Pokračovanie obsahu:

Neviem si predstaviť, že filmová vedkyňa nie je feministkou

Maďarská filmová teoretička, kritička a profesorka filmových štúdií na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti (ELTE) Teréz Vincze strávila niekoľko mesiacov na prelome jari a leta na štipendijnom pobyte v Bratislave, ktorý sprostredkovala Slovenská akademická a informačná agentúra (SAIA, n. o.). Zamerala sa na celovečerné hrané filmy slovenských režisérok. 

Na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU ste mali prednášku s názvom Vízie femininity vo východoeurópskej kinematografii: diela žien režisérok.  Po prednáške som premýšľala nad tým, čo vás priviedlo na Slovensko a či by ste mi mohli povedať viac o výskume, ktorý tu realizujete. 

Minulý rok som dokončila väčší výskum, môj prvý po doktorandskom výskume, ktorý bol zameraný na sebareflexiu vo filme. Po PhD. som sa rozhodla sústrediť na teóriu tela (body theory). Túto fázu som minulý rok dokončila a kniha je pripravená na vydanie. Preto som začala premýšľať nad tým, čomu chcem venovať ďalších 10 rokov môjho akademického života. Okrem teórie tela som sa už dávnejšie začala zaujímať o kinematografie východnej Ázie, predovšetkým Južnej Kórey a Taiwanu. Ale rozhodla som sa, že by bol čas koncentrovať sa na región strednej a východnej Európy. Samozrejme, maďarskú kinematografiu poznám, keďže ako maďarskú filmovú teoretičku ma oslovovali na texty, výskumy a konferencie o maďarskom filme. Nemám však rozsiahle znalosti o celom regióne. Začala som premýšľať, ako by som mohla prepojiť východoázijské kinematografie s kinematografiami stredovýchodnej Európy a sformulovať výskumný projekt. Počas toho, ako som pracovala na návrhu tohto výskumu, natrafila som na informáciu o slovenských štipendiách a povedala som si, že by to bola dobrá príležitosť začať sa vzdelávať o slovenskej kinematografii. Preto som sa rozhodla prihlásiť a prísť do Bratislavy, aby som sa mohla koncentrovať na ženy filmárky v slovenskej kinematografii po zmene politického režimu v roku 1989. Povedala som si, že sa sústredím na hrané celovečerné filmy režisérok a postupne prídem na to, ako to zakomponovať do väčšieho výskumného projektu. Takže teraz chodím do kina a pozerám všetky filmy zodpovedajúce tomuto kritériu – teda, všetky, ktoré sú dostupné s anglickými titulkami. Našťastie ich je pomerne dosť, ale pohrávam sa aj s myšlienkou použiť AI alebo iné digitálne nástroje na preklad hovorenej reči, aby som si mohla pozrieť aj tie, ktoré titulky nemajú. 

Takže trávite veľa času v „komôrke“ Slovenského filmového ústavu…

Áno, väčšinou si pozriem za deň jeden alebo dva filmy, minulý týždeň (rozhovor vznikal v polovici júla – pozn. red.) som si pozrela posledné, ktoré boli dostupné s anglickými titulkami.

Koľko ich bolo?

Videla som približne dvadsať filmov. Potom je ešte ďalších desať, ktoré sú veľmi súčasné a tiež by som ich chcela vidieť. Filmov, ktoré na Slovensku nakrútia ženy, je vo vzťahu k tomu, koľko filmov na Slovensku ročne vznikne, relatívne veľa. Okrem pár filmov z deväťdesiatych rokov sú iba dva nedostupné s anglickými titulkami, takže som si mohla pozrieť relatívne veľký podiel filmov. 

Akou metódou pracujete a čo ste doposiaľ zistili?

