„Koho ste nám to hrali, pán prezident?“

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Experimentálna, antimilitaristická a zároveň antiamerikanistická poetická agitka Nezavesujte, ste v poradí (1981) Dušana Rapoša vznikla ako jedenáste číslo spravodajského mesačníka Sonda zameraného primárne na mladé publikum.

Dušan Rapoš, ktorý začiatkom 70. rokov študoval (a nedoštudoval) žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, začínal ako novinár v časopise Televízia a v rokoch 1977 – 1982 bol poslucháčom dokumentárnej tvorby na VŠMU. Po úspechu dvoch svojich školských filmov dostal, ešte ako študent, priestor realizovať sa v Spravodajskom filme. V novembri 1981 preň nakrútil experimentálnu a angažovanú filmovú báseň Nezavesujte, ste v poradí. Zvolil si pre ňu atypickú formu čiernobielej „jazdy“ Obchodnou ulicou v Bratislave. Prostredníctvom nenápadných prelínačiek a takmer neviditeľných strihov v nej zdvojil pohľady na Obchodnú ulicu tak, aby sa tu striedal postapokalypticky prázdny priestor s bežným ruchom a s ľudským hmýrením. Zdvojovaný obraz Obchodnej vo filme doplnil expresívnou zvukovou stopou s viacerými hudobnými líniami a predovšetkým komentárom, ktorý načítal Vlado Müller a ktorý má podobu úryvkov z básnickej skladby neveľmi známeho autora Emila Holečku. Z formálneho hľadiska je Rapošov film zaujímavý aj dnes, a hoci jeho angažovaná rétorika plná alúzií nemusí byť automaticky zrozumiteľná, dá sa z nej vytušiť, o akej hrozbe film rozpráva. Tým skôr, že podobná hrozba použitia zbraní hromadného ničenia sa nedávno, po napadnutí Ukrajiny Ruskom, opäť vrátila do verejného diskurzu.

 „Vojny chtiví! Napadla vás nemoc, zlá a otravná, mocenská. (...) Zastavte ruky, okrádajúce jadrá o mier. (...) Energia sa mení v prevrátený zmysel americkej meny. Neutrónová priepasť,“ hrmí voiceoverový komentár. Pre istotu priblížime dobový kontext, v akom Rapošov film vznikal. V auguste 1981 administratíva amerického prezidenta – a predtým filmového herca – Ronalda Reagana schválila výrobu neutrónovej bomby. Týmto rozhodnutím reagovali USA na prítomnosť takmer dvoch desiatok tisícov tankov, ktoré mali vojská Varšavskej zmluvy, vedené Sovietmi, rozmiestnené koncom sedemdesiatych rokov po celej strednej Európe, a vyvolali ním novú vlnu zbrojenia a zastrašovania na oboch stranách Železnej opony. Sovietska propaganda na Reaganovo rozhodnutie zareagovala masívnou vlnou antiamerikanizmu. „Oprášila citát Nikitu Chruščova z roku 1961, keď na zjazde rumunských komunistov povedal: ,Neutrónová bomba, ktorá zabíja ľudí a zachováva bohatstvo, je výsledkom beštiálnej etiky najagresívnejších predstaviteľov imperializmu‘,“ napísal v roku 2001 Michal Havran v hesle „Neutrónová bomba“ do Encyklopédie denníka SME. Cez prizmu tejto rétoriky („zabiť človeka, zmocniť sa jeho majetku“, ako sa niekedy Chruščovov citát parafrázuje) môžeme lepšie porozumieť aj Rapošovej voľbe Obchodnej ulice ako symbolu socialistickej hojnosti, s jej predajňami s platňami, textilom, detskými kočíkmi či televízormi – ale, paradoxne, aj s priekupníkmi ovocia a zeleniny, vínnymi kioskami či výkladmi vyzdobenými komunistickými heslami a propagandistickým obsahom. Je inak pozoruhodné, že len pár rokov po vzniku Rapošovho filmu začali vznikať aj umelecké projekty fotografov Ľuba Stacha, ktorý od roku 1984 fotil výklady Obchodnej ulice aj s ich politickou výzdobou, a Juraja Bartoša, ktorý v roku 1985 začal portrétovať ľudí mihajúcich či zdržiavajúcich sa na Obchodnej ulici. Nie som si istá, či ich inšpiroval práve film Nezavesujte, prosím, s jeho štylizovanou, performatívnou formou. Napriek tomu je Rapošov film po estetickej stránke inšpiratívny aj dnes: je vizuálne aj strihovo taký prepracovaný – využíva pôsobivé metafory, metonymie, aj zvukové a rytmické figúry –, že po poetickej stránke výrazne predčí aj Holečkov básnický „výplod“ v komentári. 

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