrick) – pri tomto diele som pochopil, čoho je film schopný a ako veľmi môže človeka zasiahnuť, keď sa prepojí zdanlivo neprepojiteľné – klasická hudba a futuristické technológie. Dnes to už pôsobí ako úplne normálna vec, no samotného Kubricka až do premiéry filmu nikto okolo neho nebral vážne. 

Paríž, Texas (r. Wim Wenders) – je krásne, keď vás niečo zasiahne tak silno, ako mňa tento film. Určite je to témou, ktorá mi je blízka a spôsobom, akým ho kameraman Robby Müller natočil. Je to film, ktorý je podľa mňa stále rovnako aktuálny ako v deň premiéry.

Fish Tank (r. Andrea Arnold) – snímka, ktorá definovala to, čomu by som sa rád vo filme venoval, a tiež to, ako k tomu pristupovať. Ručná kamera, reálne prostredia, veľa nehercov a príbehy ľudí žijúcich svoje bežné životy v spoločnosti, ktorá ich neakceptuje za to, kým sú. 

Aftersun (r. Charlotte Wells) – najzásadnejší film, aký som videl za poslednú dobu. Je neuveriteľné, s akou ľahkosťou dokáže režisérka otvoriť takú ťažkú a náročnú tému. Po vizuálnej stránke je Aftersun podľa mňa už teraz kultová vec, na ktorú budú mnohí odkazovať. Je inšpiratívne vidieť, že film ako médium má stále čo ponúknuť aj vo svojej najzjednodušenejšej forme.

Samozrejme, že sú tu aj ďalší zásadní režiséri a režisérky, ktorí ma naďalej výrazne ovplyvňujú, no k ich tvorbe som sa dostal až oveľa neskôr, napríklad Lucrecia Martel, Agnès Varda, Carlos Reygadas, Claire Denis, Lynne Ramsay a Apichatpong Weerasethakul.