Počas COVID-u som, ako zrejme veľa iných ľudí, začala pozerať veľa videí na YouTube. Narazila som tam na videá o produktivite a na veľmi zaujímavú metódu nemeckého sociológa, ktorá sa volá Zettelkasten. V podstate ide o to, ako si písať poznámky, ktoré budú užitočné nielen pre váš terajší výskum, ale aj z dlhodobého hľadiska. Zaujalo ma to najmä preto, že podľa tejto metódy by ste nemali začať od výskumnej otázky, ale váš výskum by mal byť vystavaný zdola nahor – začnete pracovať na veciach, ktoré sú spojené so širším tematickým zameraním, a postupne na niečo prídete. Takže toto je moja metodológia: prísť sem, pozrieť si všetky filmy zodpovedajúce kritériám a na niečo prísť. Počiatočným bodom môjho záujmu bolo, aké zmeny nastali v kinematografiách stredovýchodnej Európy po zmene politického režimu a ako súvisia s prítomnosťou žien režisérok. Nechcela som však tvrdohlavo trvať na tomto zámere, ak by sa ukázal byť málo podnetný alebo málo zaujímavý. Teraz, keď sa môj štipendijný pobyt chýli ku koncu, začínam si organizovať poznámky a premýšľam nad tým, čo by mohli byť hlavné témy môjho výskumu. Nepovedala by som, že som si v tejto fáze úplne istá, pretože je zreteľné a zároveň zaujímavé, že režisérky participovali na všetkých zásadných štylistických alebo tematických trendoch v kinematografii, pričom tento argument staviam na svojom čítaní filmov posledných dvadsiatich až dvadsiatich piatich rokov slovenskej kinematografie. Režisérky sa vždy aktívne zapájali – či už išlo o sociálne témy, prepojenie dokumentárnej citlivosti so sociálnymi témami alebo hybridné filmy s nehercami aj profesionálnymi hercami. Režisérky tiež často natáčajú filmy pre deti, venujú sa aj žánru historických drám, ale aj „mestským filmom“. Taktiež sa mi zdá, že existuje trend vidieckych filmov, ktoré sa odohrávajú na uzavretých miestach. Zaujímavé je, že hoci ročná slovenská produkcia filmov nie je vysoká, v každom roku sa objaví aspoň jeden film režírovaný ženou. Podľa mojich znalostí je prvým slovenským filmom, ktorý natočila žena po zmene režimu, Modré z neba Evy Borušovičovej z roku 1997. Ročný percentuálny podiel hraných celovečerných filmov natočených ženami je približne 10 % – niekedy viac, niekedy menej. Zaujímavé je, že je to tak vo veľa kinematografiách, akoby existoval nejaký sklený strop 10 % participácie žien.

Medzi slovenskými filmami od žien režisérok som našla tiež jeden s mojou obľúbenou témou – sebareflexiou –, O dve slabiky pozadu (r. Katarína Šulajová, 2004). Považujem ho za mimoriadne zaujímavý, má pozoruhodne rozvinuté motívy a filmy o dospievaní sú podľa mňa dobrým žánrom pre pochopenie žien režisérok. Narazila som na niekoľko zaujímavých filmov o dospievaní, napríklad Miluj ma alebo odíď (r. Mariana Čengel Solčanská, 2012), kde sa tri staršie ženy sťahujú do domu, jedna z nich má dospievajúcu dcéru a medzi matkou a dospievajúcou dcérou vzniká konflikt. Veľa z filmov, ktoré som videla, sa zaoberá témami, ktoré môžu byť veľmi informatívne, čo sa týka ženskej skúsenosti a sú špecifické pre filmy žien režisérok, napríklad príbehy žien v strednom veku alebo starších žien, ženské príbehy o dospievaní tínedžerok alebo mladých žien, ale aj príbehy malýchdievčat ako vo filme Piata loď (r. Iveta Grófová, 2017). Teraz vyvstáva problém, ktorý sa objavuje zakaždým, a to, že existuje veľa rôznorodých tém spracovávaných ženami režisérkami. Napriek tomu si myslím, že kniha, ktorú plánujem napísať, bude ťažiť z rôznorodosti a pestrosti ich tematického záberu. 

Ešte na začiatku, keď som začala pozerať slovenské filmy, videla som Nebo, peklo… zem (r. Laura Siváková-Paššová, 2009) o tanečníčke, ktorá sa musí dostať zo zlého vzťahu, aby mohla ísť za svojím snom byť profesionálnou baletkou. Film sa začína veľmi silným motívom imaginácie a mňa vždy veľmi zaujímali filmy od filmárok, ktoré majú silný motív imaginácie v zmysle bdelého snívania. Navyše je tu aj scéna, kde si hlavná hrdinka predstavuje, že je pod vodou a nemôže sa dostať na hladinu. Je to zaujímavé, pretože postavy mužov vo filmoch nevidíme takmer nikdy snívať alebo si niečo predstavovať. 

Čas strávený v Bratislave mi dáva veľmi dobrú východiskovú pozíciu vo vzťahu k slovenskej kinematografii. Dozvedela som sa aj o veľmi zaujímavých režisérkach dokumentárnych filmov a mám pocit, že bez nich sa asi nedá pochopiť celý kontext slovenskej tvorby žien filmárok.

Áno, keď ste hovorili o filmoch, ktoré ste videli, premýšľala som, či ste sa dostali aj k dokumentárnym filmom posledných rokov. Pre mňa osobne sú dokumentárne filmy slovenských filmárok najzaujímavejšou oblasťou súčasného slovenského filmu. 

Áno,  počúvala som príspevok Jany Dudkovej na konferencii, kde hovorila aj o týchto režisérkach. Teraz sa ešte sústredím na hrané filmy, ktoré by som chcela vidieť a nemajú anglické titulky, ale následne by som sa chcela posunúť k dokumentárnym filmom. Ešte by som totiž chcela vidieť Až do mesta Aš (2012) Ivety Grófovej a nevidela som ani spomínané Modré z neba, pretože nemám k nemu titulky. Napriek tomu si ho skúsim pozrieť, mám maďarsko-slovenských kamarátov, s ktorými si to môžem pozrieť a budú mi dialógy prekladať.

Poďme ale ešte trochu na úplný začiatok – kedy sa u vás objavil záujem o film/filmové štúdiá a v ktorej fáze sa k nemu pripojil feminizmus?

Pamätám si, že keď som bola veľmi, veľmi malá, ešte na základnej škole, vždy som milovala pozerať televíziu. Nemohli ma od nej dostať, pozerala som všetko a písala som si katalógy pocitov, ktoré som mala pri jej sledovaní.

Moment, keď som prvýkrát pristúpila k filmu kriticky, bol, keď sme v piatej triede základnej školy šli do kina na Hviezdne vojny a následne sme o filme diskutovali. Zvyknem hovoriť, že som filmová kritička a vedkyňa vďaka Hviezdnym vojnám. Vždy ma veľmi zaujímali filmy, ale nevedela som, ako sa stať niekým, kto robí niečo v súvislosti s filmom. Keďže som vždy bola dobrá v matematike, na strednej škole som študovala programovanie. Bolo to zaujímavé a páčilo sa mi to, no zároveň moja láska k filmom opäť vyplávala na povrch vďaka veľmi dobrým filmovým klubom, ktoré som v týchto rokoch začala navštevovať. Vtedy som sa rozhodla, že musím prísť na to, ako sa stať niekým, koho profesia súvisí s filmom, a preto som šla študovať na fakultu humanitných vied. Na začiatku deväťdesiatych rokov tam ešte neexistovala katedra filmových štúdií, takže som začala študovať literatúru, lingvistiku a históriu. Po pár rokoch sa otvorila katedra filmových štúdií, takže som bola vôbec prvou študentkou filmových štúdií na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Medzitým som pracovala v populárnom kultúrnom programovom časopise PestiEst, bola som redaktorkou knižnýchrecenzií a neskôr filmovej sekcie. A feminizmus… Neviem si predstaviť, že žena vo vede nie je feministkou. Premýšľať nad feministickými otázkami je pre mňa nevyhnutnou súčasťou toho, že som žena, pretože kto iný to bude robiť? Našťastie, hlavne z mladšej generácie mám aj kolegov – mužov, ktorí sa zaujímajú o feminizmus, ale v starších generáciách to bolo veľmi zriedkavé. Ak my, filmové vedkyne, nebudeme skúmať prítomnosť a zastúpenie žien v kinematografii, nebude to robiť nikto. Veľa vecí sa nezmenilo, pokiaľ ide o zviditeľňovanie ženských úspechov vo filme, ale zmeny sa veľmi pomaly dejú. A vždy, keď sa zabudneme zaujímať, sa situácia zvyčajne zhorší – aspoň taká je moja skúsenosť. Nemôžeme byť nikdy príliš všímavé. Päťdesiat rokov feminizmu dosiahlo veľa, ale stále je veľa vecí, ktoré treba urobiť. Nedávno som čítala o slovenskej režisérke zo staršej generácie Eve Štefankovičovej, ktorá režírovala filmy pre mládež v osemdesiatych rokoch. Hovorila, že nie je feministka, nechce byť považovaná za feministku a nerobí filmy, ktoré by mali kritici porovnávať s filmami mužov režisérov len preto, aby dokázali, že ženy môžu tiež robiť rovnako kvalitné filmy. Snahu popierať alebo dištancovať sa od feminizmu vidíme veľmi často, predovšetkým u staršej generácie, ale niekedy aj pri mladších režisérkach. Naša najzásadnejšia feministická filmárka, Márta Mészáros, hovorila  v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch to isté – že nie je feministka, ale veľmi očividne ňou bola. Všetky jej filmy sú feministickými výpoveďami! Musela to však popierať, pretože slovo feminizmus bolo nadávkou, a nemohli ste ho používať, ak ste nechceli byť atakovaná. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v Maďarsku je to pretrvávajúci problém. Nemali by sme sa vyhlasovať za feministky – ani v akademickom prostredí, ani v umení a už vôbec nie vo filmovom prostredí, ktorému dominujú muži. Ak o sebe hovoríte ako o feministke, môže to byť veľmi náročné. Preto keď píšem o maďarských filmoch, uvedomujem si, že maďarské režisérky by riskovali veľa, ak by sa otvorene prihlásili k feminizmu – rozumiem ich situácii a netrvám na tom, že sa musia k tomu explicitne priznávať, pretože tým môžu veľa stratiť. Robia to, čo ich zaujíma, a točia filmy o ženách a ženských skúsenostiach. A keďže ja nemám čo stratiť, poviem to za ne – svojimi textami sa snažím povedať: budem analyzovať vaše filmy v tomto kontexte, lebo viem, že vy nemôžete. Považujem za svoju úlohu hovoriť o tom a tiež pripomínať, že mnohé najlepšie maďarské filmy posledných rokov natočili ženy režisérky; oslavovať témy, ktorým sa venujú, pretože sú zaujímavé a dôležité, a vôbec to, že tieto režisérky hovoria o skúsenostiach a životoch žien – o rozhodnutiach, ktoré môžu a nemôžu robiť v našej spoločnosti. Toto sú podľa mňa feministické témy. 

Práve nad týmto som začala premýšľať ako nad jednou z prvých otázok po vašej prednáške: Aká je vaša skúsenosť s vnímaním feministickej analýzy alebo feministickej teórie v našom východoeurópskom a stredoeurópskom kontexte? Stretli ste sa s kritikou, že je to irelevantné alebo politicky nežiaduce?

Samozrejme, veľakrát. Začala som si zapisovať všetky tieto vety z textov, ktoré napísali muži kritici o filmoch žien režisérok. Slovko tu a tam, nonšalantne vyjadrené pohŕdanie feminizmom.

Musím vám povedať jednu príhodu. Moja priateľka, filmová režisérka chodí na filmové festivaly, kde sa rozpráva s novinármi, a počas rozhovoru je tam prítomný aj fotograf. Novinár jej pri jednom z takýchto rozhovorov povedal: „Usmievajte sa, prosím, usmejte sa viac.“ A ona mu povedala: „Hovoríte aj Bélovi Tarrovi, aby sa usmieval, keď s ním robíte rozhovor? Povedzte mi – naozaj hovoríte Bélovi Tarrovi, aby sa usmieval? Ja tu nie som na to, aby som sa usmievala. Som tu na to, aby som hovorila o svojej práci.“

Ďalšia historka je moja vlastná. Po tom, čo som ukončila doktorandské štúdium, som bola vo fáze hľadania ďalších tém. Jeden z mojich starších kolegov prišiel za mnou po nejakej konferencii alebo prednáške a povedal mi: „Nemala by si sa sústreďovať na tieto ,ženské témy‘ a feminizmus, lebo ti to v akademickom prostredí nepomôže. Budeš zaškatuľkovaná ako feministická akademička a s touto nálepkou sa nedostaneš ďaleko.“ Podľa mňa si často neuvedomujeme, ako veľmi nás môžu ovplyvniť komentáre, ktoré nám povie niekto z pozície mentora alebo učiteľky. Možno táto poznámka mala vplyv na to, že som sa väčšinu času počas tých desiatich rokov venovala naozaj niečomu inému a nezačala som svoju postdoktorandskú fázu feministickými témami. Ale teraz som sa rozhodla, že som už dosť stará na to, aby som si zaslúžila a mohla nosiť „feministickú nálepku“ omnoho otvorenejšie a venovať sa ženským – a nie nevyhnutne vždy aj feministickým – témam, a dávať témy žien do stredu môjho záujmu. Myslím si, že už samotný akt umiestnenia žien do centra našej pozornosti je dosť. Rozhodla som sa napozerať si v prvom rade filmy slovenských režisérok a nelámala som si hlavu nad tým, že nie všetky dosahujú úroveň snímok, ktoré sú oslavované na medzinárodných festivaloch. Môžeme si klásť otázku, či prítomnosť filmu v programe veľkých festivalov je jediným znakom kvality a hodnoty. Všetky z týchto filmov majú zaujímavé ženské postavy – aj tie, ktoré nemohli ,,vycestovať“ z rôznych dôvodov. Jedným z nich môže byť aj to, že ide o ,,ženskú tému“.

Vždy, keď pozerám veľké množstvo filmov od žien režisérok, mám pocit, že tieto diela mi ako diváčke dávajú úplne iný pocit a zážitok. Väčšinou je to jednoducho pocit, ktorý neviem sformulovať odborným jazykom. Pre lepšie pochopenie by sme mohli použiť koncept  female gaze, no nie je to iba vizuálna skúsenosť.  Pravdepodobne na to vplýva veľa faktorov od vizuality cez rozprávanie až po vkus a skúsenosti tvorkýň filmu. Je ťažké tento pocit definovať, ale o to dôležitejší je výskum zameraný na pochopenie tohto fenoménu. 

Zaujímalo by ma, aká je situácia v Maďarsku vo všeobecnosti. Pretože z môjho pohľadu na Slovensku už feministické postoje nie sú problémom v menšej bubline ľudí z prostredia kultúry, no v mainstreamových médiách stále prevažuje predstava feministky ako „ženy, ktorá nenávidí mužov“. Feminizmus a kvír témy sú zároveň, samozrejme, zneužívané ako politická zbraň...

Áno, existuje tento päťdesiat alebo sto rokov starý stereotyp, od ktorého sme sa ešte neoprostili. V Maďarsku je to rovnaké. Problém je v tom, že keď sa objaví téma feminizmu, musíte okamžite bojovať proti stereotypom a táto reakcia ešte viac posilňuje samotný stereotyp, pretože ste okamžite vnímaná ako militantná feministka. Ja sama sa musím vedome trénovať, aby som sa nestala v týchto situáciách príliš rozrušenou a militantnou. Pretože veľmi často sa v prostredí, kde dominujú muži, okamžite ocitnete v defenzívnej pozícii a musíte hovoriť z tejto pozície, ktorá veľmi ľahko vedie k zdaniu, že ste príliš agresívna. Pri tejto téme sa môže ľahko stať, že reagujem emocionálne, a to v konečnom dôsledku veci nepomôže. Samozrejme, v mojej „bubline“, ktorá pozostáva z ľudí pôsobiacich vo filme a v kultúre, je toto prostredie – ako to už zvyčajne býva – oveľa liberálnejšie a v týchto témach chápavejšie. Ale v prostredí bez humanitného zamerania, mimo komunity okolo literatúry a filmu, zostáva feminizmus stále hanlivým slovom. Preto nie je možná ani skutočná diskusia alebo polemika o tom, v čom tkvie problém. Zároveň sa ukazuje, že pri veľkom množstve spoločenských problémov by bolo potrebné koncentrovať sa na ženskú perspektívu – čo je podľa mňa akt feminizmu. Neviem preto, aké existuje riešenie, pretože súčasný mediálny priestor charakterizuje skratkovitosť, ktorá ľudí delí do znepriatelených táborov. V tomto prostredí má potom feminizmus iba zlé konotácie. Čo môžem robiť ja vo svojej pozícii – a čo neustále robím –, je učiť veľa seminárov, ktoré sú zamerané na ženy filmárky z celého sveta – z Ázie, Ameriky, východnej Európy... Na ELTE máme aj magisterský študijný program v angličtine, kam prichádzajú študenti a študentky z celého sveta. Minulý semester som napríklad učila o filmárkach z východnej Európy a bolo skvelé vidieť, ako sa im to páčilo. Bolo pre nich v niečom veľmi exotické a vzrušujúce pozerať filmy Věry Chytilovej alebo Márty Mészáros. Viedla som tiež seminár o režisérkach východnej Ázie – z Japonska, Južnej Kórey alebo Taiwanu, o ktorých nikdy predtým nepočuli. Práca na univerzite však prináša aj negatívne skúsenosti – pred pár týždňami jedna z mojich kolegýň upozornila na to, že má vážny problém so študentmi odboru Filmová tvorba. Ženské postavy v ich scenároch sú hrozné, veľmi stereotypné, vo väčšine prípadov zákerné a bez ďalších charakterových vlastností. Väčšina týchto študentov sú muži, ktorí pravdepodobne nikdy nevideli filmy s komplexnými a zmysluplnými ženskými postavami. Takže premýšľame teraz nad tým, že je potrebné organizovať nad rámec bežnej výuky konzultácie zamerané na ženské postavy. Je to hrozné a je to priamy dôsledok toho, aké filmy pozerajú, pretože veľké množstvo súčasných mainstreamových filmov vôbec nemá zmysluplné ženské postavy. 

Barbora Nemčeková
foto: Miro Nôta